Kniha Josefa Fulku "Kapitoly z filosofie nové hudby" (1976) predstavuje rozsiahlu analýzu vzťahov medzi hudbou, filozofiou, literatúrou a filmom v priebehu 20. storočia. Autor sa na túto tému pozerá skôr z osobného hľadiska, ktoré pramení z jeho dlhodobého vzťahu k hudbe 20. storočia, než z čisto muzikologickej perspektívy.
Radikálna Reforma Arnolda Schönberga a jej Filozofické Dôsledky
Zásadným momentom v dejinách klasickej hudby 20. storočia bola radikálna reforma skladateľa Arnolda Schönberga (1874 - 1951). Schönberg opustil tradičný tonálny systém a po experimentoch s atonalitou zaviedol dodekafonickú hudbu. Tento systém spočíva v rovnoprávnom využívaní všetkých dvanástich tónov chromatickej stupnice, čím sa ruší hierarchia tonálneho centra a tradičné harmonické vzťahy.
Táto reforma vyvolala zásadné filozofické otázky. Bola to nevyhnutná súčasť dejinného vývoja, alebo len individuálna invencia? Aká je miera slobody skladateľa v tomto novom systéme? Obmedzuje prísny rad dvanástich tónov a jeho permutácie tvorivú slobodu, alebo naopak otvára nový priestor pre vyjadrenie? Tieto otázky si kladie aj fiktívny skladateľ Adrian Leverkühn v románe Thomasa Manna "Doktor Faustus".
Dobrodružstvo Idey: Hudobná Idea u Marcela Prousta a Thomasa Manna
Prvá kapitola Fulkovej knihy, "Dobrodružství ideje: hudební idea u Marcela Prousta a Thomasa Manna", hľadá paralely medzi literárnymi textami Prousta a Manna a ich odkazmi na Schönbergove idey. Fulka rozlišuje medzi aisthetickou rovinou u Prousta, kde je hudba vnímaná poslucháčom, a poietickou rovinou u Manna, ktorá sa zameriava na samotnú hudobnú kompozíciu a kompozičné stratégie.
V Proustovom románe "Hľadanie strateného času" sa objavuje fiktívny skladateľ Vinteuil. Fulka zdôrazňuje Proustov príklon k senzualite a synestézii, prepájanie vnemov farebnosti, hmotnej akosti nástrojov a vône kvetov. Filozof Maurice Merleau-Ponty na základe týchto predpokladov vypracoval teóriu zmyslovej idey v Proustovom diele. Poukazuje na to, že spisovateľ rozsiahlo "muzikalizuje" svoj románový text. Proust obdivoval Wagnera a v jeho literárnom diele sa nachádzajú prvky leitmotívov, ktoré používal Wagner vo svojich operách. Ako príklad sa uvádza malý úsek z Vinteuilovej sonáty, ktorý sa stáva emblémom Swannovej lásky k Odette.
Prečítajte si tiež: Slovenské detské piesne
Thomas Mann v "Doktorovi Faustovi" kladie dôraz na transcendentálny charakter hudobnej idey. Podrobne popisuje príbeh Johanna Conrada Beissela a jeho kompozičný systém v podobe akordických tabuliek. Leverkühnova hudba je riadená intelektuálnymi princípmi a Mann zdôrazňuje poietistický aspekt hudby. Fulka sa venuje Leverkühnovej skladbe "Apokalypsa", ako stelesneniu "barbarstva i intelektualizmu zároveň".
Fulka tvrdí, že Proustove hlboké hudobné znalosti sú rovnako pozoruhodné ako silný sprostredkovaný poslucháčsky účinok Leverkühnových kompozícií v texte Thomasa Manna na základe jeho vynikajúcich vedomostí o kompozičných postupoch.
Atonalita a Nevědomí: Adornov Pohľad na Schönberga a Stravinského
V kapitole "Atonalita a nevědomí: jedno Adornovo přirovnání a jeho důsledky" sa Fulka zaoberá dielom "Filozofia novej hudby" (1949) Theodora W. Adorna a jeho časťami venovanými hudbe Arnolda Schönberga a Igora Stravinského. Adorno spája Schönberga s psychoanalytickými výskumami Sigmunda Freuda, ktoré sa odzrkadľujú v Schönbergovej monodráme "Erwartung" (Očakávanie). Interpretuje súvislosti medzi psychoanalytickým pojmoslovím Freudovho "Výkladu snov" v analógii so Schönbergovou atonalitou. Naopak, na základe psychoanalýzy poukazuje za údajné patologické rysy Stravinského hudby. Adorno to vysvetľuje pomocou prvkov regresie a návratu k archaizmom v Stravinského diele. Stravinského hudbe pripisuje prvky časovej regresivity a považuje ju za manipulatívne umelecké majstrovstvo.
Fulka poukazuje na to, že Adornova kritika Stravinského je v kontraste s freudovským výkladom Schönbergovho "Očakávania" a pri ich skúmaní Adorno využíva odlišný pojmový aparát. Pre Adorna je Schönbergovo dielo vzorom organického prepojenia formy a výrazu, subjektivity a časovosti.
Brouzdání vedle smyslu: Lévi-Strauss o Serialismu a Konkrétní Hudbě
Kapitola "Brouzdání vedle smyslu: Lévi-Strauss o serialismu a konkrétní hudbě" sa venuje dielu filozofa Clauda Léviho-Straussa, jeho analógiám medzi hudbou a mýtami, funkcii jazyka a hudby ako prostriedku komunikácie či jeho binárnemu deleniu hudobného textu do fyziologickej a kultúrnej mriežky. Fulka spomína nechuť Léviho-Straussa voči seriálnej a konkrétnej hudbe a ich neschopnosť komunikovať s väčšinovým publikom. Ako protipól prináša východiská knihy "Pojednanie o hudobných objektoch" Pierra Schaeffera, ktorý delí zvuky na hudobné tóny a prírodné zvuky.
Prečítajte si tiež: Zmrzlina: Nová pieseň pre deti
Foucaultova Atonální Logika
V kapitole "Foucaultova atonální logika" sa Fulka zaoberá spisom "Archeológia poznania" Michela Foucaulta. Podľa Fulku zrušil Foucault hierarchiu, na ktorej bolo vnímanie hudobného textu v západnej hudbe niekoľko storočí založené. Text rieši problematiku rovnocennosti tónov, emancipácie disonancie a otázku zrozumiteľnosti hudby. Nastoľuje otázku priestoru ako kľúčového prvku hudby a uvádza skladby Antona Weberna, v ktorých má funkcia ticha a priestoru rovnako dôležitú úlohu ako hudobný čas. V Sonáte pre klavír č. 3 od Pierra Bouleza poukazuje na Boulezovu metaforu labyrintu.
Hledání Ztraceného Hlasu: Hlas vo Filme a Spektrálna Hudba
Kapitola "Hledání ztraceného hlasu" vychádza z knihy Michela Chiona "Hlas vo filme", ktorá sa zaoberá hlasovým médiom z hľadiska audiovizuálneho kontextu filmového diela. Chion analyzuje hlasové prvky vo filmoch ako "Psycho" Alfreda Hitchcocka, "2001: Vesmírna odysea" Stanleyho Kubricka či "Sloní muž" Davida Lyncha. Fulka spája tendencie fyzických možností zvuku s tzv. spektrálnou hudbou a jej predstaviteľmi, ako sú Gérard Grisey, Tristan Murail alebo Michaël Lévinas. V centre pozornosti spektralistov stála zvuková analýza tónu. Prepojenie vlastností ľudského hlasu a hudobného nástroja Fulka skúma v Lévinasovom diele pre sólovú flautu "Arsis et Thésis".
Fulka dáva do súvislosti Chionovu a lévinasovsko-proustovskú perspektívu, stavia vedľa seba problematiku vzťahu obraz - zvuk či otázku kontradikcie inštrumentálnej hudby a priamočiarej umeleckej tematizácie fyziologických telesných prejavov, vokality, dychu a hlasu.
Serializmus Revisited: Seriálna Technika vo Filme Alaina Robbe-Grilleta
Posledné dve kapitoly sa zaoberajú tvorbou francúzskeho spisovateľa a režiséra Alaina Robbe-Grilleta (1922 - 2008). V kapitole "Serializmus revisited" sa Fulka vyjadruje k seriálnej technike v Robbe-Grilletovom filme "Eden a potom…" (L‘ Éden et après). Podľa Fulku je možné tvrdiť, že Robbe-Grillet pri práci na filme využíval hudobnú seriálnu techniku. Tú určuje jednotiaci prvok, ktorý Grillet nazýva „generátor“. Ten rezonuje medzi jednotlivými témami a spôsobuje ich zreteľnú koherenciu. Medzi jednotiace prvky patria obrazové motívy vody a plochy červenej farby, vedúce k muzikalizácii obrazu či ku „kontaminácii obrazu zvukom“. Fulka upozorňuje aj na rozpor medzi senzualitou Robbe-Grilletovho filmu a prísnou neutralitou charakterizujúcou Boulezove i Stockhausenove seriálne diela.
Príliš Hlučná Samota: Zvuky a Zvukové Objekty v Robbe-Grilletovej Žiarlivosti
V záverečnej kapitole "Příliš hlučná samota: zvuky a zvukové objekty v Robbe-Grilletově Žárlivosti" sa Fulka zaoberá Robbe-Grilletovým románom "Žiarlivosť" (La Jalousie) z roku 1957. Hľadá súvislosti medzi literárnym textom a hnutím konkrétnej hudby Pierra Schaeffera, ktorý skúmal využitie tzv. akuzmatického zvuku. Fulka podrobne popisuje zvukové prostredie románu, kde dôležitú úlohu zohráva napríklad cvrlikanie cvrčkov ako statický zvukový modul evokujúci napätie. Fulka vníma román "Žiarlivosť" ako tzv. "akustické literárne kino" pre obrazy v poslucháčovej hlave.
Prečítajte si tiež: Zazenieme náš hlad