Tento článok sa zameriava na príbeh rodinného podnikania, ktorý sa prelína s historickým kontextom rôznych miest a udalostí na Slovensku. Prostredníctvom osudov jednotlivcov a ich podnikateľských aktivít sa odkrýva bohatá história remeselnej výroby, textilného priemyslu a života v rôznych obdobiach.
Jozef Pavlík: Pekársky odkaz z Malých Chlievan
Príbeh Jozefa Pavlíka z Malých Chlievan je príkladom poctivého remesla a rodinného podnikania. Jeho život bol spätý s pečením chleba, ktorý vnímal ako symbol každodennosti, domova a poctivej práce. Inšpiráciu čerpal od svojho otca, ktorý pracoval v bánovskej pekárni. Po vyučení túžil po vlastnej pekárni, čo sa mu splnilo až po roku 1989. S rodinou prekonával náročné prekážky, pracovali v noci v pekárni a cez deň budovali vlastnú prevádzku. Spolu s manželkou a švagrinou piekli denne stovky chlebov, pričom pred sviatkami pracovali aj 16 až 18 hodín. Ich prioritou nebol zisk, ale spokojnosť zákazníkov. Jozef Pavlík pracoval pri peci takmer tri desaťročia. Zomrel v roku 2019, ale jeho odkaz žije ďalej. Jeho príbeh je spomienkou na človeka, ktorý veril v silu poctivej práce, rodiny a každodenného chleba.
V Bánovciach, na Mlynskej ulici, stála pôvodne Krajčovičov mlyn, ktorý bol neskôr prebudovaný na pekáreň, kde Jozef Pavlík piekol chlieb so svojím otcom.
Textilný priemysel v Ružomberku: Od Mautnera po súčasnosť
História Ružomberka je neodmysliteľne spojená s textilným priemyslom. V decembri 2019 uplynulo 125 rokov od založenia Uhorského textilného priemyslu Izidorom Mautnerom v Rybárpoli. Táto továreň ovplyvnila životy mnohých generácií Ružomberčanov a stala sa pilierom hospodárstva dolného Liptova.
Hoci z fabriky zostali len spomienky, v pamätiach stovák Ružomberčanov žijú spomienky na miesto, kde prežili významnú časť svojho života. Vo fabrike pracovali aj Stanislav Chytka a Jozef Hýroš, ktorí sa dlhodobo venujú výskumu a minulosti továrne.
Prečítajte si tiež: Recepty na chlieb z domácej pekárne
Podľa Hýroša, dôležitým faktorom úspechu podniku bolo vybudovanie strojárenstva krátko po vzniku fabriky. Hoci prvé tkacie stroje boli americké alebo anglické, továreň zakúpila licenciu na ich výrobu a začala vyrábať súčiastky a samotné stroje pre textilnú výrobu pre celé Rakúsko-Uhorsko. Postupom času strojárne vyrábali aj oceľové sudy, regály, odliatky pre iné strojárske firmy a transportné zariadenia.
Traduje sa, že technici z Anglicka, ktorí montovali a zaúčali miestnych pracovníkov na anglické stroje Henri Livesey, priniesli do Ružomberka futbalovú loptu, čím vznikol organizovaný futbal.
Počas prvej svetovej vojny závod vyrábal papierovú priadzu a vojenský sortiment, vrátane textilného. Aj počas druhej svetovej vojny sa továreň musela orientovať na vojnovú výrobu, aby prežila.
Ľudia vo fabrike premýšľali aj počas vojny o budúcnosti a potrebách zničenej Európy. Vybudovali novú zošľachťovňu, pradiareň a tkáčovňu.
Koncom 50. a začiatkom 60. rokov 20. storočia sa Bavlnárske závody Vladimíra Iljiča Lenina (BZVIL) spamätávali z povodne v roku 1958, kedy sa Váh vylial z koryta a zaplavil areál textilky. Fabrika sa však rýchlo spamätala a začiatkom 60. rokov zažívala zlaté časy. Popri pobočkách v Zlatovciach pri Trenčíne a v Kútoch sa rozhodlo o vybudovaní ďalšieho závodu v Leviciach.
Prečítajte si tiež: Tipy pre úspešné pečenie bezlepkového chleba
Jozef Hýroš pracoval v podniku viac ako štyri desaťročia, prešiel rôznymi pozíciami od údržby parných rozvodov, cez tkáča, majstra, zmenového majstra až po vedúceho zmeny. Stanislav Chytka, ktorý popri práci vyštudoval históriu, spomína na úžasný kolektív.
Obaja sa zhodujú, že práca v textilke bola tvrdá a mizerne platená, no pre mnohých ľudí a ich rodiny bola textilka životom.
V roku 1969 bol do vedenia podniku menovaný Artúr Mydlo, ktorý sa zaslúžil o rozmach fabriky. Mydlo sa zaujímal o podnik a vedel tlmiť konflikty medzi ľuďmi a zastať sa svojich pracovníkov.
Za jeho vedenia fabrika vybudovala množstvo bytov pre zamestnancov a mala vlastný mlyn, pekáreň, mäsiarstvo, zdravotné stredisko či pílu. Fungovalo duálne vzdelávanie a fabrika prispievala k rozvoju textilného učilišťa a priemyslovky.
Začiatkom 90. rokov už bolo mnoho strojov v BZVIL riadených počítačmi a vyrábali množstvo druhov priadzí a tkanín. Takmer 30 percent produkcie upravených tkanín spracúvali na posteľné súpravy, prestieradlá, pracovné oblečenie a obrusy.
Prečítajte si tiež: Všetko o domácej pekárni
Podľa autorov výstavy Od Mautnera po 21. storočie bola fabrika predaná priamym zadaním vopred vybranému záujemcovi na základe rozhodnutia ministerstva. Privatizácia bola sprevádzaná sľubmi o investíciách, ktoré sa však nenaplnili.
Podľa Mariusa Korčáka nebol záujem fabriku udržať a dochádzalo k drancovaniu skladov a náhradných dielov. Stroje sa opravovali na úkor vybrakovania náhradných dielov z iných strojov. Predával sa majetok, ktorý nebolo vidieť, ako rekreačné zariadenia a pozemky vo vnútri fabriky.
Marián Mydlo, ktorý bol roky obchodným cestujúcim, spomína na obdobia, keď dostával plat dva mesiace na tri razy. Vedenie nemalo záujem udržať továreň a nevyužili sa plány a návrhy na zachovanie menšej továrne v špecializovanej výrobe. Definitívny koniec prišiel v roku 2006.
V Ružomberku nie je po Mautnerovi, Mydlovi, Bavlnárskych závodoch a ani Texicome pomenované nič. Už koncom 80. rokov sa zrodil plán na vznik múzea bavlnárskej výroby, ale z toho zišlo.
Ľudia ešte majú množstvo artefaktov a v archívoch v Bytči a v českom Zámrsku sú uložené archívne materiály z čias centrálnej Mautnerovej textilnej fabriky v českom Náchode.
Mautner žil ako továrnik predovšetkým vo Viedni, kde sa nachádza ulica Mautnerweg.
Most pri Bratislave: História a súčasnosť obce
Obec Most pri Bratislave sa prvýkrát spomína v roku 1238 ako Pruck. Najstaršie osídlenie obce predstavujú staroslovanské príbytky z 8.-9. storočia. V roku 1283 je obec zapísaná ako Pruk, čo je skomolené meno Bruck an der Donau, čiže Most nad Dunajom. Meno dedina dostala, pretože rieka Malý Dunaj sa často vylievala a pre nerušené spojenie s okolím bolo treba stavať mosty. V obci stáli štyri drevené mosty.
V roku 1335 kráľ Karol Róbert daroval majetkové diely bratislavskému richtárovi Jakubovi. V roku 1338 pri obchôdzke chotára obce kráľ Karol Róbert vystavil listinu na majetkový diel Beňadika Kondorosa, kde sa spomína opustená stará rieka a rieka Čalló.
V Pruku získalo majetky panstvo Svätý Jur, čiže grófi zo Svätého Jura a Pezinka. Na prelome 16. a 17. storočia vypukla morová epidémia, ktorá zdecimovala obyvateľstvo. V roku 1659 sa obec spomína pod názvom Bruckh in der Insel. Turecké vojny a Rákócziho protihabsburgské povstanie v rokoch 1683 - 1720 spustošili obec a zdecimovali jej obyvateľstvo. V rokoch 1703 - 1708 v okolí obce sa presúvali kurucké vojská.
V 18. storočí sa obec rozvíjala a bola dosídlená obyvateľmi z Korutánska. V roku 1757 tu bola postavená rímskokatolícka fara a v roku 1770 rímskokatolícka škola. Od začiatku 19. storočia sa zemepánom obce stáva rod Apponyiovcov. V roku 1828 tu bolo 110 domov a 790 daňovníkov. V roku 1831 v obci zúrila cholerová nákaza.
V januári 1849 sa stretol druhý podžupan Juraj Petöcz s hlavným slúžnym Bratislavskej župy Mikulášom Olgyaym a informoval ho o postavení maďarských domobrancov v Topol'níkoch. V okolí obce pochodovali maďarské a cisárske vojská. V roku 1851 E. Fényes o obci píše ako o nemeckej dedine v Bratislavskej župe. V rokoch 1857 a 1863 vypukol v obci požiar. V roku 1873 tu zúrila cholerová epidémia. V 2. polovici 19. storočia tu mal Jozef Láz prícestný hostinec. V roku 1896 bolo meno obce pomaďarčené na Dunahidas.
Po roku 1918 sa obec stala súčasťou I. ČSR a v roku 1920 bolo meno obce zmenené na nemecky znejúci Bruk, od roku 1927 sa zmenilo pomenovanie na Most na Ostrove. V roku 1939 sa obec stala súčasťou Slovenského štátu. V roku 1941 sa započala výstavba pevnej betónovej hlavnej cesty cez obec a v roku 1942 bola obec elektrifikovaná.
Po máji 1945 boli obyvatelia nemeckej národnosti zbavení občianskych práv a určení na vysídlenie do Rakúska a Nemecka. Na ich miesto prišlo 70 rodín zo Zliechova, 60 z Čičmian, 20 z Košeckého Rovného, 50 z Oravy a 22 rodín z Rajeckej Lesnej.
Po udalostiach vo februári 1948 sa začala socializácia dediny. V rokoch 1953 - 1954 sa sem prisťahovalo 18 slovenských rodín z Rumunska, 6 rodín z Maďarska, 4 rodiny z Bulharska, 4 rodiny z Juhoslávie a 6 rodín z okolia Bánoviec nad Bebravou. V roku 1956 boli v chotári Mostu postavené budovy vojenskej radarovej stanice. V roku 1957 sa začala stavba obchodného domu s rozličným tovarom, pri JRD bolo založené záhradníctvo s predajňou zeleniny a bola upravená budova garáže na požiarnu zbrojnicu. V roku 1958 bola postavená učiteľská štvorbytovka.
V rokoch 1959 - 1964 bola postavená nová budova kultúrneho domu na mieste bývalého hostinca, zväčša zo stavebného materiálu rozobraného liehovaru v Hideghéte. V budove získali miestnosti aj reštaurácia, kino, telocvičňa ZDŠ, knižnica a Miestny národný výbor. V roku 1960 bol tu otvorený klub dôchodcov a od 1. októbra 1963 bola v budove kultúrneho domu odovzdaná telocvičňa ŽDŠ. 1. mája 1964 obec navštívil alžírsky prezident Ben Bella so sprievodom a slávnostne bol daný do užívania celý objekt kultúrneho domu. 1. júla 1974 bolo meno obce zmenené na Most pri Bratislave. V rokoch 1974 - 1975 bol opravovaný kostol a v rokoch 1981 - 1986 bola celá obec plynofikovaná.
November 1989 znamenal zmenu režimu a začala sa ďalšia etapa vo vývoji obce, poznamenaná nedostatkom financií a pracovných príležitostí. Spolu s obcou Malinovo bola vybudovaná čistička odpadových vôd a rozvíjalo sa súkromné podnikanie.
V roku 1947 bola k Mostu na Ostrove pripojená osada Hideghét (od roku 1976 Studené), ktorá bola kedysi samostatnou obcou. Chotár obce leží v Podunajskej nížine na agradačnom vale Malého Dunaja v severozápadnej časti Žitného ostrova. V roku 1961 bol regulovaný tok Malého Dunaja a zvyšok pôvodného koryta rieky dnes tvoria tri jazerá, nazývané Zelené jazerá.
Najvzácnejšou pamiatkou obce je dvojvežový rímskokatolícky kostol Najsvätejšieho Srdca Ježišovho.
Chtelnica: História a významní rodáci
Počiatky histórie Chtelnice nie sú presne určené rokom, ale sú ukryté v povestiach. V 11. - 12. storočí chotár Chtelnice patril do sústavy obranného pásma, ktoré malo chrániť uhorský štát zo západnej strany.
Doteraz najstaršia písomná správa o Chtelnici je z rokov 1208 - 1209. Názov obce uvádza donačná listina uhorského panovníka Ondreja II, ktorý daroval svojmu služobníkovi Sebešovi majetok terra Costulan, dnes Veľké Kostoľany. Majetok hraničil okrem iného s územím obce Wytelnize, čo je dnešná Chtelnica.
V druhej polovici 13. storočia vlastnili chotár Chtelnice magister Aba a Mikuláš. Koncom 13. a na začiatku 14. storočia ovládal západné Slovensko oligarcha Matúš Čák Trenčiansky, ktorému patrilo aj panstvo Dobrovodského hradu s Chtelnicou.
Záznamy o vyberaní cirkevných poplatkov na začiatku 14. storočia dokazujú v Chtelnici dobre fungujúcu cirkevnú organizáciu, teda existenciu fary aj kostola s patrocíniom sv. Jána Krstiteľa. Prvýkrát sa fara spomína v roku 1332 a v rokoch 1332 - 37. Od tohto roku asi na pol storočia nepoznáme ďalšie písomné správy o Chtelnici.
V listinných správach z roku 1394 sa Chtelnica menuje oppidum - mestečko. Nachádza sa v darovacej listine panovníka Žigmunda vojvodovi Stiborovi I. zo Stiboríc a Beckova na panstvo hradu Dobrá Voda. Treba však spomenúť ešte niektoré udalosti predchádzajúce tomuto vývoju. V listine vydanej 16. januára panovníkom Žigmundom na Bratislavskom hrade sa riešil majetkový spor, v ktorom mala účasť aj obec Chtelnica pod názvom Telnicz a richtár Chtelnice Mixiko.
Najneskôr v roku 1394 začala Chtelnica písať svoju históriu ako stredoveké zemepánske mestečko. V uvedenej listine potvrdenej Nitrianskou kapitulou z júla 1394 na dobrovodské panstvo pre Stibora I. je spolu 10 obcí. Na prvom mieste sa menuje Chtelnica, ďalej dediny Kisvitencye (Dolná Chtelnica), Dolný Lopašov, Lančár atď.
V listine z roku 1423 sa obec nazýva „maior Wittence oppidum“, väčšie či staršie mestečko. V listine sú zaručené majetkové práva miestnej fary a kostola tým, že Stibor I. im daroval mlyn na potoku pod kostolom sv. Jána Krstiteľa. Mestečku listina zaručovala právo konať trhy a jarmok na sviatok sv. Jána Krstiteľa.
Veľké Kostoľany: História a kultúrne dedičstvo
Názov obce Veľké Kostoľany sa spomína na „Darovacej listine kráľa Ondreja II. z roku 1209“, v ktorej obec Veľké Kostoľany s obcami: „Czeklecz“ a „Iván Eberhard“ daruje grófovi Sebusovi. Kostoliansky rodák Dr. Pavel Jedlička vo svojej knihe „Pamäti malokarpatské“ z r. 1891 spomína, že pôvodný názov Veľkých Kostolian bol Sent Vít.
Osídlenie Veľkých Kostolian je veľmi starého dáta, čo potvrdzujú rôzne archeologické nálezy a vykopávky. Z obdobia mladšej doby kamennej (neolitu) a neskoršej doby kamennej (neoliatu) 5000-2000 rokov pred n.l. je osídlenie viazané na úrodnú poľnohospodársku pôdu, na výdatnosť tokov a vyhovujúcu geografickú polohu.
Veľké Kostoľany sa často spomínajú s porážkou bratríkov v roku 1467. Bratríci boli husitskí bojovníci, ktorí sa po lipanskej porážke sťahovali do cudziny a usadili sa tiež v značnom množstve na Slovensku. Na čele bratríkov bol Peter Aksamit z Kosova.
Medzi zemepánov patrili rodiny Mihalyffyovská, Révay, Erdődy, Andráši, Kornfeld, Špringer, Čáky, Hampl, Kareš, Klimovcov a Detraux.
Priama stavba kostola nie je listinne zdokladovaná, ale podľa Bonfína bol na návrší postavený už v XV. storočí. Na kostolnej veží sú štyri zvony. Na cintoríne sa nachádza aj misionárska kaplnka stavaná v štýle trojbokého hranola (1834-1848), ktorej bočné otvory umožňovali dobrú počuteľnosť kázní na všetky strany. Po oboch stranách cesty cintorína je vystavaných štrnásť kalvárií krížovej cesty, ktorú dal postaviť v roku 1924 kostoliansky rodák Jozef Magula z USA.
V roku 1830 v obci bola epidémia cholery, ktorej padli za obeť mnohé životy obyvateľov. Vďační občania v „Poľnom háji“ vystavali v roku 1832 kaplnku, kde sa každoročne konajú púte 8. septembra, keď je sviatok Narodenia Panny Márie, ktorej je kaplnka zasvätená. Vedľa starej fary je farská kaplnka postavená v roku 1768 a zasvätená je Sedembolestnej Panne Márii.
Škola v obci jestvovala od nepamäti a od roku 1866 bola umiestnená v dome pri kaplnke. V roku 1879 obec postavila novú dvojtriednu školu s učiteľským bytom. Zo známych učiteľov a súčasne aj organistov je hodné spomenúť: Michal Jakubec, Pavel Tejfeleši, Štefan Tejfeleši, Ján Kanka, Peter Kanka a Alojz Kohút. V roku 1959 bola odovzdaná nová 17-triednej ZŠ.
V obci sa nachádzala aj „Židovská obec náboženská“, ktorá mala 72 členov. Mali svoju modlitebňu, kde sa každú sobotu schádzali k pobožnosti. Od roku 1880 do roku 1911 mala židovská náboženská obec aj svoju jednotriednu školu. V štyridsiatych rokoch tohto storočia bola v obci aj dosť silná pospolitosť Rómov.