Či už ste profesionálny cukrár alebo len občasná domáca hobby cukrárka, nájsť tie správne pomôcky a kvalitný materiál je základom úspechu. V predajni Cukrárske potreby v Nitre nájdete široký sortiment produktov pre cukrárov aj necukrárov pod jednou strechou. Pečiete vo veľkom, alebo chcete len potešiť svoje dieťa domácou tortičkou? V tomto článku sa pozrieme na to, čo všetko môžete v takejto predajni nájsť a ako vám to môže uľahčiť prácu pri pečení a príprave detských osláv.
Cukrárske potreby pre každého
Potrebujete polevu, marcipán alebo nové vykrajovače? Cukrárske potreby v Nitre ponúkajú všetko, čo potrebujete pre vaše cukrárske umenie. Nájdete tu pomôcky pre profesionálov, ale aj pre tých, ktorí s pečením len začínajú.
Detská párty bez problémov
Našli ste skvelý recept na ešte lepšiu tortu pre Vášho malého oslávenca? Avšak ako na každú skvelú vec, tak aj na krásnu a chutnú tortu potrebujete poriadne pomôcky a kvalitný materiál. Presne taký materiál nájdete v predajni Cukrárske potreby v Nitre.
Farebná inšpirácia pre vašu kuchyňu: Ružová v hlavnej úlohe
Ružová asi nie je prvá farba, ktorá človeku napadne pri plánovaní kuchyne. V poslednom čase však svet zjavne túži po jemnosti - a tak sa s ružovou stretávame častejšie než inokedy. Ružová prenikla nielen do našich šatníkov, ale aj kúpeľní - a v nich jej to mimoriadne svedčí. Ani v kuchyni nevyzerá zle, najmä, ak sa jemný odtieň ružových púčikov spojí so silným partnerom - temnou zelenou. Mimochodom, práve spojenie tmavozelenej a ružovej by ste v moderných kuchyniach našli najčastejšie. Pravdepodobne je to celkovou harmóniou a upokojujúcim dojmom, ktoré tieto dve farby spolu vytvárajú.
Priveľa ružovej na jednom mieste, prípadne jej spojenie s bielou farbou vyzerá veľmi žensky a mohlo by z kuchyne odlákať časť pomocníkov, no naopak v kombinácii s inými farbami (okrem zelenej možno spomenúť napríklad sivú, čiernu alebo tmavomodrú) vznikne naopak veľmi vyvážený celok. Úplne iný dojem - dynamizujúci a energizujúci - má sýta ružová, blízka cyklámenovej. Tej kombinácia s bielou veľmi svedčí. Kuchyňa je tak plná života a môže podporiť vášeň, ktorú k vareniu niekto potrebuje.
Prečítajte si tiež: Kde opraviť hodinky v Poprade?
Možno ružová kuchynská linka či ružové steny sú pre vás silnou šálkou kávy. V tom prípade možno experimenzovať s menšími prvkami, ktoré sa dajú ľahko vymeniť alebo skryť, keď sa nám ružová preje. Okrem hrncov a panvíc či menších kuchynských pomôcok, možno pôsobenie zjemňujúcej ružovej vyskúšať na záclonkách, prestieraniach alebo obrúskoch. Avšak pozor - niektoré odtiene ružovej môžu mať celkom opačný účinok. A nejde pritom len o intenzitu farby.
Je pomerne známy experiment, keď sa väzenskí psychológovia snažili zmierniť napätie - dočkali sa však opačného efektu. V 60. rokoch minulého storočia chcel vedec Alexander Schauss zistiť, ako účinkuje chromoterapia - čiže liečivé pôsobenie farbami. Urobil viacero pokusov a zistil, že určitý odtieň modrej a ružovej vplýva okrem iného na krvný tlak. Konkrétne tzv. Baker-Miller Pink údajne znižuje krvný tlak. (Odtieň bol pomenovaný podľa dvoch riaditeľoch nápravného zariadenia v Seattli.)
Schauss sa rozhodol práve túto farbu aplikovať vo vybraných väzenských celách v nápravno-výchovnom zariadení pre mladistvých v San Bernardine v Kalifornii. Iné výskumy však ukázali, že priveľa ružovej a najmä po dlhší čas môže agresivitu a nepokoj naopak zvyšovať. Ak teda svojej ratolesti zariadite detskú izbu ako dokonalý Barbie domček, nečudujte sa, ak bude mať problém so zaspávaním.
Cesta do venezuelskej divočiny: Hľadanie Yanomami
Detský sen je ako program v mysli. Časom som túto krajinu začal aj skutočne spoznávať. Bola to láska na prvý dotyk. A tak som za seňoritou Venezuelou začal chodiť pravidelne. Šarmantnú krajinu, ktorú stredom predeľuje práve rieka Orinoko, som prešiel takmer zo všetkých strán. Spoznal som močaristú orinockú deltu, tajuplný svet stolových hôr, pestrý život zvierat na savanách, atraktívne karibské pobrežie, aj zasnežené Andy.
Orinoko, ako všetky rieky sveta, nielen veľtoky akým je, prináša do krajiny ľudí a s nimi aj mnohé výdobytky moderného sveta. Postupne sa osídľujú nové a nové oblasti, ešte nedávno patriace len kráľovstvu divočiny. Noví prisťahovalci, či už potomkov Španielov, otrokov alebo pôvodných amazonských indiánov, tvoria pestrofarebnú ľudskú zmes všetkých odtieňov čokolády.
Prečítajte si tiež: Náhradné diely pre mlynčeky na mäso
Málo kto a málo čo odoláva zmenám. Tak aj pôvodní indiáni sa stále menej chcú podobať svojim hrdým predkom - tým nahým a divokým, tým, ktorých my z iného sveta tak stále chceme vidieť. Dnes drvivá väčšina indiánov v celej Amerike prijala už viac či menej civilizovaný spôsob života. Ľudia kdekoľvek menia životný štýl a chcú sa čo najviac podobať tým, ktorí udávajú rytmus doby. Tlak civilizácie konzumu je nezadržateľný. Výnimky sú stále zriedkavejšie. Cesta do praveku je stále neskutočnejšia.
V rámci celej Amazónie, na tých najodľahlejších miestach by sa už na prstoch dali porátať poslední necivilizovaní predstavitelia miznúceho sveta. Krajín, kde je 21. storočie a súčasne doba kamenná je na svete už len hŕstka. Aj vo Venezuele sú ešte takýto domorodci. Nepočetné migrujúce skupiny národa Hoti a pomerne početní, zato značne rozptýlení Yanomami. Ich územie pokrýva neprístupný terén pralesa a vysočiny. Počtom zhruba 18 tisíc sú Yanomami najväčší prírodný národ celej Amazónie. Návštevy tohto kmeňa sú striktne obmedzované. Zdá sa, že sa konečne dočkali ochrany pred vonkajším svetom.
Venezuela, rovnako ako aj Brazília, kde žije zhruba 40% Yanomamov, ale aj niekoľko ďalších z posledných pozoruhodných kmeňov, majú dnes svoje ministerstvá pre indiánske záležitosti. Získať oficiálne vzácne permity pre vstup na ich územia majú len nepočetné vedecké expedície a misionári. Ďalšou kategóriou sú tiež bohatí výletníci, využívajúci drahý servis helikoptér a kontaktov určitých vplyvných ľudí - takých, čo môžu všetko a za svoje servis si nechajú veľmi dobre zaplatiť. V neposlednom rade sú to ilegálni hľadači, prichádzajúci takmer výlučne kôli zlatu a diamantom. Tí boli a ešte sú najväčším zlom územia na Hornom Orinoku.
V roku 1993 sa svet dozvedel hroznom masakre, keď bolo zabitých 73 príslušníkov Yanomami. Hľadači zlata prišli do potýčky s indiánmi, ktorá prerástla v brutálny masaker. Zďaleka to nebola jediná hrozná situácia, ale o tejto sa svet dozvedel a vinníci boli prvý krát aj potrestaní. Donedávna boli Yanomami aj tu ohrozovaní pozemkovými špekuláciami. Bezohľadnosť podnikateľov už mnohokrát pripravila indiánov - vlastníkov pôdy o svoje územia. Tlak farmárov a ťažiarov, lovcov a na ich územia je stále boľavý jav na všetkých kmeňových územiach tretieho sveta.
A nakoniec sme to my - nadšenci pre poznanie toho krehkého v nás, čo chceme prežívať a poznávať cez to veľkolepé divadlo honosne nazývané divočina. Šance nemáme veľké. Musíme prekonávať úskalia byrokracie a nedostatku financií. Našou veľkou devízou je ale niečo iné. Je to nadšenie, ktoré už neraz dokázalo, že prináša sebou aj šťastie.
Prečítajte si tiež: Ako opraviť mlynček na korenie
Puerto Ayacucho: Brána do Amazónie
Puerto Ayacucho. Provinčné mestečko, kadiaľ všetky cesty vedú do kedysi nekonečných pralesov Amazonas. Je to najjužnejšia časti krajiny, obkolesená Brazíliou a Kolumbiou. Náš zámer nie je jednoduchý. Chceme prejsť rozsiahlu oblasť, ktorá je domovom viacerých indiánskych národov. Pohyb cudzincov tam síce nie je bežný, no nie je ani zakázaný a to je pre nás to najpodstatnejšie. Cieľom je dostať sa po riečnom systéme Orinoka a jeho ramene Casiquiáre k Yanomamom, ktorí žijú mimo rezervácie. A tu je naša šanca, kto neskúsi - neuspeje.
Do Ayacucho prichádzame v čase vianočnom a fiesty. Po niekoľkých dňoch zháňania kontaktov a posledných informácií, ohučaní salsou, konečne vyrážame na vlastnú päsť. Naša túžba sa volá Yanomami.
Orinoko: Rieka, ktorá chránila vnútrozemie
Za Ayacuchom končí bláznivá civilizácia. Posledných 60 km asfaltovej cesty. Obchádzajú sa ňou búrlivé vody orinockých pereí Atures a Maipares, ktoré bránili v minulosti veľkým lodiam v dobývaní panenských oblastí. Práve nesplavnosť rieky rozhodovala o osude celého vnútrozemia. Zostalo uchránené podstatne dlhšie ako všetky ostatné oblasti.
Prístav Samariapo je ospalé vidiecke prekladisko. Ráno tu stretávame zopár indiánskych motorových člnov a dva moderné rýchločlny. Konkurencia udržuje prijateľné ceny. Vpravo je Kolumbia, ale hranica, zdá sa, nie je na prekážku aj napriek vzájomnej vízovej povinnosti. Po dvoch hodinách rýchloplavby sa Orinoko definitívne stáča k východu. Tam sme vystúpili na breh v mestečku San Fernanda de Atabapo, poslednej „diere“ moderného sveta. Ďalej žiadny pravidelný transport po rieke už nefunguje. Tu začína naša plavba „naverímboha“.
Na vlastnú päsť proti prúdu Orinoka
Obchádzam lodníkov s otázkou kto bude pokračovať proti prúdu Orinoka. Mnohé indiánske rodiny obývajú motorové bongá s prístreškom a hamakami. Takto mnohí migrujú cigánskym spôsobom riečnym systémom. Či budeme mať šťastie proti prúdu, to záleží už na náhodách a okolnostiach. Ľahko sa môže stať, že tu takto môžeme „stvrdnúť“ aj pár dní. O 16 dní nám letí lietadlo zo San Carlosu a to by sme mali stihnúť, aby sme pre zmenu „nestvrdli“ tam. Do našej veci zainteresovávam aj vojakov z Guardia Nacional, ktorý majú na starosti registráciu lodí a ľudí. Upozornia nás, ak by sa dakto predsa našiel.
V okamihu, keď to pre dnes už vyzeralo nepravdepodobné „chlapík“ na hliníkovom člne na nás vytasil nekresťanskú sumu - 250 tisíc Bolivárov. Kontrujem na 200, „plácneme“ si a ani nevieme presne kam to má byť, hlavne nech ideme ďaleko. Cena je vskutku zlatokopecká a dá sa platiť tiež v zlate. Títo chlapíci totiž vozia zásoby pre zlatokopov pod Cero Yapacaná, miesto ktoré nám znalec týchto končín maliar pralesa Dungel odporučil, aby sme sa mu radšej vyhli. Mňa naopak celkom provokuje neznámo takejto ľudskej divočiny. Horšie je to so Vševedom kvôli tej jeho drahej foto technike.
Čln brázdi nádherné Orinoko pod surealisticky vymaľovanou oblohou. Nebo je sfarbené zapadajúcim slnkom do oranžova a to všetko sa ešte aj znásobuje v nepokojnej hladine. Kľučkujeme medzi bludnými balvanmi v perejách Santa Barbory. Lodivod, miestny indián, ten sa tu vyzná aj po hmate - dúfam. Keď sú majitelia lode a nákladu v kľude, neobávame sa teda ani my. Snáď len vďaka svitu hviezd, ba možno viac podľa intuície, sa plavíme nebezpečným slalomom žulových obliakov takých typických pre mnohé úseky tejto rieky. V temnote nočnej oblohy a svite mesiaca sa ďaleko na obzore črtá hranol stolovej hory. Tam je náš dnešný cieľ - Yapacaná.
Yapacaná: Medzi zlatokopmi
Hodne neskoro v noci motor utíchne, budíme sa. Sme doma. Lodníci nám doporučujú stan postaviť na brehu a príliš sa neukazovať. Nedá mi, aby som však neopáčil aspoň zobďaleč atmosféru nočného života zlatokopeckého kempu. Čakal som viac, ako v Londonovkách z Yukonu. Bujarú zábavu, alkohol, hazard, predajné ženy. Vládne tu naoko kľud a pohoda a možno to tak naozaj aj je. Väčšina garimpeiros, ktorými sú ilegálni Brazílčania a Kolumbijci má proste dovolenku.
Ráno ešte pred svitaním je kemp dávno na nohách. Každú chvíľu počuť odchádzať nejaký motorový čln. Pochopili som, že „mina del oro“ - zlatá baňa musí byť mimo osady. Skutočnej aj je. Zlato sa ťaží v masíve stolovej hory Yapacaná, štyri kilometre náročného pochodu od opačného brehu rieky. Exkurziu na ilegálnom nálezisku zdá sa môžeme vypustiť. Cero Yapacaná sa vynára z nekonečnej roviny pôvodného pralesa a patrí k národným monumentom Venezuely. Dnes je hrubo devastovaná, ale tu zdá sa, to kompetentným nijako nevadí.
Ešte horšia situácia je aj na Rio Siapa - rieke, ktorá je už priamo v rezervácii Yanomamov. Tam sa údajne na extrakciu zlata hojne užíva aj jedovatá ortuť. Prvá zlatá horúčka vypukla na rozsiahlom území v pohorí Parima v oblasti horného Orinoka. Vysokotlakové hadice ťažných zariadení rozrušovali riečne brehy, ortuť otrávila vodu, indiáni sa začali stávať závislí na predmetoch, ktorými si zlatokopi kupovali ich priazeň aj ich ženy. Časom na svetlo „vyplávala“ tragédia násilia - vystrieľanej osady Yanomamov. Vyšetrovacia komisia vypátrala, usvedčila a pred súd postavila páchateľov. Bolo to vôbec po prvýkrát v histórii, kedy sa zákon postavil na stranu amazonských indiánov a potrestal votrelcov. Vládnym vojskám na brazílskej aj venezuelskej strane trvalo ešte celé desaťročie, kým pomocou helikoptér a neustáleho hliadkovania vyčistila región úplne.
Tábor je pôvodne indiánska osada. Títo indiáni poskytujú zrejme azyl zlatokopom a oni žijú z nich. Všade samé odpadky, chatrče indiánov, zlatokopov, sudy s benzínom. Aj mnohí indiáni pracujú pri ťažbe alebo ako zásobovači na rieke. Zisťujem, či sa niekto nebude plaviť hore proti prúdu. Cítime, že musíme čím skôr preč. Jeden obchodník, ktorý tu predáva za mnohonásobne vyššie ceny mi ticho šepká: „Neukazujte sa tu príliš dlho, mohli by si Vás všimnúť kriminálne živly.“
Gumový čln Orinoko: Tajná zbraň proti prúdu
Je čas na odchod. Na nemalý údiv zvedavcov vybaľujeme našu tajnú zbraň - gumový čln s priznačným pomenovaním - Orinoko. Bol to vlastne skvelý nápad pokrstiť Orinoko na vodách orinockých. Loď sme mali predtým možnosť otestovať na mnohých divokých perejách európskych riek, ale aj na umelom kanáli v Čunove. Batohy priväzujeme šikovne za chrbát aby nám tvorili pohodlné opierky a vyrážame zo zátoky. Naoko lenivý tok veľtoku nám okamžite ukáže, ktoré Orinoko tu bude hrať prvé husle. Bojujeme proti prúdu a pracne sa sunieme z dosahu zlatokopov. Každá loď je naša potenciálna spása, ale možno aj prekliatie. Začína rio-cola alebo loďostop na vode.
Rio-cola: Stopovanie na rieke
Druhý deň od Puerto Ayacucha sa začína nádejne. Hneď na prvý pokus, stopneme rodinku v obytnej kuriáre. Pod strechou im visia hamaky aj s pohupujúcimi sa indiánkami a deťmi. Udice, puška, nejaké hrnce a rodinný miláčik - zelený papagáj Loro. Po 15 kilometroch zatáčame k prítoku, kde oni ostávajú. Tak si ešte s nimi rozkladáme oheň, keď je už čas obeda. Kým indiánky chystajú jedlo, chlapi sú úplne happy z testu pre nich neobvyklého gumového plavidla. A Dios amigos a namiesto siesty veslujeme ešte dve hodiny v úmornej horúčave.
Ešte z africkej expedície Omo máme na to perfektne overený ochladzovací systém - hodiť sa do vody oblečený. Pirane žerú ľudí aj tak iba ak v hollywoodských filmoch a jediný nebezpečný krokodíl orinocký je tak zdecimovaný, že stretnúť ho by bolo viac šťastie ako smola. Ruskú ruletu s krokodílmi nílskymi sme hrali v Afrike pri ochladzovaní v Omo a bolo ich tam požehnane. Stretli sme ich možno dve tisíc za tie tri týždne. Ak žiadny nebol na brehu, tak aj kalná voda bola „čistá“.
Veslovanie mám rád, aj keď je to často nekresťanská drina. Majstri veslovania sú indiáni Maquiritáre, ktorí sa v minulosti dokázali plaviť riekou za obchodom až do jej rozľahlej delty. Prirovnávajú sa právom k orinockým Feničanom. Dvoch Kanaďanov napadlo vyplávať z rodného Vinipegu až k Amazonke. Vyštartovali na šesťmetrovom kanoe cez kanadské jazerá, potom sa kúsok preniesli cez rozvodie a po prúde Mississipy a ďalej už len po vodách riek a morí. Tornádami a koralovými útesmi ohrozovaným pobrežím Mexika pokračovali do nepokojnej strednej Ameriky. Raz revoluční Sandinovci, potom opoziční kontras ich takmer popravili v Nikarague a Hondurase. Neskôr ich znovu zase takmer zastrelili „narkomafiáni“ Kolumbie. Viackrát boli okradnutí. Venezuelským pobrežím vplávali cez deltu nahor až sem. V podstate veslovali tri štvrtiny Orinoca od ústia až k rozvetveniu Casiquiáre - pekne proti prúdu. To sú páni Vikingovia. Na Orinoku ich často krát sprevádzali riečne delfíny a tie sú tu aj teraz a tak si nevdojak na ich príbeh spomínam a rozprávam ho Vševedovi.
Táboríme na špičke ostrova, aby sme to nemuseli s tým veslovaním až tak preháňať, lebo indiánov už aj tak netromfneme. Lepšie nám je sledovať a dúfať v sporadickú riečnu dopravu. Otravné mušky puri puri nazývané plaga, akože doslovná pliaga - to je tu také malé veľké zlo. Sú pritom naoko tak nevinné ako kvasné mušky. Keď štípu, je to bezbolestné a tak si to ani nevšimnete. Začne to až potom… Svrbí a svrbí a pozná to každý okolo rieky. Než sa spamätáme, sme statočne „doďobaní“. Pracovná doba tohto hmyzu končí po súmraku a potom máme pokoj až do rána. Je to neuveriteľné, ale komárov je málo, hoci predsa nejaké sú. V čiernych vodách Rio Negra vraj už nebudú.
Stretnutie s riečnym tankerom
Do silvestrovského rána sa budím plný nádejí. Nádejí v rýchlejší postup, než poskytujú naše svaly. Lenže najprv, zdá sa, musí prísť asi drina. Prúd je miestami tak prudký, že ak trochu vypadneme z rytmu, okamžite sme ním unášaní nazad. Časté plytčiny nám postup uľahčujú systémom „Burlaci na Volge“. Plytčiny ale nesú svoje riziko - šliapnutia na jedovatú raju. Domorodci sa ich obávajú viac ako piraní a elektrických paúhorov. Bodnutie ich jedovatým ostňom spôsobuje neskutočné bolesti a následnú gangrénu, odumieranie tkanív. Nemám chuť si to overovať. V plytčinách sa to nimi niekedy len tak hmýri.
Únavou premožení po hodinách pádlovania v protiprúde zrazu počujeme nejaké zvuky čoby fatamorgána. Vzdialené bublanie. Prichádza z neidentifikovateľnej diaľky. O hodinu neskôr sa zvuk stáva zreteľnejší a my skúšame uhádnuť, čo za UFO sa to vlní v horúcom vzduchu nad hladinou. Pláva to k nám a je nám jasné, že je to nádej ako sa vyslobodiť z otroctva, čo sme na seba uvrhli. Je jedno, že je to pomalé monštrum. Už je to stále jasnejšie. Je to riečny tanker! Rieka je plná plytčín a bludných balvanov. Kto by to čakal. Vieme, že na jeho palubu sa musíme nalodiť!
Zaberáme ako o život, lebo naša nádej si vybrala opačnú polovicu širokej rieky. Je nám jasné, že tanker kvôli nám nespomalí. Križujeme Orinoko ako riadená strela. Výkon na maximum, veslá praskajú, začína prenasledovanie nášho „Moby Dicka“. Ak poľavíme - náš „parník“ nestihneme. Taká šanca sa nezopakuje. Metre sa skracujú, púšťam veslo a skáčem po niečom čoho sa dá podržať. Stĺpik na priväzovanie lode na prove som minul o centimetre. Hladké, nízka stena, nízka paluba, malé šance. Skúšam akýsi krúžok naboku. Moje prsty, zvyknuté na veľkú záťaž z horolezectva sa nestačia ani len zachytiť a krúžok už je preč. Po boku tankera, za našim chrbtom, je priviazaný velikánsky kovový čln. Jeho hrozivo vyzdvihnutý rypák vyzerá, že nás naberie pod seba ako otvorená čeľusť vorvaňa. Ak nás dostihne, stlačí nás pod loď, a pomelie mohutnými vrtuľami. Vševed vzadu nemôže nič robiť len čakať a veriť mne, ako „harpunárovi“, že urobím rozhodujúci zásah. Posledná šanca, zaberáme len na vonkajšej strane - inak nepustí. V príhodnom okamihu sa katapultujem za poslednou nádejou, nejakým výčnelkom na lodi. Držím ešte mnoho sekúnd, než sa odvážim situáciu definitívne zvrátiť v náš prospech. Otáčam sa na Vševeda. Je len zopár decimetrov od nemilosrdného „rypáka“ lode. Chýbala sekunda, dve… Z paluby náš boj sledujú…