Premýšľali ste niekedy nad tým, odkiaľ pochádza jedlo, ktoré práve konzumujete? Jedlá v rôznych podobách sú súčasťou kultúry stravovania po celom svete a často máme mylnú predstavu o ich skutočnom pôvode. To platí pre rozličné, dnes už medzinárodné jedlá, o ktorých sa domnievame, že sú súčasťou kuchyne konkrétnej krajiny. Pritom ich história môže byť spojená s úplne odlišným štátom. Poďme sa teda spoločne pozrieť na históriu niektorých známych jedál a nápojov.
Sacherova Torta: Rakúska Klasika s Príbehom Kuchárskeho Učňa
Recept Sacherovej torty vymyslel v roku 1832 len 16-ročný kuchársky učeň Franz Sacher, ktorý pracoval pre kniežaťa Matternicha. O niekoľko rokov neskôr sa jeho syn Eduard rozhodol získať pre tortu ochrannú známku a chcel, aby niesla pomenovanie po otcovi. Táto čokoládová torta sa stala jednou z najobľúbenejších sladkých pochúťok na svete. Pravá Sacherova torta sa podáva len s hustým krémom, ktorý má vykompenzovať jej suchšiu štruktúru.
Čedar: Syr z Anglickej Dedinky
Hoci je čedar druhým najobľúbenejším syrom v Spojených štátoch amerických, nepochádza z tejto krajiny. Jeho pôvod siaha do Európy, konkrétne do dedinky Cheddar, ktorá je známa mnohými roklinami a jaskyňami. Istá legenda hovorí, že slávny syr vznikol po tom, ako dojička v jaskyni zabudla jedno vedro mlieka. Keď sa vrátila, našla tam zlatú chutnú hrudu, ktorú dnes poznáme ako čedar. Udalosť sa datuje do 12. storočia.
Šampanské: Bublinky z Francúzska
Šampanské je šumivé víno, ktoré pochádza z oblasti Champagne. Známe je aj tým, že prechádza procesom champenoise. Ten spočíva v tom, že vo víne sa vytvára oxid uhličitý, a tak vznikajú bublinky. V prípade, že narazíte na šampanské z iného regiónu, nejde o pravé šampanské, ale o klasické šumivé víno. Aj napriek tomu, že krajina pôvodu si vydobyla zákonné právo nazývať šampanským len tento druh vín, mnohé štáty toto pomenovanie zneužívajú.
Bitterballen: Holandská Verzia Španielskych Mäsových Guľôčok
Keď krajinu, ktorej meno chceme vedieť od vás, okupovali Španieli, manželka istého krčmára vylepšila pôvodné španielske jedlo. A tak vznikli mäsové guľky bitterballen. Guľky sa neskôr obalia v strúhanke, a tak sa opekajú. Typickými poznávacími znakmi sú hnedá farba a horčica ako príloha.
Prečítajte si tiež: Bryndzové halušky ako symbol Slovenska
Kung Pao: Závdavok Malého Chlapca v Číne
Ako asi tušíte, Kung Pao pochádza z Ázie. História hovorí, že jedlo sa stalo populárnym po tom, ako malý chlapec Ding Baozhen spadol do rieky. O niekoľko rokov neskôr sa chcel zavďačiť pánovi, ktorý ho zachránil. A práve u neho doma mu servírovali kung pao.
Lassi: Indický Nápoj pre Zdravie
Nápoj lassi je nielenže veľmi lahodný, ale aj prospešný pre zdravie. Pochúťka pozostáva z jogurtu, orechov, ovocia a korenín. Lassi sa bežne podáva s jedlom a pripravuje sa na niekoľko spôsobov - v slanej verzii alebo v populárnej sladkej s príchuťou čokolády, manga alebo mäty.
Chorizo: Klobása s Koreňmi v Európe
Je pravdou, že chorizo vám naservírujú hneď v niekoľkých krajinách. No v štáte, ktorý máte uhádnuť, bude mäsitá klobása menej pikantná a viac vyúdená. Bežne sa podáva v studenej forme ako predjedlo, vypráža sa, griluje alebo varí. Chorizo je tiež charakteristickou súčasťou hustejších výdatných polievok.
Čaj Maté: Juhoamerická Alternatíva Kávy
Čaj maté sa vyrába z rastliny Ilex paraguariensis. Ako prví ju začali pestovať pôvodní obyvatelia Guaraní, ktorí pochádzajú z Južnej Ameriky. Zabezpečuje lepšiu cirkuláciu krvi a je akýmsi detoxom pre pečeň. Rovnako podporuje sústredenosť mysle, vďaka čomu sa často označuje za alternatívu kávy.
Boršč: Slovanská Polievka s Tmavou Farbou
Hustá polievka, ktorá pozostáva z hovädzieho mäsa a rôznych druhov zeleniny (predovšetkým koreňovej), nie je pre našincov ničím nezvyčajným. Ide o slovanské jedlo s typickou tmavočervenou farbou. Boršč sa často dochucuje chlebovým kvasom, octom alebo šťavou z citróna. V krajine, z ktorej pochádza, sa bežne podáva spolu s pirôžkami naplnenými hovädzím mäsom a cibuľou.
Prečítajte si tiež: Francúzske zemiaky: Klasika v slovenskej kuchyni
Sangria: Osviežujúci Nápoj z Južnej Európy
Keď budete cestovať do južnej časti Európy, sangriu jednoducho musíte ochutnať. Ide o osviežujúci letný nápoj, ktorý pozostáva zo suchého červeného vína, minerálky a ovocia (pomaranč, jablko, jahody alebo bobuľovité ovocie). Okrem vína sa do sangrie často pridáva brandy alebo iný alkoholický nápoj.
Hamburger: Nemecké Korene, Americká Popularita
Málokto z milovníkov tejto pochúťky vie, že hamburger pochádza z Nemecka. Prvé fašírky boli vyrobené v 19. storočí z hovädzieho mäsa hamburských kráv, podľa čoho vznikol i názov jedla. V Amerike sa stal doslova národným jedlom. Aj keď sa dodnes historici nevedia presne zhodnúť na tom, odkiaľ presne obľúbené hranolky pochádzajú, jedno je isté. Nech si ich vypýtate kdekoľvek na svete, môžete očakávať približne rovnakú chuť.
Hranolky: Belgická Alternatíva Rybolovu
Chrumkavé hranolky majú pôvod v Belgicku. Podľa miestnej tradície, chudobní dedinčania, žijúci v údolí Meuse, často jedli malé vyprážané ryby, ktoré chytili v rieke. V zimných mesiacoch rieka zamrzla, čo znemožňovalo rybolov, preto začali koncom 16. storočia vyprážať miesto rýb zemiakové strunky. Názov „francúzske hranolčeky“ dostali od amerických vojakov, ktorí sa s nimi stretli počas prvej svetovej vojny.
Cestoviny: Čínsky Pôvod, Talianska Dokonalosť
Pre mnohých obľúbená pochúťka je typická pre Taliansko. Tí, ktorí veria, že cestoviny pochádzajú z tejto krajiny, môžu byť mierne šokovaní. Ich pôvod je totiž v Číne. V 14. storočí ich objavil slávny benátsky bádateľ Marco Polo a priviezol do Európy.
Sushi: Juhovýchodná Ázia, Nie Japonsko
Japonské jedlo sushi je mimoriadne populárne po celom svete, avšak svoj zrod má v juhovýchodnej Ázii, nie v Japonsku.
Prečítajte si tiež: Od Strednej Ameriky po svet: Pôvod kukurice
Tvarohový Koláč: Staroveké Grécko, Nie New York
Predpokladá sa, že tento chutný dezert pochádza z New Yorku. Budete sa ale diviť, že tvarohový koláč predstavili svetu ako prví Gréci.
Jablkový Koláč: Stredoveké Anglicko, Nie Amerika
Populárny ovocný zákusok Američanov má zaujímavú históriu. V porovnaní s modernými verziami, tradičný jablkový koláč pochádza zo stredovekého Anglicka a bol známy ako slaný koláč s mäsovou náplňou.
Pavlova Torta: Nemecké Korene, Austrálsko-Novozélandský Spor
Ľahký dezert s krémom a ovocím bol pomenovaný podľa slávnej ruskej baletky Anny Pavlovej, ktorá absolvovala turné po Austrálii a Novom Zélande v roku 1926. Preto niet divu, že obe krajiny si pripisujú zásluhy o jej objavenie. Novšie výskumy naznačujú, že pravá Pavlova torta má korene v Nemecku. Odtiaľ ju nemeckí prisťahovalci priviezli do Ameriky, kde bola zdokonalená do dnešnej podoby. Potvrdzujú to recepty na torte na báze pusiniek podobných Pavlovej.
Šišky: Holandské "Olykoeks", Nie Amerika
Jedlo pripomínajúce šišky sa podávalo v starovekom Grécku, no v súčasnej podobe ho do New Yorku priniesli až holandskí osadníci. Záznamy datujú existenciu šišiek do polovice 19. storočia, keď Holanďania pripravovali „olykoeks“, alebo mastné koláče v podobe guliek, vyprážaných v bravčovom tuku. Pretože stred koláča sa nepiekol rovnako rýchlo ako vonkajšok, pečivo bývalo občas plnené ovocím, prípadne orechmi.
Croissant: Rakúska Viedeň, Nie Francúzsko
Myslíte si, že ste Francúzi, ak viete vysloviť croissant? Toto je jedno z ďalších pečív, ktoré vynašli Viedenčania v Rakúsku.
Rezeň: Príbeh plný legiend a národných sporov
Rezeň poznajú hádam na všetkých kontinentoch. Pokiaľ ide o jeho pôvod, tu sa pramene diametrálne rozchádzajú. Niektorí historici uvádzajú, že rezeň bol známy už v prvom storočí pred naším letopočtom. Prvé záznamy ho ako pochúťku zachytili v staroveku, rímskym cisárom kuchári pripravovali kúsky mäsa obalené v plátkoch zlata. V stredoveku sa ujal na celom Apeninskom polostrove, pre bohatú šľachtu kuchári vypražené mäso posypali zlatým práškom. Zlatu sa v tom období pripisovali liečivé účinky. Lenže čím viac zlata skončilo v žalúdkoch privilegovanej vrstvy, tým menej sa z neho dostalo do mestskej pokladnice. Preto v Benátkach v roku 1514 mestská rada zlatý rezeň zakázala. Obľúbené jedlo neupadlo do zabudnutia, vynaliezaví kuchári vymysleli jeho jednoduchšiu verziu. Zlato nahradili strúhankou s parmezánom. V takejto podobe sa neskôr dostalo do Afriky či Španielska. A v tejto verzii ho podľa historickej legendy ochutnal počas svojho pobytu v Benátkach koncom 18. storočia aj vychýrený gurmán maršal Josef Radecký, český gróf zo šľachtického rodu z Rabče. Ponúkli mu milánsku teľaciu kotletu (cotoletta alla milanese) a veľmi si na nej pochutil. Recept na ňu hneď poslal po sluhovi na viedenský dvor cisárovi Františkovi Jozefovi I. O jeho ďalšiu úpravu sa postaral maršalov kuchár. Keď sa mu minul syr, mäso obalil len v múke, vo vajíčkach a v strúhanke a údajne takto pripravený chutil maršalovi ešte viac.
Cotoletta alla milanese, často podávaná s citrónom a so zeleninou, je obľúbené a rozšírené jedlo talianskej kuchyne. A vraj aj samotnému cisárovi. Napriek rôznym bádaniam odborníci nenašli zodpovedajúce pramene, ktoré by potvrdili historku o maršalovi Radeckom, a tak ju zaradili medzi mýty. Hoci sa najviac rezňov skonzumuje v Nemecku a radi by tam z obaľovanej delikatesy urobili národné jedlo, Nemci na tento krok nenašli odvahu, pretože existuje len minimum dôkazov o jej germánskych koreňoch. Na otázku o pôvode vyprážaného mäsa odpovedajú, že k nim prišlo odkiaľsi z českých lesov. Odvážnejší sú Rakúšania. Viac-menej si ho prisvojili, najmä v metropole je populárny wiener schnitzel (viedenský rezeň) a v krajine je chránený zákonom. V ňom sú uvedené i podmienky na jeho prípravu: musí byť z teľacieho mäsa, vyprážaný na prepustenom masle v trojobale.
Keď sa koncom 70. rokov 20. storočia objavila v sprievodcovi po Taliansku informácia, že viedenský rezeň pochádza z Talianska, div to nevyvolalo gastronomickú vojnu. V každom prípade má milánska kotleta k „šnicľu“ z Viedne najbližšie, aj keď talianska pochúťka je väčšinou hrubší plátok mäsa s kosťou vyprážaný na masle a podávaný s rizotom. Ktovie, ako by Rakúšania reagovali, keby sa v Domácej kuchárke Dobromily Rettigovej z roku 1826 dostali k receptu na vyprážané teľacie rezne. Bolo to takmer o 30 rokov skôr, než vošla do povedomia historka o maršalovi Radeckom. Rezeň je u našich susedov rozhodne obľúbeným jedlom, podľa prieskumov ho až jedenásť percent Rakúšanov považuje za najlepší pokrm. A nielen oni.
V rôznej podobe sa objavuje aj v iných medzinárodných kuchyniach a každá si jeho názov prispôsobila. V Japonsku vyprážané bravčové mäso poznajú ako kacurecu, skrátene kacu - kotleta. Najčastejšie ho konzumujú s ryžou a kapustovým šalátom. V Južnej Amerike je zasa z talianskej cotoletty alla milanese vyprážaný hovädzí rezeň milanesa. Známy a hojne rozšírený je aj rezeň cordon bleu - vyprážané mäso plnené šunkou a syrom. Názov dostal podľa francúzskeho rádu Ducha Svätého, jeho členovia nosili kríž na modrej stuhe (le cordon bleu) a v 16. storočí ním vyznamenávali významné osobnosti. Neskôr sa stuha stala akýmsi symbolom na označenie jedál vysokej kvality. Hoci rezne chutia na každom kontinente, kedy a kde vznikli, je stále neprebádané.
Tatársky biftek: Mýty a realita surového mäsa
Pri spomenutí tohto pokrmu sú dva tábory: na jednej strane jeho nadšení konzumenti, proti nim stoja neúprosní odporcovia. Podľa mýtu história tatárskeho bifteku siaha do 5. storočia. Nájazdníci kráľa Hunov Atillu si vraj každé ráno, skôr než vyrazili plieniť cudzie územia, dávali kúsky surovej chudej hovädziny pod sedlá koní a takto jazdili dlhé hodiny. Mäso sa počas dňa naklepalo a nasolilo z konského potu, večer stačilo pridať korenie a bola z neho pochúťka plná energie. Toto je však legenda. Ak Attilovi muži používali surové mäso, tak iba ako liek na poranené miesta svojich koní, prípadne si ho prikladali na bolestivé odreniny po celodennej jazde na koni ako alternatívu obkladu alebo leukoplastu. Nie sú však žiadne hodnoverné informácie o tom, že by ho ktokoľvek z nich jedol. Skutočné údaje o vzniku surového mäsového jedla sa opierajú o výskumy historikov. Podľa nich sa tatársky biftek začal podávať v Paríži na prelome 19. a 20. storočia. V čase, keď umelecký Paríž zažíval obdobie dekadencie, konzumenti so záujmom prijali i tento kulinársky zázrak.
Práve parížski kuchári vymysleli recept zo surovej hovädziny, nazvali ho steak à l’américaine (americký steak) a servírovali ho so žĺtkom uprostred, ozdobený cibuľou a kaparami. Neskôr k nemu podávali tatársku omáčku a tá zmenila jeho názov. Po druhej svetovej vojne sa pochúťka rozšírila po strednej Európe, dnes je známa na celom svete. V každej krajine sa pripravuje inak, s rôznymi koreninami a omáčkami. Nemci, Rakúšania či Taliani pridajú trošku soli, čierneho korenia a olivový olej, Belgičania netradične parmezán. Základ však zostáva rovnaký - surové hovädzie mäso, ktoré správni majstri varešky nemelú, ale naškrabú.
Palacinky: Cesta z Francúzska do Uhorska a ďalej
Ani ich vznik a pôvod nie je jednoznačný, aj pri nich sa strieda fikcia so skutočnosťou. V Uhorsku sa palacinky stali známymi v 17. storočí zásluhou Francisca Palacciniho, osobného kuchára grófa Esterháziho. Toho pozval v roku 1687 do Paríža kráľ Ľudovít XIV. Gróf nepricestoval sám, sprevádzal ho kuchár Palaccini a jeho úloha mala na dvore francúzskeho panovníka špionážny charakter. Ako inak, zameral sa na podávané jedlá a na opulentnej hostine, ktorou si hostiteľ uctil uhorského grófa, nenápadne skúmal gastronomické zvláštnosti francúzskej kuchyne, ktoré by mohol uplatniť na esterháziovskom panstve v Uhorsku. Do oka mu padli pocukrované placky zložené do trojuholníka a poliate koňakom. Francúzska šľachta ich nazývala crêpes a chutili grófovi i jeho kuchárovi. Neboli však vynálezom parížskych šéfkuchárov, pôvod mali v Bretónsku a tam ich nazývali ploskáčiky, pretože Bretónci horúce cesto vyliali na rozhorúčený plochý kameň. Pôvodne boli slané, plnili ich najmä syrmi, ale aj vajíčkami, hubami, zeleninou či duseným mäsom. F. Palaccini však ochutnal už sladkú verziu a po návrate do Uhorska zapojil vlastnú fantáziu a recept upravil. Použil viac cesta, aby bola placka trošku hrubšia aj väčšia, bohato ju natrel jahodovým džemom, zroloval a ozdobil šľahačkou s ovocím. Na habsburských šľachtických hostinách nebolo väčšej delikatesy. Pochúťku nazvali po spomínanom kuchárovi palacinka a gróf Esterházi ho údajne povýšil do kniežacieho stavu. Lenže aj v tomto prípade je ťažké povedať, čo je pravdivý základ a čo k tomu pridaná vymyslená historka. Sladké placky boli známe už v staroveku a pôvod tohto slova našli bádatelia v starej gréčtine. Gréci ich v 6. storočí jedávali na raňajky, Rimania ich poznali ako alito docia (sladkosť) a pripravovali ich z podobných surovín, z akých sa robia dnes. Prvé tri palacinky považovali v starovekom Ríme za posvätné, označili ich krížikom a posypali soľou, aby odohnali všetko zlé.
Toto sladké jedlo spomínal vo svojich hrách i Shakespeare. Miloval ich americký prezident Thomas Jefferson a chutili mu tak, že recept na palacinky poslal do rodného mesta Shadwell, aby aj jeho rodáci okúsili lahodnú chuť sladkého pokrmu. Palacinky dnes v rôznych podobách pozná hádam každý národ. Kanaďania ich jedia poliate javorovým sirupom, v Amerike majú podobu lievancov, v Nemecku ich v niektorých regiónoch nakrájajú na rezance a podávajú v polievke. Majú rôzne tvary, veľkosť a príchute, nepripravujú sa len nasladko, majú aj slanú verziu. Flambované majú v menu najprestížnejšie reštaurácie.
Cestoviny: Putovanie z Číny do Talianska
Nie sú vynálezom Talianov, tam ich prijali za svoje, obľúbili si ich a zdokonalili rôzne druhy a tvary. Domov majú v Číne, kde sa našla najstaršia písomná zmienka o nich spadajúca do rokov 25 až 220 nášho letopočtu. Misu žltých, dobre zachovaných cestovín archeológovia objavili v severozápadnej Číne a ich vek odhadli na 4 000 rokov. Na jedálnom lístku ich mali aj Etruskovia asi 400 rokov pred naším letopočtom. Dokazujú to obrazy z etruských hrobov, kde sú na stenách nakreslené nástroje na výrobu cestovín, ktoré sa používajú aj dnes. Ďalšie zmienky sú zo starovekého Grécka, kde ich vyrábali z múky a vody, sušili na slnku, potom natrhali a varili. Až v starom Ríme im dali pravidelné tvary. Pripravovali ich podobne ako Gréci, ale pred sušením ich nakrájali na pásiky a uvarené jedli s omáčkou. Zmienky o lazaniach sú v Cicerovom diele a Horáciovi chutili s pórom a cícerom. Pričinením Marca Pola sa v 13. storočí v Taliansku objavili cestoviny podobné špagetám. Boli to zrejme čínske rezance, ale nikoho neoslnili, pretože na juhu Talianska boli známe duté dlhé cestoviny - makaróny. Taliani si spočiatku cestoviny vyrábali doma, v Neapole ich sušili aj na uliciach, čo vyvolávalo dojem záclon. V tomto meste vznikli v 18. storočí prvé manufaktúry na výrobu makarónov, špagiet a plochých rezancov. Tie tenké do polievky pochádzajú z Nemecka, vyrábať ich začali v 13. storočí. Priemyselná výroba nastúpila v 20. storočí. Podľa prameňov existuje asi 600 druhov cestovín. V talianskych reštauráciách sa podávajú ako prvé jedlo po predjedle a jedia sa iba vidličkou.
Chlieb: Od Egypta po moderné pekárne
Chlieb je jednou z najstarších a najrozšírenejších potravín na svete. Jeho história sa prelína s dejinami ľudstva a jeho význam presahuje rámec bežnej stravy. Prvé zmienky o chlebe a vývoj poľnohospodárstva História chleba sa časovo kryje s dejinami pestovania obilia. Nemáme presný záznam o tom, kedy sa chlieb prvýkrát objavil v strave človeka, ale je isté, že k tomu muselo dôjsť náhodou v starom Egypte. Ešte dávno predtým sa obilniny stali súčasťou výživy človeka. V predhistorických dobách sa obilie pravdepodobne jedlo v pôvodnom surovom stave. Odborníci sa domnievajú, že pre chlieb tak prevratný proces kvasenia bol objavený asi pred šiestimi tisíckami rokmi v dávnom Egypte. Vtedajšieho chleba si ľudia vážili nielen ako výborný pokrm, ale využívali ho aj ako platidlo. I podľa cirkvi je chlieb považovaný za Boží dar. Človek sa poľnohospodárstvom zaoberá asi osem až jedenásť tisíc rokov. Najstaršími pestovanými obilninami boli pšenica a jačmeň, ktoré zostali dlho najobľúbenejšie. Na Slovensku sa v stredoveku stali hlavnými obilninami raž a ovos, iba v južných oblastiach pšenica a jačmeň. Obrábanie pôdy bolo v počiatkoch poľnohospodárstva primitívne. Najstarší roľníci používali drevené brázdiče, motyky, rýle a lopaty. Veľký pokrok v poľnohospodárstve nastal v neskorej dobe kamennej, kedy sa začalo používať drevené oradlo ťahané dobytkom a od konca 2. tisícročia pred n.l. V dobe kamennej obilie žali kosákom s kamennými čepieľkami alebo kosákovitým nožom. Kovový žací nástroj sa používa od doby bronzovej, kedy sa rozširujú rôzne druhy bronzových kosákov. Drvenie obilia sa väčšinou považuje za prácu žien. Najstaršie hodnoverné doklady ručných rotačných mlynčekov sú až z mladšej doby železnej. V ďalšom vývojovom stupni sa celé alebo rozdrvené obilie už pražilo a v tejto forme konzumovalo ako potrava. Prvé formy chleba a pečenia Rozdrvená obilnina bola surovinou na výrobu vtedajšieho chleba. Obilná drvina zamiešaná s vodou sa varila alebo piekla. Spočiatku to bol veľmi primitívny postup. Pieklo sa na rozžeravených kameňoch, alebo v popole. Z pôvodného pečenia na kameňoch sa neskôr vyvinula pekárska pec. Z histórie vieme, že v dobách pred novým letopočtom vlastne neexistovalo pekárske remeslo. Indovia, Peržania, Babylončania, Asýrčania, Židia a Féninčania sa ako prví zaoberali pečením chleba. Od nich sa to potom naučili národy usídlené severne a západne od nich. Egypťania nám zanechali i jeden neobvyklý unikát - bochník chleba. Našiel sa v chráme v Tébach. Bol uskladnený v nádobe tvaru trojuholníka, z ktorej po otvorení vanula čerstvá vôňa, stará niekoľko tisícročí.
Chlieb v starovekom Grécku a Ríme Gréci údajne pestovanie obilia a prípravu chleba spoznali v Egypte. Chlieb sa však nestal každodennou stravou hneď - tou bola najprv obilná kaša, potom placka sušená na slnku, ktorá sa pri konzumácii namáčala do vody. Lahôdkou bol i v bochníku zapečený syr, zelenina alebo rôzne druhy ovocia, či chlieb pečený v mäsovej omáčke, posypaný syrom, korením a škoricou. Rimania, podobne ako Gréci, dlho poznali iba hustú obilnú kašu - puls. Jej základ tvoril pražený tenkeľ (druh pšenice), strukoviny ako šošovica, fazuľa, bôb alebo hrach a ostatná dopestovaná zelenina. Napriek tomu, že neskôr sa na jedálnom lístku Rimanov objavil chlieb, táto kaša dlho ostala tradičným jedlom chudoby. Patricijovia však holdovali najmä jemnému bielemu chlebu, ktorý si namáčali vo víne alebo posypali syrom či cesnakom. Podobu rímskeho chleba poznáme vďaka lávou zavaleným Pompejam. Vieme, že bol nízky, s hlbokými zárezmi a ochrannou značkou kvality. Chlieb v minulosti neslúžil len ako potrava. Napríklad v Grécku ho používali namiesto príboru na vytieranie omáčok. Striedka mala aj funkciu servítky, keď sa do nej utierali ruky i ústa. Rímskym ženám zasa rozmočená v kozom mlieku slúžila ako pleťová maska, no a v stredoveku bol chlieb pokrmom, tanierom i príborom zároveň. Chlieb v stredoveku a novoveku V stredoveku sa chlieb stal základnou potravinou pre väčšinu obyvateľstva. Vyrábal sa najmä z ražnej múky a kvásku. Chudobnejšie rodiny chlieb pripravovali len vo sviatok a v najkrutejších dobách bola múka nahradzovaná dokonca pilinami alebo slamou. V 18. storočí sa rozvíjalo aj pivovarníctvo a liehovarníctvo, ktoré poskytovalo lacný prostriedok na kysnutie cesta - droždie. Dovtedy sa používal po domácky vyrobený kvások. S rozvojom mlynárstva, keď sa ručné drvenie obilia v mažiaroch nahradilo mletím na otáčavých kameňoch a neskôr medzi kameňmi kužeľovitého tvaru (využitím zvieracích záprahov a prípadne vodnej energie), výrazne vzrástla výroba múky a chlieb sa stal základnou ľudskou potravou. Chlieb na Slovensku Na Slovensku, podobne ako v iných krajinách, sa chlieb dlho vyrábal podomácky. Domáci mlyn a pec na pečenie chleba boli takmer v každom dome a výroba chleba bola dôležitou domácou činnosťou. Niektoré domácnosti začali vyrábať viac chleba než mohli spotrebovať, a preto časť chlebov zamieňali za iný tovar, alebo ich predávali. U Slovanov je známy nekvasený chlieb pod pojmom „presní chľeb“. U všetkých európskych národov je chlieb známy niekoľko storočí. Predpokladá sa, že spôsob výroby i názov (hlaiba) prevzali Slovania od germánskych národov. V minulosti sa na Slovensku konzumovali rôzne druhy chleba. Okrem pšeničného a ražného chleba sa jedol aj ovsený chlieb a chlieb z pridaním jahňad liesky, ktoré sa mleli na múku. Chlieb v modernej dobe V modernej dobe sa výroba chleba presunula do pekární a priemyselných závodov. Vďaka moderným technológiám je možné vyrábať chlieb vo veľkom množstve a rôznych druhoch.
Na trhu existuje široká škála chlebov, od klasických pšeničných a ražných, cez celozrnné, viaczrnné až po špeciálne chleby s pridaním rôznych semien, orechov a sušeného ovocia. Svetový deň chleba je 16. októbra. Tento deň vznikol v roku 2006 z iniciatívy Medzinárodnej únie pekárskych a cukrárskych združení (UIB).