Fazuľa, paradajky a kukurica patria medzi základné potraviny v mnohých kultúrach po celom svete. Ich pôvod a cesta, ktorú prešli, aby sa dostali na naše stoly, sú fascinujúce príbehy plné objavov, výmen a kultúrnych vplyvov.
Fazuľa: Od Adzuki po Chilli con carne
Fazuľa je mimoriadne rozmanitá plodina s mnohými druhmi a odrodami, ktoré sa líšia chuťou, textúrou a využitím. Medzi menej známe, no zaujímavé druhy patrí aj fazuľa adzuki.
Fazuľa Adzuki: Sladká aj slaná pochúťka z Ázie
Fazuľa adzuki pochádza z Ázie a je obľúbená najmä v Japonsku a Číne. Vyniká svojou univerzálnosťou, keďže sa hodí do sladkých aj slaných jedál. V ázijskej kuchyni sa používa ako prísada do tradičných pečív, polievok, ryžových jedál a paštét. Ľahko sa varí a je stráviteľná, čo ju robí ideálnou pre rôzne recepty.
Recept s fazuľou Adzuki
Fazuľa adzuki sa dá ľahko zaradiť do šalátov, hlavných jedál a dezertov. Tu je jeden tip na rodinnú večeru:
- Na panvici zohrejte olivový olej s cesnakom a opekajte, kým cesnak nezačne smažiť.
- Pridajte nakrájané cherry paradajky, šampiňóny, červenú papriku, oregano a sušenú bazalku. Podľa chuti pridajte chilli.
- Varte asi 5 minút, kým zelenina nezmäkne.
- Pridajte paradajkový pretlak a podľa potreby podlejte vriacou vodou alebo vývarom.
- Pridajte uvarené fazuľky azuki a pol pohára vody alebo vývaru a premiešajte.
- Nechajte na miernom ohni, kým sa tekutina neodparí.
Fazuľa v Mexickej kuchyni
Fazuľa je neoddeliteľnou súčasťou mexickej kuchyne, ktorá je známa svojou rozmanitosťou, výraznými chuťami a pálivosťou. Fazuľa spolu s kukuricou a (chilli) paprikou tvorili základ domorodskej stravy. Mexická kuchyňa kombinuje mayské, aztécke a španielske prvky a je veľmi bohatá a pestrá.
Prečítajte si tiež: Bryndzové halušky ako symbol Slovenska
Príprava jedla podľa vzoru mexickej kuchyne
Ak milujete chuť mexickej kuchyne, môžete si pripraviť rýchlu večeru:
- Na panvici osmažte nadrobno nakrájanú cibuľu.
- Pridajte prelisovaný cesnak, rímsku rascu a chilli.
Chilli con carne je guláš pôvodom z amerického Texasu, ktorý zahreje a naštartuje chuťové poháriky. Podľa legendy ho do Ameriky priniesli "Chilli Queens", ktoré ho podávali na vojenskom námestí už v 60. rokoch 19. storočia.
Cestoviny s fazuľou
Cestoviny s fazuľou, známe aj ako "pasta e fagioli", sú tradičné jedlo, ktoré sa vyskytuje v rôznych variantoch v Taliansku a iných častiach sveta. Ide o kombináciu jednoduchých, dostupných surovín, ktoré spolu vytvárajú sýte, výživné a chutné jedlo.
Základný recept na cestoviny s fazuľou
Ingrediencie:
- 250g cestovín (ditalini, penne, alebo iné menšie cestoviny)
- 400g konzervovaných alebo varených fazúľ (cannellini, borlotti, alebo iné)
- 1 cibuľa, nakrájaná nadrobno
- 2 strúčiky cesnaku, pretlačené
- 400g paradajok z konzervy, nakrájané
- 2 lyžice olivového oleja
- 1 liter zeleninového vývaru
- Soľ a korenie podľa chuti
- Čerstvá petržlenová vňať, nasekaná (na ozdobu)
- Parmezán, strúhaný (na podávanie)
Postup:
Prečítajte si tiež: Francúzske zemiaky: Klasika v slovenskej kuchyni
- V hrnci zohrejte olivový olej na strednom ohni.
- Pridajte cibuľu a cesnak a opekajte, kým nezmäknú.
- Pridajte nakrájané paradajky a varte 5 minút.
- Pridajte fazuľu a zeleninový vývar. Priveďte do varu, potom znížte teplotu a varte 15 minút.
- Pridajte cestoviny a varte podľa návodu na obale, kým cestoviny nie sú al dente.
- Ochutnajte soľou a korením.
- Podávajte horúce, posypané petržlenovou vňaťou a strúhaným parmezánom.
Paradajky: Od Aztékov po Neapol
Paradajky, hoci sa bežne používajú ako zelenina, sú v skutočnosti ovocie patriace do čeľade Solanacea. Ich cesta z Ameriky do Európy je plná zaujímavostí.
V reči Aztékov "tomato" znamená guľatý plod. Španieli ich nazvali "tomate". Zo Sevillského prístavu sa dostali do Talianska. Bylinkár MATTIOLI ich popísal ako žlté paradajky, "zlaté jablká" (1544). Až v roku 1554 sa hovorí aj o červenej odrode paradajok.
Paradajky detailne popísal bylinkár DODOENS, ktorý si myslel, že sú afrodiziakom. Možno aj preto ich v Anglicku volali "love Apple". Bežnou kulinárskou prísadou sa paradajky stali až od 17. storočia. Najstarší známy recept pochádza z Neapola - "Paradajková omáčka na španielsky spôsob".
Kukurica: Dar Ameriky svetu
Kukurica je jedinou obilninou pochádzajúcou z Ameriky. Do Európy ju priviezol koncom 15. storočia Kolumbus. Európania nemali skúsenosti s jej konzumáciou a neprebrali od Aztékov a Mayov zvyk kukuricu cez noc namáčať. Nevedomky si tak spôsobovali nepríjemnú chorobu "pellagru" (choroba nedostatku nutrientov).
Pôvod a botanický opis kukurice
Pôvod kukurice nie je úplne známy. Za prvotné nálezisko sa pokladá Peru a Bolívia, niektorí považujú za pravlasť územie Navajov a Mayov v Strednej Amerike, prípadne Mexiko. Patrí medzi jednoročné rastliny. Steblo dorastá do výšky 2 m. Rozlišujeme kukuricu na zrno a kukuricu cukrovú, pričom rozlišovacím znakom je veľkosť šúľku a zrna.
Prečítajte si tiež: Od Strednej Ameriky po svet: Pôvod kukurice
Biologická hodnota a zloženie kukurice
Zrno kukurice môže byť žlté, oranžové, červené až tmavofialové. Za najkvalitnejšiu sa považuje kukurica cukrová, ktorá obsahuje 25-30% sušiny pri prechode z mliečnej do voskovej zrelosti. Ďalej obsahuje tuky, zásadotvorné minerály, vitamín C, v menšej miere vitamín B, E a provitamín A. Dôležitá je prítomnosť komplexu celulózy, škrobu a pektínových látok, ktoré pôsobia ako regulátor tráviacich procesov.
Nároky na stanovište a pestovanie kukurice
Kukurica cukrová je teplomilná rastlina (22-25°C). Klíči už pri teplote 8°C. Nízke teploty -4°C rastliny ničia. Vzhľadom na vysokú nasávaciu silu koreňov je potreba na vodu značná, a to najmä v období klíčenia, kvitnutia a oplodnenia. Najvyššie úrody sa dosahujú vtedy, ak v júli výdatne prší. Neodporúča sa ju pestovať pod stromami, avšak stačí jej svetlo, ktoré je k dispozícii v období vegetácie.
Kukurica cukrová nie je náročná na predplodinu. Môžeme ju pestovať viac rokov po sebe po hociktorej zelenine, vrátane papriky a hlúbovín. V tom istom roku ju môžeme pestovať po skorom hrášku, reďkovke, šaláte a po cibuli. V prvej fáze vegetácie pri prvom hnojení pôdy je vhodné rastliny prihnojiť liadkom amónnym s vápencom v dávke 30g/m2 a neskoršie pred klasením zriedenou močovkou, do ktorej pridáme 200 g superfosfátu na 10 l vody. Pred sejbou pôdu skypríme do hĺbky 0,12m. Sejeme koncom apríla a začiatkom mája, keď pôda má okolo 8-10°C do riadkov širokých 0,6-0,7m (v záhradkách do hniezd v spone 0,6x0,6m). Osivo sejeme do hĺbky 50-100mm. Ak chceme šúľky konzumovať v dlhšom časovom období, sejeme postupne každých 14 dní do začiatku júla.
Po sejbe udržujeme povrch pôdy kyprý a čistý, dľa potreby liadkujeme. Klasy zberáme postupne, ako dozrievajú.