Ľudstvo sa od nepamäti snaží pochopiť svet okolo seba a nájsť v ňom zmysel. Táto snaha sa prejavuje v rôznych formách, od filozofie a náboženstva až po vedu a umenie. Jedným z kľúčových prvkov, ktoré formovali našu civilizáciu, je chlieb. Hoci sa na prvý pohľad môže zdať, že ide len o jednoduchú potravinu, jeho história je úzko spätá s vývojom ľudskej spoločnosti a kultúry. V tomto článku sa pozrieme na to, odkedy ľudstvo pozná chlieb, aká je jeho história a aký význam má pre nás dnes.
Filozofia priateľstva a písma
Básnik Jean Paul raz povedal, že knihy sú hrubé listy priateľom. Touto vetou výstižne a pôvabne charakterizoval humanizmus: je to telekomunikácia na sprostredkovanie priateľstva médiom písma. Odkedy filozofia existuje ako literárny druh, získavala si prívržencov tak, že na spôsob infekčnej choroby píše o láske a priateľstve. Nie je len prednáškou o láske k múdrosti - chce v iných vzbudiť lásku. Že po svojich začiatkoch pred viac ako 2 500 rokmi ostala písaná filozofia až dodnes virulentná, za to ďakuje úspechom svojej schopnosti získať si svojím textom priateľov.
Najdôležitejší článok v tejto reťazi listov bol bez pochybnosti príjem gréckej zásielky Rimanmi, lebo len rímske privlastnenie si gréckeho textu ho sprístupnilo celému impériu a sprostredkovalo, aspoň nepriamo, po páde západnej ríše, neskorším európskym kultúram. Grécki autori by sa iste začudovali, čo za priatelia tu jedného dňa odpovedajú na ich listy. V písomnej kultúre patrí k pravidlám hry, že odosielatelia nevedia predvídať skutočných príjemcov. Napriek tomu sa autori púšťajú do dobrodružstva poslať na cesty listy neidentifikovaným priateľom. Bez zakódovania gréckej filozofie na prepravy schopné písomné svitky by sa poštové zásielky, ktoré voláme tradíciami, neboli mohli podať; a bez gréckych lektorov, ktorí sa Rimanom ponúkli na pomoc pri rozlúštení listov z Grécka, by sa títo Rimania neboli mohli spriateliť s odosielateľmi týchto písiem. Priateľstvo, idúce do diaľav, potrebuje teda oboje - jednak listy samotné, jednak ich doručovateľov alebo interpretov. Nuž a bez ochoty rímskych čitateľov spriateliť sa so zásielkami ďalekých Grékov by nebolo príjemcov a keby sa Rimania neboli pustili do hry so svojou výbornou receptivitou, neboli by grécke zásielky nikdy prenikli do západoeurópskeho priestoru, kde ešte žijú dnešní záujemcovia o humanizmus. Neexistoval by ani jav humanizmus, ani nijaká vážna forma latinských filozofických rečí, ani nijaká neskoršia národná filozofická kultúra.
Ak vezmeme do úvahy epochálne dôsledky grécko-rímskeho poštového styku, ukáže sa, že pri písaní, odosielaní a preberaní filozofických spisov platia osobitné okolnosti. Samozrejme posiela odosielateľ takýchto priateľských listov svoje posolstvo do sveta bez toho, že by poznal príjemcov - a ak ich pozná, vie, že jeho zásielka má okrem nich široký okruh záujemcov a vzruší neurčitý počet bezmenných, často ešte nenarodených čitateľov. Z erotologického hľadiska je hypotetické priateľstvo medzi pisateľom kníh a listov a ich príjemcom prípadom lásky k vzdialenému - úplne v Nietzscheho ponímaní, ktorý vedel, že napísané slovo má moc premeniť lásku k blížnemu a blízkemu na lásku k neznámemu, vzdialenému, aj prichádzajúcemu životu; list postaví telekomunikatívny most nielen medzi dobrými priateľmi žijúcimi pri posielaní listov ďaleko od seba, ale dá do pohybu operáciu medzi neznámymi ľuďmi; namieri na zvedenie do diaľky, čo je v reči staroeurópskej mágie actio in distans, a má za cieľ, aby sa neznámy priateľ priznal k svojmu priateľstvu a pridal do kruhu priateľov.
Všetky humanizmy sa zakladajú na komunitárnej fantazme, a táto by sa takto dala odvodiť od literárnej spoločnosti, ktorej členovia odkrývajú kanonickými čítaniami svoju spoločnú lásku k inšpirujúcim odosielateľom. V jadre takto chápaného humanizmu nachádzame fantázie príslušníkov siekt alebo klubov - sen o osudovej solidarite tých, čo sú vyvolení k tomu, že vedia čítať. V starom svete, dokonca až do predvečera novodobých národných štátov, znamenala schopnosť čítať naozaj niečo ako príslušnosť k tajuplnej elite - kedysi všelikde platila znalosť znakov, gramov, (z toho gramatika) za čarodejníctvo: v stredovekej angličtine zo slova grammar vzniklo glamour, chýrnosť: tomu, čo vie písať, padnú ľahko aj iné nemožnosti. Humanizovaní nie sú spočiatku viac ako sekta alfabetizovaných a ako v mnohých iných sektách aj v tejto sa rodili expanzionistické a univerzalistické projekty. Kde bol alfabetizmus neskromný a rád fantazíroval, tam vznikala gramatická alebo literárna mystika, kabala, snívajúca o tom, ako pochopiť spôsob písania tvorcu sveta [1]. Kde sa naproti tomu humanizmus stal pragmatickým a programovým, ako v gymnaziálnych ideológiách občianskych národných štátov 19. a 20. storočia, tam sa vzor literárnej spoločnosti rozšíril na vzor politickej spoločnosti. Od tých čias sa národy organizujú ako prealfabetizované nútené zväzy priateľstva, zaprisahané na kánon čítania, záväzný v príslušnej národnostnej oblasti. A tak sa teraz okrem všeobecne európskych antických autorov mobilizujú aj nacionálni a novodobí klasici - ich listy pre verejnosť sa prostredníctvom knižného trhu a vyššieho školstva povýšili na účinné motívy pri tvorbe národov. Čo iného sú novodobé národy ako účinné fikcie čítajúcich verejností, ktoré rovnaké spisy robia rovnako naladeným spolkom priateľov? Všeobecná branná povinnosť pre mužskú mládež a všeobecná povinnosť čítať klasikov pre mládež oboch pohlaví charakterizujú klasickú dobu meštianstva, t. j. Naozaj, v rokoch 1789 až 1945 čitateľské národné humanizmy vrcholili; v ich strede sídlila svojej moci si vedomá a so sebou samou spokojná kasta staro- a novofilológov, majúca za úlohu iniciovať potomstvo pre vstup do kruhu príjemcov rozhodujúcich hrubých listov. V tom čase moc učiteľov a kľúčová rola filológov sa zakladali na ich privilegovanej znalosti autorov, prichádzajúcich do úvahy ako odosielatelia spisov dôležitých pre udržanie spoločnosti. Vo svojej podstate bol meštiansky humanizmus len plnou mocou nanútiť mládeži klasikov a zdôrazňovať univerzálnu platnosť nacionálnych čítaní [2]. Ak sa dnes zdá, že táto epocha sa neodvolateľne skončila, tak nie preto, že by ľudia z nejakej dekadentnej nálady neboli už ochotní plniť svoje národné literárne povinnosti; epocha národno-meštianskeho humanizmu je na konci, lebo umenie písať inšpirujúce listy národu priateľov už nestačí, nech by dosahovalo akúkoľvek profesionalitu, na nadviazanie telekomunikatívnych zväzkov medzi obyvateľmi modernej masovej spoločnosti. Mediálne etablovanie masovej kultúry v rozvinutom svete okolo roku 1918 (rozhlas), po roku 1945 (televízia) a ešte viac súčasnou revolúciou prepojení postavilo koexistenciu ľudí v súčasnej spoločnosti na nové základy. Bez veľkej námahy sa dá dokázať, že tieto sú rozhodne postliterárne, postepistolografické a teda posthumanistické. Ak niekto považuje predponu „post“ pri týchto formuláciách za príliš dramatickú, mohol by ju nahradiť prídavným menom „okrajový“, takže naša téza znie: moderné veľkospoločnosti môžu produkovať svoju politickú a kultúrnu syntézu len okrajovo literárnymi, listovými, humanistickými médiami. Nijako to nie je koniec literatúry, ale vyvinula sa z nej akási subkultúra sui generis a dni jej preceňovania ako nositeľky národného ducha sú za nami. Sociálna syntéza už nie je - ani len zdanlivo nie je - hlavne vecou knihy a listu. Medzitým prebrali vedenie nové masmédiá politicko-kultúrnej telekomunikácie a tieto obmedzili schému z písma zrodených priateľstiev na skromnú mieru.
Prečítajte si tiež: Príprava šalátu pre deti
Táto dezilúzia, ktorú si najneskoršie od prvej svetovej vojny musia priznať všetci, čo ešte majú humanistické vzdelanie, má zvláštne pomotanú, návratmi a obratmi poznačenú históriu. Lebo práve na ostrom konci národno-humanistickej éry, v bezpríkladne vyprahnutých rokoch po 1945, mal humanistický model ešte raz prežiť neskorý rozkvet; išlo pritom o organizovanú a premyslenú renesanciu, ktorá mala byť vzorom pre všetky následné malé oživovania humanizmu. Keby pozadie nebolo také temné, muselo by sa hovoriť o blúznení a sebaklame. Pri fundamentalistických náladách rokov po štyridsiatom piatom mnohým ľuďom z pochopiteľných dôvodov nestačilo vrátiť sa z vojnových hrôz do spoločnosti predstavujúcej sa opäť ako pacifikované publikum priateľov čítania - ako keby mládež Goetheho mohla nechať zabudnúť na Hitlerovu mládež. Mnohým sa vtedy zdalo aktuálnym čítať okrem odznova povinných rímskych listov aj tú druhú, biblickú, základnú četbu Európanov a nachádzať základy teraz opäť tak nazývaného západného sveta v kresťanskom humanizme. V týchto povojnových neohumanizmoch, nech sa aj zrodili z ilúzií, predsa len sa ukazuje motív, bez ktorého sa humanistická tendencia nikdy nedá vysvetliť - ani v časoch Rimanov, ani v ére novodobých občianskych národných štátov: humanizmus ako výraz a predmet má vždy nejaké proti, lebo je angažovaním sa za vytiahnutie človeka z barbarstva. Ľahko sa dá pochopiť, že práve v časoch, keď sa ukazuje barbarský potenciál uvoľňovaný v násilných medziľudských stretnutiach, býva volanie po humanizme hlasnejšie a náročnejšie.
Kto sa dnes pýta na budúcnosť humanity a humanizačných masmédií, chce v podstate vedieť, či je nejaká nádej ovládnuť súčasné divočiace tendencie človeka. Uspokojujúco tu zaváži, že zdivočenia, dnes ako vždy, prepukajú práve pri veľkom rozvinutí sily, či už ako bezprostredná vojnová a imperiálna hrubosť, či ako každodenná beštializácia ľudí v médiách nespútanej zábavy. Pre oboje dodali Rimania vzory modelujúce Európu - jednak ich všetko prenikajúci militarizmus, jednak ich do budúcnosti ukazujúci zábavný priemysel krvavých cirkusových hier. Fenomén humanizmu si dnes zaslúži pozornosť predovšetkým preto, lebo pripomína - čo aj raz zahalene, inokedy zaujato - že na človeka v čase vrcholenia kultúry pôsobia vždy súčasne dve moci vzdelávania - pre zjednodušenie ich nazvime krátko brzdiacimi a uvoľňujúcimi vplyvmi. Do kréda humanizmu patrí presvedčenie, že ľudia sú „zvery pod tlakom“, a že preto je nevyhnutné vystaviť ich správnemu druhu ovplyvnenia.
V epoche Cicera sa dali obidve moci vplyvu ľahko identifikovať, lebo každá z nich mala svoje vlastné charakteristické médium. V oblasti beštializujúcich vplyvov inštalovali Rimania so svojimi amfiteátrami, štvanicami na zvieratá, zápasmi až na smrť jedného z protivníkov a svojimi priam divadelnými popravami najúspešnejšiu masmediálnu sieť starého sveta. V búrlivých mestách okolo celého Stredozemného mora si prišiel odpútaný homo inhumanus na svoje tak ako nikdy predtým a len zriedka potom [3]. V období cisárstva sa stalo zásobovanie rímskych más beštializujúcimi fascináciami nepostrádateľnou rutinne ovládanou technikou panovania, ktorá sa vďaka juvenálskej formule „chlieb a hry“ dodnes udržuje v pamäti. Antický humanizmus sa dá pochopiť len vtedy, ak ho chápeme aj ako zaujatie stanoviska v mediálnom konflikte - t. j. ako odpor knihy proti amfiteátru, ako opozíciu poľudšťujúceho, k trpezlivosti a premýšľaniu nabádajúceho filozofického čítania proti odľudšťujúcemu, netrpezlivosťou kypiacemu ošiaľu senzácií a opájania sa na štadiónoch. To, čo vzdelaní Rimania nazývali humanitas, nebolo mysliteľné bez požiadavky abstinencie masovej kultúry v divadlách hrôzy. Ak raz humanista zablúdil do vrčiacich davov, to len preto, aby si potvrdil, že aj on je len človek a že ho teda môže postihnúť infekcia beštializácie. Vráti sa z divadla domov zahanbený svojou náhodnou účasťou na infekčných senzáciách a je ochotný pripustiť, že nič ľudského mu nie je cudzie. To však značí, že ľudskosť spočíva vo voľbe krotiacich médií na rozvoj vlastnej prirodzenosti a na zrieknutí sa médií uvoľňujúcich pudy.
Tieto náznaky už zreteľne hovoria: Problém humanizmu je viac ako bukolická predstava, že čítanie vzdeláva. Ide pri ňom o nič menej ako antropodiceu - t. j. určenie človeka vo vzťahu k jeho biologickej podstate a jeho morálnej ambivalencii. Na jeseň 1946 - v najbiednejšom údolí európskej povojnovej krízy - napísal filozof Martin Heidegger svoju neskôr chýrnu stať o humanizme - text, ktorý sa dá na prvý pohľad považovať za hrubý list priateľom. Ale spriateľovací postup, o ktorý sa tento list pokúšal, už nebola jednoducho oná meštianska duchaplná komunikácia, a aj pojem priateľstva, ktorý mal na mysli tento pamätihodný filozofický list, nijako sa nekryl s pojmom komúnie medzi národným publikom a jeho klasikom. Keď Heidegger formuloval tento list, vedel, že bude hovoriť trasľavým hlasom alebo písať neistou rukou a že niekdajšiu harmóniu medzi autorom a jeho čitateľmi už v nijakom ohľade nemožno považovať za danú. Veď vtedy nemal nijakú istotu, či vôbec ešte má priateľov; a keby sa nejakí našli, museli by sa základy tohto priateľstva nanovo položiť, a to ďaleko od všetkého, čo až dovtedy v Európe a medzi národmi platilo za základ priateľstva medzi vzdelancami. Teda akási nová technika spriateľovania sa? Nejaká nová pošta? Nový spôsob spolčovania sa súhlasiacich a rovnako premýšľavých okolo do diaľky odoslaného spisu? Iný pokus o humanizáciu? Iná spoločenská zmluva medzi nositeľmi bezdomového, už nie nacionálno-humanistického myslenia? Heideggerovi protivníci samozrejme neprepásli možnosť poukázať na to, že ten malý prefíkanec z Messkirchu sa tu inštinktívne chytil prvej príležitosti po vojne a pracuje na svojej rehabilitácii: vraj ľstivo využil ochotu jedného zo svojich francúzskych obdivovateľov, aby sa vyšvihol z politickej dvojznačnosti na výšiny mystického myslenia. Tieto podozrievania môžu znieť sugestívne a trefne, ale nepostihujú mysliteľský a komunikačno-strategický príbeh, skrývajúci sa za pokusom o humanizmus, adresovanom najprv Jeanovi Beaufretovi do Paríža a neskoršie samostatne publikovanému a preloženému do viacerých rečí. Z listu Jeana Beaufreta vyníma Heidegger predovšetkým jednu formuláciu: Comment redonner un sens au mot „humanisme“? „Táto otázka vzniká z úmyslu zachovať slovo ‚humanizmus‘. Pýtam sa, či je to potrebné. Tým sa už manifestuje časť Heideggerovej stratégie: Slova humanizmus sa treba vzdať, ak sa má vo svojej počiatočnej jednoduchosti a nevyhnutnosti obnoviť tá skutočná úloha myslenia, ktorá sa v humanistickej alebo metafyzickej tradícii chcela zdať už vyriešenou: Načo nanovo vychvaľovať ako riešenie človeka a jeho smerodajné filozofické predstavenie sa v humanizme, keď sa práve v súčasnej katastrofe dokázalo, že problémom je človek so svojimi systémami metafyzického prerastania a vysvetľovania seba samého? Takéto zaobchádzanie s Beaufretovou otázkou sa nedeje bez majstrovskej zloby, lebo sokratovským spôsobom ponúka žiakovi v otázke obsiahnutú nesprávnu odpoveď. Všetko sa deje s mysliteľskou vážnosťou; všetky tri hlavné lieky európskej krízy r. Heidegger sa ponúka skončiť s nezmerateľnou medzerou európskeho myslenia - s nepostavením otázky po podstate ľudí - jediným primeraným, podľa neho existenciálno-ontologickým spôsobom; prinajmenšom naznačuje svoju ochotu slúžiť akýmkoľvek predbežným obratom príchodu konečne správne položenej otázky. Po týchto na pohľad skromných obratoch však Heidegger odhaľuje ohromujúce dôsledky: Humanizmus - či už v antickej, kresťanskej alebo osvietenskej podobe - bol agentom dvojtisícročného nemyslenia. Vyčíta sa mu, že svojím rýchlym, na pohľad evidentným a nevyvrátiteľným vysvetľovaním podstaty človeka znemožnil vysloviť zásadnú otázku o tejto podstate. Čo však znamená nasadiť podstatu človeka dosť vysoko?
Mária a jej proroctvo
"…odteraz ma budú blahoslaviť všetky pokolenia" (Lk 1,48). to smelá predpoveď! Nikde sme sa s ňou nestretli. Všetky pokolenia! rokov si ju ctia, vážia, milujú. dvesto i viacej rokmi. Už v 7. stor. písal sv. Krista. jeho Matku a volajú ju blahoslavenou. oslavujú Máriu. Koľko je veriacich, toľko má ona ctiteľov. Ako vysvetliť, že sa splnilo Máriino proroctvo? jednej znamená zároveň písať i dejiny druhej. Vedľa Ježiša je Mária. Kristovho oltára - oltár Márie. obrazy, zástavy a sochy Panny Márie. nemilovať jeho Matku. najistejšou cestou, aby sme našli jej Syna. Skrze Máriu - k Ježišovi! ponuro sa môže ukazovať budúcnosť sveta. dejiny nepoznali. večné trvanie. lebo Kristova Cirkev je aj Máriinou Cirkvou. katolícka, to znamená univerzálna, všeobecná. sebeckého nacionalizmu. sveta. protestantoch sa hovorí, že si nectia Božiu Matku. úctu k Márii. filozofov v polovici 18. storočia. premyslieť otázku Márie. blahoslavenou ju budú volať všetky národy. sa spĺňa. prísť do Lúrd? mohamedáni? Korán spomína sedemnásť krát meno Panny Márie. menu Márie, nech je ukameňovaný," píše Mohamed. hovoril aj o Márii. Povzbudzoval k modlitbe sv. ruženca. o Bernadette" napísal Žid Pranz Verfel. Konštantinopolise predával, povedal: „Poznám ju. povedal trochu tajnostkárskv a nesmelo: „Mám osemročnú dcérku, je ochrnutá. mi vy, kňaz, poradíte? Mohol by som s ňou ísť do Lúrd? Mária, celý svet vie o Tebe. Mária, Božia Matka, oroduj za nás. viery, niet zázrakov. nemohli. Prišiel Ježiš, vyhnal satana a chlapec bol zdravý. vieru" (Mt 17,19). Zázrak je dieťaťom viery. - stane sa" (Mt 21,21). Svätí robia zázraky, lebo majú vieru. V 3. storočí po Kr. žil sv. Gregor - volali ho Divotvorcom. miesto pre kostol. Gregor mal vieru. Bol svätým Divotvorcom. Mária nemala vieru? Azda nebola svätá? počas svojho života? Evanjeliá o nich nič nehovoria. zázraky Mojžiš, Jozue, Eliáš, Elizeus… túto moc dostali od Ježiša. vyháňať diablov, aj mŕtvych kriesiť (Mt 10,8). A Mária? zázrakom! Sv. zbadajú naše zmysly, slová a skutky. ľudí. Ich vnútorný život je pre nás tajomstvom. obdivovať len tí, ktorí ju stretávali v jej pozemskom živote. konaní, zbožnosť. Ale kto zbadal tajnosti jej vnútorného života? najdokonalejší odraz Božích dokonalostí? pripravil na bývanie? Boh, že je to dobré." Stvoril svetlo - bolo dobré. boli dobré. Stvoril nebeské telesá - boli dobré! boli dobré! 1,31). A Márii dal všetko, čo mohol dať! prirodzenosť. krajší, bohatší svet. Zázrak by bol vtedy ešte väčší. živote. Úloha, ktorú dostala Mária, bola jedinečná. akým Mária túto úlohu splnila. Ona jediná zo všetkých ľudí Boha nesklamala. to nie je mimoriadny zázrak? boli oslobodení od zla. každého zla bola uchránená! Zázrak! Nepoškvrnené počatá! porodiť dieťa, ale vždy podľa zákona prírody. každému zákonu prírody: zázrak! Je matkou a neprestáva byť pannou: zázrak! Boha je jej Synom! Zázrak zázrakov! neba vzatá, korunovaná za Kráľovnú neba i zeme. Zázrak! je Mária v nebi, koľko zázrakov urobila! V Lurdoch a na celom svete. neverí, toto slovo je mu známe. Každý rok tam idú stotisíckv pútnikov. Japonska. Zázraky, ktoré sa tam dejú, nie sú klamstvom. vydal zvláštne predpisy, podľa ktorých majú byť skúmané zázraky. príslušnosť. Lurdv liečia nielen telo. Kedysi som čítal knihu o Cejlóne. na juh od Indie. I tam má Mária svoje cejlonské Lurdv. v severnej časti ostrova. pútnikov. iní prosiť o uzdravenie. denne 120 tisíc litrov vody. Je pitná. V Lurdoch voda, v Madu - zem. Zem slúži Márii. si prikladá na ranu alebo prehltáva po štipke zem z Madu. Neumrel! výnimka z toho pravidla. Niet tam lekárskej komisie ako v Lurdoch. všetko vedia misionári i obyvatelia celého Cejlónu. Lurdoch, modlitba neustáva, ani sa pri nej neberie ohľad na ľudí. Cejlónčan prichádza k misionárovi a prosí o prijatie do Cirkvi. pýta: "Prečo? murárskym pomocníkom, horúce vápno mi vypálilo oči. sa o pomoc ku všetkým budhistickým bohom, ale bez výsledku. som, čo znamená byť kresťanom a ani som sa dovtedy o to nestaral. pozornosť. kresťanom! som sa zľakol. Prosil som ľudí, aby ma tam odviedli. a znova vidím. len dve miesta na zemeguli - spomenuli sme ich ako príklad. prskajú, protestujú… Márii neprekáža byť tým, čím je. Aj my, Mária, potrebujeme túto pomoc. Mária, Matka Božia, oroduj za nás!
Prečítajte si tiež: Kedy dať dieťaťu šunku?
Celibát: Forma života a obeta
je formou života bez muža a ženy, a to formou slobodne zvolenou. Pozerajme na to v širšom slova zmysle. bratia a sestry žijú v celibáte. existoval už v pohanstve, v starovekom Ríme. Žili tam tzv. vestálkv. posvätný oheň. Celibát z náboženských motívov praktizuje sa aj v budhizme. ako v katolíckej Cirkvi. veľký pohyb proti celibátu. Pavol VI. Zakrátko na túto tému napísal encvkliku. dosť sucho, ba dokonca tu i tam dovolili si niektorí i kritiku. A kňazi? na seba túto formu života. Včera hovorili - áno, dnes - nie! postoj. dodržať Bohu dané slovo? Sľub zložený pri sv. prijímaní zaväzuje každého katolíka. oltárom, zaväzuje tých, ktorí ju vypovedali. privilégium, že môže byť porušený pre chvíľkový rozmar? celibát zrušili, dnes ho niekde zavádzajú. Myslím na bratov v Taizé. dôvody, ktoré proti celibátu možno vzniesť, Sv. Otec poznal. Ideál celibátu dáva nám Pán Ježiš. U sv. skupinách ľudí, ktorí sú neschopní pre manželstvo. 19,12). Je to celkom jasné. ktorú sám najdokonalejším spôsobom zachoval. realizujú iné sväté osoby: Ján Krstiteľ a apoštol Ján. nevie: Mária a Jozef. aj ideál panenstva. ktorí utekajú od zodpovednosti. vyššiu zodpovednosť. Nie všetci rozumejú tejto reči. z Božieho vnuknutia Mária zložila sľub čistoty. bude prisľúbeným Mesiášom. tajomstvo. sľub. Som pannou a ňou zostanem! Matkou nebudem! ťažkosti nerozuzlil. Mária porodí nepoznajúc muža. neprestane byť pannou. Panna je Matkou Syna. život Božie deti v Kristovej Cirkvi? kňazom. veľkým spôsobom. Dobrovoľná kňazova obeta nebude nikdy zabudnutým aktom. Pán Ježiš je nazvaný Prvorodeným. Máriiných synov? Nie. Sv. ktorom už nikto nejde. byť podľa zákona obetovaný Bohu." (Ex 13,2). Takým bol Pán Ježiš. pôvod sviatok Obetovania Pána. sestrách. Spomínajú sa štyri mená: Jakub, Jozef, Šimon a Júda (Mt 13,55). tu o strvčných bratov čiže bratrancov. sa boli postarali o jeho Matku a nebol by ju dával do opatery sv. Jánovi. širší význam, ako v našich európskych jazykoch. brat, sestra. lebo máme jedného spoločného Otca v nebi. Máme tam i Matku - Máriu. čiže panenstvo presvätej Panny, nikto nevyvráti. našom svätom náboženstve sú veci, ktoré veriaci človek ľahko porozumie. takéto veci patrí problém celibátu v katolíckej Cirkvi. sa toto slovo dodržalo. Vzorom je nám Mária. prostoty, jednoduchosti je v týchto slovách! Mária, Božia Matka, oroduj za nás!
Prečítajte si tiež: O krajanskom chlebe