Úvod
Článok sa zameriava na historický vývoj niekoľkých obcí a zmienky o pekárenstve v regióne, s cieľom poskytnúť čitateľovi komplexný pohľad na život a rozvoj týchto komunít.
Andrejovka: Od založenia po zánik
Najstaršia zmienka o Andrejovke pochádza z roku 1366, kedy Ľudovít I. daroval magistrovi Jakubovi dve zalesnené miesta na založenie dvoch osád. V listine sa Andrejovka uvádza pod maďarským názvom Andreasuagasa, čo naznačuje, že obec založili osadníci so šoltýsom na zákupnom práve. Názov obce je odvodený od osobného mena Andrej, prvého šoltýsa. Vznik obce sa datuje do prvej polovice 14. storočia. Šoltýstvo v obci pretrvávalo aj v 16. storočí a v rokoch 14.-16. storočia bola obec súčasťou panstva Plaveč. V roku 1427 boli sedliacke domácnosti zdanené od 10 port, čo znamená, že tu žilo najmenej 10 sedliackych domácností. Neskôr sa ich počet znížil, nepochybne v dôsledku odsťahovania. V roku 1543 nebola zdanená ani jedna sedliacka domácnosť, pravdepodobne kvôli vyhoreniu alebo odsťahovaniu poddaných. V roku 1567 v obci hospodárilo 5 sedliackych domácností na polovičných usadlostiach a bývalo 6 želiarskych domácností. V roku 1600 bývalo 10 poddanských rodín vo vlastných domoch a domácnosť šoltýsa. V tom čase bola Andrejovka malou dedinou s prevažne rusínskym obyvateľstvom. V roku 1828 sa spomína ako osada s 9 domami. V 19. storočí tu postavili železný hámor. Obec zanikla v polovici 19. storočia.
Čirč: Od stredoveku po modernú dobu
Najstaršie správy o obci pochádzajú z roku 1330 a týkajú sa práv a príjmov miestneho katolíckeho farára Henricha. Sídlisko existovalo niekoľko desaťročí skôr, keďže už v roku 1330 bol v dedine kostol a farár. Čirč vybudovali usadlíci a šoltýs na nemeckom zákupnom práve na prelome 13. a 14. storočia. V roku 1427 boli sedliacke domácnosti zdanené od 27 port, čo znamenalo, že Čirč patril k stredne veľkým dedinám. V rokoch 14.-16. storočia bol majetkovou súčasťou hradného panstva Kamenica. Do polovice 16. storočia sa väčšina sedliakov odsťahovala a sídlisko sa zmenšilo. Usadzovalo sa tu však nové, rusínske obyvateľstvo. V roku 1600 bolo v obci 18 obývaných poddanských domov a domácnosť šoltýsa. Koncom 16. storočia bol Čirč stredne veľkou dedinou, avšak menšou ako v roku 1427. V 16. storočí už v obci nejestvoval ani kostol. V roku 1787 mala obec 69 a v roku 1828 124 domov. Začiatkom 19. storočia patrili k obci osady Budzová a Garančová. Obyvatelia sa zaoberali chovom dobytka, ovčiarstvom a drevorubačstvom. Od 19. storočia bol v prevádzke kameňolom. 18. augusta 1876 obec získala železničné spojenie otvorením prevádzky na železnici Prešov-Čirč. V roku 1903 severozápadne od cintorína bola postavená ľadovňa, ktorá vyrábala ľad pre obec a blízke okolie. Jej vlastníkmi boli Židia Fajer a Ferško. V roku 1914 bol postavený mlyn, rekonštruovaný v roku 1946. Jeho majiteľmi boli Andrej Roba a Imrich Iľaščík. V 1. svetovej vojne padli Ján Kulík, Vasiľ Čerkala, Andrej Gernát a Andrej Kováľak. V roku 1919 prišiel na územie obce II. prápor I. pluku slovenskej slobody, ktorý mal chrániť severné hranice Slovenska. Dve roty obsadili priestor pod Minčolom a v údolí rieky Poprad. V tomto postavení zotrvali až do 13. februára 1919, keď bol celý II. prápor vystriedaný I. práporom. V roku 1919 Eliáš Majdák postavil valchu na súkno, ktorú jeho syn v roku 1946 prestaval na jedno koryto a dve stupy. V roku 1922 bola postavená píla. Jej majiteľom bol Gernat Mitro. Po utvorení Slovenského štátu začala v obci ilegálna činnosť. Už v roku 1940 pracuje v obci ilegálna bunka KSS, ktorá bola napojená na odbojovú skupinu v Sabinove. Spojenie so sabinovskou skupinou prostredníctvom Jevdokije Gavaľovej a Jána Gavaľu udržiaval Konrád Daněk a Alexandra Daněková. V oblasti Čirča operovali viaceré partizánske skupiny, medzi nimi skupina Litvina Rokosovského, brigáda Gottwald a v rámci nej oddiel Lipa a Kirov. V radoch partizánskej brigády bojovali Boris Daněk, Juraj Varchola, Andrej Zvoláreň, Peter Totura a Ján Kovaľák. Za ilegálnu protifašistickú činnosť boli uväznení a odvlečení do koncentračného tábora Konrád Daněk, A. Daněková, Ján Havrila, Eliáš Kravec a Konštantín Beskyd. V tábore smrti zahynuli A. Daněková, E. Kravec a J. Havrila. Obec bola oslobodená 21. januára 1945 jednotkami 11. streleckého zboru 1. gardovej armády A. A. Grečka. Do radov Sovietskej armády vstúpilo 26 dobrovoľníkov. V boji za oslobodenie vlasti padli Andrej Majdák, Vasiľ Havrila, Vasiľ Gernát, Mikuláš Čerkala, Michal Dubňanský, Angela Kopčáková, Vasiľ Vrabeľ, Ján Didík, Ján Varchola, Mikuláš Kostecký. Po oslobodení bol utvorený revolučný národný výbor na čele s Michalom Varcholom. Súčasne bola utvorená ľudová milícia, ktorej veliteľom sa stal Pavol Ščerbák. Vo voľbách v roku 1946 zvíťazila KSS. Z 394 hlasov získala 301, DS 72, Strana práce 5 a Strana slobody 3 hlasy. 26. septembra 1947 vpadla do obce banderovská skupina. V roku 1947 optovalo z obce do ZSSR 17 rodín a 5 občanov. Od roku 1945 sa v obci postavili niekoľkomiliónové stavby: už v roku 1948 začala výstavba cesty Lenártov-Čirč-Ľubotín, ktorá sa po dokončení v roku 1959 stala významnou dopravnou tepnou pozdĺž štátnej hranice s Poľskom, zrekonštruovala sa obecná cesta, zreguloval potok Čirčianka, postavila budova MNV a kultúrny dom (1970), športový štadión (1970), skupinový vodovod, pamätník padlým v 2. svetovej vojne, amfiteáter (1980), objekty JRD, upravili devastované plochy, cintorín, obnovili školské objekty, uskutočnila sa elektrifikácia obce (1958), zaviedlo verejné osvetlenie (1960), miestny rozhlas (1960) a vybudovali ďalšie objekty. JRD bolo založené 23. februára 1957. Kostol Panny Márie (gréckokat.) bol postavený v roku 1843 v tradičnom barokovoklasicistickom slohu, jednoloďový, s oblým uzáverom presbytéria a so západnou predstavanou vežou. Plastika Kristus na kríži pochádza z polovice 19. storočia. Kaplnka má západnú predstavanú vežu. Viktor Kopčák (24. augusta 1919 Čirč - 27. augusta 1980 Tulčík) bol spisovateľ ukrajinskej národnosti, vedúci kultúrneho a osvetového oddelenia.
Ďurková: Od šoltýsa Ďurka po osamostatnenie
Najstaršia správa o Ďurkovej je z roku 1427. Vtedy tamojšie sedliacke domácnosti boli zdanené od 11 port. Dedina patrila k hradnému panstvu Plaveč. Maďarský názov dediny dokumentuje, že obec vybudoval šoltýs Ďurko s usadlíkmi podľa zákupného práva. V písomnostiach zo 16. storočia sa vyskytuje pod názvom Ďurko. Dedina vznikla v slovenskom jazykovom prostredí a šoltýs bol slovenského pôvodu. Vznik obce možno predpokladať v 14. storočí. V druhej polovici 15. a začiatkom 16. storočia väčšina sedliakov stratila pozemky a časť upadla na želiarov. V roku 1567 tu hospodárilo 5 domácností na polovičných usadlostiach. V roku 1600 okrem obydlia šoltýsa bolo obývaných 8 poddanských domov. Koncom 16. storočia bola malou dedinou s poddanským obyvateľstvom zväčša rusínskeho pôvodu. V roku 1787 mala 22 a v roku 1828 21 domov. Obyvatelia sa zaoberali poľnohospodárstvom, chovom dobytka, boli i zruční kolári, tesári, stolári. V roku 1828 sa uvádza ako osada obce Plaveč. 1. mája 1873 získala železničné spojenie otvorením prevádzky na železnici Prešov-Orlov. Po roku 1918 si zachovala poľnohospodársky ráz. 17. augusta 1944 pri Ďurkovej partizáni vyhodili železničný most. Osada bola oslobodená 22. januára 1945. Ako obec vznikla v roku 1958 osamostatnením osady Ďurkov od obce Plaveč a premenovaním na Ďurková. Kostol sv. Valentína (gréckokat.) je renesančný z druhej polovice 16. storočia, v roku 1726 čiastočne prestavaný, okolo roku 1810 prestavaný na sýpku, v roku 1815 obnovený na kostol a v roku 1927 opravený, jednoloďový s polygonálnym uzáverom presbytéria. Hlavný oltár je barokový z polovice 18. storočia. Plastika Kristus na kríži je polychrómová ľudová drevorezba z konca 19. storočia. Obraz sv. Barbory na skle pochádza z polovice 19. storočia. Staré a inojazyčné názvy obce: 1427 Ayathuagasa, v 16. storočí. V roku 1991 mala 41 domov, 116 obyvateľov: 108 Slovákov, 3 Čechov, 4 Rusínov.
Hajtovka: Od založenia po súčasnosť
Obec bola založená na zákupnom práve na prelome 14. a 15. storočia. Najstaršia správa o obci je z roku 1427 v portálnom súpise Šarišskej stolice. Vtedy mala 6 zdanených port. Dedinu vybudovali usadlíci so šoltýsom Hajtom. Patrila panstvu Plaveč. Za neznámych okolností v druhej polovici 15. alebo začiatkom 16. storočia obyvatelia obec opustili a dedina zanikla. V roku 1561 bola ešte vyľudnená. K novému osídleniu došlo pravdepodobne koncom 16. a začiatkom 17. storočia. V roku 1787 mala 27 a v roku 1828 35 domov. Obyvatelia sa zaoberali poľnohospodárstvom, lovom rýb v rieke Poprad, pálením vápna. V roku 1848 vystúpili proti panštine (robote). V roku 1849 podali sťažnosť hlavnému komisariátu v Košiciach, v ktorej žiadajú zlepšenie svojho postavenia. Začiatkom 20. storočia dochádza k masovému vysťahovalectvu. Od roku 1900 do roku 1907 odišlo za prácou do cudziny 71 obyvateľov. Na rôznych frontoch 1. svetovej vojny bojovalo 28 Hajtovčanov. V bojoch padli Michal Feduš, Michal Liščinský, Peter Husár, Štefan Fabián a Michal Mucha. Počas hospodárskej krízy bolo v obci 19 osôb ohrozených hladom. V 2. svetovej vojne občania pomáhali ilegálnym pracovníkom a prenasledovaným. V roku 1940 začala v obci pod vedením Michala Knapa pracovať ilegálna bunka KSS. V radoch partizánskej brigády bojoval Michal Knap pod krycím menom Štefanovič. Obec bola oslobodená 24. januára 1945 vojskami 107. streleckého zboru 1. gardovej armády. 31. januára 1945 bol utvorený revolučný národný výbor - predseda Michal Knap, podpredseda Štefan Feduš, tajomník Michal Arendáč, členovia Ján Murcko, Mikuláš Hnat a Peter Murcko. Súčasne bola utvorená miestna ľudová milícia. Vo voľbách v roku 1946 zvíťazila KSS. Zo 117 hlasov získala 80, DS 31, Strana práce 2 hlasy. V roku 1947 z obce optovali do ZSSR 3 rodiny. 2. marca 1948 bol utvorený miestny akčný výbor. Jeho predsedom sa stal Mikuláš Lysák. V roku 1946 bol založený Zväz mládeže Karpát - predseda Michal Magera. JRD bolo založené v roku 1949, v roku 1958 celoobecné a v roku 1971 zlúčené s JRD Údol. Po roku 1945 boli postavené nové rodinné domy, zavedená telefónna sieť (1950), elektrická sieť (1955), vybudovala sa predajňa Jednoty, príjazdová cesta do obce (1956), verejné osvetlenie (1957), požiarna zbrojnica (1958), miestny rozhlas (1960), lávka cez Poprad (1968), vodovod (1971), športový areál, objekty JRD, otvorená autobusová linka (1959) a otvorením prevádzky na železnici Podolínec-Plaveč-Orlov 26. novembra. Kostol narodenia Panny Márie (gréckokat.) je barokovo-klasicistický, jednoloďový, s polkruhovým presbytériom a západnou predstavanou vežou, postavený v roku 1872, opravený v rokoch 1932 a 1963.
Prečítajte si tiež: Jedlo Devínska Nová Ves
Haligovce: Od šľachticov z Hrhova po súčasnosť
Staré a inojazyčné názvy obce: 1334-1338 Hedvigvagassa, Heluigwagasa, Hlinguagasa, 1344 Hellyhwagassa, 1773 Halligocz, Holgotz. 1808 Haligócz, Haligowce, Helbingsau, 1863 Haligóc, 1892 Helivágás, 1907 Helivágása, 1921 Haligovce, maď. Helivágása, nem. Obec sa prvýkrát spomína v majetkovoprávnych listinách šľachticov z Hrhova v rokoch 1334-1338. V roku 1338 patrila Arnoldovmu synovi Eliášovi Švábymu zo Slovenskej Vsi. Jeho potomkovia boli v obci zemepánmi až do začiatku 16. storočia. V roku 1433 prišli do obce husiti. V blízkosti obce, na Haligovských skalách, mal tábor vodca bratríkov Peter Aksamit. Po porážke bratríkov sa obec vyľudnila. V roku 1523, keď kartuziáni z Červeného Kláštora kúpili obec od dedičov Antona Švábyho, stala sa majerom Červeného Kláštora. Vlastnili ju až do svojho odchodu z kláštora. V roku 1567 posledný kartuziánsky prior Juraj II. prepustil obec Valentínovi Švábymu. Od jeho dedičov začiatkom 17. storočia prevažnú časť majetkov v obci prevzala rodina Matiašovskych zo Slovenskej Vsi. Neskôr jej majetok, predajom, dedičstvom a zálohovaním, prešiel na viaceré šľachtické rodiny. Od 17. storočia sa začala rozrastať. V roku 1789 mala 89 domov a 566 obyvateľov a v roku 1828 105 domov a 761 obyvateľov. Obyvatelia sa živili poľnohospodárstvom, pastierstvom, drevorubačstvom a tkaním plátna. V stredoveku sa zaoberali aj výrobou rytierskeho výstroja, hlavne výrobou drôtených rytierskych košieľ, pre ktorú surovinu dodávala huta v susednej Veľkej Lesnej. V roku 1831 zachvátila obec epidémia cholery. Vyše sto obetí cholery pochovali na cholerovom cintoríne. V 19. storočí postavili v obci vodnú pílu. V decembri 1918 obec obsadilo poľské vojsko. Po jeho odchode bolo v obci umiestnené čsl. vojsko. Po roku 1918 sa zamestnanie obyvateľstva nezmenilo. Popri tradičnom zamestnaní sa zaoberali aj drotárstvom, sklárstvom a čipkárstvom a privyrábali si furmankami a nádenníckou prácou. V obci boli 2 mlyny. 30. októbra 1944 bola pri obci partizánmi prepadnutá nemecká protipartizánska jednotka. Obec bola oslobodená 25. januára 1945. Vo voľbách v roku 1946 zvíťazila DS. Z 335 hlasov získala 329, KSS 4, Strana slobody 2 hlasy. Do roku 1948 bola obec, okrem fary, kostola, školy a 4 gazdovských domov, úplne drevená. Kostol Navštívenia Panny Márie (rímskokat.) bol postavený v roku 1896, neorománsky, jednoloďový s obvyklým uzáverom presbytéria a do priečelia situovanou vežou. Krstiteľnica s nástenným reliéfom Krstu Krista so závesnou nádobou na stene je baroková z polovice 18. storočia, polychrómová. Lavica patronátna baroková z 18. storočia, polychrómová drevorezba.
Kozelec: Od založenia po splynutie s Hromošom
Najstaršia správa o Kozelci je z roku 1427 v portálnom súpise Šarišskej stolice. Vtedy boli sedliacke domácnosti zdanené daňou kráľovi od 6 port. Kozelec bol malou dedinou. Zo zdaniteľnosti sedliakov vyplýva, že tu bývali najmenej 2-3 desaťročia skôr a sídlisko, ktoré vybudoval šoltýs s usadlíkmi, jestvovalo už v 14. storočí. V rokoch 14.-15. storočia Kozelec patril k panstvu Plaveč. V druhej polovici 15. alebo začiatkom 16. storočia sedliacke domácnosti sídlisko opustili a do začiatku 17. storočia nové nevzniklo. Majetok zostal súčasťou plavečského panstva. Začiatkom 19. storočia Kozelec splynul s Hromošom. V roku 1828 mal 13 domov. Hlavným zamestnaním obyvateľstva bolo roľníctvo. Po roku 1918 sa zamestnanie obyvateľstva nezmenilo. Pri oslobodzovaní obce sa v priestore Kozelec - Hromoš odohrávali tuhé boje. Kozelec bol oslobodený 23. januára 1945.
Hniezdne: Od šoltýskeho práva po súčasnosť
Staré a inojazyčné názvy: 1286 Gnezda, Knysen, 1288 Gnezna, 1292 Gnezdna, 1303 Knezin, 1311 Gynisna. 1408 Gnezda, Knysna, 1786 Kniesen, Gnazda, 1808 Gňazda, Gnézda, 1863 Gnezda, 1920 Gniazda, 1927 Gňazdá, 1948 Hniezdne, maď. Gnézda, nem. V roku 1921 malo 227 domov, 1128 obyvateľov: 482 Čechoslovákov, 513 Nemcov, 13 Maďarov, 57 Židov, 63 cudzincov, 930 rímskych katolíkov, 104 gréckych katolíkov, 7 evanjelikov. Najstaršia správa o obci je v listine z roku 1286, keď Peter a Mysun, synovia Miroslava, predávajú dedičnú škultéciu Jánovi, synovi Roxera z Kežmarku. Založená bola na šoltýskom práve pravdepodobne šoltýsom Mikulášom okolo roku 1270. Patrila medzi staršie slovenské osady, ktoré dosídlili nemeckí kolonisti. Obec bola závislá na mestskom práve Podolínca a jej občania, ako uvádza privilégium Podolínca z roku 1292, boli povinní pomáhať pri budovaní jeho opevnenia. V roku 1301 kráľ Václav daroval obec Jordánovi z Hrhova. V roku 1311 ostrihomský arcibiskup dal obyvateľom a všetkým hosťom z Hniezdneho a Forbasov v cirkevných záležitostiach také práva, aké mali iní Sasi na Spiši. Neskôr bola majetkom panstva Ľubovnianskeho hradu, ktorému musela plniť určené povinnosti. V rokoch 1408-1410 bola v rukách rodiny Pereniovcov, od roku 1410 v držbe kráľa. V roku 1412 uhorský kráľ Žigmund vydal v Košiciach listinu, ktorou udelil obci mestské výsady, aké užívali iné slobodné mestá. V rokoch 1412-1772 Hniezdne bolo v zálohu Poľsku. Počas zálohu vyžadovali kapitáni Ľubovnianskeho hradu od obyvateľov Hniezdneho plnenie neobvyklých povinností. Preto poľský kráľ Vladislav vydal 6. mája 1444 listinu, v ktorej prikazuje kapitánovi Ľubovne Stanislavovi a jeho nástupcom, aby od Hniezdňanov vyžadovali len tie povinnosti, na ktoré majú právo. Podobné nariadenie vydal aj poľský kráľ Ján Albert 31. októbra 1492 kapitánom a oficiálom zámkov v Podolínci a v Ľubovni. Na žiadosť Hniezdňanov poľský kráľ Žigmund August vydal dve významné privilégiá. Prvé 24. decembra 1562 adresované kapitánom a oficiálom v Ľubovni a „rektorom“ v Hniezdnom, v ktorom prikazuje, aby rešpektovali a neporušovali práva, výsady.
Regionálne pekárenstvo: Príklad z Jahodnej
Na Slovensku je malá pekáreň v dedinke Jahodná. Pani Holá z pekárne Egri má dobré meno široko ďaleko. S pečením začala už dávno a svoje výrobky doviedla k dokonalosti. V ponuke má napríklad cesnakový alebo oškvarkový posúch, špaldové pečivo a štrúdle. Aby mohla predávať svoje výrobky aj mimo Jahodnej, má malú pojazdnú predajňu.
Súčasnosť Novej Dediny
Obec Nová Dedina leží vo výške 189 m n. m. v časti Podunajskej pahorkatiny, na prechode nivy Hrona do Ipeľskej pahorkatiny a na južných svahoch Štiavnických vrchov. Územím pretekajú dva potoky (Ľudovíkovský potok a Gondovský potok s jeho prítokmi). Nadmorská výška je 190 m n. m. Zlúčením obcí Opatová a Tekovská Nová Ves, v roku 1974 sa k nej pripojila obec Gondovo, starším menom Šalmoš. K obci patrili alebo zanikli osady Balvany, Buruzlo, Prilba, Svätý Kríž a Kamenec. Prvá písomná zmienka o menovaných obciach pochádza z roku 1075. Osada Balvany sa spomína v roku 1245, patrila tunajším zemanom. Posledná zmienka o nej je z roku 1520. Meno dostala podľa kamenistej pôdy pod lesom, kde sa pôvodne nachádzala a v jej strede stál drevený kostolík. Na tomto mieste 5. júla 1998 vysvätili kaplnku sv. Cyrila a Metoda. Osada Buruzlo, ktorá sa spomína v roku 1238, patrila ostrihomskému arcibiskupstvu. Písomná zmienka o osade Prilba je z roku 1265. Tiež bola vlastníctvom ostrihomského arcibiskupstva. Osada Svätý Kríž, ktorá patrila viacerým zemianskym rodinám, sa spomína v roku 1534. V 18. storočí bola súčasťou obce Nová Dedina. Meno Svätý kríž obdržala od bývalého katolíckeho kostola, ktorý tam bol vystavaný k úcte a pamiatke Svätého Kríža. Statkárka Hellenbachová, ktorá vlastnila majetok a panstvo tejto osady, žila v kaštieli, ktorý sa zachoval dodnes. Bola evanjelická a preto dala katolícky kostol zbúrať. Osada Kamenec obdržala meno podľa zloženia pôdy, keďže je tu prevažne kamenistá pôda. Osada leží na kopci. Boli tu prevažne pasienky a salaše. Najstarší z 15 domov bol kaštieľ, ktorý patril rodine Hrudkovej. Od roku 1932 tu stojí zvonica, ktorú si obyvatelia obnovili a v roku 1998 bola vysvätená. O obci Tekovská Nová Ves (predtým Hronská Nová Ves) sa dozvedáme prvý raz v roku 1331, keď ju opát kláštora vo Svätom Beňadiku dal do zálohu kastelánovi hradu Jelenec. V roku 1367 sa spomínala ako kráľovský majetok. V roku 1381 ju kráľ Ľudovít vyňal zo správy hradu Levice a daroval varadínskemu biskupovi a jeho bratovi. Dominantu obce tvoril kostol, centrum kaštieľa. Obec Opatová sa spomína od roku 1075. Patrila opátstvu v Hronskom Beňadiku, od roku 1565 ostrihomskej kapitule. Nachádzajú sa tu len objekty s pamiatkovými hodnotami, ktoré obec chráni ako miestne pamätihodnosti napomáhajúce k zvýrazneniu vlastnej identity obce. V obci funguje Cirkevná základná škola od roku 1992, keď bola zriadená po obecnom referende. Budova i celý okolitý areál školy je majetkom obce. Materská škola má vlastnú plynovú kotolňu a kuchyňu. V obci je dostupné samostatné zdravotné stredisko, kde má svoju ordináciu všeobecný lekár. V objekte sa nachádza aj lekáreň. Poskytovanie zdravotníckej starostlivosti je vzhľadom na polohu, veľkosť obce a ekonomické možnosti vyhovujúce. V obci funguje obecná knižnica (cca 8 272 kníh). Kultúrny dom s divadelnou sálou s kapacitou 150 miest. V obci sú dva cintoríny, v jednom je umiestnený dom smútku a v druhom je kaplnka. V obci je aj farský úrad a dva kostoly: pôvodný barokový rímskokatolícky kostol Obrátenia sv. Pavla apoštola a nový rímskokatolícky kostol Povýšenia sv. Kríža z roku 2000.
Prečítajte si tiež: Ako sa vyrába horká čokoláda?
Prečítajte si tiež: Chýbajúci článok o pizzi