Článok sa zaoberá rôznymi aspektmi nahoty, sexuality a vnímania ženského tela v spoločnosti, pričom sa zameriava na príklady zo života známych osobností a historické udalosti. Skúma tiež témy feminizmu, rasizmu a kolonializmu v kontexte zobrazovania žien.
Nahota a sloboda pre francúzske ženy
Nahota nie je pre francúzske ženy tabu. Serena Williams sa pre zámorský magazín Jane nechala vyfotiť nahá iba v elegantných strieborných topánočkách Moschino. „Nikdy som s nahotou nemala problém,“ upozornila svalnatá dievčina. „Viete, tenistky nie sú hanblivé. Ja sa napríklad v šatni vyzlečiem pokojne za sekundu.“ V Evinom rúchu sa rada promenáduje i v hotelovej izbe.
Greta Garbo, švédsko-americká herečka, bola známa samotárka, vysoko inteligentná, so svojskými názormi na život. Rada chodievala nahá, buď na jachte svojho priateľa Aristotela Onassisa, alebo v dome svojho priateľa a kolegu Davida Nivena. „Greta je prvá žena, ktorú moji synovia videli nahú.
Greta Garbo a jej pohľad na ženskosť a sexualitu
Greta Garbo, narodená 18. septembra 1905, bola švédsko-americká herečka z obdobia nemého filmu. Tajomná, mysticky pôvabná, s prenikavými modrými očami, tak najčastejšie popisovali jej osobu. Vo svojich najslávnejších úlohách hrala tragické a melancholické postavy, čo odrážalo jej osobnosť. Bola známa samotárka, vysoko inteligentná, so svojskými názormi na život. „Nechcem byť hlúpa zvodkyňa. Nevidím zmysel v peknom obliekaní a vo zvádzaní mužov.“ Jej prvým partnerom na plátne a v osobnom živote bol herec Johnom Gilbert. Viackrát ju požiadal o ruku, no sobáš dopadol katastrofálne - nakoniec ho nechala pri oltári. „Bála som sa, že mi môj muž začne hovoriť, čo mám robiť a čo nie, že sa stane mojím šéfom. A to som nechcela. Chcela som byť vlastným šéfom.“ Vo väčšine jej filmov si aj vybojovala totálnu kontrolu nad produkciou.
Známou témou jej osobného života boli bulvári o jej sexualite. Mala notorické lesbické sklony a vzťahy s viacerými známymi herečkami. Od roku 1924 až dokonca života udržiavala nepretržitý kontakt na diaľku s kolegyňou z dramatickej školy, švédskou herečkou Mimi Polakovou. „Tvoj list spôsobil vo mne búrku túžby,“ cíti sa unavená a nudná, keď je preč od priateľky. „Snívam o tom, že ťa uvidím a zistím, či sa stále rovnako ako predtým zaujímaš o svoju starú nezosobášenú priateľku. Milujem ťa, malá Mimosa,“ píše Greta. Keď Polaková otehotnela, Garbo znela trochu rezignovane. „Nemôžeme si pomôcť a čeliť našej prirodzenosti, ako ju stvoril Boh. Ale vždy som si myslela, že my dve k sebe patríme,“ uvádzala. Neskôr, keď Polaková porodila syna, Greta jej napísala: „Som nesmierne hrdá, že som sa stala otcom.“ Listy sa postupom času stali ešte intímnejšími. Názory o jej preferenciách podnecoval aj jej štýl obliekania. Napriek sláve preferovala byť samotárkou. Nenávidela bremeno slávy, ktoré musela znášať, odmietala rozhovory a nerozdávala autogramy. V 50. rokoch prestala prijímať ponuky na filmy zo slovami že s filmom nadobro skončila. Zvyšok života si radostne užívala ďaleko od drámy Hollywoodu.
Prečítajte si tiež: Klasický recept: Francúzske zemiaky
Femen a ich protesty
Osem feministiek z hnutia Femen sa v utorok vyzlieklo v parížskej katedrále Notre- Dame. Týmto spôsobom vraj oslávili odchod pápeža Benedikta XVI. Polonahé "turistky" Cez nahé prsia a chrbáty si podľa miestnych médií napísali heslá "Nechceme homofóba", "Krízia viery" či "Pa pa Benedikt" a v chráme kričali "nechceme pápeža". Ženy vstúpili do katedrály s davom turistov. Mali na sebe dlhé kabáty, ktoré si rýchlo vyzliekli pri nových zvonoch., ktoré boli položené pred zavesením v chrámovej lodi. Drevenými paličkami tĺkli do zvonov a odsudzovali pápeža, ktorý je podľa nich nepriateľský voči homosexuálom. Návštevníci katedrály z toho zážitku príliš nadšení neboli. "Tu je to posvätné, nemáte sa tu prečo vyzliekať do naha," povedala im podľa zahraničnej agentúry AP francúzska turistka. Bezpečnostná služba katedrály po niekoľkých minútach feministky odviedla silou pred historickú cirkevnú budovu, kde ženy ešte chvíľu vyvolávali heslá "Odíď homofób" alebo "Veríme v gayov". Hnutie Femen je známe svojimi protestnými akciami hore bez od roku 2010 hlavne v Rusku, Ukrajine, Británii a Taliansku. Minulý rok v septembri vytvorilo hnutie v Paríži svoje prvé výcvikové stredisko k "novému feminizmu".
Feminizmus a jeho rôzne podoby
V diskusiách k mojim článkom sa opakuje otázka, či je feminizmus pokračovaním marxizmu-leninizmu. Už som vysvetľoval, že som si dal v 90-tych rokoch tú prácu (a že to bola fuška!) prečítať a spracovať klasické „diela“ feminizmu aj ich každodennú spisbu typu časopisu Aspekt. Inšpirovala ma k tomu osobná skúsenosť ako spisovateľa na literárnom štipendiu v USA, kde som mal možnosť vidieť vystúpenie vtedy známej feministky Glorie Steinem. Ja som sa síce tak nudil, až som v publiku zaspal, ale keďže ma prebudil frenetický potlesk na záver, usúdil som, že tomuto fenoménu treba venovať serióznu pozornosť.
Rasizmus a nacizmus rozdeľovali ľudí podľa rasovej a etnickej príslušnosti. Komunizmus podľa sociálnych tried a majetku. Prvé nenávistné ideológie dosiahli nebývalú schopnosť rozoštvať a priviesť k vzájomnému vraždeniu milióny ľudí. A predsa bolo ich pôsobenie obmedzené a netýkalo sa každého. Prvým dôležitým prvkom feminizmu je vedomá lož v záujme propagandy. Tou vedomou lžou je mýtus, že feminizmus bráni práva žien. Nie je to pravda. Feminizmus saturuje potreby úzkej vrstvy intelektuálok (a v rámci módnej vlny aj zopár intelektuálov), ktorých obyčajní ľudia, a teda ani ženy, nikdy nezaujímali. Hŕstke militantných feministiek sú ženy ako celok ukradnuté. Nikdy sa o ich skutočný, každodenný život a potreby nezaujímali. Naopak - pohŕdajú nimi. Tak ako komunistickí revolucionári z povolania mali plné ústa proletariátu, ale nikdy ako proletári nežili, tak aj feministky si urobili živnosť s témy žien, ale nežijú ich problémami a túžbami.
Moderný feminizmus vznikol v USA. To je veľmi dôležitý faktor, ktorý formoval a formuje toto extrémistické hnutie. Vtlačil mu pečať tak ako ruské pohŕdanie ľudským životom vtlačilo pečať brutálnej verzii pôvodne tak ušľachtilých komunistických ideí. Ruská verzia blaha pre všetkých zákonite zdegenerovala v násilne vymáhanú poslušnosť väčšiny a parazitný život menšiny aparátčikov. Americká kolíska feminizmu z tejto totalitnej ideológie urobila už navždy - show. Feministkám, a to si treba všimnúť, nejde o vecnú, každodennú debatu a riešenie praktických každodenných problémov praktickými, každodennými prostriedkami. Jediným artikulačným nástrojom feminizmu je príležitostná, nedeľná mediálna show. Feministky vrazia na pódium, trieskajú na veľkohubé bubny, ak treba, vytiahnu cecky (veď akokoľvek to odsudzujú, zneužívanie sexuálnych symbolov im nie je vôbec cudzie), trochu povreštia, vyvesia transparenty - a idú domov. Za samozrejmosť považujú, že niekto po nich ten sajrajt uprace a - a to je skutočne obdivuhodná arogancia - už od pondelka začne realizovať všetky tie bludy aj za ne samé.
Gloria Steinem začínala svoju verejnú kariéru pôvodne ako playboy-ovský zajačik. Áno, počujete dobre. Bezduchá bábika v rukách „hravých chlapcov“ - tak sa Gloria pokúsila presadiť. Bola to logická, hoci veľmi zjednodušená, predstava o tom ako zúročiť to, čo Glorii nadelila Príroda. Lenže tá bola naozaj štedrá a tak Gloria pochytila aj rozum a veľmi rýchlo zistila, že v playboyovskej galérii je takých hopsaliek ako je ona stovky. Konkurencia priveľká a nádej na úspech malá. Ale čo takto vstúpiť na dosiaľ neobsadené teritórium? Feministky sú predsa považované za mužatky (mnohé tak aj vyzerajú, ale to má súvis aj s lesbickými rolami „mužov“) a tak odrazu prišla aj „krásna“ feministka. A naozaj - tam, kde treba, predáva Gloria podľa zákonitostí marketingu, machizmu a playboyovskej filozofie. Na obálkach svojich kníh vystavuje (v rozpore s feministickými pravidlami) všetko, čo je ženské. Len si to predstavte - kniha „Outrageous acts and everyday rebellions“ síce búši do chlapov, ale veď ide o biznis a tak je na farebnej obálke Gloria ležérne pohodená na zamatových vankúšoch a koketne rozpustenými vlasmi láka aj tých „hnusných chlapov“, aby si kúpili „national bestseller“. A oni ho naozaj kupujú. Na autorskom turné však už Gloria rešpektuje iné pravidlá show - veď hrá sarkastickú kritičku mužov, ktorí sú „žene tak potrební ako rybe bicykel“. Preto vstupuje na pódium s vlasmi stiahnutými na gumičku a v šatách pripomínajúcimi vrece na zemiaky. Ideálny kostým na to, aby odviedla osvedčenú 40-minútovú estrádu na téma „muži ako zbytočné tvory na tejto planéte“. Ja som pri tých lacných vtipoch v hľadisku zaspal, ale to neznamená, že Gloria nemá úspech. Naopak - plná sála (nielen žien, ale aj mužov a dokonca v náručí s ešte len dojčatami) búrila nadšením.
Prečítajte si tiež: Slovenská klasika: Francúzske zemiaky
Vznik feminizmu v Spojených štátoch má celkom logický, akceptovateľný pôvod. Spoločnosť dobyvateľov cudzích území zvykne uprednostňovať mužskú silu a zabúdať na nevyhnutnú obetavosť žien. Ich vytlačenie do úlohy „rodiť a variť“ bolo ospravedlňované permanentným vojnovým stavom Divokého Západu a neskôr stavom núdze, keď sa „Nový svet“ na severoamerickom kontinente ešte len budoval. Ale len čo sa dobudoval, a ženy konečne mali dostať svoje práva i dôstojné postavenie v spoločnosti, prišla „playboyská“ ideológia o ich úlohe pekných bábik v rukách „hravých chlapcov“. Vzbúriť sa proti takejto tuposti je viac ako akceptovateľné. A Betty Friedanová ako zakladateľka prvej vlny feminizmu prichádzala aj s celkom vecnými a akceptovateľnými požiadavkami typu materskej dovolenky. V tomto smere síce „objavovala Ameriku“, keďže v Európe už mnohé jej požiadavky boli samozrejmosťou, ale aspoň mala naozaj záujem pomôcť všetkým ženám.
Tento romantický začiatok feministického hnutia v USA však rýchlo skončil, keď niekoľko intelektuálok zistilo, že akcie Friedanovej majú na verejnosti čoraz väčší úspech. Zaujalo ich to. Nie téma a problémy, ale - tá publicita! A tak Friedanovú na prvú veľkú feministickú demonštráciu vo Washingtone proste nepozvali! Vraj by ich popri nej nebolo vidno. Mimochodom, Friedanová sa domnievala, že materskú dovolenku budú môcť poskytnúť ženám len najbohatšie štáty sveta. Dnes vieme, že aj v „chudobných“ štátoch strednej Európy (označovaných spoza oceánu ako „sexistické“) je trojročná materská dovolenka samozrejmosťou. A nevybojovali ju feministky, ale stala sa prirodzenou výslednicou pokojnej spoločenskej diskusie. Naopak, pracujúca americká žena sa na tretí deň po pôrode musí zdvihnúť a vrátiť do práce. Na žiadnu významnejšiu materskú dovolenku nárok nemá. Táto zarážajúca, ponižujúca pozícia amerických žien feministky však vôbec nezaujíma! Mimochodom, práve preto, že v Európe (a to najmä v tzv. postkomunistických krajinách) sú práva žien riešené kontinuálne, systémovo a každodenne, nemá tu feminizmus veľké úspechy.
Pracovným nástrojom feminizmu je lož. Príkladom sú mohutné kampane, ktoré zaplavili v poslednom období Slovensko. Kampaň „Každá piata žena týraná“ obsahovala lož v každom slove. V prvom rade nie je pravdou, že by bolo možné z istotou tvrdiť o slovenských ženách, že každá piata je týraná. Veď je to aj logický nezmysel, ktorý si môže overiť každý občan. Takýto rozsah násilia totiž nemôže uniknúť pozornosti nikoho z nás, veď by sa týkal takmer polmilióna žien! V skutočnosti „strelili“ autorky tejto kampane toto číslo bez hanby od boku, lebo na Slovensku štúdia, ktorá by viedla k takýmto vážnym obvineniam, vtedy ani neexistovala! Skutočne seriózna štúdia spracúvajúca údaje získané z bostonských nemocníc hovorí, že v skutočnosti každá štvrtá žena, ktorá vyhľadá ošetrenie (teda napríklad v miliónovom meste za deň príde do ordinácie dvadsať žien a z nich päť je tou „každou štvrtou“!) sa stala obeťou domáceho násilia, ale len 37% z nich (teda 1,85 ženy z toho milióna obyvateľov!) utrpeli jasné stopy napadnutia svojimi partnermi. Číslo použité v kampani o „každej piatej žene“ si feministky nehanebne vycucali z prsta a pridali k nemu emotívne veľmi vážne slovo „týranie“. Pritom ”týranie” je definované ako dlhodobé, úmyselné, telesné násilie zahrnujúce v sebe prvky mučenia týranej osoby. Takéto niečo sa v bežnej populácii nevyskytuje, ide len o ojedinelé prípady vyšinutých osôb bez feministického klišé muž - násilník a žena - obeť. Spomeňme si na prípad dvoch utýraných bezdomovcov na Slovensku, kde vodkyňou útoku bola žena. Omnoho viac príklady ženskej agresie nájdeme vo svetovej histórii. Obraz muža ako výhradného násilníka v domácnosti je ďalšou lžou a vedome šíreným mýtom uvedenej feministickej kampane. Tí, čo naozaj denne pracujú s domácim násilím (feministky by si každodennou prácou v teréne ruky nešpinili) vedia (ako napríklad občianske združenie Pomoc obetiam násilia), že ich klientmi sú najmä muži v strednom a dôchodkovom veku. Veď práve oni páchajú na Slovensku najviac samovrážd (až 84% ich pripadá na mužov!) a iste nie preto, že by im bolo v spoločnej domácnosti s ich ženami tak dobre. Nadávky, facky, kopance sú tak používané ženami ako mužmi. Podľa nemeckej štúdie nie je dokonca ani rozdiel medzi frekvenciou násilia páchaného ženami na mužoch a naopak, rozdiel je skôr vo formách a následkoch. Aj na Slovensku máme prípady zavraždených manželov, ktorých ženy dokonca použili chladne a dlhodobo naplánované obzvlášť brutálne, sadistické metódy. Vyliať na spiaceho partnera kanister benzínu, zapáliť ho a kochať sa v jeho smrteľných mukách určite nepatrí k feministickému obrazu ženy - a predsa aj to sa stalo!
Goebels tvrdil, že tisíckrát zopakovaná lož je pravdou. Tomu možno veria autorky lživej kampane o týraných ženách. V roku 2002 sme sa stali terčmi ďalšej masívnej kampane, ktorá si vzala iný vzor. Vynálezcovia komunistickej ideológie vedeli, že by sa ich štvavé myšlienky asi ťažko šírili medzi normálnym obyvateľstvom. Svoju prvú brožúrku preto nazvali „Svätá rodina“, aby sa takto, podvodom, šírila medzi nič netušiacich bohabojných ľudí. My sme tak boli denne z rádia Twist aj STV masírovaní príbehom o úbohom Františkovi Tarabovi, ktorý volá všetky ženy, aby mu pomohli navrátiť manželku domov a to tým, že sa všetky pridajú k tajomnému hnutiu „Urobme to!“. Komunistickí fanatici by ozeleneli závisťou. Prehovoriť do duše citlivých žien, aby pod zámienkou fiktívneho manželstva Tarabovcov „urobili to“, že na pokyn utajených vodkýň kampane rozbijú vlastné manželstvá - veď to je na komunistickú Nobelovu cenu, alebo aspoň Leninov rad! Tak dokonalý podvod by očaril iste aj „majstra lží“, Goebelsa.
Prečo spomínam predstaviteľov týchto dvoch totalitných ideológií? Pretože podobnosť je tu až zarážajúca. Všimnime si - nevie sa „čo“ treba urobiť, ale treba to urobiť a hneď, veď Vodca (v tomto prípade Veľká sestra) nám už povie čo. A o tom, ČO treba urobiť sa tým pádom už nediskutuje. Takisto je charakteristická požiadavka, že povely musia bez zbytočných otázok plniť VŠETCI (v tomto prípade všetky ženy). Toto sú základné charakteristiky totalitných ideológií a tí, čo sa feminizmom zaoberajú dlhšiu vedia, že ide o totalitnú ideológiu so zameraním na pohlavný rasizmus. Východzia ideologická betonáž je vopred daná - za VŠETKO môžu muži a TO, čo treba UROBIŤ s nimi je vopred jasné a vopred aj ospravedlnené. Vrátane zapálenia spiaceho „tyrana“, či „len“ dohnania manžela k samovražde. V prvom rade a predovšetkým, feministky fanaticky nenávidia rodinu ako základ štátu a organizovanej spoločnosti vôbec.
Prečítajte si tiež: Zdravé francúzske zemiaky
Ak sa ani lístok bez vetra nepohne, tak ani spoločenské hnutia a ideológie nemôžu vznikať od zeleného stola. Sú len reakciou na závažné spoločenské javy. Okrem toho, čo sme si už o postavení americkej ženy v skratke povedali, tu zohrali úlohu rozbušky ďalšie významné dejinné udalosti 20-teho storočia. Už predtým prebiehajúca priemyselná revolúcia pootvorila dvere ženám k zamestnaniu. Až I. a najmä II. svetová vojna však urobila zo ženskej práce nevyhnutnosť. A tak ako vznik proletariátu (reprezentovaného predovšetkým mužmi - robotníkmi) nutne viedol k novému sebauvedomovaniu obrovskej masy pracovníkov od bežiacich pásov, tak aj masové zamestnanie žien pripravilo pôdu pre ich nové sebauvedomenie. To však mohlo byť artikulované až prvou vlnou vysokoškolsky vzdelaných žien a tá sa v druhej polovici 20-teho storočia kryje so vznikom feministických ideí v USA. Americké ženy však dosiahli najvyššie vzdelanie až o desaťročia neskôr (v konzervatívnom Anglicku až v 60-tych rokoch minulého storočia) a keď konečne vystúpili na vytúženú métu, čakalo ich tu nemilé prekvapenie. Uplatniť sa v machistickej spoločnosti akou Spojené štáty vtedy boli a najmä presadiť sa voči jednotnej hradbe mužov (ktorí navzájom nevyberavo súťažili najskôr o akademické a potom iné posty), chcelo tvrdú (v pravde mužskú) náturu. To významná časť žien odmietla a chytili sa (zdanlivo lákavého) „tretieho“ riešenia. Medzi alternatívou nevzdelanej ženy a ženy prebíjajúcej sa na mužmi obsadené najvyššie poschodia spoločnosti, sa rozhodli pre „ženskú cestu“. Veľmi to pripomína návrh šachového veľmajstra Capablancu, ktorý v 30-rokoch minulého storočia presadzoval rozšírenie šachovnice zo 64 políčiek na 100 políčiek. Tvrdil, že na pôvodnej šachovnici sú už všetky varianty hry vyčerpané. Jeho návrh neprešiel a dodnes zvádzajú šachisti zaujímavé, nové súboje na pôvodnej hracej ploche. Ale feministky sa rozhodli, že sa budú hrať na vlastnom piesočku, mimo spoločenskej šachovnice! Tam môžu len víťaziť a nemusia sa o to ani domáhať na mužoch, ani sa s nimi deliť.
Ak sa chcete dopúšťať činov, ktoré sú evidentne nespravodlivé, prekračujú hranice morálky a sú v podstate zlo-činmi, a nemať z toho zlé svedomie, či výčitky, musíte vyhliadnutú obeť vylúčiť z okruhu bytostí, na ktoré sa spravodlivosť a morálka vzťahuje a voči ktorým sú zločiny trestné. Musíte namaľovať „obraz nepriateľa“. Obraz mužov ako nepriateľov maľovali feministky usilovne pol storočia. Príkladom paušálnej kriminalizácie mužov je výrok jednej zo zakladajúcich feministiek Marilyn French, že „všetci muži sú znásilňovači a to je všetko, čo sú“. Dali si na to dosť času na to, aby akýkoľvek zlovoľný akt voči mužom bol vo feministických očiach vopred ospravedlnený. A zajatci sa neberú. Podľa Ti-Grace Atkinsonovej (v knihe Odysea Amazóniek) „akýkoľvek kontakt s mužmi - aj tými, ktorí prejavujú solidaritu so ženským hnutím - musí byť považovaný za kolaboráciu“. Muži sú nepriatelia - tento výraz je feminizmom považovaný za samozrejmosť, za fakt. A okradnúť nepriateľa predsa nie je žiadny hriech. Je to vojnová korisť. Teraz už je ľahko pochopiteľné prečo hlavná feministická centrála „National Organization of Women“ vyhlásila „Vojnu pohlaví“. Útlocitnejšie predstaviteľky feminizmu hovoria radšej o „občianskej vojne myšlienok“. Pod tlakom feministiek sa v tichosti, mimo pozornosti verejnosti, presadzujú zákony, kde je doživotný parazitizmus legálny. Ako je taký nedemokratický prístup možný? Žiaľ, spôsobuje ho fatálna nevzdelanosť mužských politikov, ktorí sa v honbe za kariérami nedokážu poriadne zamyslieť nad fenoménu feminizmu a naštudovať si jeho skutočnú podstatu. A v balíku neliberálnych absurdít sa tie feministické stratia. Tak sme svedkami naozaj bizarného javu, kedy prevažne mužské parlamenty schvaľujú proti-mužské zákony v mylnej domnienke, že feministické prekrúcanie paragrafov reprezentuje záujem väčšiny žien. Je to lož, ale nečakajme od politiko…
Násilie a posadnutosť
Rodina Lewisovcov trávila prvú noc vo svojom novom dome, keď sa doň vlámala nahá žena, ktorá ich napadla a vraj bola posadnutá diablom. Incident sa udial v Chesterfielde, v americkom štáte Virginia. Manželia Lewisovci s tromi deťmi sa tešili z nového domu, avšak rodinná idylka ich prešla hneď v prvú noc, ktorú v ňom strávili. 4. júla 2019 sa do ich nového domu sa vlámala žena, ktorá bola nahá, tvrdila, že je diabol a fyzicky ich napadla. Podľa členov rodiny bola neznáma žena určite posadnutá diablom, oči mala čierne, ale správala sa až znepokojúco radostne. Zlomyseľne sa smiala, nechcela odísť a bola oveľa silnejšia, než sa zdalo.
Ako prvý s ňou prišiel do stretu otec rodiny. Opakovane ju požiadal, aby opustila ich dom, ale keď neznáma žena nereagovala na varovania a fyzicky ho napadla, otec zahájil streľbu a vystrelil 39 rán, pričom ani jedna z nich ženu netrafila. Keď sa mu minuli náboje, začal po nej hádzať nábytok a iné predmety, ktoré mu prišli pod ruku. „Vyzerala ako posadnutá, jej oči boli úplne čierne a smiala sa z plných pľúc, akoby to celé bolo iba žart, ale s útočením neprestávala. Mala v sebe silu aspoň štyroch dospelých mužov," opísal nevítanú návštevníčku otec rodiny Lewisovcov.
Streľba zobudila zvyšok rodiny a šokovaná manželka s deťmi sa pridali do boja. „Chcela nás zabiť," povedala Melissa Lewis, matka rodiny. „Jej úmysel bol zabiť nás. Napadla nás, tak som ju opakovanie udierala tak silno, ako som vládala," tvrdila so slzami v očiach. Zastaviť útočníčku sa podarilo až 12-ročnému Loganovi, ktorý jej zapichol pákový kľúč priamo do krku. Nahú útočníčku privolaní policajti zatkli a previezli do nemocnice, kde dostala potrebné ošetrenia. Ukázalo sa, že ide o miestnu ženu, ktorá bude čoskoro musieť čeliť obžalobe z vlámania a pokusu o vraždu. Rodina Lewisovcov ostala po incidente v šoku a v novom dome sa necítia dobre. Stopy po streľbe sú na viacerých miestach, rovnako aj krv je viditeľná na stenách i na koberci. Našťastie, z útoku vyviazli bez zranení.