Marína Andreja Sládkoviča je monumentálne dielo ľúbostnej a reflexívnej lyriky, ktoré zaujíma ústredné miesto v slovenskej štúrovskej literatúre a je považované za vrchol slovenského romantizmu. Sládkovič sa ako prvý odvážil oslavovať krásu, lásku a mladosť, čo Ľudovít Štúr neprijal s nadšením, pretože túto tému považoval za málo vlasteneckú.
Charakteristika diela
Skladba Marína sa delí na dve hlavné časti:
- Lyricko-epická časť: Zobrazuje nešťastnú lásku básnika k Márii Pišlovej.
- Reflexívno-symbolická časť: Láska nadobúda nadosobný, spoločenský charakter.
V diele autor rozoberá štyri hlavné témy:
- Krásu
- Lásku k Maríne
- Lásku k Slovensku
- Mladosti
Obsah diela
Dej Maríny sa točí okolo lásky štiavnického lýceistu Andreja Sládkoviča k Márii Pišlovej. Ich city boli vzájomné, ale počas Sládkovičovho štúdia v Halle ju rodičia donútili vydať sa za iného. Pod vplyvom tejto situácie a hrozby straty milovanej začal Sládkovič písať verše, v ktorých si Marínu predstavuje v rôznych podobách. Vidí ju, ako spieva v izbe, vyznáva mu lásku, odmieta bohatého nápadníka a prisahá mu vernosť. Keď rodičia Máriu predsa len vydali za bohatého pernikára, Sládkovič do skladby vložil pochmúrne, baladické prvky. Marína narieka nad svojím osudom a na vrchu Čertova svadba vŕby slávia tajomnú slávnosť. Zúfalý básnik blúdi popri Hrone, kde ho Marína - víla láka do vodných hlbín. Nakoniec prekonáva žiaľ, víťazí vôľa a povinnosť k životu. V záverečných strofách už necíti trpkosť, len bláznivú spomienku na krásnu lásku.
Marína je predovšetkým nadšená oslava krásy, ktorá básnika očarúva. Stelesnením všetkej krásy je pre neho jeho milovaná Marína. Jeho láska k nej je veľká, krásna a čistá. Táto láska sa spája s láskou k vlasti, čo vyjadrujú slová: „…Vlasť drahú ľúbiť v peknej Maríne, Marínu drahú v peknej otčine a obe v jednom objímať…“
Prečítajte si tiež: Rýchly jablkový koláč z Marína keksov
V Maríne sa odráža aj problém vzťahov medzi mladými ľuďmi v rozvíjajúcej sa kapitalistickej spoločnosti. Sládkovič odhaľuje falošnú buržoáznu morálku, ktorej je cudzia šľachetnosť a úprimnosť vo vzťahoch. Láska medzi mladými sa rieši ako problém hmotných záujmov.
Základné črty ľúbostnej poézie
Básnik v skladbe vyjadruje vrúcny vzťah k rodnému Slovensku a k milovanej Maríne:
Slovensko mladé, rodisko moje,aj mohyla mojich kostí,v tebe mám pekných obrazov dvoje,aj dvoje veľkých ľúbostí.Ako je krásna tá moja deva,aká k nej ľúbosť vo mne horie,tak ty, a k tebe otčina.Ako tys pekná krajina moja,ako mladistvosť milá mi tvoja,tak pekná milá Marína.
Vyznáva túžbu spojiť lásku k vlasti a k Maríne:
Chcel bych vás objať kraje, rodiny,náručie úzke, šíri cit,jak mi je sladko v ňadrách Maríny,objatie vaše pocítiť.Jak mi je blaho nič, nič nežiadať,z objemu v objem naveky padať,troch nebies slasti prijímať.
Prečítajte si tiež: Overené recepty na metrový koláč
Uvedomuje si však, že láska k Maríne nemôže trvať večne, ale láska k vlasti pretrváva:
A ľúbosť? ľúbosť k deve umrela,keď umrela moja deva;Víla ty zostaň tam v svojom nebi -mňa ešte zemské viažu potrebya vlasť moja je na zemi!
Napriek tomu spomienka na Marínu zostáva krásna a nezničiteľná:
"Marína moja! Teda tak sme myako tie Božie plamene,ako tie kvety na chladnej zemi,ako tie drahé kamene;padajú hviezdy, aj my padneme,vädnú tie kvety, aj my zvädneme,a klenoty hruda kryje:Ale tie hviezdy predsa svietili,A pekný život tie kvety žili,A diamant v hrude nezhnije!"
Osobný pocit z diela
Báseň Marína je rozsiahle dielo (291 slôh), ale číta sa dobre vďaka peknému rýmovaniu. Autor v nej vyznáva lásku k Maríne a k svojej vlasti, a zároveň sa so svojou láskou lúči.
Prečítajte si tiež: Marína keksy koláč
História vzniku a vydania
Ľúbostná lyricko-epická skladba Marína vznikla v rokoch 1844 - 1845. V roku 1845 ju najprv odmietol vydať spolok Tatrín. Až v roku 1846 ju publikoval peštiansky učiteľ Ján Kadavý pod názvom Marína, Spevi Andreja Sládkoviča.
Hneď prvé ohlasy dobovej literárnej kritiky boli priaznivé. J. M. Hurban oceňoval, ako jej autor spája „oheň lásky svojej s túžbami vyššími na lepšiu skutočnosť národného blaha uprenými“. Marína bola prvou a jedinou knihou poézie štyridsiatych rokov 19. storočia vydanou v spisovnej slovenčine.
Vplyv a význam diela
Marína sa stala medzníkom vo vývine slovenskej romantickej tvorby. Pramenila z básnikovej osobnej skúsenosti, priniesla zvýšenú senzualitu, dôraz na rozporný citový svet subjektu a konflikt s vonkajším svetom. Z hľadiska obraznosti je najbohatšou romantickou skladbou. Obohatila aj strofický inventár romantickej poézie: je napísaná umelou desaťveršovou strofou, verše sú striedavo desať- a osemslabičné. Charakterizuje ju apostrofickosť a vznešenosť. Výrazne ovplyvnila neskoršiu slovenskú literatúru (P. O. Hviezdoslav, J. Jesenský, I. Krasko, J.
Podnetom k vzniku skladby bola nesplnená láska A. Sládkoviča k Maríne Pišlovej z Banskej Štiavnice, ktorú spoznal v roku 1839, keď dával súkromné hodiny. Významný vplyv na vznik diela mala Kollárova Slávy dcera a básnikov študijný pobyt v Halle.
Koncepcia a interpretácia diela
Marína je koncepčne premyslené dielo, prostredníctvom ktorého autor chce vyjadriť svoje právo na individuálnu a tvorivú slobodu. Chce dokázať, že vďaka slobode možno dosiahnuť najvyššie polohy duševného vývinu a najhodnotnejšie poslúžiť národu. Využíva bohatú obraznosť, aby čo najplnšie zobrazil svoje ponímanie lásky, krásy, vlastenectva a náboženstva. Ním ospevovaná žena, vlasť, mravné, prírodné a umelecké hodnoty nie sú všeobecnými, nadosobnými veličinami, ale zložkami jeho osobného, intímneho sveta. Vďaka nim Sládkovič prezentuje svoje citovo-hodnotové univerzum. Prostredníctvom neho sa chce ukázať ako silná, romantická osobnosť, ako hegemón lásky a poznania.
Interpretáciou Sládkovičovej lásky sa zaoberali významní bádatelia slovenského romantizmu. Písali o súvislostiach medzi Marínou a Kollárovou Slávy dcerou, o tom, aký vplyv na ňu mala tvorba nemeckých, ruských a poľských romantikov, nemecká filozofia a slovenská ľudová pieseň. Veľa pozornosti venovali národným veciam a vzťahu básnika k ľudu, národu, mladosti a ku kráse. Všetci sa zhodujú, že v kontexte slovenskej romantickej literatúry je to prelomový text, v ktorom sa veľmi silno prejavil lyrický subjekt.
Sládkovičova osobná a tvorivá sloboda
Básnická skladba je pre Sládkoviča médiom, prostredníctvom ktorého vyjadruje seba, svoj citový a myšlienkový poriadok a svoje životné krédo. V protiklade k tomu, čo požadoval hlavný ideológ slovenského romantizmu a čo chceli nájsť neskorší bádatelia, v Maríne hovorí Sládkovič predovšetkým o sebe. Dokazuje, že telesná láska môže byť vznešená, že nielen neodvádza od lásky k vlasti, ale ju môže aj podporovať. Že pravá láska nie je hriešna, lebo pochádza od Boha a môže privádzať k Bohu. Z tohto poznania vyplýva i básnikov pocit povýšenosti.
Sládkovič sa díva vnútorným zrakom a najdôležitejší je preňho ohlas vlastného srdca - pretože v romantizme iba básnik môže správne posúdiť skutočnosť a uzrieť veci, ktoré sú skryté pred ľuďmi, ktorí sa riadia iba rozumom. Chce byť učiteľom, ktorý vidí viac než ostatní, preto im chce sprostredkovať skutočnú pravdu: aby aj oni vedeli, aký je skutočný svet, aká bohatá je ríša ducha. Aby sa oslobodil od nespravodlivých úsudkov a neopodstatnenej kritiky zo strany najbližších vrstovníkov, hovorí predovšetkým o sebe, o svojom ponímaní pravdy, krásy a lásky. Pred súčasníkmi i pred budúcimi čitateľmi chce vykričať ohlas svojej duše. Ako romantik vyjadruje svoju ľudskú prirodzenosť a romantickú túžbu po absolútnych hodnotách. Odhaľuje svoj intímny svet, aby dokázal, aké bohatstvo sa môže skrývať v individuálnom cite a v individuálnom básnickom prejave. Odsudzuje slepú poslušnosť a pasívne preberanie názorov iných. Dokazuje, že tvorca môže spojiť vo svojom diele a vo svojom živote aj lásku k žene, aj nábožnosť a národnosť. Že tieto hodnoty nielenže sa nevylučujú, ale že sa doplňujú a môžu obohacovať tvorcovu osobnosť.
Sládkovič sa nachádza v existenciálnej situácii, odmieta svet, s ktorým je bytostne spojený. Bol presvedčený, že úprimný cit pre vlasť a pre národ sa nemôže zrodiť z odmietania lásky ani zo slepej poslušnosti. Keď písal Marínu, bol si plne vedomý svojich citov a postojov. Vďaka láske sa stal zrelým mužom. Preto sa nebál svojej telesnosti a presvedčil sa, že telesnosť má svoje miesto v živote a diele, že nebude prekážkou ani v jeho národnom, ani v kňazskom pôsobení. Obmedzujúce sú len konvencie a kultúra, a nie prirodzená telesnosť a úprimné emócie. Spoznal silu lásky aj bolesť z jej straty. Preto láska, žena a telesnosť prestali byť preňho démonmi a stali sa krásnymi.
Obraz Maríny
Obraz básnikovej milej má veľa tvárí a podôb. Sládkovičov vzťah k Maríne je v prvom rade telesný. Básnikove telesné túžby však neboli naplnené a z lásky mu ostali iba fantázie. Aby ich zachránil, musel ich vyjadriť. Marína-deva je predovšetkým predmetom básnikových túžob, objektom jeho uctievania a obdivovania. Sama sa telesne neprejavuje. Nie je hlavným hrdinom básne. Jej vzhľad odráža paletu básnikových citov, túžob a reflexií. Prostredníctvom Maríninho obrazu Sládkovič vyjadril svoje vzbúrené emócie, túžby a fantázie.
Sládkovič pomerne explicitne „materializuje“ svoju sexualitu. Tvorí obraz, ktorý je preplnený nehou, túžbami a nedočkavosťou. Opisuje Marínine oči, ústa, prsia, akoby ich bozkával. Predstavuje si, ako hladí tvorenú sochu. Jeho Marínu totiž tvoria predovšetkým prsia, nemenný zdroj mužskej pýchy a extázy. Marína je mu „centrom, živlom, nebom, jednotou krás“ a predlžovanie potešenia z jej telesnej krásy je jedným z hlavných cieľov skladby.
Keď mu ju nedopriali, svet sa mu premenil na „žalár lósov tmavý, smutný“. Preto je od začiatku opis milenkinho tela konfrontovaný s bolestným pocitom nenaplnenia telesných túžob. Nechce sa vzdať svojich citov. Vzpiera sa, nesúhlasí, bojuje, lebo nemôže prestať ľúbiť. Fantázie o Maríne sa stali neodlučiteľnou súčasťou jeho života. Odmieta sa ich vzdať, chce s nimi žiť naveky. Žiarlivo stráži ilúziu svojej večnej lásky. Najradšej by zrušil čas, len aby mohol ostať s ňou naveky.
Čas je však hodnotou, ktorou sa riadi matka Maríny, ktorá chce svoju dcéru dobre vydať. Nezaujímajú ju ideálne pohnútky spriaznených duší ani nevinný devin cit. Nemá pochopenie pre dcérino osobné šťastie ani pre naplnenie dievčenských snov. Koná podľa konvencií a tlačí svoju dcéru do spoločensky očakávanej úlohy. Preto núti Marínu prijať dobovo prirodzenú úlohu poddanstva voči vôli rod…
Marína v kontexte slovenskej literatúry
Slovenská poézia po roku 1945 naráža na rôzne spoločensko-politické prekážky. Tvorba autorov je pod prísnym dohľadom nového vládnuceho režimu, spisovatelia sú nútení písať podľa šablóny-schémy. Veľmi častou je preto mnohokrát spomínaná téma domova, prípadne negatívne stanovisko voči vojne. Práve tieto námety sa objavujú u Kostru, Horova, Plávku či Mihálika.
V medzivojnovom období sa zviditeľnil svojou tvorbou i Valentín Beniak, taktiež neopomenul zlobu vojny v troch zb. Žofia, Popolec, Igric. Národný motív splýva so spoločenskom témou v zb. Poštový holub a Bukvica. V dejinách literatúry sa objavila i postava básnika s národno - útočnými snahami - Andrej Žarnov - v prácach Hlas krvi , Kvapka krvi. Z generácie mladších autorov možno spomenúť začiatky Milana Rúfusa a jeho návrat do detstva v zb. Zvony alebo Kolíska, výber z nich vyšiel pod názvom Kolíska spieva deťom.
Súčasťou existencie a vývinu medzivojnovej literatúry boli nielen prúdy a generácie poetikov, ale i prozaickí autori. Určitú výnimočnosť dosiahla skupina spisovateľov známa pod názvom lyrizovaná próza- próza naturizmu. Príčinou ich vstupu do literatúry bola snaha obnoviť citovosť v próze, jej nedostatok spôsobili najmä spoločensko - politické dôsledky a nedôvera v silu rozumu. LP siaha po metódach lyriky, do príbehu včleňuje lyrické prvky, čím text robí pestrejším, živším a pútavejším, príroda sa v jej dielach stáva prirodzenou súčasťou, správa sa ako jedna z postáv, zobrazovaný ja vzťah človeka k nej a opačne, spisovatelia pozornosť sústreďujú najmä na dedinského človeka alebo ľudí - vrchárov či valachov, ktorí majú k prírode blízko, dôležitou súčasťou kompozície je motív mýtickosti až fantázie, takže môže dôjsť aj k nerozoznaniu hraníc medzi skutočným svetom a svetom fantázie, hrdinovia sú výnimočné postavy konajúce vo výnimočných situáciách, často využívanými prostriedkami sú metafora, personifikácia, podobenstvo či eufónia, príbeh nahrádza umelecké rozprávanie, najmä v prvej osobe a vnútorný monológ.