Príroda nám ponúka nespočetné množstvo darov, od chutných húb až po možnosť chovať nenáročné a užitočné zvieratá priamo v našich záhradách. Tento článok sa zameriava na rôzne aspekty využitia prírodných zdrojov, vrátane receptov a tipov pre hubárov, chovateľov liliputiek a prepelíc.
Hubárske zážitky a úlovky
Október je mesiac, kedy sa lesy prebúdzajú a ponúkajú hubárom bohaté úlovky. Po 5 hodinovej prechádzke sa dajú nájsť smrekové hríby, suchohríby, bedle, tanečnice a rôzne druhy muchotrávok. Aj keď sa zdalo, že je v lese bieda a sucho, na jednom mieste sa našlo celkom dosť pekných podpňoviek. Niekedy stačí prejsť len 3 km a nájsť miesta plné mega dubákov, niektoré vážiace okolo pol kilogramu, krásne a zdravé, žiadne prestarnuté a tvrdé ako drevo. Potešia aj kozáky, ale dubáky sú ako z rozprávky. Treba byť ohľaduplný k prírode a ona sa odmení.
Na Jahodníku huby rástli a po trojhodinovej prechádzke lesom sa dajú naplniť dva koše. Rastú pečiarky, bedle sú hojne, masliaky, suchohríby a dubáky. Aj keď nie je vždy úroda bohatá, prechádzka v lese je relax. Krížom cez Karpaty rastú krásne muchotrávky červenkasté, občas hríb smrekový, lakovky ametistové a hríby zrnitohlúbikové. V niektorých lokalitách sa hríb smrekový nenachádza, ale rastie veľa bedlí, prášnic a pôvabníc. Niekedy sa stane, že si človek zabudne nožík, ale aj tak si prinesie poloprázdny košík.
Na lúke sa dajú nájsť šampiňóny, ktoré sa dajú doslova kosiť. Rastie všetko možné, ale už sú to staršie plodnice. Dá sa doniesť koralovec bukový, pečiarky, bedle, dubáky, suchohríbiky žltomäsové a lievik trúbkovitý. Na Jahodníku rástlo všetko možné a dajú sa priniesť domov krásne, mladé a zdravé šampiňóny a zmes suchohríbov, masliakov, mladých bediel červenejúcich, václaviek a pôvabníc fialových. Dva plné koše podpňoviek sa dajú nájsť, ale neoplatí sa hľadať v lese, pretože je sucho. Za Trstínom a na Suchánke rastú bedle, suchohríby a strmulky.
V Smoleniciach na Jahodníku sa dá nájsť niekoľko bedlí, zopár suchohríbov, šampiňóny a pôvabnica fialová aj dvojfarebná. Po trojhodinovom chodení sa dá nájsť dubáky a masliaky. Na sucho sa dá nájsť smrekače, kozáky a poddubáky. Po ceste sa dá nájsť kucierka, bedle a masliaky. Treba hľadať vlhko a mach.
Prečítajte si tiež: Kontroverzie okolo plazmovej gule
Chov liliputiek: Malé sliepky s veľkým potenciálom
Ak chcete chovať sliepky, no v záhrade máte málo miesta, zvoľte si malé alebo zdrobnelé plemená. Tieto plemená sliepok dokážu na malom priestore a pri nízkych kŕmnych nákladoch znášať pomerne veľa vajíčok. Malým sliepkam stačí na výbeh voliéra na malej trávnatej ploche. Vhodné sú aj prenosné výbehy. Prenosný výbeh môže byť spojený priamo s kurínom. Tzv. chicken tractor po určitom čase, keď už sliepky nemajú čo hrabať, premiestnite na iné miesto v záhrade. Malým plemenám postačí malý kurín so všetkým, čo k tomu patrí - znáškové hniezda, napájačka, nádoba na kŕmenie. Do malých chovných priestorov sú ideálne zdrobnelé formy sliepok. Ich výhodou je, že pri menších nárokoch na krmivo znesú veľa vajec. I keď nie rovnako veľkých. V porovnaní s veľkými plemenami sliepok môžete ušetriť až tretinu nákladov na krmivo. Takmer všetky veľké plemená majú svoju zdrobnelú formu v rôznych farebných rázoch.
Zdrobnelé velsumky sú nenáročné sliepky. Znášajú vajcia s tmavšou škrupinou. Ročne znesú okolo 150 vajec. Sú považované za ekonomicky najvýhodnejšie plemeno nosníc - pri malej spotrebe krmiva poskytnú veľa vaječnej hmoty. Hempšírky pochádzajú z USA. Majú kľudnú a priateľskú povahu. Ľahko sa prispôsobia rôznym klimatickým podmienkam. Je to plemeno s kombinovanou úžitkovosťou. Sú veľmi dobré nosnice. Patrí medzi často chované zdrobnelé plemená. Pochádza z USA, do Európy bola dovezená začiatkom 20. storočia. Má mnoho farebných rázov. Kohút dosahuje hmotnosť 1200 gramov, sliepka 1000 gramov. Zdrobnelá forma nášho národného plemena oravka sa chová v rôznych farebných rázoch. Je prispôsobená našim podmienkam. Milflérky majú na nohách z peria papučky, takže sa nesnažia krátiť chvíle hrabaním v zemi. Hodvábničky sú veľmi staré plemeno, pôvodom z Číny. Do Európy boli privezené pred stovkami rokov. Sú to malé sliepky s hodvábnym operením. Vážia od 1 kg do 1,6 kg. Sú veľmi kľudné a prítulné. Nelietajú a nepotrebujú veľký priestor. Preto im stačí aj malý výbeh s nízkym plotom. Sú odolné voči nepriaznivému počasiu. Ročne znesú 80 až 100 vajec. Sú výborné kvočky. Kvokajú často a spoľahlivo vysedia a odchovajú svoje, ale aj cudzie kuriatka.
Chov japonských prepelíc: Malé, ale výkonné
Japonské prepelice sú síce malé, ale výkonné. Dajú sa chovať v záhrade, ale aj v garáži či pivnici, teda vo voliére aj v klietkach. Samozrejme, ak sa dá, uprednostníme odchov vo voliére - je prirodzenejší, zdravší i ekologickejší. Chuťovú kvalitu vajíčok i mäsa prepelíc možno charakterizovať ako delikatesnú. Mäso z pŕs prepelíc je rovnako tmavé ako zo stehienok. Aj výživná hodnota vajec je vysoká, obsahujú 13,1 % bielkovín, 11,2 % tuku. Z aminokyselín bielkoviny obsahujú vyššie percento metionínu, tryptofánu, leucínu i fenylalanínu, ďalej dostatok vápnika, fosforu, železa, ale aj vitamínov A, B1, B2 a dôležitú kyselinu nikotínovú (vitamín B3) regulujúcu cholesterol. Percentuálny pomer bielka a žĺtka je 65 : 35. Prepeličie vajíčka i mäso teda môžeme pretvoriť na tzv. funkčné potraviny - tie nevnášajú do našej stravy nič negatívne.
Prepelice sú veľmi opatrné, plaché a krehké vtáky. Pri vyrušení prudko vyletujú nahor alebo sa rýchlo utekajú skryť, preto ich chytáme podberákom alebo len rukou zhora a jemne ich pridŕžame za beháky a krídla. Nikdy ich nechytáme za perie, lebo by nám zostal v ruke len chumáč a prepelice by utiekli - ide o tzv. Kohútik prepelice je dlhý asi 180 mm, sliepočka je dlhšia, 190 až 200 mm. Líšia sa od seba krémovým sfarbením brady a hrdla. Typickým samičím znakom sú krémové prsia s drobnými sýtohnedými bodkami. Tieto prepelice žijú polygamne. Nie sú hlučné, len samce tokajú skoro ráno a večer, menej často cez deň, pričom kohútik krúži okolo sliepočky v akomsi svadobnom tanci. Mladé väčšinou nevysedia, iba ak v tých najlepších podmienkach vo voliére, preto musíme vajíčka nechať vyliahnuť v inkubátore alebo skúsime využiť náhradnú sliepočku liliputku. Kŕdlik pri chove prepelíc v klietkach zostavujeme v pomere 1 : 1 až 1 : 2 (samec : samice), v prípade voliérového chovu to môže byť aj 2 : 6.
Prepelice japonské sú teplomilné vtáky, ktorým by vo voliére nemala klesnúť teplota pod 18 °C. Priestor by mal byť chránený pred chladom, prievanom, ale najmä dažďom. Znesú síce i nižšiu teplotu, ale v suchu a bez prievanu, takže v zateplenej časti voliéry môžu aj prezimovať, len nebudú znášať vajíčka. Ide o najmenej ekologický spôsob, ale čo sa týka klasickej úžitkovosti najefektívnejší. Tu totiž môžeme dobre regulovať všetky chovné parametre (teda teplotu, dĺžku osvetlenia) a vybrať pre ne tie najlepšie kŕmne zmesi i s automatizovaným kŕmením a napájaním. Klietky sú buď celokovové, alebo s drevenou kostrou obtiahnutou králičím pletivom. Aj ich dno by malo byť z pletiva s otvormi 1 × 1 cm, aby trus mohol voľne vypadávať do podloženého trusníka posypaného pilinami alebo hoblinami. Na jednu dospelú sliepočku nosného typu počítame pri výške klietky 30 cm s plochou dna asi 150 cm2, pri mäsovom type 250 cm2. Väčšinou sa chovajú nosnice bez kohútikov, nepotrebujú ich na znášanie konzumných vajec.
Prečítajte si tiež: Ružový sirup pre zdravie
Ide o najprirodzenejší chov. Prepelice sa skôr držia pri zemi, takže 120-centimetrová výška voliéry by im mala stačiť. Súčasťou voliérového komplexu by mal byť aj krytý, zateplený, v lete bezprievanovo vetrateľný kurník s vhodnou podstielkou. Celá voliéra musí mať asi 50-centimetrové základy (klasické betónové, tehlové) či aspoň výbeh zaistený betónovými doskami alebo plechovými platňami proti podhrabaniu sa predátorov. Spodok oplotenia výbehu musí byť do výšky 50 cm od zeme z plného materiálu, teda z dosiek či plechu, aby tak chránil malé vtáčence pred prízemným prievanom a zároveň vytvoril aspoň malý tieň. Výbeh voliéry by mal byť zatrávnený a osadený niekoľkými nejedovatými kríkmi slúžiacimi na zatienenie aj ako úkryt. Dobré je, keď aj rodia jedlé plody. Musí tu byť aj pieskovisko, v ktorom sa prepelice radi váľajú (tým sa zbavujú parazitov), prípadne zobú hrubý piesok a kamienky, napr. tzv. Dôležité sú aj automatické napájadlá a kŕmidlá. Kým sa kríky rozrastú, výbeh musíme aspoň sčasti zatieniť pred prudkým slnkom. Prepelice znášajú vajíčka asi rok, potom začnú strácať perie.
V prírode sa prepelice kŕmia zelenými rastlinami a ich semenami, bielkoviny získavajú hlavne z drobných živočíchov a chrobače. Vysoký podiel obilnín v kŕmnych zmesiach a nízky podiel zelených rastlín zvyšuje podiel nasýtených tukov a omega-6 mastných kyselín, ktoré sú pre nás nevhodné, lebo podporujú vznik zápalov v našom tele a tvoria sa na úkor omega-3 mastných kyselín, ktoré sú, naopak, protizápalové a majú ozdravné účinky. Aj pri klietkovom chove teda prepelice bohato kŕmime sekanými zelenými rastlinami.
Efektívnosť ich chovu je v porovnaní s inou hydinou veľmi vysoká:
- vysoká liahnutosť z vajíčok;
- ich vývoj je veľmi rýchly, pohlavne dospievajú v 5. až 6. týždni od vyliahnutia, keď sliepočky začínajú už niesť vajíčka;
- nosný typ začína znášať v 5. týždni svojho veku, za 10 mesiacov môže zniesť až 300 vajíčok s hmotnosťou 13 g; mäsový typ začína znášať v 6. týždni a za rovnaký čas znesie asi 250 vajíčok s hmotnosťou 16 g;
- zaujímavosťou je, že sliepočka prepelice je vždy väčšia ako kohútik - v prípade nosného typu má kohútik hmotnosť 220 g, sliepočka 260 g; pri mäsovom type váži kohútik 200 g, sliepočka 370 g;
- hoci sú prepelice podstatne menšie ako napríklad leghornky, predsa je hmotnosť prepeličích vajíčok asi 10 % z ich telesnej hmotnosti, zatiaľ čo pri sliepkach je to len 2,7 %;
- aj ekonomika kŕmenia je lepšia na strane prepelíc, keďže do začiatku znášky, teda do 6. týždňa, spotrebujú 600 g krmiva, čo je na deň 23 g, zatiaľ čo sliepka nosného plemena spotrebuje 9 kg krmiva, čo je 100 g na deň, a začína niesť vajíčka až po 20.
Klasicky odporúčané dávky živín v znáškovom období prepelíc sú 25 až 32 % bielkovín, 60 až 70 % sacharidov, pričom je dôležitý i dobrý pomer rastlinných a živočíšnych bielkovín a tiež podiel minerálov, najmä vápnika, fosforu, mangánu, jódu a ďalších stopových prvkov i prírodných vitamínov, hlavne A, B a E. Najjednoduchšie je, ak používame hotové kŕmne zmesi pre bažanty, morky alebo pre nosnice, ktoré obohacujeme napučanými či naklíčenými obilninami, drvenou kukuricou, jačmeňom, hrachom, prosom, lúpaným ovsom, repkou, slnečnicou, konopným a ľanovým semenom (obsahujú omega-3 mastné kyseliny) či vaječnými škrupinami. Kým si prepelice zvyknú, treba granulované krmivo miešať so zrnom.
Aby bolo krmivo pre hydinu chutnejšie a výživnejšie a aby sa aj dôležité, najmä v tuku rozpustné karotenoidy zo zeleného krmiva lepšie vstrebávali, do kŕmnych zmesí sa pridáva tuk. Pridaním tuku alebo i semien s vyšším obsahom omega-3 kyselín môžeme citeľne zvýšiť aj podiel týchto omega-3 kyselín vo vajíčkach a mäse prepelíc. Vhodný je ľanový olej, ale ešte lepšie sú ľanové semená - odrody ’Libra‘, ’Atalante‘ či ’Flanders‘ s nízkym obsahom kyseliny linolovej (omega-6; 115 g/kg) a vysokým obsahom kyseliny alfa-linolénovej (omega-3; 606 g/kg). Keďže pridané tuky ľahko oxidujú, je dôležité, aby kŕmna zmes obsahovala aj dostatok antioxidantov. Čím viac zelených rastlín prepelice skŕmia, tým majú ich vajíčka i mäso vyšší obsah omega-3 mastných kyselín. To môžeme zabezpečiť aj tzv.
Prečítajte si tiež: Jedľa biela a medicína
Pri prepeliciach japonských je úplne potlačená kvokavosť, takže o vyliahnutie mláďat sa musíme postarať sami - v inkubátore. Aj malé druhy sliepočiek sú ako náhradné kvočky vzhľadom na prepeličí drobizg obyčajne dosť veľké. Dĺžka inkubácie vajíčok je pri teplote 37,5 °C a vlhkosti 60 % 16 až 18 dní. Vajíčka sú uložené na stojato na špici. Denne ich obraciame, najlepšie je, keď ich v dlani krátko pováľame, aby nevychladli. Na 5. a 9. deň presvietením vajíčok zisťujeme vývoj zárodku, po 9. dni neplodné odstránime. Na 15. deň ich uložíme na ležato, zvýšime vlhkosť vzduchu napríklad zahmlievaním vlažnou vodou na 80 až 90 % a už sa ich až do vykľutia mláďat nedotýkame. V liahni necháme mláďatá dobre obschnúť a preložíme ich do vyhriatej odchovne, kde udržujeme potrebnú teplotu.
Malé prepeličky sú veľmi citlivé na teplotné rozdiely, pretože spočiatku ešte nemajú vyvinutú termoreguláciu, preto treba udržiavať v odchovni takýto teplotný režim: 1. týždeň - 35 až 37 °C, 2. týždeň - 30 až 32 °C, 3. Teplotu obyčajne udržujeme infralampou s výkonom primeraným veľkosti odchovne a kontrolujeme ju teplomerom. Ako podstielka je vhodný obyčajný novinový papier posypaný hrubším pieskom. Jemný piesok nie je vhodný, lebo malé prepeličky ho zobú a uhynú. Prepelice rýchlo pohlavne dospievajú, preto čo najskôr oddelíme kohútiky od sliepočiek. Tak zabránime niekedy až krvavým šarvátkam. Pohlavie môžeme odhadnúť podľa chovania vtákov alebo podľa ich vyfarbenia, prípadne tzv. sexovaním, teda prehliadkou ich pohlavných orgánov. Keď v období pohlavnej aktivity kohútikov jemne zatlačíme na ich kloaku, objaví sa biely výron.
Ďalšie inšpirácie z prírody
Okrem húb a chovu hydiny, príroda ponúka aj ďalšie inšpirácie a možnosti. Napríklad, sliepky a kačice sa dajú chovať vo veľkom počte, ale zem je už veľmi mazglavá a nepije tak vodu. Sliepačie hovienka v kombinácii s vodou sú dobré na muškáty. Je dôležité dodávať mysli výživu a kultivovať ju, aby nezarastala burinou. V záhrade sa dajú ubytovať nové sliepočky Hodvábničky, ktoré začnú vyzobávať mravce a ozobávať púpavu. Plemeno Hodvábničiek pochádza v Afriky nie sú to len okrasné sliepky, chovatelia si ich vážia pre ich neúnavné sedenie na vajíčkach. Pred rokmi sa začalo pestovať vo vyvýšených záhonoch. V roku 2014 prijali za svoj nový domov sliepočky (Hrabienky zo dvorka). Tri Lilipitky a jedna Wiyandotka zakrslá. Celú zimu poctivo pracovali v celej záhrade, žiadny kúsok nezostal bez povšimnutia. Vydzobali všetky larvy škodcov schvaných pod stromami. Prehrabli všetky záhony. Koncom zimy 2015 dostali nový kurín.