Zemiakové lupienky, známe tiež ako chipsy, sú obľúbenou pochúťkou po celom svete. Hoci sa ich pôvod spája s Amerikou, existuje mnoho spôsobov, ako si ich pripraviť doma. Tento článok sa nevenuje len receptu na domáce zemiakové lupienky, ale aj spomienkam na minulé časy, ktoré sú s nimi spojené.
Príbeh z Buzíc: Kamarátstvo a kúpanie v Hornáde
V Buziciach, dnes časti Valalík, sa údajne na prelome 19. a 20. storočia odohral príbeh o priateľstve dvoch dievčat. Slavomír Szabó spomína na svoju najlepšiu kamarátku Ilonku a na to, ako sa spolu chodili kúpať do Hornádu. Ako malé dievčatá s dlhými vrkočmi pásli husi pri jarku v dedine a potom sa tajne vybrali k rieke. Hoci nevedeli plávať a nemali povolenie ísť k vode bez dozoru starších, neodradilo ich to.
Z Kluknavy do Štefanskej Huty: Zimná cesta domov
V roku 1940 sa dve štvrtáčky vracali zo školy domov z Kluknavy - časti Štefanská Huta v okrese Gelnica. Zima bola krutá, mráz štípal a Hornád zamrzol až po dno. Dievčatá sa tešili na cestu domov a vykračovali si po ľadovej ceste cez rieku. Hľadeli na zasnežené brehy a hory, chránili si tváre šatkami pred vetrom a krehli im prsty na rukách. No aj tak bola cesta domov veselšia než do školy. Hanka Betke sa chválila riekankou: „Ja tebe, ty mne, on jej, ona jemu. My vám, vy nám, my im, oni nám. Viem, to!“
Kendice: Spomienky na dunenie vlaku cez most
Pravdepodobne v roku 1945 v Kendiciach v okrese Prešov spomínal Slavomír Szabó so Silviou Bolčovou na časy, keď ešte premával vlak cez most. „Kedy tú trať opravia? Vieš, ja už som v Prešove bol. Vlakom. To ešte most stál a veľmi sa mi páčilo ako dunel. Je v tom niečo, no neviem to presne povedať, ale niečo také vzrušujúce, keď pozeráš z okna vagóna a svet sa okolo teba hýbe. Stačí vystrčiť hlavu cez okno a nemusíš si ani nič predstavovať, ale i tak máš pocit, akoby si lietal. Dym z lokomotívy, iskry, škrípanie bàzd, zrýchľujúci sa dych rušňa, ale najmä dunenie, čo počuť, keď vlak prechádza mostom - na to sa jednoducho nedá zabudnúť,“ pozeral som smerom ku železnici, na ktorej už dlho nič nejazdilo.
Gánovce: Politická situácia v roku 1940
V Gánovciach v okrese Poprad sa údajne 6. januára 1940 diskutovalo o politickej situácii. „Isto, dalo sa to predpokladať. Po Mníchovskej dohode nebolo nikoho silnejšieho než Hlinkova slovenská ľudová strana. Aj tu sa značili dve možné riešenia a myslím si, že to dopadlo najlepšie, ako mohlo. Teda v strane bol boj o moc, i keď vyslovene bojom by som to nenazýval. Ale v podstate išlo o to, kto ju bude viesť a pod čím vplyvom sa bude Slovensko vyvíjať. Monsignor Tiso stál na čele viac umierneného krídla, ale Karol Sidor a jeho ľudia popravde nemohli Čechov ani cítiť. Darmo boli jedna strana, Sidorovci hlásali spoločnú úniu s Poľskom. Nakoniec, ani krídlo monsignora Tisa nesmerovalo rovno k samostatnému Slovensku, ale žiadalo pre našu krajinu autonómiu.
Prečítajte si tiež: Klasický recept na utopence s moderným nádychom
Fričovce: Barón Splényi a jeho myšlienky
V prvej polovici 19. storočia vo Fričovciach v okrese Prešov vyšiel barón Splényi z dverí kaštieľa. Bol sám, bez sprievodu. Niekoľko bírešov, pracujúcich obďaleč, sa k nemu s čiapkami v rukách hneď rozbehlo, ale zastavil ich miernym odmietavým posunkom. Opustil kaštieľ, aby sa v tichosti oddal svojim myšlienkam. Nechcel s nikým hovoriť. Ničomu sa venovať. Zrak mu mimovoľne padol na vyšívaný rukáv jeho fraku.
Podomí: Smrť drevorubača Jeníka
V Podomí v okrese Vyškov v Česku sa traduje príbeh o smrti mladého drevorubača Jeníka. „Mal som pocit, akoby ma pri každom údere zvona pichol hrot neviditeľného noža. Až ma zakaždým stiahlo a nevedel som sa poriadne nadýchnuť. Potili sa mi ruky, zrak sa mi zahmlieval a len ťažko som zadržiaval plač. Jeník zomrel. Mladý. Občas sa tak stáva, že niektorého z drevorubačov, či už z Podomí alebo z okolia, zavalí strom. A na Jeníka padla mohutná jedľa. Ak sa pri tom všetkom dá vôbec hovoriť o nejakom šťastí, tak možno iba v tom, že netrpel. Nezvíjal sa a nekričal pod ťažkým kmeňom, nemuseli sme ho ťahať s trčiacimi kosťami z otvorených rán, s očami, ktoré prosia o život dlhší aspoň o toľko, čo trvá jediný nádych.
Byster: Lúčenie s koňom
Približne okolo roku 1950 v Bystri, dnes časti Sadov nad Torysou v okrese Košice-okolie, sa odohrával srdcervúci príbeh lúčenia sa s koňom. „Pozerali ste sa už niekedy do očí koňa, s ktorým ste strávili celé roky, vždy verne poslúchal, bol pre vás viac než zvieraťom, skôr priateľom, a naraz ho musíte nechať zastreliť? Ten výstrel, čo okolie ohluší len na kratučkú chvíľu, vám potom znie v hlave ešte veľmi dlho, zovrie srdce a vháňa slabosť do kolien. Akoby sa tým končila jedna časť vášho života, stratili ste priateľa, za ktorého ste boli zodpovední a nedokázali ste mu pomôcť, keď vás potreboval. Prečo si kôň zlomí nohu takmer vždy len keď ide dolu kopcom?
Brzotín: Nech žije tanec!
V roku 1954 v Brzotíne v okrese Rožňava oslavoval Slavomír Szabó tanec. „Nech žije tanec! Isto, keby som to zakričal v škole, všetci by sa na mňa pozerali čudne. Najmä učitelia, lebo my sme sa tu naučili kričať najmä: Nech žije Sovietsky zväz! Prípadne: Nech žije KSČ! Ale ak mám povedať pravdu, Sovietsky zväz ani komunistická strana ma nikdy neurobili takým šťastným, ako keď som tancoval. Je to úžasný pocit, keď dievčatá, na ktoré zvyčajne zazeráte nesmelo len tak kútikom oka, vám odrazu samé podajú ruku, dovolia, aby ste ich obchytili okolo pása a hľadia vám priamo do tváre, krútiac sa s vami v rytme hudby, pri ktorej zabudnete na okolitý svet. Ten odrazu nie je, nejestvuje a vnímate akurát akési prazvláštne teplo, čo napåňa vaše vnútro. Chvíľami som mal pocit, že priam horím.
Ždaňa: Smútok nad stratou dieťaťa
Údajne na prelome dvadsiatych a tridsiatych rokov 20. storočia v Ždani v okrese Košice-okolie prežíval Slavomír Szabó smútok nad stratou dieťaťa. „Sako z obleku som už prehodil cez stoličku a po tom, ako som odpil z lipového čaju, som sa snažil uvoľniť si golier na košeli. Stál som uprostred izby, z okna oproti ku mne prúdilo nevýrazné svetlo, petrolejku som ešte nezažal. Nebolo prečo. Margitka zaspala rovno na pohrebe, domov som ju niesol v náručí. Teraz ležala na posteli s rozhodenými rukami a tváričkou tak uvoľnenou, až z nej sálalo čaro čistoty a nevinnosti. Možno by som povedal, že i posvätnosti, ak by som si bol istý, že sa tým nerúham. Trojročné deti niečo z toho výrazu majú najmä počas spánku.
Prečítajte si tiež: Najlepšie reštaurácie
Zalužice: Kino a sny o budúcnosti
Na začiatku päťdesiatych rokov 20. storočia v Zalužiciach v okrese Michalovce sníval Slavomír Szabó o budúcnosti. „Kino je to najlepšie, čo ma kedy v živote stretlo! Ale netvrdím, že už nikdy nič lepšieho nespoznám. Lebo ak sa zamyslím, čo sa nestáva veľmi často, ale ak sa ozaj zamyslím, tak mi je jasné, že to najkrajšie ma ešte len čaká. Ešte rok vydržať, vlastne už ani toľko, hádam tri štvrtiny roka a povýšia ma za parobka. A potom… Potom môžem mať frajerku a nikto na mne za to nedoláme palicu. Zakaždým, keď si to predstavím a privriem oči, vidím Marču. Niežeby tu nebolo viacej pekných dievčat, niektoré mi už dlhý čas nedajú spávať, ale sú staršie alebo majú frajerov, a i keď nie, hoc sa stanem parobkom, nezavadia o mňa ani potom. Staršie chcú starších. Ale Marča… Už ako decko sa mi páčila, keď naháňala husi ku Barine, nech sa napasú a poriadne sa vyčvachtajú vo vode. Ešte bola malá, útla, s pekným svetlým hrubým vrkočom, ale ten malý noštek sa jej dvíhal trochu dohora rovnako ako teraz. Nie žeby bola namyslená. To nikdy! Vtedy sme sa dokonca aj spolu hrávali, hoc sa zo mňa ostatní chlapci smiali, že som dievčenský pupok. No neskôr už na mňa ani nepozrela. Stalo sa to po tom, ako som sa zabával tým, že som hádzal kamene. Husi jej totiž plávali hore dole a ona ich nevedela zahnať domov. Musela vojsť k ním do vody a ja som tie kamene naschvál hádzal tesne vedľa nej, aby ju ošpliechalo.
Fričovce: Záujmy dospievajúceho chlapca
V roku 1944 vo Fričovciach v okrese Prešov Juraj Korpa opisoval záujmy dospievajúceho chlapca. „Sú len dve veci, ktoré sa spoľahlivo ocitajú v strede záujmov odrastenejšieho chlapca, čochvíľa už vchádzajúceho do puberty: vášeň pre rôzne stroje, hlavne autá a zbrane, no a potom ešte odvrávanie rodičom. To prvé platí všade tam, kde majú chlapci príležitosť stretnúť sa so strojčekmi, dotknúť sa ich, ohmatať, rozbehnúť a zastaviť ich, a to minimálne od okamihu vynájdenia áut. To druhé platí univerzálne, všade.
Kendice: Hrdosť malej Hely
Pravdepodobne v roku 1947 v Kendiciach v okrese Prešov sa malá Hela cítila hrdo, keď si sadla na stoličku a nohy sa jej už nehompáľali. „Maličká Hela si sadla na stoličku a cítila sa hrdo. Pokojne mohla spustiť nohy a už sa jej nehompáľali. Aspoň nie tak, ako kedysi. Keď správne vytočila členky, špičkami prstov dosiahla až na chladnú podlahu a to pre ňu znamenalo, že je už veľká. Pravda, vždy svojich rovesníkov trochu prečnievala, ale stolička bola dosť vysoká, presne taká, akú má otec. Trochu vàzgala, lebo bola i poriadne stará, možno ešte z čias, keď v krajine vládol dáky chýrny kráľ či cisárovná, nie prezident Beneš. Lenže ona nad tým takto nerozmýšľala.
Košťany: Sny o rytierstve
V tridsiatych rokoch 20. storočia v Košťanoch, dnes časti Valalík v okrese Košice-okolie, sníval Slavomír Szabó o rytierstve. „Vždy som chcel byť rytierom. Bojovníkom za spravodlivosť. Chrabrým a nebojácnym mužom, ktorý sa nebojí postaviť zlu, bojuje s mečom v ruke a ničí všetkých nepriateľov, čo páchajú na ľuďoch krivdy. Túlal by som sa po svete a kadiaľ by som chodil, všade by s úctou vyslovovali moje meno. Vďačne by ma vítali v každom meste i dedine, dievčatá by na mňa pozerali s iskrami v očiach a volali by mi na slávu. Muži by zasa snívali, že raz budú takí ako ja. To by som ale musel mať meč.
Šaca: Smrť starej Verony
Okolo roku 1925 v Šaci, v súčasnosti mestskej časti Košice-Šaca, zomrela stará Verona. „Zomrela stará Verona. Nikto ju inak nevolal, pred jej menom vždy a každý spomenul stará, lebo mala tuhý koreň a dožila sa viac, než ktokoľvek iný zo Šačanov. Do posledných dní chodila, i keď už nie do Košíc na trhy, ale aspoň na krátku prechádzku od Semseyho kaštieľa po kostol Nanebovzatia Panny Márie a nazad, no aspoň zo tri razy každučký deň okrem nedele. Možno sa to nezdá tak veľa, ale pre ženu jej veku bol takmer zázrak, ak dokázala vôbec vyjsť na dvor. Občas ju sprevádzal Béla, jej muž. Nie vždy, on už toľko nevládal, i keď bol od nej oveľa mladší. To jeho rodičia tak kedysi rozhodli, že vek nie je podstatný a ožení sa s Veronou, hoc on by rád prijal za ženu nejakú mladšiu, aspoň o desať rokov. Ale Verona bola lepšia partia, dostala do vena pole, pasienky, dve kravy, zopár oviec, večne zlostného a ukričaného kohúta, no najmä dom po jej starej mame. Syn musí poslúchať rodičov a tak Béla pristal. Nakoniec, Verona v tom čase bola tiež krásna žena, zrelá, rozvážna, hoc jeho priťahovali také tie mladé a pojašené.
Prečítajte si tiež: Bielkoviny v steaku zo zeleru
Čečejovce: Rozhovor o filckách a rodine
V novembri 1944 v Čečejovciach v okrese Košice-okolie sa Feri a Karči rozprávali o živote. „„Ja som si doteraz myslel, že najhoršie, čo ma môže v živote stretnúť, sú filcky,“ krútil Feri neveriacky hlavou. „Farár nám o tom nikdy nerozprával. Iba toľko, že rodina je posvätná a kto túži po ženskom tele predtým, než uzavrie manželstvo pri oltári, je obyčajný smilník. Hriešnik, čo si nezaslúži viac než peklo. Ten by mal počuť dnešné učivo,“ prikyvoval mu Karči.
Medzev: Túžba po uznaní
Po II. svetovej vojne v Medzeve v okrese Košice-okolie túžil Slavomír Szabó po uznaní. „Keby som bol ako Dríz alebo Pety, to by bolo niečo! Keď sa stretneme na ulici, každý sa hneď pýta: „Dríz ešte neprišiel? Ale príde, že áno?“ Alebo: „Dúfam, že dôjde aj Pety.“ Čakajú na nich všetci, pozerajú, kedy sa zjavia a keď sa konečne ukážu, dobre že im nebežia oproti. A ja? Aj keď v škole všetkým hovorím, že určite dôjdem, nikto si ani nevšimne, či už som tam alebo nie. Začnú hry bezo mňa a ak sa objavím, prekvapene civejú. „Vieš, Lojzo, celkom sme na teba zabudli. Ale keď si už prišiel, môžeš sa pridať.“ Len toľko povedia. Naozaj to nie je ktovieaký pocit a občas tuho premýšľam, ako by som to mohol zmeniť. Čo by som dal za to, keby na mňa občas počkali, alebo povedali ako sa tešia, že som medzi nimi.
Košická Nová Ves: Čakanie na Miža v zime
Na začiatku roku 1946 v Košickej Novej Vsi, dnes Košiciach - Košickej Novej Vsi, čakala dievčina na Miža v zime. „Tak! A čakám tu zbytočne! Bude zázrak, ak z toho mrazu, čo mi zachádza až za nechty, štípe na lícach a zalieza pod šaty, neochoriem! Zima ešte zúri, sotva začali fašiangy, všetko je biele, samý sneh, každý sa krčí doma pri peci a ja tu postávam a pozerám na cestu, hoc sa už zmráka a mala by som odísť. Mižo je taký somár, že až, ba možno ešte väčší! Zabudol na mňa, isto zabudol! A to voľakedy robil kadejaké hlúposti, len aby som si ho všimla a aby ma rozosmial. Čo bitky sa kvôli tomu nadostával! Od učiteľa, od otca, od mamy, babky, deda, strýka, krstnej, mojej mamy, kadekoho. Vlastne, keď tak o tom premýšľam, je vôbec v dedine niekto, kto mu nikdy nenaložil na zadok? Jasné, to bolo pred rokmi, keď sme pozerali na svet detskými očami. Ibaže sa mi zdá, že odvtedy sa toho až tak veľa nezmenilo.
Kluknava: Láska k Zuzke a Maríne
Na konci 19. storočia na vrchole Rozsypanej skaly v Kluknave v okrese Gelnica miloval Slavomír Szabó Zuzku a Marínu. „Milujem Zuzku. Viem, niektorí sa z nej smejú, že má vlasy ako slama. Keď si ich zviaže do vrkoča, ten sa takmer nehýbe. Len pri behu sa jej kýva zo strany na stranu ako palica. Hlupáci sú všetci, čo tak hovoria! Nerozumiem im. Prečo sa jej pri behu pozerajú na vrkoč? Vari nevidia, ako sa jej pri tom belejú lýtka, niekedy dokonca i odkrývajú kolená? A to už vôbec nehovorím o tom, čo jej skáče pod blúzkou. Keby ma Zuzka chcela, bol by som tým najšťastnejším tvorom na svete! Šiel by som s ňou na lúky, možno niekam ku Zlatníku, a tam ju chytil okolo pása, pritúlil si ju a ona by od slasti až privierala viečka a nechala moje ruky, nech si robia, čo chcú. A milujem aj Marínu. Má krásne biele zuby a nádherne sa smeje. Len škoda, že nikdy nie na mňa.
Kechnec: Tajomstvo a prosba o radu
V 19. storočí v Kechneci v okrese Košice-okolie sa Pišta chcel zdôveriť Šanimu. „„Počuj Šani, ak mi naleješ ešte pohár vína, prezradím ti tajomstvo a poprosím ťa o radu.“ Šani, zľahka sa hompáľajúc sa stoličke, z ktorej ešte akoby zázrakom nespadol, sa nahol nad stôl a chytil hrdlo fľaše. Pozrel na mňa lesklými očami, čo mu pod spoteným čelom priam svietili a zaváhal. „Pišta, ty si ako Žid!“ „Nenadávaj na Židov, dávajú nám robotu. A keby som bol ako oni, tak by som nesedel u teba, ale niekde v riadnej krčme, platil by som z plného mešca a o nič by som ťa neprosil,“ snažil som sa položiť Šanimu priateľsky ruku na rameno, ale on sa odtiahol. „Tak ti nenalejem. Nič ti nenalejem, lebo tu trieskaš sprostosti, jednu po druhej a vôbec, ale vôbec ničomu nerozumieš!“ V prítmí Šaniho kuchyne, kde vzduch po horúcom dni stál, nehýbal sa a ešte aj v túto večernú hodinu ostával len ťažko dýchateľný, som hľadel na toho starého mládenca, s ktorým zdieľam podobný osud.