Kukurica, ľan, láskavec, zemiak, obilniny a strukoviny sú dôležité plodiny, každá s vlastným botanickým zaradením a hospodárskym významom. Tento článok poskytuje prehľad o botanickej klasifikácii týchto plodín a ich charakteristikách.
Ľan siaty (Linum usitatissimum L.)
Význam pestovania ľanu siateho
Ľan siaty je jediný zástupca priadnych plodín, ktorý sa v súčasnosti pestuje. Poskytuje prírodné vlákno na výrobu textílií a technických tkanín pre rôzne účely. Tuky a bielkoviny získané z ľanového semena sú základnou surovinou pre tukový priemysel. Ľanové šroty sú hodnotným dietetickým krmivom pre dojnice a teľné zvieratá.
Botanická a biologická charakteristika ľanu siateho
Ľan patrí do čeľade ľanovitých (Linaceae) a zahŕňa viac ako 200 druhov. Z hospodárskeho hľadiska sa rozdeľuje na ľan priadny a ľan olejný. Ľan priadny má dlhú, tenkú a slabo rozvetvenú stonku, menšie tobolky a drobnejšie semená. Ľan olejný má krátke, hrubé viac rozvetvené a olistené stonky, stredné až väčšie kvety a väčšie tobolky, semeno s vyšším obsahom tuku. Koreňový systém ľanu sa skladá z hlavného kolovitého koreňa a značného počtu bočných korienkov. Stonka ľanu vyrastá zvyčajne jedna, ak však pôda obsahuje nadbytok dusíka, prípadne porast je riedky alebo bol v prvých rastových obdobiach poškodený vegetačný vrchol, vytvárajú sa v dolnej časti rastliny nad klíčnymi listami nové stonky, čím vzniká rastlina s niekoľkými stonkami. Listy sú striedavé, prisadnuté k stonke, hladké, kopijovité, tenké. Kvet ľanu je päťpočetný, prevažne samoopelivý. Plod je päťpuzdrová tobolka rozličnej veľkosti a tvaru.
Agroekologické požiadavky ľanu siateho
Ľan nemá vyhranené požiadavky na pôdu. Vhodná pôda má mať priaznivý pomer vzduchu a vody a musí byť priepustná. Najvhodnejšie sú pôdy hlinitopiesočnaté, hlinité až piesočnatohlinité so slabo kyslou reakciou pH 5,5 - 6,5. Ľan siaty má relatívne vysokú potrebu vody. Najlepšie sa mu darí v oblastiach, kde sú priemerné ročné zrážky väčšie ako 600 mm. Ľan sa vyznačuje pozitívnym termotropizmom. Po vzídení semena mu vyhovujú nižšie teploty, v ďalších rastových fázach sú vhodné priemerné vyššie teploty dosahujúce 18 až 22 °C. Ľan priadny patrí k rastlinám dlhého dňa.
Technológia pestovania ľanu siateho
Zaradenie v osevnom postupe nie je problematické. Náročný je však na nezaburinenosť pozemkov. Najpoužívanejšie predplodiny sú obilniny. Po sebe ho pestujeme v odstupe 6 - 7 rokov, pretože vytvára tzv. ľanovú únavu pôdy. Príprava pôdy sa riadi predplodinou. Jesennou prípravou zapravíme do pôdy P a K hnojivá. Jarná príprava pôdy je totožná s prípravou pod obilniny. Výživa a hnojenie je limitované objemom koreňovej hmoty. Ľan vyžaduje pre svoj slabší koreňový systém nižšie hladiny živín oproti iným plodinám. Veľmi opatrne hnojíme dusíkom v dávke maximálne do 40 kg.ha-1. Sejba normám zodpovedajúceho osiva je najvhodnejšia pri teplote pôdy 6˚ C, kalendárne koncom marca až začiatkom apríla. Ošetrovanie počas vegetácie spočíva v ničení prísušku bránením, resp. ježkovými valcami. Aplikácia herbicídov je nevyhnutná na zaburinených pozemkoch. Zber a pozberová úprava - optimálny termín zberu ľanu na stonky (vlákno) je koniec žltej, na semeno v plnej zrelosti. Zber robíme bez rosenia, vytrhaním stonky odvážame do ľanárskeho podniku, ten realizuje rosenie, alebo ho po vytrhaní a odsemenení rosíme priamo na parcelách.
Prečítajte si tiež: Využitie kukurice v kuchyni
Láskavec (Amaranthus)
Botanická charakteristika láskavca
Za genetické centrá sú považované Mexiko a Andy, druhé centrum rozšírenia sú horské oblasti Indie a Nepálu. Stonky sú priame, okrúhle, slabo alebo silne rozvetvené, olistené, vysoké 1,3 - 3 m. Súkvetie je zložitá metlina purpurovej alebo zeleno-žltej farby. Listy sú elipsovité, mladé sa používajú aj ako zelenina. Koreňový systém má zvláštnu morfológiu, dobre čerpá vodu z pôdy a tým táto plodina lepšie odoláva suchu. Plod je tobolka vajcovitého tvaru farby žltej alebo čiernej (kŕmne formy).
Využitie láskavca
Láskavec sa používa ako potravina, zelenina, na zelené kŕmenie, silážovanie, energetická plodina, okrasná rastlina a výrobu granúl. Z hľadiska poľnohospodárskeho je láskavec plodina s rýchlym rastom, dáva vysoké úrody. Jednou z možností využitia láskavca je jeho využitie ako objemovej krmoviny pre vysokú produkciu kvalitnej fytomasy. Rastliny rodu Amaranthus patria medzi rastliny s vysokým obsahom antioxidačne pôsobiacich vitamínov a provitamínov.
Nároky na podmienky pestovania, výživu a spôsob rozmnožovania láskavca
Láskavec sa seje medzi poslednými jarinami, ak je pôda vyhriata na 10°C, t.j. koncom apríla až začiatkom mája. Počiatočný rast je pomalý preto je dôležité mechanické ničenie burín. Z agrotechnických opatrení je možné v našich podmienkach odporúčat' výsevok 400 tis. jedincov na hektár, t. j. 1 - 1,2 kg na hektár na šírku medzi riadkami 0,375 m, vzdialenosť v riadku medzi rastlinami 60 - 70 mm. Hnojenie N:P:K = 40:30:100 kg.ha-1 .Kultúrne druhy z rodu Amaranthus sú teplomilné rastliny, vysokého vzrastu /1,0 - 2,4 m/, stredne silno olistené. Vzhľadom na pomalý vývin rastlín po sejbe a spôsobu prípravy pôdy, najvýznamnejšie druhy burín v porastoch kultúrneho druhu Amaranthus sú z biologickej skupiny jarné neskoré. Veľkovýrobne nie je možné úspešne pestovať kultúrne druhy Amaranthus bez herbicídov.
Zber láskavca
Amaranthus je v našich podmienkach dvojkosný. Pri prvom zbere treba ponechať vyššie strnisko. Dozrievanie semena je nerovnomerné. Problematickou stránkou naďalej zostáva zber, nakoľko rastliny vegetujú až do príchodu prvých jesenných mrazov.
Ľuľok zemiakový (Solanum tuberosum L.)
Význam zemiakov
Zemiaky považujeme za významnú potravinu, ale súčasne i priemyselnú plodinu. Z celospoločenského hľadiska zemiaky predstavujú dôležitú potravinu, významnú priemyselnú plodinu a nepostrádateľnú poľnohospodársku plodinu. Z historického hľadiska zemiaky nadobudli prívlastok “druhý chlieb“. Pôvod zemiakov súvisí s vysoko položenými miestami pohoria Andy v Peru, Bolívii a priľahlých územiach.
Prečítajte si tiež: Pukancová kukurica na Slovensku
Botanicko - morfologická charakteristika zemiakov
Z hľadiska botanickej nomenklatúry zemiaky patria do čeľade ľuľkovitých (Solanaceae), do rodu ľuľok (Solanum). Zemiak je dvojklíčnolistová rastlina, rozmnožujúca sa predovšetkým vegetatívne, ale i generatívne. Charakter nadzemnej časti trsu je ovplyvňovaný tvarom a typom vňate. Typ vňate určuje architektúru porastu. Všeobecne diferencujeme stonkový typ a listový typ trsu. Stonka je rôzne hrubá a dlhá. Na priereze je stonka nepravidelne obdĺžnikovitá, trojuholníkovitá alebo okrúhla. Základná farba stonky je zelená, typickou je pigmentácia od hnedočervenej po tmavofialovú. Charakteristickým znakom sú krídelká umiestnené na hranách stonky. List zemiaka pozostáva z listovej čepele a stopky. Listová čepeľ je tvorená z listov umiestnených v pároch a konečného vrcholového lístku.
Obilniny
Všeobecná charakteristika obilnín
Obilniny tvoria základ jedálnička človeka už po dobu dlhšiu ako dvanásťtisíc rokov a sú hlavnou zložkou potravy ľudí dožívajúcich sa vysokého veku. Sú bohatým zdrojom vitamínov skupiny B a vitamínu E, ďalej vápnika, železa, horčíka, medi, zinku a fosforu. Obilniny sú rastliny využívané pre svoje semená - zrná. Sú základnou surovinou pre mlynský, liehovarnícky, pivovarnícky, sladový a krmivársky priemysel. Botanicky patrí obilnina medzi ušľachtilé traviny. Medzi bežne pestované druhy patrí pšenica, raž, jačmeň, ovos, triticale (Kríženec raže a pšenice), kukurica, proso, čirok a ryža. Pseudoobiloviny sa k tejto skupine priraďujú vďaka rovnakému hospodárskemu využitiu a chemickému zloženiu. Jedná sa o pohánku, amarant, teff a mrlík čilský čiže quinou.
Stavba obilniny
Každé zrno (obilnina) sa skladá z vnútornej časti, kľúčika a obalových vrstiev. Vnútri zrna je predovšetkým škrob a bielkoviny. Kľúčik je najmenšia časť slúžiaca ako zárodok novej rastliny. Obsahuje predovšetkým tuk. Obalové vrstvy chránia zrno pred vysychaním a mechanickým poškodením. Hlavný podiel v obilninách tvoria sacharidy, najdôležitejšou zásobovanou látkou v obilnine je škrob. Obilniny sú tiež dôležitým zdrojom vlákniny. Bielkoviny sú radené medzi neplnohodnotné, neobsahujú celé spektrum aminokyselín, ktoré sú pre ľudský organizmus nevyhnutné a nedokáže si ich sám vytvoriť. Najmä v klíčku a vnútornej časti zrna sú sústredené vitamíny A, B1, B2, B3, B5, B6, E. Vitamín C sa v zrelom obilí takmer nevyskytuje, ale jeho obsah prudko vzrastá po vyklíčení. Z minerálnych látok je možné spomenúť prítomnosť fosforu, draslíka, horčíka a vápnika. Obilniny však obsahujú aj antinutričné látky, ktoré rastliny produkujú na svoju ochranu a bohužiaľ tým znižujú využiteľnosť vyššie uvedených prospešných látok živočíšnym organizmom.
Produkcia obilnín
Podľa štatistík Organizácie pre výživu a poľnohospodárstvo sa v súčasnej dobe vo svete radí k obilninám s najväčším objemom produkcie pšenice a ryže. Tradičnými európskymi druhmi sú pšenica, raž, jačmeň, ovos, na juhu potom najmä kukurica. V Amerike bola skôr pestovaná hlavne kukurica, teraz je ale dominantnou komoditou pšenica. V Českej republike sú obilniny najrozšírenejšou plodinou, v súčasnosti zaberajú približne 1,6 miliónov hektárov, z čoho 1,3 milióna hektára tvorí každoročne výmera pšenice a jačmeňa.
Obilniny a celiakia
Bielkoviny pšenice, ražu, jačmeňa a v menšej miere ovsa sú na rozdiel od iných rastlinných bielkovín schopné tvoriť pružný gél - lepok. Tento proces je kľúčový pri výrobe cesta vznikom typickej štruktúry. U niektorých ľudí ale vyvoláva reakciu imunitného systému označovanú ako intolerancia lepku čiže celiakia. Tou trpí asi 1% našej populácie a postihuje bez rozdielu deti i dospelých. Jedinou efektívnou liečbou je dodržiavanie bezlepkovej diéty a konzumácia vhodných obilnín a pseudoobilovin - pšeno, ryža, kukurica, pohánka, amarant, quinoa, Teff a čirok.
Prečítajte si tiež: Všetko o bezlepkových obilninách
Druhy obilnín
Pšenica obyčajná má najväčší význam z hľadiska potravinárskeho využitia, je to základná surovina pre výrobu múk. Pšenica durum (tvrdá) sa vyznačuje vyššou tvrdosťou zrna, má odlišné vlastnosti a tiež sa iným spôsobom spracováva a využíva. Raž siaty je vo forme múky základnou surovinou pre výrobu tradičného ražného chleba, perníkov alebo špeciálnych chlebov ako je knäckerbrot. Ovos je z hľadiska výživy veľmi zaujímavou obilninou. Jačmeň je pravdepodobne najstaršou obilninou pestovanou viac ako desať tisíc rokov.
Bezlepkové obilniny
Ryža je najrozšírenejšou obilninou na svete pestovanou pre priamu konzumáciu. Kukurica pochádza zo strednej Ameriky, pestuje sa v mnohých odrodách. Proso sa pestuje najmä v afrických krajinách, má výživovo optimálny podiel bielkovín, sacharidov a tukov. Čirok je významnou obilninou Afriky, Ázie, stredného Východu i latinskej Ameriky.
Charakteristika bezlepkových pseudoobilovín
Pohánka získala svoj slovenský názov vďaka pohanským nájazdníkom, ktorí ju do Európy rozšírili z Himalájí. Amarant sa pôvodne pestoval v Latinskej Amerike. Teff čiže Milička Abesínska má svoj domov v Afrike. Quinoa pochádzajúce z Južnej Ameriky sa vyznačuje vysokým obsahom bielkovín a kyseliny linolenovej, ktorá patrí do radu omega-3 mastných kyselín.
Kukurica
Kukurica je kultúrna jednoročná, až 300 cm vysoká bylina s plnými steblami. Listy veľmi dlhé, široké do 10 cm, s dlhými pošvami. Samčie kvety v priamej koncovej metline, samičie v šúľkoch vyrastajúcich z pazúch listov strednej časti stebla; z obalu vyčnievajú nitkovité čnelky dlhé až 20 cm. Zrelé šúľky sú dlhé okolo 30 cm; pokrývajú ich žltkasté až žemľovožlté hranato-guľaté zrná. Doviezli ju k nám z Ameriky. V podstate podľa tvaru zásobného škrobu v bunkách bielka kukuričných obiliek možno rozoznať 8 skupín kultúrnych kukuríc považovaných botanikmi za „plemená“ alebo iba za odrody. Bežne najznámejšie z nich sú tzv. ryžové kukurice, končisté (var. Ďalšie sú potom tzv. cukrové kukurice (var. saccharata), ktoré majú zasa v endosperme málo škrobu, zato hojne dextrínu a proteínu, rozpustných vo vode. Je to typ veľmi mladý, známy až od r. 1779, a dlho bol iba pestovaný v zelinárskych záhradách.
Strukoviny
Všeobecná charakteristika strukovín
Strukoviny sú často nedocenené druhy poľnohospodárskych plodín, hoci majú mnoho pozitívnych vlastností z hľadiska agropotravinárstva. Sú významným zdrojom bielkovín potrebných pre výživu ľudí a takisto aj pre výživu hospodárskych zvierat. Pôsobia melioračne na podorničnú vrstvu a sú veľmi vhodnou plodinou na zelené hnojenie. Okrem tradičných strukovín, ako sú hrach siaty (Pisum sativum L.), fazuľa záhradná (Phaseolus vulgaris L.) a šošovica jedlá (Lens culinaris Med.) sa na Slovensku pomerne veľká časť plodín, v minulosti pestovaná vo väčšom rozsahu, pomaly dostala do úzadia a začali sme ich zaraďovať k tzv. „zabudnutým“ plodinám.
Cícer baraní (Cicer arietinum L.)
Cícer baraní, ako tretia najvýznamnejšia strukovina na svete, je z hľadiska nutričných a organoleptických vlastností kvalitnou strukovinou vhodnou pre ľudskú výživu pre 15 až 30 % podiel bielkovín, pričom ich aminokyselinové zloženie je podobné bielkovinovej kompozícii. Na Slovensku sa môže pestovať najmä v oblastiach, kde sa pestuje vinič hroznorodý. Zelená hmota je bohatá na obsah kyselín (šťaveľová, jablčná), preto nie je vhodná na kŕmenie. Využíva sa ako súčasť šalátov, prívarkov, nátierok a pod. Cícer baraní rastie v ľahších hlinitých, piesočnato-hlinitých i veľmi chudobných piesočnatých pôdach, ak majú dostatok vápnika. Sucho cíceru neškodí, vlhkosť predlžuje vegetačnú dobu a rastlina potom nedozrieva. Najlepšie so všetkých strukovín znáša sucho a vysoké teploty. Cícer je teplomilná rastlina, ale súčasne sa vyznačuje aj vysokou chladuvzdornosťou. Semená začínajú klíčiť pri teplote 2 - 5 °C, vzídené rastliny znesú aj mrazy -8 °C. Rastliny cícera sú zvlášť náročné na teplo najmä v období kvitnutia a tvorby plodov. Vlhké počasie, ťažké a zamokrené pôdy môžu byť príčinou hubovitých chorôb koreňovej sústavy a vyhynutia celých rastlín.
Hrachor siaty (Lathyrus sativus L.)
Hrachor siaty pestovali už starí Egypťania a Gréci, u nás sa pestuje málo. Hrachor je samoopelivá jednoročná rastlina, ktorá dorastá do výšky 1 metra. Mohutný koreňový systém prispieva k suchovzdornosti plodiny. Semená obsahujú 24,5 % bielkovín, 2,1 % tuku a 4,3 % popolovín. Semená bývajú rôzne sfarbené. Plodom hrachoru je struk hnedožltej farby. V plode sú umiestnené 2 - 4 semená. Hrachor má veľké nároky na teplo a vyznačuje sa odolnosťou voči suchu, podobne ako cícer. Na pôdu nemá veľké nároky, darí sa mu na pôdach vápenatých, stredne ťažkých a nezamokrených. Je dôležité vedieť, že hrachor siaty by ste mali konzumovať len uvarený, nie surový, pretože okrem zdravých bielkovín obsahuje aj neurotoxín.
Lupina (Lupinus)
Lupina je dnes na Slovensku málo známa plodina, ktorá však má na pestovanie a využívanie dobré predpoklady. Rod lupina tvorí v Európe 12 druhov, z hľadiska poľnohospodárstva majú význam lupina biela (Lupinus albus L.), lupina žltá (L.luteus L.) a lupina úzkolistá (L. angustifolius L.). Lupina patrí medzi strukoviny pestované hlavne pre vysoký obsah N látok (35 - 40 %) v semenách, čo je častou príčinou jej porovnávania so sójou. Semená klasických lupín obsahujú toxické alkaloidy (0,7 - 3,5 %). Dlhoročným šľachtením sa podarilo postupne vyselektovať odrody, ktoré majú znížený obsah alkaloidov na 0,02 - 0,12 %. Potravinári i konzumenti oceňujú nízky obsah alergénnych látok a je tak vhodnou alternatívou sóje. Lupina je nenáročná plodina. V počiatočnej fáze žiada kyslé pôdy, neskôr prechod k neutrálnej, hnojenie dusíkom a draslíkom, neznáša vápnik. Mierne kyslé ľahké piesčité pôdy obohacuje dusíkom. Lupina biela je náročná na teplo, ale zo všetkých druhov má najdlhšiu vegetačnú dobu. V posledných rokoch narastá záujem krmivárov o semená lupiny ako alternatívneho zdroja proteínov v kŕmnych dávkach prežúvavcov i monogastrických zvierat.