Úvod do Praveku a Poľnohospodárstva
V dobách praveku sa najstarší ľudia živili lovom, zberom rastlinnej potravy a neskôr aj rybolovom. O poľnohospodárstve môžeme hovoriť až posledných 7 až 10 tisíc rokov. V strednej Európe vznik a vývoj najstaršieho poľnohospodárstva spadá až do obdobia neolitu, tj. mladšej doby kamennej. Archeologicky je toto obdobie charakterizované výrobou keramiky a nástrojov z hladeného kameňa. Tieto artefakty slúžili na skvalitňovanie pôdy pre pestovanie plodín a chov dobytka, úpravu a uskladnenie potravy.
Najstaršie Poľnohospodárske Kultúry v Európe
Najstaršie poľnohospodárske kultúry v Európe sa rozvíjali od konca 7. tisícročia pred n. l. v Grécku, Thesálii a Macedónii - oblastiach, ktoré patrili k Úrodnému polmesiacu, kolíske civilizácie a poľnohospodárstva na Prednom východe. Odtiaľ sa pravdepodobne šírili do dnešného Chorvátska, Bulharska, Rumunska, Maďarska, Moldavska, Ukrajiny, podunajským kolonizačným prúdom na Slovensko a ďalej na západ a sever. Nositeľmi tejto poľnohospodárskej kultúry v strednej Európe bola kultúra s lineárnou keramikou, ktorá spadá do obdobia 5. tisícročia pred n. l. Toto obyvateľstvo prinieslo so sebou nový spôsob výroby a obživy, nový spôsob myslenia, náboženstva aj spoločenskej organizácie. Osídlili najúrodnejšie a pre poľnohospodárstvo najvhodnejšie časti krajiny a staré obyvateľstvo zatlačili.
Pestovanie Plodín v Neolite
Pestovali pšenicu a jačmeň ako hlavné obilniny, pričom existovalo viacero odrôd. Prevládali tie, ktoré boli odolné a čo možno najmenej náročné. Ďalej sa pestoval hrach, šošovica, vzácnejšie proso. Využitie dopestovaných plodín, najmä obilia, nečakalo až do dozretia a žatia. Ešte mäkké a zelené klasy na začiatku zrelosti neolitickí poľnohospodári odrezávali alebo odtrhávali a hneď jedli; nebolo možné ich uskladňovať. Žlté klasy ešte pred stvrdnutím spracovávali niekoľkými spôsobmi: priamou konzumáciou alebo pražením na ohni, či už pre okamžitú spotrebu, ako polotovar pre ďalšiu prípravu, alebo na dlhodobé uchovávanie. Niekedy opražené zrno rozbíjali na krupicu a tú potom varili na kašu. Úplne zrelé obilie sa už bez adekvátnej prípravy nedalo konzumovať. Spracovávalo sa opäť niekoľkými spôsobmi: buď sa pražilo na ohni prípadne aj na peci a okamžite ešte teplé jedlo. Značná časť obilia sa postupne podľa potreby drvila na ručných „mlynčekoch“ buď hrubo na krupicu alebo jemnejšie na múku. Z múky sa piekli placky, forma pôvodného, ešte nekvaseného chleba. Výroba bola jednoduchá, na hrubo podrvené obilie sa zmiešalo s vodou, urobili sa malé placky a tie sa opiekli na ohnisku alebo na rozpálenom kameni. Na neolitických sídliskách stavali za týmto účelom pece, v ktorých sa tepelne spracovávali aj iné pokrmy. Veľmi rozšírené boli kaše a varené jedlá na spôsob polievok. Dochucovali sa na slano alebo sladko mliekom, ovocím alebo rôznymi ovocnými šťavami, prípadne aj tukom.
Chov Dobytka a Rybolov v Praveku
V chove dobytka prevládal hovädzí dobytok, ovce, kozy a ošípané. V neskorom neolite sa stali po hovädzom dobytku ošípané druhým najrozšírenejším chovaným typom zvierat. Zvieratá sa chovali najmä na mäso, ktoré sa pripravovalo opekaním na ohnisku, ale aj pečením, respektíve dusením v jamách, nad ktorými sa rozložil oheň. Mliečne hospodárstvo existovalo, ale bolo obmedzené a nemalo zásadnejší vplyv. Veľký význam mal v pravekom stravovaní aj rybolov. Rozvinul sa predovšetkým v prímorských oblastiach, ale v oblasti strednej Európy aj pri ústí veľkých riek, pozdĺž väčších tokov a okolo jazier vo vnútrozemí. Užívali sa kostené udice, harpúny, predpokladá sa aj lov lukom a oštepom.
Vývoj Poľnohospodárstva v Eneolite a Dobe Bronzovej
Vývoj poľnohospodárstva postupoval veľmi podobne aj v neskorších obdobiach, v eneolite a neskôr v dobe bronzovej, kedy sa poľnohospodárstvo ešte viac rozširuje. Pestovali sa rôzne kultúrne plodiny, predovšetkým obilniny, niektoré strukoviny a ľan. Skladba pestovaných plodín bola rovnaká, len s tým rozdielom, že v eneolite a najmä v dobe bronzovej sa čoraz viac rozširuje pestovanie jačmeňa, popri dovtedy najčastejšej obilnine pšenici. V eneolite má svoj počiatok aj chov koní. Najstaršie doklady domestikovaných koní pochádzajú zo stepných oblastí východnej Európy. Chov dobytka a koní sa ešte viac rozšíril v dobe bronzovej, kedy v strednej Európe dochádza k výraznému nárastu chovu koní. V Maďarsku na sídlisku Csepei-Hároš bol dokonca chov koní rozšírenejší ako chov ostatných zvierat (hovädzí dobytok alebo ošípané), na sídlisku Tószegi-Laposhalom boli na druhom mieste hneď za hovädzím dobytkom.
Prečítajte si tiež: Tvarohový koláč - recept
Doba Železná a Keltské Poľnohospodárstvo
V dobe železnej pristupuje k dovtedy tradične pestovaným obilninám a strukovinám, žito, proso a repka, z ktorej sa lisoval olej. Z ovocia sú doložené jablká a čerešne. Rozvoj ovocinárstva a vinárstva sa spája s keltským poľnohospodárstvom v strednej Európe, ktoré sa datuje do doby laténskej. Z ovocných stromov sú doložené jablone, hrušky, drienky, rôzne odrody sliviek, zo zbieraných plodín černice a maliny. Rastlinné aj mäsité zložky boli nielen každodennou potravou v minulosti, ale konzumovali sa aj pri špeciálnych príležitostiach napr. v súvislosti s pohrebnými rituálmi. Potraviny a nápoje zohrávali dôležitú úlohu aj v pohrebnom ríte staršej doby železnej. Doklady mäsitej stravy v hroboch z tohto obdobia sú ľahšie identifikovateľné pri archeologických nálezoch, ako rastlinné. Napriek tomu je možné doložiť, že škála potravín rastlinného pôvodu vkladaná do hrobov, resp. na pohrebné hranice, bola pestrá. Vďaka nálezom z hrobov z východoalpskej halštatskej oblasti máme podrobne zdokumentovaných viacero druhov konzumovaných rastlín. Rôzne druhy obilnín: pšenica jednozrnka, dvojzrnka, špalda, pšenica siata, jačmeň siaty a proso siate; ďalej strukoviny/bôboviny, konkrétne hrach siaty; orechy: lieskovce, vlašský orech; ovocie: plané jablká, hrušky, čerešne, černice, plody jarabiny mukyňovej, drienky, trnky, bazy a pravdepodobne aj hrozno. Tieto rastliny boli určené na priamu konzumáciu, ale aj uložené do zásoby. Vo forme zuhoľnatenej organickej hmoty sa našli aj rôzne druhy hotových jedál. V tomto období sa konzumoval chlieb, a to kysnutý chlieb, pečivo alebo nekysnuté chlebové placky, obilné kaše, ale aj jedlá pripravené z viacerých surovín a z rôznych typov múky (jemne mletá, krupicová).
Rímsky Vplyv na Stravovanie v Strednej Európe
Rimanom vďačíme za mnoho výdobytkov v najrozličnejších oblastiach života a nebolo tomu inak ani pri stravovaní. Mnohé suroviny a potraviny sa dostali do strednej Európy s rímskou nadvládou. Množstvo nových potravín má súvis s prítomnosťou rímskej armády. Vojaci si so sebou prinášali koreniny a potraviny, ktoré boli typické pre ich domácu kuchyňu. S armádou tiahlo aj množstvo civilného obyvateľstva so svojimi zásobami a kuchynskými zvyklosťami. Prostredníctvom týchto vplyvov sa s novými chuťami, jedlami a plodinami zoznámilo aj domáce obyvateľstvo. Armáda stavala stále tábory, pri ktorých vznikali civilné mestá. Tu sa miešalo rímske a domorodé obyvateľstvo, tu sa aj manipulovalo a obchodovalo s potravinami určenými pre armádu, dochádzalo k výmene informácií aj znalostí. V období 1. storočia n. l. bol dôležitý import poľnohospodárskych, ale aj remeselných výrobkov. Významný bol import vína a olivového oleja. Tento jav priamo súvisí s nárastom prisťahovalectva romanizovaného obyvateľstva a rímskych légii, ktoré tunajšiu výrobu využívali.
Písomné Pramene a Archeologické Nálezy z Rímskeho Obdobia
Na rozdiel od predošlého obdobia, z obdobia rímskej prítomnosti v oblasti strednej Európy máme okrem tradičných a významných archeologických prameňov k dispozícii aj písomné pramene antických autorov. Písomné pramene k problematike poľnohospodárskych plodín, zložiek stravy a celkovo stravovania v období staroveku priamo v strednej Európe sú príliš skromné. Ide len o drobné zmienky napr. vo vybraných kapitolách encyklopedického diela Plinia Staršieho Naturalis Historia (Prírodoveda). Z tohto dôvodu môžeme siahnuť po všeobecných príručkách Rimanov, ktoré majú výpovednú hodnotu pre celé Rímske impérium: po jedinej zachovanej latinskej kuchárskej knihe De re coquinaria (O kuchárstve), zachovanej pod menom autora Apicia, alebo po diele Marca Porcia Catona De agri cultura (O poľnohospodárstve, kde sú spomínané aj konkrétne plodiny a recepty), prípadne po dielach autorov, ktorí opisujú každodenný život rímskej spoločnosti (Iuvenalis, Martialis, Petronius a ďalší). Všetky tieto práce, hoci nehovoria priamo o strednej Európe, majú presah aj na toto územie. Podobne problematiku stravovania dokumentujú aj archeologické nálezy z Pompejí. Mesto zasypané v roku 79 počas výbuchu Vezuvu sa zachovalo nedotknuté a ponúka množstvo dokladov o každodennom živote jeho obyvateľov vrátane kuchynského náčinia, zachovaného jedla a množstva potravín. Mnoho informácií sa zachovalo aj na detailných výjavoch na freskách, ktoré zdobili pompejské domy, obchody či tržnice. Neporovnateľne chudobnejšie nálezy pochádzajú aj z rímskych miest a táborov v strednej Európe, náleziská z oblastí Carnuntum, Gerulata, Brigetio, Vindobona, Aquincum a ďalších dokumentujú stravovanie priamo v tejto lokalite.
Rímsky Obchod a Pestovanie Pšenice
Rozvoj poľnohospodárstva a obchodu, resp. vývozu poľnohospodárskych plodín sa spája s Rimanmi a ich dobývaním území Európy. Mnoho rímskych prvkov je archeologicky doložených z rímskych provincií v strednej Európe. Práve tu sa kládol veľký dôraz na pestovanie pšenice, ktorá bola dôležitým obchodným artiklom pre vývoz do Ríma. Cassius Dio spomína medzi najrozšírenejšími obilninami v Panónii proso a jačmeň. Obilie sa spracovávalo na chlieb v provinciách aj v Ríme. Starovek poznal niekoľko druhov kvaseného chleba - podľa druhu a kvality múky, podľa spôsobu pečenia a podľa prísad, ktorými sa chlieb vylepšoval. Napríklad v Grécku poznali chlieb pečený dvakrát, chlieb pečený v peci, v krbe, na ražni, vo forme, v téglika, v popole a na žeravom uhlí. V starovekom Ríme sa do jednotlivých druhov chleba dávali rôzne prísady - olej alebo iný tuk, syr či tvaroh, niekedy aj vosk, mak, sezam, med, kôpor, korenie, tiež mlieko alebo víno a dokonca vajcia. Soľ bola častá, ale nie nevyhnutná. Chleby boli malé a zvyčajne okrúhle, vzácnejšie boli chleby hranaté alebo chlebové figúrky, často obscénneho charakteru. Rímske chleby mali hore ešte pred pečením urobené zárezy, najčastejšie štyri v tvare kríža. Chlieb sa nekrájal, ale lámal a zárezy slúžili práve na jednoduchšie porciovanie.
Kvasený Chlieb a Rotačné Mlynčeky
Kvasený chlieb sa v posledných storočiach pred n. 1. stával bežnou potravinou nielen v klasických kultúrach staroveku, ale zrejme aj u Keltov, ktorí prispeli k dejinám jeho spracovanie tým, že značne rozšírili rotačné mlynčeky na obilie. Celý väčší bochníček chleba z 5. storočia n. 1. sa našiel pri výskume na Devíne pri Bratislave, kde existovala silná rímsko-provinciálnej tradície. Bochníček je už porovnateľný s dnešnými menšími chleby. Najbežnejšia potravinou sa stal chlieb pre starých Slovanov od druhej polovice 1. tisícročia, čo potvrdzujú aj nálezy z viacerých lokalít, napr.
Prečítajte si tiež: Domáci chlieb bez kysnutia
Pestovanie Ovocia a Vinárstvo v Rímskych Provinciách
Pestovanie ovocia v rímskych provinciách je doložené mnohými archeologickými prameňmi: jablone, hrušky, čerešne, vlašské orechy, slivky boli na území rímskych provincií pestované od praveku. V neskorej dobe laténskej a najmä v dobe rímskej došlo k veľkému rozvoju pestovanie ovocných stromov práve v tejto oblasti. Nálezy zvyškov ovocia sú častejšie a početnejšie, sortiment druhov a odrôd bohatší. Najneskôr v 1. storočí n. l. Broskyne a marhule sa do provincií dostali priamym stykom z juhovýchodu, nie rímskym prostredníctvom. V Ríme totiž, ako dosvedčuje Plinius, boli broskyne zavádzané práve v 1. stororočí n. 1., teda v rovnakej dobe, ako sú archeologicky doložené z rímskych provincií. Najstaršie pozostatky broskýň (nálezy kôstok v Linzi) sú datované medzi r. 18-80 n. 1. a v Penzendorfu na území dnešného Rakúska z 1.-2. storočia n. Niektoré druhy ovocia, ako napríklad jablko, hruška a čerešňa, sa v tomto regióne vyskytovali ako divé stromy aj pred príchodom Rimanov, ale nie je možné zistiť, či všetky nálezy jadierok a kôstok, patria medzi pestované ovocie. Rimania poznali oveľa viac druhov ovocia a orechov a napríklad ich jablká mohli mať výraznejšiu alebo lepšiu chuť ako domáce jablká. Vedeli štepiť ovocné stromy a včasnostredoveké texty sú svedectvom o tom, že toto remeslo zaviedli do strednej Európy, kde sa odvtedy zachovalo. Germánsky zákon Lex Salica, presadený v storočiach po rozpade rímskej nadvlády, ťažko pokutoval ľudí, ktorí poškodzovali ovocné sady a najmä novo štepené stromy.
Vinárstvo sa opieralo o rímske vplyvy a skúsenosti. Znalosť pestovania vínnej révy bola síce na území rímskych provincií už pred príchodom Rimanov, ale o kvalitnej starostlivosti o vinič nemôžeme hovoriť. To malo aj za následok, že akosť vína bola len veľmi nízka. Podobne aj v Ríme sa kvalita vín veľmi rôznila a až v 2. a najmä v 1. storočí pred n. l. došlo k veľmi podstatnému zlepšenie vína aj priamo v Ríme. Dôvodom bolo zintenzívňovanie poľnohospodárskej výroby a získavania nových poznatkov. Rimania spočiatku tieto svoje vedomosti neboli ochotní sprostredkovávať v rímskych provinciách, naopak miestne vinárstvo potláčali. Cisár Domitianus (81-96) vydal dokonca zákaz, podľa ktorého sa nesmeli zakladať nové vinice. Hoci zákaz sa do veľkej miery nedodržiaval, miestne vína neboli veľmi kvalitné. Cassius Dio, rímsky historik z prelomu 2. a 3. storočia, hovorí o Panónskom víne s opovrhnutím a víno sa dovážalo zo severoitalských vínnych lokalít. Obrat nastal v druhej polovici 3. storočia, kedy za vlády cisára Proba (276-282) bolo povolené pestovanie vínnej révy v Panónii, Galii a zrejme aj v iných provinciách. Oficiálne povolenie prispelo nielen k rozšíreniu viníc, ale aj k skvalitneniu starostlivosti podľa rímskych vzorov, popr.
Import Potravín počas Rímskej Nadvlády
Archeologické nálezy ukazujú, že v období rímskej nadvlády sa do strednej Európy dostávalo veľké množstvo potravín. Tento import však nenahrádzal tradičné miestne jedlá. Mnohé z nových surovín, ak to klimatické podmienky dovoľovali, boli začlenené do miestneho systému výroby potravín a stali sa súčasťou jedálnička. Tým sa podstatne rozširovala škála jedál a chutí. Nie všetky potraviny sa však dali pestovať lokálne, niektoré kvôli chladnejším klimatickým podmienkam vôbec, iné len so značným úsilím. Tieto potraviny zostali luxusným tovarom. Medzi potraviny, ktoré majú z archeologických nálezov jasný súvis s Rimanmi a môžeme ich pokladať za luxusný tovar dovážaný pre ich potreby, môžeme zaradiť ryžu, cícer, tekvicu, čierne korenie, pistácie, mandle, borovicové jadierka aj šišky, datle, granátové jablko, olivy, melón. Pravdepodobne aj cesnak bol zriedkavý, čo súviselo s problematickejším uskladnením sušených hlavičiek. Pozoruhodné je, že figy, napriek tomu, že figovník v strednej Európe len ťažko vytvára zrelé ovocie, boli úplne bežné. Olivy a datle boli skutočnou exotikou, ktorá sa dovážala. Ryža bola luxusom aj v samotnom Ríme, dovážala sa z Indie alebo z Blízkeho východu, podobne aj čierne korenie. Obe tieto suroviny označil Plinius Starší za zbytočný a veľmi drahý luxus.
Otec Hybridnej Ryže - Yuan Longping
Yuan Longping, prezývaný „otec hybridnej ryže", pestoval v roku 1973 prvý hybridný kmeň ryže s vysokou úrodnosťou na svete. Odvtedy úroda hybridnej ryže vytvárala nové svetové rekordy, a to od 300 kg, cez 500 kg a až 700 kg na mu (asi 0,07 hektára). Úroda superhybridnej ryže Chaoyou 1000 vyvinutej Yuanovým tímom teraz presiahla 1 000 kg na mu. Pred Yuanvým výskomom bola svetová vedecká komunita presvedčená, že ryžu nemožno krížiť.
Tento obyčajný, ale skvelý človek pomohol nielen Číne, krajine s 1,4 miliardami obyvateľov, vyriešiť problém dosiahnutia potravinovej sebestačnosti, ale aj významne prispel ku globálnej potravinovej bezpečnosti.
Prečítajte si tiež: Obeta chleba a vína v Biblii
V súčasnosti je hybridná ryža vyvinutá Yuanovým tímom zavedená pre široké použitie a skúšobné pestovanie v desiatkach krajín a regiónov po celom svete. Na Madagaskare bola úroda hybridnej ryže až o 300 % vyššia ako v prípade natívnych odrôd. V Indonézii vyprodukovali viac ako dvojnásobok množstva, ktoré bežne prinášajú miestne odrody. V roku 2018 uskutočnil Yuanov tím po prvýkrát v histórii pokusy o pestovanie ryže v dubajskej púšti.
Aj keď sa narodil v dobre vzdelanej rodine, bol ako mladý svedkom hladu, vďaka čomu bol odhodlaný venovať sa poľnohospodárskemu výskumu. Strávil viac ako 10 rokov pomáhaním africkým krajinám pri pestovaní hybridnej ryže a neúnavne pracoval na využití potenciálu úrody ryže po celé desaťročia. Počas posledných niekoľkých rokov svojho života sa Yuan venoval výskumu a vývoju morskej ryže. Vynaložil všetko úsilie na to, aby splnil svoje celoživotné prianie - aby mali ľudia na celom svete dostatok jedla.
Egyptská Kuchyňa: Od Staroveku po Súčasnosť
Vďaka teplému podnebiu a bohatej úrodnej pôde, ktorú každý rok prinášali záplavy Nílu, mali Egypťania už v staroveku veľký výber potravín. Základnou potravinou bol chlieb z dvojzrnnej pšenice či z jačmeňa. Vo veľkej obľube bolo pivo, ktoré sa vyrábalo z takých surovín ako chlieb. Známe je aj to, že ho varili pivovarskí majstri. Na severe Egypta sa pestovalo hrozno, preto sa tam vyrábalo víno. To bol luxusný tovar, ktorý sa plnil do označených amfor. Tie mali údaje o mieste výroby, dátum a kvalite. Egypťania chovali dobytok, ovce a kozy, kačky, v neskoršom období sliepky, ba dokonca i ošípané. Lovili riečne a morské ryby. Mäso pripravovali opekaním, grilovaním a pečením. Najrozšírenejšou zeleninou bola cibuľa. Pestovali cesnak, pór, hlávkový šalát a uhorky. Mäso sa toľko nekonzumovalo, čiže prísun surovín ľudia získavali zo strukovín, ako šošovica, hrach, fazuľa či cícer. Šťavnatý červený melón pochádza zo starovekého Egypta. Archeológovia v Sakkare, pod dnešnou Káhirou objavili jeho vyobrazenia staré približne 4 300 rokov.
Dnes vám môže tunajšia kuchyňa pripomínať stredomorský štýl, ale príprava je úplne iná vďaka africkým a arabským vplyvom. Aj vegetariáni celkom ľahko môžu v Egypte ulahodiť svojim chutiam, keďže sa všade používa množstvo čerstvej zeleniny. Jedným z najobľúbenejších jedál nielen v Egypte, ale aj za jeho hranicami je „falafel“. Hlavnou zložkou je cícer, ktorý sa zmieša s cesnakom, koriandrom, petržlenom a rascou. Po vypražení sa podáva ako predjedlo, ako súčasť spomínaných „mezze“, alebo sa plní do malých okrúhlych chlebíkov „aish baladi“. Vynikajúcim predjedlom je „baba ganoush“, ktoré pozostáva z pečeného baklažánu, ktorý sa roztlačí vidličkou spolu s cesnakom, soľou, rascou, korením, sezamovou omáčkou „tahini“ a trochou citróna. Za ochutnávku iste stojí aj lahodná hustá polievka zelenej farby „mulukhiyah“, ktorá sa vyrába z listov rastliny toho istého názvu. Zeleninové „mahsi“ milujú nielen vegetariáni. Pozostáva z baklažánov, cukety či papriky, ktoré sa plnia ryžou a aromatickými bylinkami. Egypťania na raňajky obľubujú „ful medames“, ktoré je akýmsi národným jedlom, preto ho v Egypte nezabudnite ochutnať. Základom je hnedá fazuľa, ktorá sa varí s cesnakom, cibuľou, olivovým olejom, rasou a citrónom. Najlepšie chutí s „pitta“ chlebom a dokáže zasýtiť na celé hodiny. Pri pobreží ochutnajte grilovanú rybu na egyptský spôsob „samak baladi“. Ryby sa marinujú v zmesi citrónovej šťavy, olivového oleja, cesnaku a korenia. Podáva sa s ryžou a karamelizovanou cibuľou, orechmi, škoricou a kardamonom. Medzi obľúbené mäsové jedlá patrí „kofta“. Pozostáva z mletého jahňacieho alebo hovädzieho mäsa, ktoré sa zmieša s rôznymi koreninami. Následne sa vytvarujú guľôčky, napichnú sa na špízy a potom sa grilujú. Hĺbku egyptských kulinárskych tradícií pochopíte, až ochutnáte „hamam mahshi“, čo sú holuby plnené ryžou. Ku jej príprave sú potrebné čerstvé holuby, pričom sa vyberajú tie mladé. Po vypitvaní a umytí sa naplnia ryžou, cibuľou, hrozienkami, orechmi a čerstvými bylinkami. Naplnené holuby sa varia a potom ešte vyprážajú dozlatista na oleji. Sladkú „baklavu“ miluje celé východné Stredomorie a arabský svet. Lístkové cesto sa plní pistáciami, vlašskými orechmi či mandľami. Pre zvýraznenie sa polieva sladkým sirupom alebo medom. Na egyptský mangový džús budete spomínať navždy. Lahodný je aj čerstvý džús z guavy, cukrovej trstiny, granátového jablka alebo vyskúšajte osviežujúci z limetiek. Ak ste milovníkom netradičných chutí, ochutnajte džús z plodov palmy egyptskej „doum“. Síce jeho hnedé sfarbenie nie je veľmi lákavé, predsa len chutí zaujímavo a je zdravý. Červený nápoj s exotickým názvom „karkade“ tu pijú všetci. Na jar sa zbierajú kvety ibišteka, ktoré sa nechajú usušiť. Jeden či dva kvety vložíte do pohára so studenou vodou a ďalší exotický nápoj je na svete.
Sebestačnosť Slovenska v Potravinách
Na Slovensko dovážame stále viac potravín zo zahraničia. Potravinová sebestačnosť je témou, o ktorej všetci rozprávame a nikto ju ešte nevidel. Je dôležité, aby sme sa zamerali na tie komodity, v ktorých chceme byť sebestační. Mali by sme pomenovať komodity, v ktorých by sme mali byť sebestační. Bavíme sa o základných komoditách ako ovocie, zelenina, zemiaky, cukor. Sú veci, v ktorých vieme byť sebestační. Je potrebné racionálne hodnotiť, koľko kusov ošípaných, koľko hektárov zeleniny, zemiakov na to potrebujeme. Potrebujeme vedieť, aké bude zdrojové krytie, aké bude legislatívne krytie.
Zemiaky, mrkva, cvikla a kozia brada sú špecifiká, ktoré by sme mohli pestovať viac. Poliaci a Česi vyjednali lepšie podmienky, čo znamená, že my ťaháme stále za kratší povraz. Spotrebiteľ hľadá symbiózu medzi kvalitou a cenou. Cena je veľkým problémom. Vozíme zemiaky z Belgicka, pretože najväčší problém je cena.
Je najvyšší čas niečo urobiť s tým, že Slovensko je repka. Prečo nepodporujeme pestovanie kalerábu, fazule, šošovice? Prečo finančne nie sú podporení tí, ktorí budú viacej práce robiť na poli? Je potrebné podporiť slovenských výrobcov, aby sme zabezpečili zamestnanosť a spokojnosť rodín.
Spotrebiteľa treba učiť, prečo je výhodné kupovať slovenské výrobky. Treba si uvedomiť, že všetko so všetkým súvisí a že keď sa niečo zmení, ľudia budú musieť nakupovať drahšie, ale kvalitnejšie potraviny.