Bratislava, mesto s bohatou históriou a kultúrou, je známa aj svojimi dopravnými križovatkami. Jednou z najvýraznejších je Trnavské mýto, pri ktorom sa nachádza ikona socialistického staviteľstva - Nová Tržnica. Táto sklenená archa s červenými rúrami vzduchotechniky, pripomínajúca parník, je symbolom premeny divokého trhoviska na kultivovaný priestor s pridanou hodnotou. Avšak, história Bratislavy sa neobmedzuje len na architektúru a dopravu. Je to mesto, kde sa stretávajú rôzne kultúry a chute, čo dokazuje aj obľúbený guláš, ktorý má v meste svoje miesto.
Trhoviská v Bratislave: Od Rybného námestia po Trnavské mýto
Prvé organizované trhy v Bratislave sa datujú už od 13. storočia. Pôvodne sa konali na Rybnom námestí, dôležitej obchodnej ceste už od staroveku. V stredoveku sa trhy presunuli na Hlavné námestie pred Starú radnicu a po zbúraní hradieb na dnešné Námestie SNP. S rozvojom železníc sa hlavné trhovisko presunulo na východ mesta, na územie dnešného Trnavského mýta, kde zakotvilo začiatkom 19. storočia pod názvom Centrálne trhovisko. V tých časoch sa tu obchodovalo najmä s hovädzím mäsom, a tak trh získal ľudový názov “dobytčák”.
Nová Tržnica: Architektonický skvost a reakcia na modernu
Intenzívna premena Trnavského mýta nastala v 80-tych rokoch. V roku 1976 prepojil jednotlivé strany Trnavského mýta, vtedajšieho Námestia Františka Zupku, podchod pre peších, ktorý slúži ľuďom dodnes. Mesto potrebovalo nájsť vhodný areál pre výstavbu reprezentatívnych straníckych priestorov, no trhovisko nebolo zrušené. Práve naopak, malo dostať kultúrnejšiu formu a celoročnú prevádzku, zároveň malo byť ochránené pred hlukom rušnej križovatky.
Objekt Novej Tržnice je výnimočný svojím architektonickým konceptom. Na vytvorení unikátnej konštrukčnej sústavy, prvýkrát použitej práve v tomto objekte, spolupracoval so statikom Pavlom Čížkom. Riešenie umožnilo architektovi aplikovať koncept mestských uličných priestorov v rámci otvoreného interiéru tržnice s presvetlením centrálneho priestoru kruhovými stropnými svetlíkmi a bočných priestorov skleným plášťom budovy. Celosklený obvodový plášť odráža rušný život tržnice. Architekt vypracoval projekt do najmenšieho architektonického a umelecko-remeselného detailu vrátane na mieru vyrobeného mobiliára (predajné stánky, keramické kvetináče) a grafického riešenia orientačného systému stavby. Rukopis autora je dodnes ľahko rozpoznateľný aj pod vrstvami neskorších úprav. Objekt tržnice a jej ešte nezastavané okolie vytvárajú unikátny verejný priestor, ktorý má potenciál stať sa novým mestotvorným prvkom zástavby v okolí Trnavského mýta v Bratislave.
Hlavnou myšlienkou bolo vytvoriť objekt v podobe preskleného kontajnera s odkrytými potrubiami vzduchotechniky v duchu ideí high-tech. High-tech architektúra bola v niektorých aspektoch odpoveďou na rastúcu dezilúziu v modernej architektúre. Realizácia Le Corbusier urbanistických plánov rozvoja viedla k monotónnemu a štandardizovanému vzhľadu miest a budov. Tvorba ekonomických budov viedla k extrémne nízkemu štandardu fasád budov, čo následne viedlo k celkovému úpadku estetiky v architektúre. High-tech architektúra vytvorila novú estetiku v kontraste so štandardnou modernou architektúrou.
Prečítajte si tiež: Čokoládové potešenie s chilli
Konštrukcia tržnice je tvorená mohutným železobetónovým skeletom, v ktorej sú vložené dva bloky s predajnými a obslužnými priestormi na prízemí aj na poschodí. Na oboch koncoch budovy sú prístupné schodiská. V suteréne bola veľká predajňa potravín a hlavné priestory sú určené pre individuálne stánky na predaj zeleniny, ovocia aj iného sortimentu. Inšpiráciou pre novú Bratislavskú tržnicu sa stala budova galérie súčasného umenia cetre Pompidou v Paríži, ktorá bola postavená v blízkosti zrušeného centrálneho trhoviska Halles de Paris (slovensky Parížske haly) Tržnica tu vznikla už v stredoveku, v 19. storočí tu boli postavené veľké predajné haly, ktoré dali tržnicu meno a rozkladali sa na 10 hektároch. V 70. rokoch 20. storočia bola tržnica strhnutá a vznikol tu park Jardin des Halles so vstupom do podzemného obchodné centra Forum des Halles a rozsiahla prestupová stanica RER Châtelet - Les Halles.
Guláš: Symbol bratislavskej gastronómie a kultúry
Okrem architektúry a trhovísk je Bratislava známa aj svojou gastronómiou. Jedným z najobľúbenejších jedál je guláš, ktorý má v meste dlhú tradíciu. Hoci sa guláš považuje za maďarský pokrm, v Bratislave má svoje špecifiká a stal sa súčasťou miestnej kultúry. Bol to obľúbený pokrm v jedálni U Orbána. Klasická táckareň ponúkala rôzne druhy gulášov, prívarkov, polievok. Obľúbený podnik, kde sa pri jedle stretávali robotníci montérkach, úradníci v oblekoch či cestujúci z neďalekej autobusovej stanice aj študenti však už navštíviť nemôžete. Ustúpiť totiž musel plánovanej novej výstavbe a budovu, kde prevádzka dlhé roky sídlila, asanujú.„Retro jedáleň ‚na stojáka.’ Nájdete tu takmer všetky klasiky ako černohor, guláš, perkelt, segedín, údené koleno no aj niečo zdravšie ako hovädzie na hrášku či rizoto. Ak chcete si dať nejakú klasiku, určite odporúčam,“ napísal na internete recenziu známej jedálne pred niekoľkými rokmi Andrej. Nebol sám, kto si jedlo, ale aj atmosféru bratislavskej legendy pochvaľoval.„Prišiel som ochutnať vraj najlepšiu držkovú v meste, naplnila moje očakávania a nebol som jediný. Držky boli pekne mäkké, polievka dobre okorenená, trochu štipľavá… určite sa sem rád vrátim,“ pochvaľoval si aj Šimon a pridal aj fotku polievky.Ak niekto svoju opätovnú návštevu nenaplánoval pred zatvorením podniku, dnes má už smolu. S jedálňou U Orbána sa však lúčili mnohí milovníci tradičnej slovenskej bufetovej gastronómie.„Nemohol som inak, musel som naposledy ešte dať moju dlhodobo obľúbenú táckareň, spolu s celkom dlhými radmi ďalších očividne veľkých fanúšikov prevádzky,“ Na instagramovom účte cojebratislava zároveň užívateľ zverejnil video svojho posledného segedínskeho gulášu.Legendárna jedáleň musela ustúpiť novej výstavbe. Tá sa plánuje práve medzi ulicami Malý Trh, Mlynské Nivy a Karadžičova, kde podnik sídlil. Prvé chýry o jeho konci sa šírili už v roku 2022. Mesto vtedy dalo zelenú asanácii gastroprevádzok, ktoré v tesnej blízkosti Ondrejského cintorína sídlili.„Na ich mieste by mal vyrásť objekt s dvomi podzemnými a šiestimi nadzemnými podlažiami a s podzemnou garážou. V prvom nadzemnom podlaží má byť umiestnený mezaninový priestor, ktorý má slúžiť pre potreby občianskej vybavenosti,“ napísal pred viac ako dvoma rokmi denník Sme. Na internete stále nájdete, že jedáleň U Orbána je dočasne zatvorená, isté však je, že na svojom pôvodnom mieste už nikdy otvorená nebude.“Zatiaľ nie je známe, či to znamená definitívny koniec alebo sa podnik presťahuje niekam inam,” napísal k téme pri ukončení prevádzky známy bratislavský foodbloger Daniel Feranec.
Podľa Kossára sú národné kuchyne vymysleným konštruktom, keďže podľa neho „všade je všetko“. Napríklad guláš či pirohy sú súčasťou kuchýň viacerých krajín sveta. „Slovák nie je bohvieaký gurmán, on sa potrebuje najesť.“ Týmito slovami naráža na to, že ľudia na Slovensku si nemajú čas jedlo vychutnať, skôr to berú ako nevyhnutnosť. Chcú niečo lacné, rýchle a teda často aj nekvalitné. Naopak, Maďarov považuje za gastronomický národ. Ak si v maďarskej reštaurácii vypýtate krajec chleba, tak vám prinesú aj celý bochník - a zadarmo. Gastronómia pre Ľudovíta znamená viac než prácu, je to pre neho hobby. Vlastní zbierku viac než 600 kuchárskych kníh. Je podľa neho smutné, že v Bratislave dnes nenájdeme typickú prešporskú kuchyňu, ktorá by mala byť slovenským, židovským, maďarským a nemeckým mixom. Guláš, langoš, pagáč, tarhoňa, štrúdľa, rezance s tvarohom sú z Turecka.
Kritika Bratislavy: Špina, závisť a príšerná architektúra
Bratislava však nie je len o histórii a kulinárskych zážitkoch. Spisovateľ a znalec Bratislavy ju vidí aj kriticky. Tvrdí, že v meste panuje špina, závisť, otrasní čašníci, mafiánske spôsoby, premrštené ceny a príšerná architektúra. Podľa neho je Bratislava mestom, za ktoré sa treba hanbiť. Bratislavocentrizmus je účelová konštrukcia. Bratislavská multietnicita bola ukončená násilne. Ešte pred druhou svetovou vojnou tu pokope žili Slováci, Nemci, Maďari, bola tu veľmi početná židovská a česká komunita. Po vojne tá židovská prakticky zanikla a s ňou aj jidiš, židovská kultúra, časopisy, noviny, školy, športové kluby… Nemcov vysťahovali a zvyšky národnostnej pestrosti sa utopili v mori nových obyvateľov, prichádzajúcich z celého Slovenska.
V prznení mesta teda nie sú na vine developeri, ale lokálni politici? Jedni aj druhí. Považujem ale za nemorálne, ak niekto predá PKO či pozemok na Belopotockého ulici pri rozhlase a potom vehementne vystupuje ako ich záchranca. Developer je staviteľ a pozemky kupuje na stavbu. Ak si kúpim záhradku a chcem v nej pestovať mrkvu, ako môže prísť pôvodný majiteľ s príkazom či požiadavkou, aby som nepestoval zeleninu? Podmienku zákazu pestovania mrkvy mi mal predsa povedať vopred, a až potom sa spýtať, či záhradku vôbec kúpim. Bremeno viny teda nemôže byť len na developeroch.
Prečítajte si tiež: Kulinársky prieskum: Aladinovo korenie spája Bratislavu a Turecko
Prečítajte si tiež: Argentínske steaky: Bratislava a naše tipy