Úvod
Chlieb, základná potravina po tisícročia, prešiel dlhú a fascinujúcu cestu vývoja. Od prvotných placiek pečených na rozpálených kameňoch až po dnešné priemyselne vyrábané chleby, jeho história sa prelína s dejinami ľudstva. Tento článok skúma vývoj chleba, jeho kultúrny a historický význam, a porovnáva tradičné kváskové pečenie s moderným drožďovým.
Objav Chleba a Prvé Zmienky
História chleba sa začína v neolite, približne 10 000 rokov pred Kr., s prvými poznatkami o pestovaní obilia. Starí Sumerovia pripisovali chlebu dušu a v Mezopotámii bol súčasťou hieroglyfického znaku pre jedlo. Chlieb bol významnou súčasťou kultúry, čo dokazujú aj francúzske príslovia ("si dobrý ako chlieb") a slovanský zvyk vítať hostí chlebom a soľou.
Príprava Obilia a Prvé Formy Chleba
Na začiatku ľudia jedli zrná surové, neskôr ich pražili a drvili na primitívnych mlynčekoch. Z podrveného obilia a vody vznikali kaše, ktoré sa varili alebo piekli na rozpálených kameňoch, čím vznikli prvé placky. Tieto placky sú dodnes známe v Grécku, Mexiku, Indii a ďalších krajinách.
Kvasený Chlieb v Staroveku
Základom kvaseného chleba boli skvasené kaše. Prvé archeologické nálezy kvaseného chleba siahajú do roku 79 n.l. Chlieb sa vtedy piekol len zomletím zŕn medzi kameňmi, zmiešaním múky s vodou a soľou, a následným pečením. Prvý nadýchanejší chlieb vznikol náhodou, keď zamiesené cesto vykyslo na slnku. Neskôr začali používať zvyšok cesta z predchádzajúceho pečenia, ktorý bol nakŕmený múkou a vodou a nechal sa nakvasiť. V staroveku využívali ako kvasnú surovinu aj mušt. Poznali viac druhov kvaseného chleba, pričom za najkvalitnejší považovali pšeničný. Gréci ho jedli s medom a zapíjali vínom.
Kvasený Chlieb Ako Sviatočné Jedlo
Kvasený chlieb sa v minulosti považoval za sviatočné jedlo pre dĺžku jeho prípravy. Najstarší dochovaný kvasený chlieb pochádza zo sídliska cortaillodskej kultúry zo švajčiarskeho náleziska Twann okolo 3500 rokov pr.n.l. Bol objavený v roku 1976 ako malý bochníček a rozborom bolo zistené, že skutočne išlo o kvasený chlieb. May Währen sa domnieva, že jednou z prvých kvasiacich surovín bolo kyslé mlieko. V sídlisku Twann našiel May Währen skvasenú obilnú kašu a zbytky upečenej kaše v podobe placiek. Podľa May Wähena technologicky tvorili tieto kusy predstupeň chleba, ide o obdobie pred 6000-7000 rokmi. Kvások na chlieb vyrobený zo skvasenej kaše poznal ešte Riman Plinius.
Prečítajte si tiež: Zavedenie zemiaku a mrkvy
Kvasený Chlieb v Grécku a Ríme
Grécky a rímsky starovek poznal niekoľko druhov kvaseného chleba, podľa druhu a kvality múky. Za kvalitný kvasený chlieb sa považoval ten z pšenice. Gréci jedli chlieb s medom, ktorý máčali vo víne. V Aténach bolo 45 pekárov, ktorí dokázali upiecť mnoho druhov chleba pre bohatých, chudobných a otrokov. Z jačmeňa sa vyrábal menej hodnotný chlieb pre otrokov a chudákov. Status základnej potraviny dostal kvasený chlieb až po vynáleze ručného rotačného mlynčeka na obilie, v rímskej kultúre v 3 storoční pr.n.l. Do Strednej Európy sa tieto mlynčeky rozšírili až po príchode Slovanov.
Výroba Chleba v Stredoveku a Novoveku
Deľba práce a vznik stredovekých miest vytlačili domácu výrobu chleba. Chlieb sa postupne začal piecť v malých pekárničkách a peciach. Neskôr pečenie chleba prešlo do rúk pekárov, postupne sa zavádzala remeselná výroba, vznikali remeselníci pekári ale aj nevyučení remeselníci, pekárske cechy, vznikali vzťahy medzi majstrami, tovarišmi a učňami. Venovala sa pozornosť výchove dorastu. Po absolvovaní prísnych pekárskych skúškach sa z učňa stal tovariš. Ak sa tovariš chcel osamostatniť musel absolvovať majstrovské skúšky a musel byť tiež dostatočne majetný aby mohol zriadiť pekáreň. V 18. storočí pekárske remeslo podliehalo prísnym predpisom.
Rozvoj Pekárenskej Výroby v 19. a 20. Storočí
Rozvoj pekárenskej výroby nastal od druhej polovice 19. storočia zavádzaním technických noviniek, ručná práca začala ustupovať a pečenie chleba sa pozvoľna stávalo priemyselnou výrobou. V 19. storočí sa začalo používať droždie, ktoré znamenalo prevrat v kvasení cesta na chlieb. Chlieb sa začal piecť vo veľkom a kvasenie bolo skrátené na minimum. V 50.rokoch 20.storočia došlo zmenou politického režimu po roku 1948 k procesu znárodňovania, mnohé pekárenské prevádzky boli zatvorené. Postupne boli súkromné pekárne pretransformované na nové národné podniky alebo družstevné organizácie. V 70. rokoch vznikali výrobné kombináty, ktoré piekli chlieb na moderných zariadeniach ako napr. výroba kvásku, automatické tvarovanie a kysnutie a pod. tu už dochádzalo k veľkej koncentrácii výroby. Po roku 1989 došlo k privatizácii všetkých výrobných kapacít, začali sa presadzovať nové technologické trendy, narastá ponuka pekárskych výrobkov. V súčasnosti na trhu pôsobí niekoľko desiatok veľkopekární ktoré prevádzkujú modernú priemyselnú veľkovýrobu chleba a iných pekárskych výrobkov.
Pečenie Chleba na Slovensku v Minulosti
V minulosti si na Slovenskom vidieku piekol chlieb každý sám. Na väčšom gazdovstve bola pec na pečenie. Pieklo sa len raz za týždeň a vždy len toľko, aby rodine vyšlo do ďalšieho pečenia. Pečenie prebiehalo nasledovne: najprv sa pripravilo cesto a zakúrilo v peci. Keď bolo cesto vyformované, zahasil sa oheň. Vybral sa z pece popol a na teplé tehly sa položilo chlebové cesto. Do pece sa chlebové cesto dávalo lopatou, ktorá mala kruhové zakončenie. Nasledovalo pečenie. Keď mal už chlieb zlatistú kôrku a krásne voňal, vybral sa z pece sádzacou lopatou. Zo zvyšku cesta z dreveného korýtka sa zvykla urobiť placka, ktorú nazývali postruheň. Posypali ju soľou a rascou, nožom urobili priečne čiary, aby sa ľahšie postruheň po upečení lámal. Upečený postruheň sa vybral z pece a každý dostal rovnaký odlomený kus. Chlieb sa jedol až na ďalší deň.
Cechy a Pekárske Remeslo na Slovensku
S príchodom nemeckých kolonistov na naše územie, začali vznikať cechy. Prvý pekársky cech bol založený v Prešove, v roku 1374. Ďalšie cechy vznikali až v priebehu 17. storočia v Košiciach, Kežmarku, Levoči, Bratislave atď., keďže sa chlieb piekol prevažne v domácnostiach. Neskôr boli pekári zastúpení takmer v každom meste, a to nielen preto že v cechoch piekli aj pečivo, ktoré sa väčšinou v domácnostiach nepieklo. Po mäsiarstve boli druhým najrozšírenejším cechom v oblasti potravinárskej živnosti. Pekári sa delili na bielych a čiernych. Toto delenie však vzniklo až po tom, ako si nadobudli vlastné cechové štatúty - regule. Hoci sa rozlišovalo medzi pekármi, ktorí piekli z bielej múky - pečivo a pekármi pečúcimi z čiernej múky - chlieb, obyčajne každý pekár piekol obidva druhy chlebovín súčasne. Zaujímavosťou bolo, že čierni pekári mohli mať za učňov len vlastných synov a zamestnávať najviac dvoch tovarišov. Zápisné pri prijímaní do cechu bolo vysoké. Predpoklady na budúceho pekárskeho učňa boli takéto: zručnosť, čistotnosť, mal disponovať dobrými čuchovými a chuťovými rozlišovacími schopnosťami a nesmel byť chorľavý. Učňovská doba v tomto cechu trvala 2 - 3 roky a vandrovka 2 roky. Majster nesmel tovariša prepustiť pred výročným trhom, Vianocami, Veľkou nocou a Turícami. Tovariš, ktorý sa chcel stať majstrom musel na majstrovskej skúške upiecť okrúhle žemle z jedného vedra múky. Keď sa majsterštuk vydaril, žemle sa predali, ak nie rozdali sa chudobným. Pekári si potrpeli na slušnom výzore a oblečení, preto ak niektorý z členov cechu vyšiel na ulicu strapatý, či v roztrhaných nohaviciach, košeli alebo kabáte zaplatil do cechovej lády pokutu, ktorú mu majster určil. Monopolné postavenie cechov viedlo neraz k istému zneužívaniu tejto výsady, to sa týkalo hlavne cien výrobkov a výkonov. Vrchnosť, preto prísne dbala na kvalitu, veľkosť a váhu pečiva. V mestách Levoča, Bardejov, Košice, Sabinov boli na bráne radnice verejné kontrolné váhy, kde sa spotrebitelia mohli presvedčiť, či im bolo správne namerané. Z času na čas vrchnosti limitovali, určovali ceny potravín. Pekárske cechy sa proti týmto zásahom neraz vzbúrili. Pekárov, ktorí predávali primalé, alebo nesolené pečivo, verejne namáčali v zimnom čase do rieky. Tento potupný a neľudský trest zakázal až cisár Jozef II. Ochrankyňou a patrónkou cechu pekárov bol svätá Alžbeta. Zobrazovaná zvykne byť s košíkom, v ktorom nesie chlieb. Sybolmi pekárskeho cechu boli pekárske výrobky. V roku 1872 po oficiálnom zrušení cechov zákonným článkom VIII., vznikli pekárske priemyselné spolky.
Prečítajte si tiež: Inšpirácie pre plyšovú zeleninu: Zemiak ako originálny darček
Chlieb v Kultúre a Náboženstve
Chlieb sa spomína v Písme svätom, modlidbách, a tiež sa nám zachovalo aj mnoho prísloví a porekadiel v súvislosti s týmto každodenným pokrmom. Spomeňme aspoň tie najznámejšie: "Koho chlieb ješ, toho pieseň spievaj!", "Kto do teba kameňom, ty do neho chlebom.", "Dal sa natrieť na chlieb.", "Hladnému sa o chlebe sníva." Kto by nepoznal známu Homérovu definíciu ľudí ako "jedákov chleba," alebo zvyk vítať chlebom a soľou, na vyšívanom obruse. Na záver spomeňme ešte zvyk natierať si chlieb maslom, ktorý pochádza z Anglicka zo 16. storočia. No Anglicko prispelo svetu ešte jednou lahôdkou, a to v 19. storočí, kedy dalo svetu obložené chlebíčky /sendviče/. Za tento "vynález" vďačíme náruživej hráčskej vášni lorda Sandwicha, ktorý kvôli kartám nechcel opustiť hráčsky stôl. Jedol malé, bohato zdobené chlebíčky, ktoré špeciálne pripravovali kuchári len pre neho. Táto lahôdka odvtedy nesie jeho meno.
Rozdiely Medzi Kváskom a Droždím
Poďme si bližšie špecifikovať čo je kvások a kvasnice/droždie a aký je medzi nimi rozdiel. Kedysi sa v rodinách kvások odovzdával z generácie na generáciu. V poslednom období sa opäť dostal na výslnie, keď ho v minulosti vytlačili kvasnice. Všeobecne môžeme povedať, že kvások obsahuje baktérie mliečneho kvasenia a kvasiniek, ktoré človek používa už niekoľko tisícročí na výrobu obilných palaciniek, chleba a iných výrobkov. Kváskovanie je vlastne fermentácia za prítomnosti mliečnych baktérií a kvasiniek. Naši predkovia vyrábali kvások podomácky zo zvyškov chlebového cesta alebo staršieho upečeného chleba, ktorý namáčali do vody a nechali kvasiť. Kvalita kvásku závisí od kvality múky. Mliečne kvasenie nielen kyprí chlebové cesto ale aj výrazne zlepšuje stráviteľnosť. Upečený chlebík má krásnu vôňu, výbornú chuť a trvanlivosť ale aj lepšie výživové vlastnosti. Najlepší kvások vyrobíme z ražnej múky. Pri pšeničnej múke môžu byť použité ako kypridlo čisté kvasinky.
Droždie a Jeho Použitie
Chlieb pečený z droždia a droždie samotné všetci poznáme. Droždie je kypridlo, ktoré nám pomôže upiecť nadýchaný chlieb. Vyrába sa z melasy, ktorá je odpadom pri výrobe cukru. Nakvasenie cesta pomocou droždia trvá 5x rýchlejšie ako s použitím kvásku a preto sa múka nestihne dostatočne rozložiť a je to na úkor chuti a nutričnej hodnoty pečiva. Rýchlosť kvasenia sa zabezpečuje umelými prípravkami, čo má zlé následky na náš tráviaci systém. Pri používaní droždia sa používa na nakvasenie aj cukor. Hlavnou úlohou droždia je nakypriť cesto. Pri kvasení pomocou droždia vznikajú baktérie alkoholového kvasenia. Pečivo a chlieb pečené z droždia zaťažuje ľudské telo a celý organizmus.
Porovnanie Kvásku a Kvasníc
Aký je rozdiel medzi kváskom a kvasnicami? S touto otázkou sa stretávame pomerne často. Mnoho ľudí nevidí žiadny rozdiel pri použití kvásku alebo kvasníc, pretože vždy cesto nakysne. Rozdiel je a veľký. Chlieb upečený pomocou kvásku je časovo náročný, výroba kvásku trvá 4 dni, kysnutie cesta trvá 8-10 hodín. Pri použití kvasníc nám kvások vykysne za niekoľko minút a cesto za optimálnych podmienok zhruba za 1 hodinu, teda ide o rýchle kysnutie. Podstatný rozdiel je v tom, že pri kvásku fermentácia prebieha za pomoci mliečnych baktérií a kvasiniek a v kvasniciach za pomoci kvasiniek. Pri použití kvásku z kvasníc hovoríme o jednoduchom kvásku, lebo stačí kvasnice rozdrobiť vo vlažnej vode, pridať múku a cukor.
Vplyv Kvasenia na Stráviteľnosť a Kvalitu
Pri použití kvásku sa múka stihne pri pomalom kysnutí pekne rozložiť, pri použití kvásku z kvasníc keďže ide o rýchle kysnutie sa múka nerozloží dostatočne a preto ju organizmus nedokáže poriadne stráviť. Úlohou kvasníc je, aby cesto rýchlo nakyslo a naplnilo sa bublinkami. O spracovaní lepku v múke alebo podpory imunity, črevnej mikroflóry nemôže byť ani zmienka a navyše sa v chlebe upečeného z kvásku z kvasníc v priemyselnej pekárni nájde aj poriadne množstvo rôznych aditív, konzervačných látok, emulgátorov a iných „vylepšovadiel“. Kváskový chlebík nepotrebuje tieto „vylepšovadlá“, obsahuje kyselinu mliečnu, ktorá ho prirodzene konzervuje a preto vydrží až 7 dní mäkký a chutný.
Prečítajte si tiež: Surová zelenina a zemiaky: Porovnanie varenia
Baktérie v Kvásku a Kvasniciach
Hlavný rozdiel medzi kváskom a kvasnicami je v baktériách. Kým v kvásku z múky a vody nájdeme baktérií mliečneho kvasenia, teda nášmu organizmu prospešné baktérie, ktoré zlepšujú našu črevnú mikroflóru a teda aj imunitu, tak v kvásku z kvasníc sú baktérie tzv. alkoholového kvasenia. Tieto baktérie naše trávenie zbytočne zaťažujú a navyše spôsobujú prekyslenie organizmu.
Výhody Kváskového Chleba
Aké prednosti má kváskový chlieb? Kváskový chlieb má vynikajúcu chuť, krásnu vôňu, dobrú stráviteľnosť, podieľa sa na našom dobrom zdraví, zdravej črevnej mikroflóre a teda aj na imunite, niekedy sa aj oslobodenie od liekov. Kvások pôsobí v našom organizme zásadotvorne, má nižší glykemický index, to zn. že po zjedení kváskového chleba nestúpne prudko hladina cukru v krvi, čo znamená, že nás zasýti na dlhší čas. V celozrnnej múke, presnejšie v obale zrna sa nachádza kyselina fytová ktorá zabraňuje vstrebávaniu minerálov ako vápnika, železa, zinku, horčíka, medi. Kvások túto kyselinu fytovú rozkladá, a teda nedochádza k blokácii vstrebávania dôležitých minerálov. Kvások nenafukuje, čo sa o kvasniciach nedá povedať, ďalej nás zbavuje toxínov, zlepšuje stav dermatitíd a ekzémov a je úplne bez chemických „vylepšovadiel“, ktoré sa pridávajú do bežného chleba a iných pekárenských výrobkov. Kváskový chlieb vďaka kyseline mliečnej nikdy nesplesnivie, len stvrdne. Má však jednu nevýhodu, a tou je dlhá doba prípravy.
Prvé Zmienky o Chlebe a Jeho Význam
História chleba sa časovo kryje s dejinami pestovania obilia. Nemáme presný záznam o tom, kedy sa chlieb prvýkrát objavil v strave človeka, ale je isté, že k tomu muselo dôjsť náhodou v starom Egypte. Ešte dávno predtým sa obilniny stali súčasťou výživy človeka. V predhistorických dobách sa obilie pravdepodobne jedlo v pôvodnom surovom stave. Odborníci sa domnievajú, že pre chlieb tak prevratný proces kvasenia bol objavený asi pred šiestimi tisíckami rokmi v dávnom Egypte. Vtedajšieho chleba si ľudia vážili nielen ako výborný pokrm, ale využívali ho aj ako platidlo. I podľa cirkvi je chlieb považovaný za Boží dar.
Vývoj Poľnohospodárstva a Príprava Obilia
Človek sa poľnohospodárstvom zaoberá asi osem až jedenásť tisíc rokov. Najstaršími pestovanými obilninami boli pšenica a jačmeň, ktoré zostali dlho najobľúbenejšie. Na Slovensku sa v stredoveku stali hlavnými obilninami raž a ovos, iba v južných oblastiach pšenica a jačmeň. Obrábanie pôdy bolo v počiatkoch poľnohospodárstva primitívne. Najstarší roľníci používali drevené brázdiče, motyky, rýle a lopaty. Veľký pokrok v poľnohospodárstve nastal v neskorej dobe kamennej, kedy sa začalo používať drevené oradlo ťahané dobytkom a od konca 2. tisícročia pred n.l. V dobe kamennej obilie žali kosákom s kamennými čepieľkami alebo kosákovitým nožom. Kovový žací nástroj sa používa od doby bronzovej, kedy sa rozširujú rôzne druhy bronzových kosákov. Drvenie obilia sa väčšinou považuje za prácu žien. Najstaršie hodnoverné doklady ručných rotačných mlynčekov sú až z mladšej doby železnej. V ďalšom vývojovom stupni sa celé alebo rozdrvené obilie už pražilo a v tejto forme konzumovalo ako potrava.
Prvé Formy Chleba a Pečenia
Rozdrvená obilnina bola surovinou na výrobu vtedajšieho chleba. Obilná drvina zamiešaná s vodou sa varila alebo piekla. Spočiatku to bol veľmi primitívny postup. Pieklo sa na rozžeravených kameňoch, alebo v popole. Z pôvodného pečenia na kameňoch sa neskôr vyvinula pekárska pec. Z histórie vieme, že v dobách pred novým letopočtom vlastne neexistovalo pekárske remeslo. Indovia, Peržania, Babylončania, Asýrčania, Židia a Féninčania sa ako prví zaoberali pečením chleba. Od nich sa to potom naučili národy usídlené severne a západne od nich. Egypťania nám zanechali i jeden neobvyklý unikát - bochník chleba. Našiel sa v chráme v Tébach. Bol uskladnený v nádobe tvaru trojuholníka, z ktorej po otvorení vanula čerstvá vôňa, stará niekoľko tisícročí.
Chlieb v Starovekom Grécku a Ríme
Gréci údajne pestovanie obilia a prípravu chleba spoznali v Egypte. Chlieb sa však nestal každodennou stravou hneď - tou bola najprv obilná kaša, potom placka sušená na slnku, ktorá sa pri konzumácii namáčala do vody. Lahôdkou bol i v bochníku zapečený syr, zelenina alebo rôzne druhy ovocia, či chlieb pečený v mäsovej omáčke, posypaný syrom, korením a škoricou. Rimania, podobne ako Gréci, dlho poznali iba hustú obilnú kašu - puls. Jej základ tvoril pražený tenkeľ (druh pšenice), strukoviny ako šošovica, fazuľa, bôb alebo hrach a ostatná dopestovaná zelenina. Napriek tomu, že neskôr sa na jedálnom lístku Rimanov objavil chlieb, táto kaša dlho ostala tradičným jedlom chudoby. Patricijovia však holdovali najmä jemnému bielemu chlebu, ktorý si namáčali vo víne alebo posypali syrom či cesnakom. Podobu rímskeho chleba poznáme vďaka lávou zavaleným Pompejam. Vieme, že bol nízky, s hlbokými zárezmi a ochrannou značkou kvality. Chlieb v minulosti neslúžil len ako potrava. Napríklad v Grécku ho používali namiesto príboru na vytieranie omáčok. Striedka mala aj funkciu servítky, keď sa do nej utierali ruky i ústa. Rímskym ženám zasa rozmočená v kozom mlieku slúžila ako pleťová maska, no a v stredoveku bol chlieb pokrmom, tanierom i príborom zároveň.
Chlieb v Stredoveku a Novoveku
V stredoveku sa chlieb stal základnou potravinou pre väčšinu obyvateľstva. Vyrábal sa najmä z ražnej múky a kvásku. Chudobnejšie rodiny chlieb pripravovali len vo sviatok a v najkrutejších dobách bola múka nahradzovaná dokonca pilinami alebo slamou. V 18. storočí sa rozvíjalo aj pivovarníctvo a liehovarníctvo, ktoré poskytovalo lacný prostriedok na kysnutie cesta - droždie. Dovtedy sa používal po domácky vyrobený kvások. S rozvojom mlynárstva, keď sa ručné drvenie obilia v mažiaroch nahradilo mletím na otáčavých kameňoch a neskôr medzi kameňmi kužeľovitého tvaru (využitím zvieracích záprahov a prípadne vodnej energie), výrazne vzrástla výroba múky a chlieb sa stal základnou ľudskou potravou.
Chlieb na Slovensku
Na Slovensku, podobne ako v iných krajinách, sa chlieb dlho vyrábal podomácky. Domáci mlyn a pec na pečenie chleba boli takmer v každom dome a výroba chleba bola dôležitou domácou činnosťou. Niektoré domácnosti začali vyrábať viac chleba než mohli spotrebovať, a preto časť chlebov zamieňali za iný tovar, alebo ich predávali. U Slovanov je známy nekvasený chlieb pod pojmom „presní chľeb“. U všetkých európskych národov je chlieb známy niekoľko storočí. Predpokladá sa, že spôsob výroby i názov (hlaiba) prevzali Slovania od germánskych národov. V minulosti sa na Slovensku konzumovali rôzne druhy chleba. Okrem pšeničného a ražného chleba sa jedol aj ovsený chlieb a chlieb z pridaním jahňad liesky, ktoré sa mleli na múku.
Chlieb v Modernej Dobe
V modernej dobe sa výroba chleba presunula do pekární a priemyselných závodov. Vďaka moderným technológiám je možné vyrábať chlieb vo veľkom množstve a rôznych druhoch. Na trhu existuje široká škála chlebov, od klasických pšeničných a ražných, cez celozrnné, viaczrnné až po špeciálne chleby s pridaním rôznych semien, orechov a sušeného ovocia.
Svetový Deň Chleba
Chlieb je jedným z najstarších a najdôležitejších symbolov ľudskej civilizácie. Každoročne, 16. októbra, oslavujeme Svetový deň chleba. Tento deň vznikol v roku 2006 z iniciatívy Medzinárodnej únie pekárskych a cukrárskych združení (UIB). Pri príležitosti Svetového dňa chleba spoločnosť Penam dosiahla nový slovenský rekord. Ak by sme mali označiť nejakú potravinu, ktorá sprevádza ľudstvo takmer celou históriou, mohol by to byť chlieb. Jeho konzumácia je taká bežná a rozšírená, že aj v otčenáši spomenutý „chlieb náš každodenný“ nenecháva nikoho na pochybách, že je tým myslená všetka strava človeka. Takú veľkú úlohu zohrával a zohráva chlieb v živote ľudí. Len ten, kto poznal jeho nedostatok, vie aký je vzácny.