Tento článok sa zameriava na dĺžku života rôznych druhov zvierat, vrátane bezstavovcov, rýb, obojživelníkov, plazov, vtákov a cicavcov. Skúmame vek, ktorého sa tieto zvieratá môžu dožiť vo voľnej prírode a v zajatí, a zdôrazňujeme faktory, ktoré ovplyvňujú ich dĺžku života.

Bezstavovce

Niektoré bezstavovce sa môžu dožiť značného veku. Napríklad morský živočích aktínia konská žil v zajatí 66 rokov, zatiaľ čo aktínia Cereus dosiahla vek 78 rokov. Nákaza ľudskými pásomnicami môže trvať 12-13 rokov, výnimočne 20-30 rokov. Dážďovka sa dožíva 6 rokov, ale pijavica lekárska aj 20 rokov. Slimák záhradný žije 6-7 rokov, zatiaľ čo vzácna perlorodka riečna dokonca 70-80 rokov. Rak riečny dosahuje vek 20 rokov. Naše kliešte hynú po 3-4 rokoch, istý africký kliešť prekoná v inaktivite 20-25 rokov. Pravdepodobne najdlhšie žijúcim hmyzom je severoamerická cikáda sedemnástnička, ktorej larválny vývin trvá 13-17 rokov. Z nášho hmyzu najdlhšie žije fuzáč krovový, ktorého larva sa vyvíja 3-10, výnimočne 14-15 rokov.

Ryby

Drobné druhy rýb žijú zvyčajne 2-3 roky. Väčšie druhy našich rýb sa môžu dožiť niekoľkých desaťročí. Pstruh potočný v prírode dosahuje vek 8-10 rokov, v zajatí bol chovaný až 49 rokov. Údaje o storočných šťukách a sumcoch však patria do rybárskej latiny. Šťuka sa dožíva sotva 20 rokov, výnimočne až 33 rokov, karas 10-15 rokov, v zajatí chovaný karas zlatý sa dožil 35-40 rokov. Najvyšší vek jesetera veľkého sa odhaduje na 40 rokov a vyzy do 100 rokov.

Obojživelníky a plazy

O tom, aký vek dosahujú obojživelníky a plazy v prírode, máme pomerne málo spoľahlivých údajov. Zásluhou chovateľov a zoologických záhrad však poznáme hodnoverné údaje o dĺžke života týchto živočíchov v zajatí. Dlhovekosť niektorých druhov udivuje. Napr. salamandra škvrnitá žije 25-30 rokov, kunka 29 rokov, ropucha obyčajná 35-40 rokov a veľmlok japonský dokonca 62 rokov. Vek plazov sa často zvykne nadsadzovať, ale aj tak je pozoruhodný. Naše jašterice sa môžu dožiť 6-12 rokov, suchozemské tzv. "grécke" korytnačky 50-90 rokov, korytnačka močiarna 120 rokov a korytnačka slonia z Galapážskych ostrovov asi 250 rokov. Veľké druhy varanov hynú vekom ako 50-70 ročné. Aligátor čínsky sa dožil 50 rokov, kým aligátor severoamerický až 80 rokov. Veľhady sa dožívajú len 20-40 rokov. Z našich plazov sú jašterice a užovky schopné dožiť sa 6-12 rokov, vretenice 25 rokov a slepúch 46 rokov.

Vtáky

Vtáky v zajatí dosahujú vysoký vek. Tučniaky sa dožívajú 35 rokov, emu 28, pelikán ružový 51, bocian biely 33, volavka popolavá 80, kačica divá 20, labuť 22, hus domáca 45, orol skalný 46, kondor 78 a zdochlinár biely 101 rokov. Predstavy o vyše storočnom veku niektorých vtákov sú zveličené. Veľké druhy papagájov sa dožívajú 50-70 rokov, sova obyčajná 27 rokov, výr 68 a krkavec 69 rokov. Rieka Váh a vodná nádrž Sĺňava poskytujú množstvo možností pre vtáky v Piešťanoch. V Piešťanoch a ich okolí môžete pozorovať rôzne druhy vtákov. Labute (Cygnus olor) môžu byť často vidieť na jazere Sĺňava. Kačice divoké (Anas platyrhynchos) sa bežne vyskytujú na rieke Váh a vodných plochách. Žltorítka ryšavá (Cercotrichas galactotes) je spevavec, ktorý sa nachádza v blízkosti lesných oblastí v Piešťanoch. Vyskytujú sa tu rôzne druhy sýkoriek, napríklad sýkorka bielolíca (Parus major), sýkorka uhliarka (Periparus ater). Vrana čierna (Corvus corone) sú často viditeľné v mestskom prostredí. Holub domový (Columba livia) sú častým obyvateľom mestských oblastí. Škorec obyčajný (Sturnus vulgaris) je známy svojím kolektívnym správaním. Sokol lastovičiar (Falco subbuteo) sa vyskytujú v blízkosti lesov a lúk.

Prečítajte si tiež: Tradičná pečená kačica

Charakteristické znaky vtákov

Koža vtákov je hladká, bez žliaz, nachádza sa v nej jediná párová podchvostová (trtáčová) žľaza, ktorej výskyt je spätý prevažne s vodným vtáctvom. Stavba niektorých vnútorných orgánov a kostry je podobná. Plazy aj vtáky majú močopohlavné ústroje (kloaka). Charakteristickým znakom vtákov je perie, ktoré chráni telo pred stratou tepla a pravidelne sa vymieňa v procese pŕchnutia. Stavba peria určuje, kde vták žije. Kosti vtákov sú ľahké a pritom pevné. Sú pneumatizované (vyplnené vzduchom), čo značne uľahčuje lietanie. Lebka sa spája s chrbticou pomocou jedného výbežku. Dolná končatina sa nazýva behák. Svalstvo je prispôsobené lietaniu. Hrebeň prsnej kosti je vysoký a úplne vyplnený mohutným svalstvom. V tvárovej časti vytvárajú čeľuste zobák. Pažerák sa rozširuje a vytvára hrvoľ, ktorý slúži na zmäkčovanie požitej potravy. Vtáky majú vyvinutých 5 párov vzdušných vakov, ktoré majú úlohu nadľahčovať a prebieha tu aj výmena dýchacích plynov. Srdce vtákov je úplne rozdelené na 2 predsiene a 2 komory. U vtákov sa spravidla vyvinie jeden z vnútorných pohlavných orgánov. Oplodnenie je vnútorné. Vývin prebieha vo vajci, ktoré sa skladá z tvorivého žĺtka, výživného žĺtka, zárodočného disku a bielka, ktoré obsahuje 97% vody. Na povrchu je jemná blanka a škrupina, v ktorej sú póry, pomocou ktorých jedinec dýcha. Dĺžka vývinu závisí od druhu. Počas párenia sa vtáky dávajú do dvojíc, žijú monogamne ale aj polygamne. Význam vtákov v prírode je veľký, pretože ničením škodcov udržiavajú biologickú rovnováhu.

Podrad bežce (Ratitae)

Druhy patriace do podradu bežce (Ratitae) nemajú pneumatizované kosti a stratili schopnosť letu. Do čeľade pštrosovité (Struthionidae) patrí pštros dvojprstý (Struthio camelus). Je to najvyšší a najťažší žijúci vták - dosahuje výšku 2,5 m a váži 100-150 kg. Sfarbenie pštrosov je pomerne jednoduché. Na krídlach a z chvosta vyrastá biele perie, zvyšok tela je pokrytý čiernym perím. Hlava, krk a lýtka sú takmer holé. Pštros dokáže behať rýchlosťou 50 km/h. Dnes sa vyskytuje už len v púšťach a savanách v južnej Afrike. Je bylinožravý. Čeľaď nanduovité (Rheidae) zastupuje nandu pampový (Rhea americana). Dosahuje výšku 140 cm. Na nohách má tri prsty. Od pštrosa sa líši aj odlišnou stavbou krídla, ktoré sú dlhšie. Dokáže bežať rýchlosťou 40 km/h. Obýva savany Južnej Ameriky. Emu hnedý (Dromaius novaehollandiae) je zástupcom čeľade kazuárovitých (Casuariidae). Dosahuje výšku 150 cm. Perie na hlave má čierne, inak je celý hnedý. Emu je typickým obyvateľom austrálskych stepí. Na Novom Zélande a Madagaskare žili kedysi obrovské pštrosom podobné vtáky - moa (Dinornis maximus). Do čeľade kiwiovité (Apterygidae) patrí kiwi veľký (Apteryx australis). Jeho domovom je Nový Zéland, hoci jeho predkovia pochádzajúce odinakiaľ. Na Novom Zélande stratili schopnosť letu, lebo tu dlhé obdobie nemali žiadnych nepriateľov. Pohybuje sa prevažne večer a v noci. Z toho dôvodu má kiwi dobre vyvinutý čuch, ktorým zisťuje, kde sa ukrývajú larvy hmyzu, chrobáky a drobné stavovce tvoriace jeho potravu. Na koreni zobáku má citlivé štetiny, ktoré mu taktiež pomáhajú pri hľadaní cesty alebo potravy.

Podrad plavce (Impennes)

Tak ako krídla bežcov stratili svoju pôvodnú schopnosť - lietať, aj krídla plavcov (Impennes) neumožňujú týmto vtákom lietať. Tučniaky (Sphenisciformes) obývajú južnú pologuľu od Antarktídy až po južnú Afriku, Južnú Ameriku a Galapágy. Spôsob ich života i vybavenia pre život vo vode je naozaj podivuhodný. Telo majú vretenovité, pokryté hustým šupinkovitým perím, ktoré dokonale chráni pred mrazom a svojou hladkosťou pred trením pri plávaní pod vodou. Zástupcom tučniakovitých (Spheniscidae) je tučniak patagónsky (Aptenodytes patachonica). Patrí medzi najväčšie druhy tučniakov, ktoré hniezdia na ostrovoch pri pobreží Južnej Ameriky. Dosahuje výšku 1 m. Charakteristický je spôsob hniezdenia tučniakov. Samica znesie jedno vajce, ktoré si nakotúľa na nohy a zvrchu ho prikryje kožným záhybom na bruchu.

Letce (Carinatae)

K letcom (Carinatae) patria vtáky s pneumatizovanými kosťami. Väčšina je dobre prispôsobená životu vo vzduchu. Predné končatiny majú premenené na krídla. Typ dolných končatín sa mení v závislosti od spôsobu života a prostredia, v ktorom žijú. Medzi letce (Neognathae) zaraďujeme recentné druhy vtákov s veľkosťou v rozmedzí od malých druhov, ako je kolibrík s dĺžkou len niekoľkých centimetrov, až po veľké albatrosy a kondory s rozpätím krídel presahujúcim tri metre. Prevažná väčšina má pneumatizované kosti, hrebeň prsnej kosti, a teda dokážu lietať (výnimka tučniaky). Konštantným znakom skupiny je však prítomnosť neognátneho typu lebky. Typ dolných končatín sa mení v závislosti od spôsobu života a prostredia, v ktorom žijú. Zaraďujeme sem desiatky rôznych radov, z ktorých si charakterizujeme len niektoré najvýznamnejšie. V charakteristike jednotlivých druhov sa cielene vyhýbam hodnoteniu, či je daný druh užitočný alebo škodlivý. Toto hodnotenie bolo úplne bežné v učebných osnovách pred rokmi, dúfam, že sa situácia už zmenila. Mám za to, že hodnotiť zvieratká týmto spôsobom je prinajmenšom povýšenecké a neprospieva to k celkovému obrazu vnímania prírody!

Víchrovníkotvaré (Procellariiformes)

Víchrovníkotvaré (Procellariiformes) sú stredne veľké až veľké druhy morských vtákov, ktoré majú soľné žľazy na vylučovanie prebytočnej slanej vody cez predĺžené nozdry. Sú rozšírené po celom svete. Tieto vtáky hniezdia v kolóniách na odľahlých ostrovoch, sú monogamné a kladú jedno vajce ročne, pričom obaja rodičia sa podieľajú na inkubácii a výchove mláďat. Väčšie druhy hniezdia na zemi, menšie v dutinách. Albatros kráľovský (Diomedea epomophora) je veľký morský vták s priemerným rozpätím krídel cez 3 metre. Dosahuje dĺžku 120 cm. Má biele perie s čiernymi škvrnami na krídlach a chrbte, ružový zobák s čiernym okrajom a svetloružovo sfarbené nohy. Žije na ostrovoch v južnej časti oceánu pri Novom Zélande.

Prečítajte si tiež: Tradičné lokše

Tučniakotvaré (Sphenisciformes)

Tučniakotvaré (Sphenisciformes) sú jedným z nelietavých radov letcov, ktoré obývajú južnú pologuľu od Antarktídy až po južnú Afriku, Južnú Ameriku a Galapágy. V minulosti boli zaraďované do samostatného nadradu plavce (Impennes). Vedecké výskumy však dokazujú, že ich predkovia lietať vedeli, a teda túto schopnosť stratili až druhotne. Naopak, majú krídla a celé telo aerodynamicky prispôsobené na pohyb vo vode. Telo majú vretenovité, pokryté hustým šupinkovitým perím, ktoré dokonale chráni pred mrazom a svojou hladkosťou pred trením pri plávaní pod vodou. Tučniak patagónsky (Aptenodytes patagonicus) patrí medzi najväčšie druhy tučniakov, ktoré hniezdia na ostrovoch pri pobreží Južnej Ameriky. Dosahuje výšku 85-95 cm. Charakteristický je spôsob hniezdenia tučniakov. Samica znesie jedno vajce, ktoré si nakotúľa na nohy a zvrchu ho prikryje kožným záhybom na bruchu. Tučniak cisársky (Aptenodytes forsteri) je najväčší a najťažší žijúci tučniak, endemický pre Antarktídu. Dorastá do výšky 100 cm a váži 22 až 45 kg. Jeho operenie je čierne na hlave a chrbte, biele na bruchu a svetložlté na hrudi s jasne žltými ušnými škvrnami. Živí sa prevažne rybami, ale aj kôrovcami a hlavonožcami. Tučniaky cisárske sú známe tým, že sa rozmnožujú počas antarktickej zimy, kedy samce inkubujú vajcia pri extrémnych teplotách, zatiaľ čo samice lovia potravu v mori.

Pelikánotvaré (Pelecaniformes)

Pelikánotvaré (Pelecaniformes), známe aj ako veslonožce, sú stredne veľké až veľké vtáky s rozpätím krídel vyše 2 m. Vyznačujú sa tým, že všetky ich 4 prsty na nohách sú spojené plávacou blanou. Živia sa prevažne rybami. Čeľaď pelikánovité (Pelecanidae) zastupuje pelikán ružový (Pelecanus onocrotalus). Potravu pelikány lovia tesne pri hladine vody, lebo veľké vzdušné vaky a množstvo vzduchových komôrok pod kožou im neumožňuje potápať sa. Pelikány majú charakteristický zobák. Pod spodnou čeľusťou majú roztiahnuteľný kožovitý vak, ktorým naberajú ryby. Tento pelikán sa vyskytuje v juhovýchodnej Európe, Ázii a Afrike, najmä v močariskách a plytkých jazerách. Kormorán veľký (Phalacrocorax carbo) zastupuje druhy, ktoré občas hniezdia aj u nás. Dosahuje veľkosť 70-100 cm a rozpätie krídel do 160 cm. Dospelé jedince sú prevažne čierne, s bielymi škvrnami na stehnách a krku v období hniezdenia. Majú silný, zo strán sploštený zobák. Nosové otvory majú takmer úplne uzavreté, takže dýchajú len ústnou dutinou. Za potravou, ktorú tvoria najmä ryby, ponárajú sa pod vodu.

Bocianotvaré (Ciconiiformes)

Bocianotvaré (Ciconiiformes), známe aj ako brodivce, majú dlhé neoperené nohy s veľkými štíhlymi prstami, tenký a často esovite stočený krk, špicatý, dlhý a z boku trochu stlačený zobák. Žijú v blízkosti vôd. Volavka biela (Ardea alba) dosahuje výšku 100 cm a rozpätie krídel až 170 cm. Má biele operenie, žltý zobák a čierne nohy. Volavky lietajú so zasunutým krkom, pričom ho majú esovito zahnutý. Vyskytuje sa v Ázii, Afrike, Amerike a južnej Európe, a postupne sa rozširuje aj do severnejších oblastí Európy. Hniezdi v kolóniách blízko vody a stavia hniezda na stromoch. Volavka popolavá (Ardea cinerea) je vysoká asi 90 cm. Zafarbenie má bledosivé, na hlave, krku a spodku tela belavé. Konce krídel, pozdĺžny pás na hrdle a predĺžené perá za okom má čierne. Žije v Európe, Ázii a v Afrike. Zdržuje sa v blízkosti väčších vôd, ktoré sú zdrojom potravy. Hniezdi zvyčajne v kolóniách na stromoch. Bocian biely (Ciconia ciconia) je vysoký as 100 cm. Zafarbenie má biele, na koncoch krídel čierne. Nohy a zobák dospelých vtákov sú červené. Bociany lietajú s natiahnutým krkom. Žijú v Európe, v západnej, strednej a východnej Ázii, v severozápadnej Afrike. Živia sa obojživelníkmi, rybami, malými cicavcami, plazmi a hmyzom. Bocian čierny (Ciconia nigra) je podobný bocianovi bielemu ale je o pár cm menší, čierny, s bielym bruchom, červeným zobákom a nohami. Žije v Európe a v Ázii. Hniezdo si bociany čierne stavajú na stromoch, príp. na skalách. Obývajú lesy rozličného typu s potôčikmi. Ich potravu tvoria väčšinou ryby. Plameniak ružový (Phoenicopterus ruber) dosahuje výšku 120-145 cm. Charakterizuje ho ružové sfarbenie, ktoré však nie je prirodzené, ale získava ho z potravy bohatej na karotenoidy, ako sú krevety. Žije v tropických a subtropických oblastiach Ameriky a západnej Afriky, pričom jeho prirodzené prostredie zahŕňa slané lagúny, bahniská a plytké pobrežné či vnútrozemské jazerá. Plameniaky si stavajú bahnité hniezda a kladú jedno vajce. Sú známe svojím unipedálnym postojom (na jednej nohe), ktorý pomáha udržiavať telesnú teplotu.

Husotvaré (Anseriformes)

Husotvaré (Anseriformes), známe tiež ako zúbkozobce, sú stredne veľké, väčšinou vodné vtáky, ktoré majú krátke nohy a medzi prstami plávacie blany. Zobák je často sploštený a opatrený drobnými rohovinovými výčnelkami z keratínu, ktoré pripomínajú zuby, pričom takto tvorí dokonalý orgán pre filtrovanie potravy z vody. Perie majú tieto vtáky husté, dokonale prilieha k telu a dobre chráni pred chladnou vodou. Nepremáča sa preto, že si ho vtáky mastia tukom, ktorý je produktom trtáčovej žľazy, roztieraním zobákom po celom tele. Častý je u nich pohlavný dimorfizmus. Labuť veľká (Cygnus olor) patrí medzi najväčšie druhy tohto radu, dosahujúce veľkosť 140-160 cm. Dospelé vtáky sú čistobiele, nedospelé špinavo sivohnedasté. Zobák majú pri koreni čierny, inde červený alebo ružovosivý. Vyznačujú sa dlhým, esovite prehnutým krkom a klinovitým chvostom. Žijú na jazerách mierneho pásma Európy a Ázie, polodivé vtáky aj v jazierkach priamo v mestách. Hniezda bývajú umiestnené na zemi pri brehoch. Labuť spevavá (Cygnus cygnus) je podobnej veľkosti a od labuti veľkej sa odlišuje vzpriameným krkom a žltočiernym zobákom. Hniezdi v subarktickej Sibíri a zimuje v južnej Európe a východnej Ázii. Hus divá (Anser anser) je dosahuje veľkosť 75-90 cm. Celkové zafarbenie má hnedosivé, v podchvostovej oblasti belavé. Nohy má ružové, zobák ružový alebo pomarančový. Koniec čeľuste je biely. Hus divá žije v stredných šírkach Európy a Ázie. Obýva vnútrozemné stojaté vody. Hniezdo z rastlinného materiálu vystlané páperím stavia samica na zemi. Potravu husí tvoria suchozemské aj vodné rastliny. Kačica divá (Anas platyrhynchos) dosahuje veľkosť 60 cm. Samec v svadobnom šate má lesklú tmavozelenú hlavu, biely obojok, sivý chrbát a krídla, hnedé prsia a belavé brucho. Kačice obývajú vody v Európe, v miernom pásme Ázie a na západe Severnej Ameriky. Stavba a umiestnenie hniezda je podobné ako pri husi divej. Kačice sa živia rastlinnou alebo živočíšnou potravou, ktorú získavajú z vody.

Jastrabotvaré (Accipitriformes)

Jastrabotvaré (Accipitriformes), tiež známe ako dravce, vyznačujú sa mohutným, hákovito zahnutým zobákom a silnými pazúrmi. Majú široké krídla a chvosty, čo im umožňuje ľahké manévrovanie počas letu. Jastrab veľký (Accipiter gentilis) je stredne veľký dravec (50-60 cm) s relatívne dlhým chvostom a krátkymi krídlami. Vrch tela má tmavo sivohnedý, spodok tela, krídel a chvosta belavý s tmavými priečnymi pásmi. Líca má tmavé, nad okom je belavý pás. Jastrab žije v Európe, v miernom pásme Ázie a v Severnej Amerike. Obýva lesy. Hniezdo z konárov stavajú obaja rodičia na stromoch. Haja červená (Milvus milvus) je to stredne veľký dravec (60 cm) červenohnedého zafarbenia. Jej charakteristickým znakom je hlbšie vidlicovite vykrojený chvost. Žije v Európe, najmä v jej južných a stredných častiach. Obýva najradšej staré listnaté lesy. Hniezdo z konárov stavajú obaja rodičia na stromoch. Myšiak lesný (syn. m. hôrny, Buteo buteo) je dravec strednej veľkosti (50-55 cm). Zafarbenie má hnedé, na spodnej strane tela belavé s hnedými škvrnami. Chvost je belavo-hnedo priečne pásavý. Obýva hory rozličného typu v Európe a v miernom pásme Ázie. Stavba a umiestnenie hniezda je podobné ako pri predchádzajúcich druhoch. Kaňa sivá (Circus cyaneus) patrí medzi stredne veľké dravce (45-50 cm). Samec je bledšie modrosivý s čiernymi koncami krídel, bielymi prsami, bruchom a bielou škvrnou na trtáči. Samica je na vrchnej strane tela tmavšie hnedá, na spodnej hrdzavookrová s hnedými pozdĺžnymi čiarkami. Nedospelé vtáky sa podobajú samici. Kaňa sivá žije v Európe, v miernom pásme Ázie a v Severnej Amerike. Obýva otvorené priestranstvá. Hniezdo zo stebiel stavajú rodičia na zemi. Orol skalný (Aquila chrysaetos) patrí medzi veľké dravce (75-90 cm). Celkové zafarbenie oboch pohlaví je tmavohnedé so zlatistým nádychom na záhlaví a krku. Mladé orly majú belavú škvrnu na spodnej strane krídel a belavý chvost s tmavým koncom. Orol skalný žije v Európe, v miernom pásme Ázie, v severozápadnej Afrike a v Severnej Amerike. Obýva skalné končiare a bralá, menej ihličnaté lesy. Hniezdo z konárov orly umiestňujú do štrbín brál alebo na stromy. Orliak morský (Haliaetus albicilla) je veľký dravec (70-90 cm) s typickým chvostom klinovitého tvaru. Obe pohlavia sú tmavohnedé, chvost majú biely (nedospelé mláďatá ho majú hnedý). Orliak morský žije v Európe, v miernom pásme Ázie a v Grónsku. Obýva lesy susediace s rozsiahlejšími vodami. Hniezdo z konárov stavajú rodičia na strome. Sup bielohlavý (Gyps fulvus) má rozpätie krídel 2,5 m. Má nápadný dlhý, holý, biely krk, ktorý je na báze obalený do bieleho pierkového goliera. Zvyšok tela je hrdzavohnedý. Mladé vtáky majú hnedý aj golier. Supy majú veľmi dobrý zrak a veľmi dobre plachtia. Obývajú časť južnej Európy, Áziu a východnú Afriku. Len zriedka lovia žijú korisť, lebo ich pazúre nie sú dosť dlhé a ostré.

Prečítajte si tiež: Recept na sviatočnú pečenú kačku

Sokolotvaré (Falconiformes)

Sokolotvaré (Falconiformes) sú skupina dravých vtákov známych pre svoju rýchlosť a špecifické lovecké techniky. Ich charakteristickým znakom je tenký, silný hákovitý zobák a ostré pazúry. Majú dlhé, úzke krídla, ktoré im umožňujú dosahovať vysoké rýchlosti pri love koristi, ako sú hmyz, vtáky a menšie stavovce. V minulosti boli zaradené medzi jastrabotvaré, resp. Sokol sťahovavý (Falco peregrinus) je stredne veľký dravec (40-50 cm). Zafarbenie vtákov je na vrchnej strane čiernosivé, na spodnej belavé, čiernosivo priečne pásikavé. Nedospelé vtáky sú na vrchnej strane hnedosivé, na spodnej s krátkymi hnedými čiarkami. Hniezdi na skalách a v starých hniezdach. Sokol myšiar (Falco tinnunculus) je menší dravec (35 cm). Obe pohlavia majú hrdzavý chrbát a hornú časť krídel, čierne konce krídel, bleookrový spodok tela s tmavými pozdĺžnymi čiarkami. Obýva otvorené priestranstvá.

Kondorotvaré (Cathartiformes)

Kondorotvaré (Cathartiformes), tiež známe ako supovce, zastupujú najväčšie lietajúce dravé vtáky sveta - kondory. Kondor veľký (Vultur gryphus) je najväčším žijúcim lietajúcim vtákom s rozpätím krídel 3-3,5 m. Kondory majú podobne ako supy holú hlavu a skoro lysý krk. Väčšia časť tela je čierna, horná časť krídiel je striebornošedá a holý krk má hustý golier z mäkkého bieleho peria. Na hlave je silný červeno sfarbený hrebeň, po stranách hlavy a na krku sú kožovité záhyby. Majú dobre vyvinutý čuch, čo je pri vtákoch zriedkavosťou. Dobre plachtia. Kondory žijú v tropických a subtropických pásmach Severnej a Južnej Ameriky. Hniezdo jednoduchej stavby budujú obaja rodičia na skalných výstupkoch.

#