Hubárska sezóna na Slovensku je v plnom prúde a s ňou aj možnosť nájsť chutné bedle. Slovensko, ako hubársky raj, ponúka približne 150 druhov jedlých húb. Pre laikov sa bedle často javia ako huby, ktoré si nemožno pomýliť, no opak je pravdou. Nesprávna identifikácia húb môže spôsobiť vážne tráviace problémy. Preto je dôležité vedieť spoľahlivo rozlíšiť jedlé, nejedlé a jedovaté huby skôr, ako ich vložíte do košíka.
Základné poznávacie znaky jedlých bedlí
Dobrý určovací znak pre jedlé bedle je pohyblivý prstenec na hlúbiku, ktorý sa dá posúvať hore-dole. U jedlých bedlí je tento znak asi najdôležitejší.
Bedľa vysoká (Macrolepiota procera)
Typické poznávacie znamenie pre bedľu vysokú je jej klobúk, ktorý môže dorásť až do priemeru 30 cm. Mladé huby sú celé hnedasté. Uprostred klobúka je nápadný tmavý hrboľ. Klobúk je posiaty hrubšími, hnedými šupinami, ktoré odstávajú. V mladosti pripomína tvar vajca, postupne prechádza do zvonu a v dospelosti sa rozprestrie. Šírka klobúka môže dosiahnuť až 25 cm. Noha je dutá a biela, dorásť môže až do 35 cm a má príjemnú chuť i vôňu. Ak ju prerežete alebo otlačíte, farbu nezmení. Bedľu vysokú najčastejšie nájdete v presvetlených smrekových lesoch a na ich okrajoch, kde rastie vo väčších skupinách.
Bedľa vysoká patrí medzi najčastejšie zbierané huby v našich lesoch. Objavuje sa od júla až do októbra a pomerne často ju nájdete na okrajoch zmiešaných lesov, na rúbaniskách alebo na čistinkách. Hubári ju majú radi najmä pre jej špecifickú orieškovú chuť a vôňu. Táto huba je veľmi všestranná - najčastejšie sa pripravuje vyprážaná na masti s rascou, ale dá sa aj obaliť v trojobale, pridať do praženice či dokonca do polievky. Bedľa vysoká dodáva jedlám lahodnú chuť, ktorú si väčšina ľudí obľúbi.
Rozlíšenie od bedličiek (Lepiota)
Nesúskúsení hubári sú často nedôverčiví voči bedliam (Macrolepiota) menšieho vzrastu, obávajú sa, že ide o jedovaté bedličky (Lepiota). Tento strach však nie je vždy opodstatnený. Bedle, na rozdiel od bedličiek, majú na hlúbiku posuvný prsteň, ktorý sa dá takmer vždy ľahko oddeliť. Bedličky majú prsteň prirastený a nedá sa posunúť ani oddeliť bez zdeformovania. Klobúky bedličiek majú priemer len vzácne väčší ako desať centimetrov.
Prečítajte si tiež: Ako vypočítať množstvo jedla
Riziko zámeny s jedovatými druhmi bedlí
Žiaľ, existujú aj jedovaté bedle. Medzi ne patrí napríklad bedľa Bresadolova (ktorá je navyše väčšieho vzrastu), bedľa klamlivá či bedlička fialovkastá. A tým výpočet jedovatých druhov bedlí zďaleka nekončí.
Potenciálne rizikové sú tie, ktoré červenejú na reze.
Červenejúce bedle (Chlorophyllum)
Červenejúce bedle, teda bedle s červenajúcou dužinou po narezaní alebo pri poranení plodnice, sa donedávna spoločne uvádzali v jednom rode Macrolepiota. Dnes sa zaraďujú do rodu Chlorophyllum.
- Bedľa Olivierova (Chlorophyllum olivieri): Je červenajúca bedľa so špinavým sivohnedým tmavým klobúkom. Ide o klasickú tmavú lesnú červenajúcu bedľu, ktorá patrí medzi najbežnejšie. Jej hlúbik je dlhší ako priemer klobúka.
- Bedľa červenejúca (Chlorophyllum rhacodes; Chlorophyllum rachodes): Je bledá lesná/ruderálna červenajúca bedľa s políčkovito rozpukaným klobúkom a kontrastnou bielou dužinou medzi políčkami. Vyhľadáva miesta s vysokým obsahom dusíka v pôde. Jej hlúbik je zvyčajne kratší ako priemer klobúka, s kyjakovitým zakončením. Patrí medzi potenciálne jedovaté huby, najmä ak rastie v blízkosti skládok, vyvezeného záhradného odpadu, kôp lístia, kompostovísk a pod.
- Bedľa záhradná (Chlorophyllum brunneum): Je záhradná ruderálna červenajúca bedľa s odsadenou (výrazne obrúbenou) hľuzou, často s trsovitým rastom. Rastie typicky na narušených miestach v lesoch aj mimo nich, napríklad pri kŕmidlách, senníkoch, posedoch, na komposte, v záhradách, v parkoch, na trávnikoch aj v skleníkoch. Má typicky krátky hrubý hlúbik s odsadenou hľuzou.
Diskutuje sa aj o bedli jedovatej (Chlorophyllum venenatum; Macrolepiota venenata), ktorá má na rozdiel od iných červenajúcich bedlí s koncentricky usporiadanými šupinami na klobúku lúčovito (diagonálne) usporiadané veľké tmavé šupiny.
Bedľa červenajúca spôsobuje u citlivejších jedincov alergickú reakciu. Toxíny v nej (aspoň zatiaľ) neboli preukázané. Niektorí ju konzumujú bez problémov, u citlivých jedincov môže spôsobiť zvracanie, hnačku aj potenie.
Prečítajte si tiež: Gastronomická scéna
"Na reze alebo pri poškriabaní najprv zoranžovie, neskôr sčervená. Nie je jedovatá, ale môže spôsobiť silné tráviace ťažkosti a potenie," radí Tereza Tejklová, ako túto bedľu bezpečne určiť.
Pozor na zámenu s muchotrávkami
Ľudia sa obávajú hlavne zámeny jedlých bedlí s jedovatými muchotrávkami, predovšetkým s muchotrávkou zelenou. Muchotrávka zelená má klobúk s odtieňmi od bielo-žltej po žlto-zelenú a jej tŕň vyrastá zo špecifického obalu, nazývaného vajíčko, známe aj ako kalich smrti. Podobný obal majú aj ďalšie druhy muchotrávok, napríklad muchotrávka jarná a muchotrávka tigrovaná. Bedľa na rozdiel od nich má hľuzovito rozšírený tŕň, čo je dôležitý rozlišovací znak.
Ako rozoznáte bedľu od muchotrávky?
- Klobúk: Hoci sú ich farby podobné, nie je vôbec ťažké ich od seba rozlíšiť. Stačí sa pozrieť na škvrny. U bedlí sú šupinaté a výrazne tmavšie, zatiaľ čo u muchotrávky sú škvrny malé alebo chýbajú. Farba klobúka muchotrávky je pomerne jednotná a hladká. Bedle majú v strede klobúka zhrubnutie, u dospelých exemplárov má podobu hnedej škvrny.
- Stonka: Spoločným znakom oboch húb je prstenec na stonke. U bedlí sa dá ľahko posúvať pozdĺž stonky, smeruje nahor. U muchotrávky je prstenec upevnený na jednom mieste, prilepený, visí nadol.
- Hľuza: Po vytiahnutí huby je dôležité pozrieť sa na stonku huby. U muchotrávky je zhrubnutá a tvorí hľuzu, ktorá vyrastá z tzv. pošvy, pripomínajúcej kapsu. Vidieť ju možno len po odkrytí podkladu.
Zásady zberu húb
- Najskôr huby spoznávajte a potom zbierajte. Ak si nie ste istí, radšej hubu nechajte v lese.
- Zbierajte huby do košíka, huby sa nesmú zapariť, nikdy nepoužívajte mikroténové vrecká.
- Neničte huby, ktoré nechcete zozbierať - aj jedovaté majú v prírode svoj význam.
- Plodnice vykrúťte tak, aby sa nepoškodilo podhubie.
- Plodnicu očistite.
- Nazbierané huby čo najskôr spracujte.
- Nezbierajte ich do igelitových vreciek, tašiek alebo sieťok! Môžu sa v nich spariť, rozložiť a vylučovať látky, ktoré sú zdraviu nebezpečné.
- Nespoliehajte sa na lexikón! Veľa ľudí už doplatilo na prirovnávanie nájdených húb k obrázkom z príručky.
- Neexistuje univerzálne pravidlo, podľa ktorého možno odlíšiť jedlú hubu od jedovatej.
- Nenechajte sa zviesť príjemnou vôňou a chuťou. Pravidlo jedovatá huba = nechutná huba, neplatí.
- Dávajte si pozor na dvojníka! Riziko zámeny jedlej huby s jedovatým dvojníkom hrozí najmä neskúseným hubárom.
- Dôležité je tiež netrhať mladé kúsky. Potom sú najviac podobné muchotrávkam, ktoré sa ľahko zamenia.
- Sústreďme sa pri zbere húb na dospelé, plne vyvinuté exempláre. Vtedy budeme mať istotu, že ide o bedle.
Prvá pomoc pri otrave hubami
Príznaky otravy hubami sa môžu prejaviť rôzne, od pocitov nevoľnosti, podráždenia a bolesti žalúdka, napínania na zvracanie, zvracania až po hnačku. Môžu sa prejaviť do polhodiny, ale aj po viacerých dňoch. Pri ťažkých otravách upadajú postihnutí do bezvedomia. V prípade podozrenia na otravu hubami okamžite vyhľadajte lekársku pomoc.
Možnosti spracovania bedlí
Z bedlí si môžete po vysušení a rozmixovaní urobiť prášok. Bežne sa bedle sušia, po usušení sa rozpadnú na prášok, keď ich rozdrobíte, stačí aj dlaňami.
Bedľa jedlá má jemnú vôňu a lahodnú chuť po orieškoch. Z tejto mäsitej huby sa konzumuje klobúk, noha sa kvôli tuhosti spravidla nekonzumuje. Najlepšia a najchutnejšia je bedľa smažená v trojobale či v cestíčku, tak ako rezeň. Bedľu možno zapekať s mäsovou či syrovou zmesou. Pripravujú sa z nej aj plnky do mäsových pokrmov, nátierky, pridáva sa do praženice. Tak isto je vynikajúca pripravená dusená na rasci či restovaná. Pridávať ju môžete do rizota, šalátov, k mäsu, so zeleninou, so syrom, so zemiakmi. Pripravuje sa aj ako plnka do závinu. Bedľu je možné aj sušiť.
Prečítajte si tiež: Postup solenia rýb