Umelecký prednes je interpretačné umenie, v ktorom recitátor oživuje literárny text a sprostredkúva ho publiku. Český herec Miloš Kopecký prirovnal herca k slečne na tanečnej, čakajúcej na vyzvanie do tanca. V tomto kontexte sú texty pre recitátora tanečnými partnerkami, ktorých si vyberá pre svoje vystúpenia. Recitátor má rozsiahlu slobodu výberu, ale s rozhodnutím prichádza aj zodpovednosť za interpretáciu a odovzdanie textu. Každý vzťah potrebuje dva rovnocenné subjekty, a preto by sa recitátor mal snažiť o harmonické spojenie s textom a jeho autorom.
Autor, ako prvý subjekt, vložil do textu svoju dušu a vytvoril pre jeho obsah formu. Text je darom pre recitátora, ktorý by sa k nemu mal správať s úctou a rešpektom. Dôležité je vnímať text ako dielo, ktoré niekto prácne vytvoril, a nie ako surovinový materiál na manipuláciu. Proces poznávania textu je zdĺhavý, ale efektívna manipulácia je príťažlivá, rýchla a dáva pocit originálnosti.
Zodpovednosť recitátora
V modernom umení sa tvorba neobmedzuje, ale etika by mala byť rešpektovaná. Recitátor by mal myslieť nielen na svoju prezentáciu, ale aj na zodpovednosť za text a autora, ktorého slová a myšlienky používa. Prednesy by mali vychádzať z dôslednej obsahovej interpretácie a snahy uchopiť aj formu textu. Recitátorský výraz by mal byť opretý o predstavivosť a reflexie spojené s textom. Takto vzniká významová a výrazová interpretácia, harmonické spojenie recitátora s textom a autorom.
Recitátor má kráčať cestou výkladu diela a hľadať spôsoby, ako ho priblížiť verejnosti. Literárny text existuje aj bez recitátora, ale existencia recitátora bez literárneho textu je otázna. Recitátor môže autora oživiť a vdýchnuť textu nový život, ale aj ho deformovať či postaviť do súvislostí, ktoré text znevažujú.
Ján Stacho - výzva pre recitátorov
Pre metodickú ukážku a inšpiráciu vyberám tvorbu básnika Jána Stacha (1936 - 1995). Je to náročný autor na prednes, provokujúci predstavivosť recitátora prostredníctvom všetkých zmyslov a schopnosti vidieť archetypálne obrazy v bizarných vzťahoch. Jeho verše obrazy neukončujú, ale trhajú a lámu v nečakaných momentoch. Jeho poézia sa nesie v nemožnosti uchopiť realitu prehľadne a pokojne, ale skôr v kúskoch, napätí, dynamike a výkrikoch. Verše tvoria v obrazoch nové významy, prepojenia a asociácie, miestami nevydržateľné očakávania. Tak vzniká permanentné napätie, obrazové feérie a prekvapenia.
Prečítajte si tiež: Placky zo slnečnicových semienok
Stachova poézia je nabitá výbušnou energiou, premenlivou obraznosťou, komplikovanou metaforickosťou, zmyslovosťou a sexuálnosťou. Očakáva plne odovzdaného recitátora nielen v predstave, ale aj emocionálnosti. Ján Stacho prežil výstredné chvíle v inej než európskej kultúre a tiež zlom v podobe telesnej nemohúcnosti po nehode, čo poznamenalo jeho tvorbu.
Pri náročných textoch má recitátor vychádzať z vlastných pocitov, predstáv a skúmania, ale aj vyhľadať interpretácie a kritiky odborníkov. Tvorbu Jána Stacha skúmalo viacero osobností, napríklad literárna vedkyňa Andrea Bokníková a literárny kritik Valér Mikula, ktorý upozorňuje na komplikovanosť Stachovej poézie a očakáva zviditeľnenie „málo viditeľného“, dotiahnutie „kontúr“, vylúčenie „akcidentálneho“ a spresnenie a spevnenie „nosných prvkov štruktúry“.
Jána Stacha som vybrala aj ako básnika - prekladateľa. Venoval sa mnohým autorom z viacerých jazykov a vďaka jeho prekladom z francúzštiny máme šancu zoznámiť sa s málo známymi básnikmi romantizmu, s poľským Konstantym Ildefonsom Galczynskym, ale aj so starovekou a exotickou poéziou. Texty zväčša dodnes nerecitované, alebo len veľmi ojedinele, preto môže byť tento básnik výzvou na dobrodružný prieskum náročnej poézie.
Konkretizmus a zmyslové vnímanie
Ako člen skupiny konkretistov, ktorí vyjadrovali odpor k frázam schematickej lyriky, sa J. Stacho spoliehal na výnimočnú predstavivosť. Špecifický zmysel svojej „konkrétnosti“ vyložil až po knižnom vystúpení: dovtedajšia básnická oslava ženy sformulovávala výsledok vnímania do hotových všeobecných pojmov. V období vydania knihy Čokoládová rozprávka bol Ján Stacho akýmsi duchovným vodcom skupiny konkretistov, pre ktorých literárnu tvorbu zohrávalo najdôležitejšiu úlohu zmyslové vnímanie skutočnosti a pôsobenie na citovú sféru čitateľa. Ako základný výrazový prostriedok sa používala metafora, ktorej prehnanosť vyvolávala nezrozumiteľnosť poézie, ktorú chápali predovšetkým intelektuáli.
Svadobná cesta a tradícia
I keď bol Ján Stacho predstaviteľom moderných prúdov v slovenskej literatúre, jeho zbierka Svadobná cesta naznačuje, že neodmietal tradície, čo naznačuje báseň Soľ do zmyslov. Svadobná cesta znamená pre autora skúšky básnických techník a zároveň prináša polohy, s akými sa uňho viac nestretneme. Verše sa často odviažu do významovo neurčitých pasáží, no vzápätí sa vracajú do spomienkových epizód z detských čias a dospievania, a práve tie sa z ďalších diel postupne vytrácajú. V Stachovej tvorbe zohráva dôležitú úlohu vznešená štylizácia básnika, ktorý sa napĺňa nadprirodzeným poslaním. V rozsiahlejšom historicko-autobiografickom pásme Soľ do zmyslov sa prikláňa k „žobrači“. Tak J. Stacho, inšpirovaný Plebejskou košeľou Vojtecha Mihálika, nazýva ľudí žijúcich v tvrdej robote a biede. Nepreberá celkom snahu hovoriť za plebejcov, vo svojom chudobnom pôvode skôr hľadá zdroje aristokratickej básnickej reči.
Prečítajte si tiež: Osviežujúca letná torta
K úsiliam konkretistov patril návrat k prameňu detstva. Básnik je v ňom dôsledný až natoľko, že sa pokúša predstaviť si vlastnú existenciu pred počatím, keď ešte len: „Otec túžil do matkiných vlasov… A ja som bol vápnom, ktoré mlčí.“ Načieranie do osobnej pamäti pokračuje „obrázkami“ z dôverne známeho prostredia. V sonete S medom na jazyku a mama sa ozve priam fyzicky boľavá mamina spomienka na otca podaná priezračnou definíciou: „Slza je včela s čírou lampičkou.“ Vízia V modrom svetle blesku zasa žartovne prirovnáva uhlík v dedovej dlani k žmurkaniu ospalej mačky. Stachove nostalgické i vecné evokácie domova sa zapĺňajú množstvom dedinských reálií ako ovečka, oska, džbán.
Štýlovú rôznorodosť prvej časti zbierky dopĺňajú Poznámky z obchodného domu, pretože civilným tónom a uvoľnenou dĺžkou veršov majú blízko k próze. Emancipované „ja“ vypovedá jednoduchším výrazom, aby prepojilo cestu za nákupmi do výškovej budovy a milenecký príbeh s vidinou vzlietnutia. Stacho nechá vyniknúť osviežujúce účinky modernej rekvizity, keď spomenie „tri vlasy z účesu opálenej blondíny“ namiesto rozprávkových, patriacich dedovi vševedovi.
Marion a ľúbostná poézia
Sériou básní o Marion sa začína autorova sústredená obnova ľúbostnej poézie. Partnerka zaľúbeného nemá post nedosiahnuteľnej mytologickej bohyne či kráľovnej ako v sladkovičovsko-kostrovskej tradícii. Ostáva síce v pozícii ideálu, ale pôsobí hmatateľnejšie, aj keď neobyčajne. Pokožka jej tváre sa dáva do súvislosti s pomarančovou kôrou a obe sa prelínajú s mesačným splnom, čím hmatová, čuchová a zraková charakteristika zastiera priame vyznanie citu. Stacho svoju povestnú vypätú erotiku zobrazuje vlastne veľmi diskrétne. Albou Svitanie nad mestom sa jeho príhovor obracia k tej, s ktorou prebdel noc, s nehou a ľútosťou.
Čítanie z prachu a očistenie telesnej lásky
Nóvum v spracovaní odvekej témy završuje druhá časť zbierky - Čítanie z prachu. Nápadne pôsobí už cyklickou kompozičnou zomknutosťou textov, obsahujúcich po päť viazaných štvorverší v náročnej forme alexandrínu s daktylotrochejským metrom. Stretá sa v nich príroda predstavená motívmi „makovice“, prípadne „korienka zelín“ s pomenovaniami neživých, doslova trblietavých materiálov žuly alebo porcelánu. Názov cyklu prezrádza odkaz na novozákonný príbeh o Ježišovi, ktorý píše čosi do prachu skôr, ako odpustí hriechy cudzoložnici. Telesná láska sa tu očisťuje, ba posväcuje schopnosťou človeka plodiť, zanechávať potomstvo. Hladké plynutie verša je len zdanlivé, jeho tradicionalistická atmosféra sa rozrýva vpádmi banálne všedných situácií a óda Krv neobchádza prostriedky krášlenia ako rúž a nalakované nechty. Zvýrazňuje sa, že mozaiková kompozícia plná poetizmov, silno napojená na tradície, pripomína popartovú koláž reprodukcií starého umenia a predmetov masovej spotreby.
Gagarinov let do kozmu a sociálno-utopická poéma
Debutová knižka, ktorú Ján Šimonovič nazval „výlučnou“, sa spomedzi ostatných autorových zbierok vymyká záujmom o časovo módne záležitosti. Celú tretiu časť zaberá sociálno-utopická poéma S nohami na zemi, nespaví, dvíhame hlavu k lune, venovaná Gagarinovmu letu do kozmu, avšak miestami ľahko preberajúca prvky poetiky J. Ondruša. Technický pokrok z nej vychádza v pozitívnom svetle, veď utvrdzuje víťazstvo „červenej luny“ komunizmu. Sympatia k mocenskej ideológii znamenala pre Stachu krátkodobú epizódu.
Prečítajte si tiež: Chutné placky zo slnečnicových semienok
Z druhého vydania Svadobnej cesty a ešte dávno predtým z výberu Čítanie z prachu vylúčil transparentnú politickú tézu. Naopak, obohacujúco tam zaradil časopisecké ukážky z obdobia začiatkov, napríklad „marionské“ variácie doplnil do jedného zo svojich cyklov. Do Rozprávania pre Marion o minulej láske akoby ukryl nesplnené sny o manželskej idyle. Básne sú nasýtené pomenovaniami farieb, chutí či vôní, čo robí z J. Stachu rimbaudovského vizionára schopného hlboko vnútorne vnímať. Lenže zmyslovo konkrétne metafory prechádzajú do abstraktnejších obrazov, v ktorých nejde o prvotné vnemy, ale o subtílne vystihnutie celkovej nálady: „Bude nám telesne a zažato.“ Stachova synestézia pritom nepôsobí ako zámerne vymýšľaná, spontánne prepína aspekty jediného zážitku, akoby presviedčala, že ak sme kedysi vnímali rôzne pocity spolu, nedajú sa od seba oddeliť ani pri spomínaní. Preto zimný chlad ihneď navodí vonnú asociáciu ihličia, „pryskyrične chladného vzduchu“.
Chemizácia duše a nadčasové básnictvo
Jeden z najvýraznejších prínosov básnika spočíva v „chemizácii“ výrazu duše. Útočiac na sentiment, dokáže vystihnúť zložité pochody psychiky názvami ničivo-očistných látok, zvlášť horľavej síry a kraskovského fosforu signalizujúceho rozpad. Pri ranom Stachovi sa zdôrazňovala „konkrétnosť“ s inšpiráciou v poetistickej „škole modernej vnímavosti“ a jeho prvá zbierka naozaj nepriamo súvisí s dobovým návratom mnohých umelcov Európy i zámoria k javovej situácii „tu“ a „teraz“ (popart, poézia všedného dňa). Popri tom si autor so sklonom ku krajnostiam zachoval métu nadčasového básnictva, takže aj najvšednejšie výjavy prevádza do zduchovneného odkazu plodiť, tvoriť, búriť sa proti pominuteľnosti. Vždy ho fascinoval fenomén okrúhlosti, mýtický moment tesne po dozretí plodu, rodenie sa života a v prenesenom zmysle zrod slova.
V horúcich diskusiách o potrebe nových podôb literatúry J. Stacho prekvapil nielen odvážnou obraznosťou „erotického dotyku so skutočnosťou“ a „dynamickej expresivity slovies, v akej u nás nemá obdoby“, ale aj bravúrou sonetových a štvorveršových foriem bez presahov - tým, že „vie urobiť voľný verš i dobrý sonet“. Básnika lákali aj rozprávačské možnosti voľného verša s nadšenými zvolaniami pri citových záchvevoch. Tradičnejším zvukovo bohatým rýmom dal rovnako precíznu podobu ako oživujúco nepresným, teda dekanonizovaným, príznačným pre celú jeho generáciu (durmany / ubrániť). Pravda, objavila sa i výčitka „poetickej konvenčnosti“, a to pre odvahu nechať zažiariť klišé v novom kontexte.
Exkluzívny štýl a živý hlas
J. Stacho vytvoril nápadne exkluzívny štýl s množstvom príznakov básnickosti a so záľubou v neobvyklom zvuku slov. Už nikdy Stachovo zázračno nezahrnie potešenie z malého dôverného detailu v zábere na každodennú pohodu, aké prezrádza gesto „pohladkať žoržet na manželkiných pleciach“. Miniatúrny obrazový rozmer sčasti ustúpi veľkolepému a monumentálnemu. Hneď v debute sa však prihlásil básnikov bezprostredne pôsobiaci, akoby živý hlas, ktorého naliehavosť je v kontraste so zašifrovaným obsahom toho, o čom sa hovorí.
Nástup J. Stachu obohatil slovenskú literatúru a básnictvo vôbec prudkým obrazotvorným talentom usmerňovaným pedantnosťou úzkostlivého tvorcu. Určité slovné spojenia sa uňho vracajú viacnásobne opracované, kým nedosiahnu želaný „kryštál“ tvaru.