Ľubochňa, malebná obec v srdci Slovenska, sa pýši bohatou históriou, ktorá siaha až do 17. storočia. Od skromnej osady lesných robotníkov a rybárov sa postupne vyvinula na vyhľadávané klimatické kúpele a významné stredisko cestovného ruchu.
Začiatky a vývoj osady
Prvá písomná zmienka o Ľubochni pochádza z roku 1625, kedy sa spomína ako malá osada patriaca k susednej obci Hubová (vtedajší Gombáš). Osada bola majetkom panstva hradu Likava a jej obyvatelia sa živili najmä prácou v lese, rybolovom a remeslami.
Názov obce sa v priebehu histórie menil: Lubohna (1880), Ľubochňa (1886), Fenyőháza (1895), Ľubochňa (1918) až po dnešnú Ľubochňu.
V Ľubochnianskej doline sa nachádzala sklárska huta likavského panstva, v bočných dolinách sa pálilo drevené uhlie a fungovali píly na vodný a parný pohon. Začiatkom 19. storočia tu vznikol železný hámor na spracovanie surového železa, ktoré sa dovážalo z Liptovského Hrádku na pltiach.
Rozvoj kúpeľníctva a rozmach obce
Od 90. rokov 19. storočia sa Ľubochňa začala rozvíjať ako podhorské klimatické kúpele. V roku 1894 bola osada Ľubochňa (patriaca k obci Gombáš až do 1. januára 1951) využívaná ako verejné letovisko. Súkromní podnikatelia, maďarská a židovská šľachta tu postavili 16 víl. V roku 1897 boli v Ľubochni založené klimatické kúpele a vystavané štátne liečebné domy. Vďaka tomu Ľubochňa mala prvú kanalizáciu v okrese.
Prečítajte si tiež: Jednoduchá hubová polievka
Rozvoj Ľubochne je spojený s menom grófa Andrása Bethlena, zakladateľa Tatranskej Lomnice, s ktorou má obec podobnú architektúru. V tomto období boli postavené viaceré štátne hotely, sieť súkromných sídiel členov uhorskej vlády, parky, vodoliečebný kúpeľný dom, tenisové kurty a plaváreň. Výstavba bola realizovaná v secesnom štýle s drevenou hrazdenou architektúrou.
Ľubochnianske kúpele navštívilo veľa významných ľudí ešte za Rakúsko-Uhorska, no i po vzniku Česko-Slovenska. V roku 1919 prišli do Ľubochne českí spisovatelia Otokar Březina (predstaviteľ českej verzie svetového symbolizmu a kandidát na Nobelovu cenu za literatúru) a Jakub Deml (katolícky kňaz, básnik, prozaik, prekladateľ, polemík, esejista a publicista českej katolíckej moderny). Rok po nich navštívili kúpele dvaja velikáni a hviezdy nášho básnického neba Pavol Országh Hviezdoslav a Ľudmila Riznerová Podjavorinská, ktorí tu trávili v júli r. 1920 svoju dovolenku. Ľ. Podjavorinská tu napísala báseň Ľubochniansky telefón (bola publikovaná v časopise Živena v r. 1921). Venovala ju Hviezdoslavovi a Ľubochni.
O niečo neskôr napísala L. Podjavorinská Hviezdoslavovi: „Nuž ráčte teraz prijať môj srdečný prívet v rozpomienke na útulný, premilý pobyt v rozkošnej Ľubochni. Len teraz viem oceniť, ako nám tam bolo dobre!…"
Lesná železnica a hydroelektráreň
V rokoch 1903-1904 tu bola postavená úzkokoľajná lesná železnica. Slúžila na odvoz dreva z Ľubochnianskej doliny cez obec na pílu (až ku hlavnému železničnému ťahu). Ako určitá atrakcia príležitostne prepravovala turistov a kúpeľných hostí. Po energetickej stránke bola napojená na hydroelektráreň v hornej časti obce, unikát svojho času, ktorá dokázala zásobovať elektrinou okrem železnice celé verejné osvetlenie obce i domácností.
Významné udalosti a osobnosti
Z historického a spoločenského hľadiska je Ľubochňa v našich novodobých dejinách spojená s pamätným zjazdom ľavice sociálnej demokracie Slovenska a Zakarpatskej Ukrajiny, ktorý sa konal v Kollárovom dome 16. januára 1921.
Prečítajte si tiež: Láhodná hubová polievka
Ľubochňa je úzko spätá s menom akademika univerzitného profesora PhDr. Ľudovíta Nováka, DrSc. (významného jazykovedca, dekana FF SU v Bratislave, pracovníka FF UPJŠ v Prešove a PF UK v Trnave, zakladateľa Slovenskej akadémie vied a umení), ktorý tu žil so svojou manželkou a troma dcérami. Počas svojho aktívneho života načas z Ľubochne odišiel. Po odchode na dôchodok sa v roku 1985 definitívne vrátil a tu aj 17.9.1992 vo veku 84 rokov zomrel.
Svoje detstvo v Ľubochni prežil aj známy slovenský spisovateľ Peter Štrelinger. Prvých päť rokov školskej dochádzky chodil do školy v Ľubochni, neskôr v susednej obci Stankovany. O Ľubochni napísal román Salakúzy.
Súčasnosť Ľubochne
Obec má okolo 1100 obyvateľov. Je zaradená do sústavy kúpeľných miest na Slovensku, pričom Národný endokrinologický a diabetologický ústav (NEDÚ) je jediný svojho druhu v Slovenskej republike.
Ľubochnianska dolina je najdlhšia dolina Veľkej Fatry, vyznačujúca sa značnou koncentráciou prírodných hodnôt. Územie bolo vyhlásené za CHKO 28.
Erb a symboly obce
Mnohé dediny, osady a mestá na Slovensku majú vlastné erby. Ľubochňa nie je v tomto smere výnimkou. V poslednom období sa pri rôznych príležitostiach používali znaky vyjadrujúce prostredie a charakter obce. Známy je napríklad znak, ktorý sa v sedemdesiatych a osemdesiatych rokoch používal na pohľadniciach Ľubochne, na ktorom je vyobrazená jedlá huba smrčok obyčajný, rastúci v ľubochnianskej doline okolo rieky. V 90-tych rokoch sa do rôznych publikácií o Liptove dostal iný znak, znázorňujúci smrek ako kužeľ v dvoch farebných odtieňoch v kruhovom poli. Tento znak je použitý aj na novej mape Ľubochne, ktorá je umiestnená na námestí pred bývalým domom obradov.
Prečítajte si tiež: Ako pripraviť poľskú hubovú polievku
Aby sa problematika okolo znakov Ľubochne zjednotila a znak vyjadroval aj historickú podobu obce, požiadalo v roku 1997 obecné zastupiteľstvo v Ľubochni Heraldickú komisiu o vypracovanie návrhu pre nové symboly obce.
Prof. PhDr. Jozef Novák, DrSc. podpredseda Heraldickej komisie ku návrhu symbolov obce napísal:"Ľubochňa ako osada vznikla v 18. storočí. V dnešnom jej chotári sa v tom čase spomína iba hostinec a domy rybárov a hájnikov, v prvej polovici 19. storočia sa uvádza ako osada s rozsiahlym skladom dreva. Prvá písomná správa je z roku 1808. V 70-tych rokoch minulého storočia bola administratívne zlúčená s Hubovou (Gombášom), pričom obidve obce si svoj názov ponechali. Ľubochňa sa opäť osamostatnila až 1. januára 1951.
Hubová je podstatne staršou obcou. Jej historickým symbolom v 18. storočí bol dub. Je len pochopiteľné, že od 70-tych rokov 19. storočia, keď sa Hubová zlúčila s Ľubochnou, a začala používať spoločné pečatidlo, zvolila si aj spoločný znak. Na novom pečatidle, ktoré sa dodnes zachovalo v Liptovskom múzeu v Ružomberku, je vyrytá z trojvŕšia vyrastajúca jedľa. Kruhopis pečatidla znie: GOMBÁS ÉS ĽUBOCHŇA KÓZSÉGEKNEK PECSÉTJE. (Hubová sa až do roku 1948 nazývala Gombáš). Dnes je toto pečatidlo krížom vypílené. Bolo by zaujímavé zistiť, kto a kedy ho týmto spôsobom vylúčil z používania. Odtlačky pečatidla sme našli na dokumentoch z r. 1894 a 1896, kresba pečatného poľa od A. Fellegiho je v Liptovskom múzeu v Ružomberku.
Ak Hubová pôvodne používala ako svoj obecný znak dub a na spoločnom pečatidle s Ľubochňou nachádzame jedľu, predpokladáme, že pôvodným symbolom Ľubochne bola práve jedľa. Či je náš predpoklad správny, ukážu výsledky budúcich výskumov.
Ak máme v súčasnosti navrhnúť pre Ľubochňu erb, jedľa je pre ňu najpriliehavejším symbolom. Nielen preto, že je pre obec historickým znakom, ale najmä preto, že Ľubochňa je od začiatku 20. storočia dodnes naším významným klimatickým kúpeľným miestom. Za jej erb navrhujem preto strieborný štít, v ktorom presne podľa predlohy zo zeleného trojvŕšia vyrastá zelená jedľa. V tejto podobe je erb Ľubochne historicky verný, heraldicky správny a obsahovo veľmi výstižný i priliehavý."
Popis erbu: V striebornom štíte rebrovitý ihličnatý strom vyrastajúci zo stredného vrchu ostrého trojvršia, všetko zelené.
Pečať - najstaršie známe pečatidlo, v ktorom je v kruhopise napísané: GOMBÁS ÉS ĽUBOCHŇA KÓZSÉGEKNEK PECSÉTJE
Vlajka obce pozostáva z piatich pozdĺžnych pruhov vo farbe zelenej a bielej ukončená je tromi cípmi, t.j. dvomi zástrihmi, siahajúcimi do tretiny jej listu. Symboly obce sú zaevidované v Heraldickom registri Slovenskej republiky pod signatúrou L-81/97. Pri konsekrácii kostola sv. Cyrila a Metoda, ktorá sa uskutočnila 3.7.1998 boli tieto symboly posvätené otcom biskupom Msr. Františkom Tondrom.
Ľubochňa sa tak stala na dolnom Liptove prvou obcou, ktorá má oficiálne priznané vlastné symboly. Prajeme si, aby sa tieto symboly čo najrýchlejšie dostali do povedomia obyvateľov Ľubochne a začali sa používať.
Hubová: Susedná obec s bohatou históriou
Hubová, susedná obec Ľubochne, má tiež bohatú históriu. Prvá písomná zmienka o obci pochádza z roku 1425 v súvislosti z panstvom hradu Likava. Vybudovali ju obyvatelia šoltýskej dediny Stankovany. V roku 1425 kapitán hradu Likava dal Petrovi, Stankovmu synovi zo Stankovian právo šoltýstva v Gombáši. Mohol mať krčmu a mlyn. Patrili mu pokuty. Mohol slobodne rybáriť vo Váhu, Orave a Ľubochnianke. Originály listín sú uložené v Liptovskom múzeu v Ružomberku.
Prví osadníci boli pastieri oviec, ktorí tu zakladali prvé salaše, následkom čoho sa v obci rozvinulo aj garbiarstvo. Ovce sa pásli na kopcoch a lúkach a vhodné podmienky priestrannej Hubovskej doliny ľudom umožnili pestovať obilie. Obyvatelia osady sa živili mliekom a mäsom oviec, ktoré im poskytovali aj vlnu a kožušinu. Prostredie Hubovskej doliny poskytovalo vhodné podmienky aj na pestovanie obilia. V obci mlel aj mlyn, no ten sa nezachoval.
V roku 1551 v obci boli štyri sedliacke usadlosti a 18 želiarov z ktorých traja nemali vlastný dom. Do chotára Hubovej patrila aj Ľubochnianska dolina, v ktorej obyvatelia Hubovej ťažili drevo. V roku 1625 sa uvádzajú tri vodné píly. Zo starších období sa dochovali dve drevenice, ktoré slúžili ako sypárničky na obilie. V Bystrej doline sú zrúcaniny železnej hute, čo svedčí o kováčskom remesle v tejto malej doline, kde sa pravdepodobne nachádzali aj nejaká menšie zásoby železnej rudy.
Typické pre Gombáš boli drevené štvorbytové dvojdomy. Obyvateľov domu nespájala žiadna príbuznosť. Ako vyzerala vtedajšia dedina svedčí obraz z kaplnky sv. Rócha z roku 1831, keď v obci zúrila cholera. Roku 1882 bol v obci veľký požiar, pri ktorom zhoreli skoro všetky dvojdomy. Tie, ktoré ostali mali väčšinou vročenie 1827.
Po tomto požiari sa začali stavať drevené jednodomy. Boli to tiež zrubové stavby (ako dvojdomy). Strecha bola sedlová a oblé spojenie prednej a bočnej strechy tvorilo obkrútku. Zadná a predná časť strechy bola rovnaká. Každá časť domu mala izbu, pitvor a komoru. V pitvore bolo ohnisko a hlinená podlaha. Často sa stávalo, že keď sa založila nová rodina, tak sa pre ňu vytvorila nová izba z komory. Všetky drevenice mali slepý komín a dym sa rozliezal po pôjde, na ktorom sa údila slanina, mäso a klobásy. Dolu dedinou popri prednej časti domov bola priekopa na odvod dažďovej vody. Do dvorov sa prechádzalo cez drevený mostík. Na druhej strane cesty-nad Váhom boli zeleninové záhradky. Kríž na ľavej strane Váhu bol od nepamäti. Oproti nemu viedla, ako aj dnes, Kostolná ulica.
V obci sa nachádza neskorobarokový kostol Povýšenia Svätého kríža, ktorý je kultúrnou pamiatkou. Bol postavený v roku 1816, vyzdobený je nástennými maľbami od Jozefa Hanulu.
Názov obce Gombáš (maď. Gombak = Huba) bol v roku 1948 zmenený na Hubová. V roku 1951 sa od obce osamostatnila obec Ľubochňa. O tom, ako vzniklo pomenovanie obce sa nezachovali žiadne podklady. Prvý kronikár našej obce Ján Okáľ pripomína, že názov obce Gombáš má slovanský koreň. Koreň slova gomba - huba je slovenský, prípona -áš je maďarská. Proti tvrdeniu, že ide o maďarský názov stojí aj to, že najstaršie mená obyvateľov boli slovenské, a tak isto aj okolité zemepisné názvy. Takže prví osadníci boli Slováci. Pôvodný názov obce platil do 11.06.1948, kedy sa vyhláškou PV č.A - 311/16-II/31948 zmenil na terajší Hubová (nepomohla ani podpisová akcia). K histórii patrí aj naše nárečie, postupne sa menilo pod vplyvom spisovnej slovenčiny. Naše nárečie bolo tvrdé, u starších ľudí sa zachovalo dodnes.
Významné osobnosti Hubovej
- PhDr. Miloslav Okál, DrSc - slovenský klasický filológ a prekladateľ antickej literaúry. Okrem iného preložil do slovenčiny veľké starogrécke eposy Ilias a Odysea.
- Jozef Kútnik - Šmálov - kňaz, básnik, prozaik, prekladateľ, literárny a kultúrny historik
Geografické údaje Hubovej
Obec Hubová sa nachádza v Liptovskej kotline neďaleko mesta Ružomberok, v Žilinskom kraji, susedí s obcami Ľubochňa a Švošov. Celková rozloha obce /katastra/ Hubová: 1.690 ha Nadmorská výška : stred obce Hubová je 450 m n.m.V katastrálnom území obce sa nachádzajú viaceré doliny, z nich najrozsiahlejšia je Hubovská (Gombášska) dolina. Bystrá dolina je zase dlhšia, užšia a preteká ňou Bystrý potok, ktorý zároveň tvorí hranicu s obcou Černová. Obec sa nachádza v pohorí Veľká Fatra. Najvyšší vrch obce je Červený Grúň (1 139 m n. m.). Ďalšími významnými vrchmi sú Kútnikov kopec (1 064 m n.m.), Veľký Smrekovec (972 m n. m.), Kýčera (956 m n. m.), Grúň (940 m n. m.) a Malý Smrekovec (819 m n. m.). Obec Hubová leží na ľavom brehu rieky Váh. Oproti obci na pravom brehu rieky Váh sa nachádza obec Švošov. Po severnej strane obce popri brehu rieky Váh vedie veľmi frekventovaná cesta číslo 1/18 E50. Doprava z tejto cesty má byť v budúcnosti presmerovaná na diaľnicu D1 ktorej výstavba sa v tejto oblasti pripravuje. V obci pramenia významné potoky: Hubovský, Lánový, Brúsový.
Farnosť Hubová
Farnosť Hubová do roku 1948 Gombáš podľa zachovaných záznamov cirkevne patrila k Ružomberku, potom k farnosti - obci Komjatná. Misionár P. Serafín (Bošáni) katechizoval a slúžil sv. omše v Gombáši už v r. Samostatnou farnosťou sa stala v roku 1787 s filiálkami Švošov a Ľubochňa. Na kostol sa upravil starý hostinec, ktorý sa nachádzal vedľa „ciene“. Starý prícestný poschodový hostinec sa však pri pokuse o jeho opravu 27. apríla 1795 zrútil. Kráľovská komora ešte predtým zamietla stavbu nového kostola pre nedostatok financií. Farníci z Gombáša a Švošova si potom a na tom istom mieste postavili za 5 týždňov nový drevený kostol. Posviacka tohto kostola bola 2.júna1795. Tento kostol mal jediný oltár Povýšenia sv. Kríža, chór s malým organom a bol vybavený potrebnými bohoslužobnými predmetmi. Pri kostolíku stála drevená zvonica s dvoma zvonmi, ktoré sa zachovali do 1.svetovej vojny, keď ich po zrekvirovaní preliali na kanóny. Kostolu však chýbala sakristia. Kráľovská komora rozhodla postaviť nový, murovaný kostol na dnešnom mieste, ktorý bol dokončený v r. 1815.
V roku 1825 sa uskutočnila prvá maľovka kostola. Boli vymaľované len 3 steny a to za hlavným oltárom a za bočnými oltármi. V roku 1957 sa rozšíril chór a urobil sa naň aj vchod zvonku železnými točitými schodmi. Prístavba ku vchodu kostola bola vykonaná r. 1994 podľa návrhu rodáka Ing. Prvý organ si zadovážili veriaci v r. 1823. Druhý organ z r. 1878 bol v r. 1987 inštalovaný v Suchej Hore na Orave. Za účinkovania farára Štefana Hatiara (1904-1912) sa v roku 1905 uskutočnila rozsiahla úprava interiéru kostola, dlažba a kompletná výmaľba od majstra Jozefa Hanulu. Pri maľovaní sa inšpiroval motívmi pôvodných starých malieb stien z r. Zásluhou farára Š. Hatiara sa v r. 1907 inštaloval terajší hlavný oltár z dielne Ferdinanda Stuflessera z Ortisei v Taliansku a bočné oltáre Božského Srdca Ježišovho a Lurdskej Panny Márie, ktoré r. 1984 boli demontované. Čiastočná reštaurácia maľovky sa uskutočnila v r. 1986 pod vedením ak. mal. Reštaurácia oltára, všetkých sôch a obnova maľovky a celého vnútrajška kostola sa urobila za správcu farnosti Jozefa Sobčáka r. 1993. Túto náročnú prácu vykonali majstri bratia Olšavskí. Pri rekonštrukcii interiéru svätyne sa upravila dlažba. Vo svätyni sa inštaloval nový mramorový oltár. Takto vynovený kostol 28.8.1994 konsekroval diecézny biskup ThDr. František Tondra. Za pôsobenia vdp. Ondreja Poľančíka (1995 - 2012) sa v r. 1998 oddelila od farnosti filiálka Švošov, ktorá bola erigovaná ako samostatná farnosť. V r. 1997 s povolením biskupa Mons. F. Tondru začala obnova a budovanie prístavby kostola v Ľubochni, ktorý bol postavený v r. 1938. Po obnove a dobudovaní prístavby (nová svätyňa, sakristia a sklad) bol kostol 3.7.1997 konsekrovaný Mons. F. Tondrom.
Filiálny kostol sv. Cyrila a Metoda v Ľubochni
ĽUBOCHŇA - filiálny kostol sv. Cyrila a Metoda, výročie posviacky: 3. Obec Ľubochňa patrí do farnosti Hubová, ktorá vznikla v roku 1787. V tom čase mala Ľubochňa 219 obyvateľov, veľká časť žila v Ľubochnianskej doline. Ako prvá sakrálna stavba bola v Ľubochni prícestná kaplnka Najsvätejšej Trojice. Miestni obyvatelia sa podľa plánu arch. Záchenského rozhodli na ľavom brehu rieky Ľubochnianky postavť kaplnku zasvätenú sv. Cyrilovi a Metodovi. V roku 1937 prelát Andrej Hlinka posvätil základný kameň a 29. V roku 1997 pod vedením vtedajšieho duchovného správcu farnosti vdp. Ondreja Poľančíka a starostu obce pána Karola Ondruša s podporou veriacich začali práce na rozšírení kaplnky do dnešnej podoby. Po ukončení prác bol kostol dňa 3.7.1998 konsekrovaný Mons.