Massimo Montanari, uznávaný taliansky historik a profesor medievalistiky na Bolonskej univerzite, ponúka v knihe "Hlad a hojnosť" fascinujúci pohľad na európske dejiny cez prizmu jedla, výživy, dostatku a nedostatku, a stravovacích zvyklostí. Kniha, ktorú preložila Mária Štefánková a vydalo ju vydavateľstvo Kalligram v Bratislave v roku 2004, je ambicióznym pokusom zmapovať dejiny našej civilizácie prostredníctvom skúmania stravy, zabezpečovania potravín a spôsobov výživy.
Pohľad do minulosti cez taniere našich predkov
Montanariho dielo sa zameriava na prepojenosť ekonomických, sociálnych, politických a kultúrnych aspektov s problémami výživy. Autor zdôrazňuje, že každodenné prežitie je základnou potrebou človeka, ale zároveň jedenie môže byť aj pôžitkom. Medzi týmito dvoma pólmi sa odvíja zložitá história, ktorá je úzko spätá s mocenskými vzťahmi, sociálnymi rozdielmi a kultúrnym zázemím.
Kniha "Hlad a hojnosť" prináša slovenským čitateľom nový pohľad na európsku históriu a identitu v dobe, keď na Slovensko prichádza "hlad po kultúre a estetike jedenia".
Sociálne rozdiely na tanieri
Montanari ilustruje sociálne rozdiely v stravovaní na konkrétnych príkladoch. Jedna z talianskych kroník zo 14. storočia rozpráva o sedliakovi, ktorý kradol broskyne zo záhrady svojho pána. Keď ho prichytili, potrestali ho a prikázali mu jesť "repu, cesnak, pór, cibuľu a šalotku s cirokovým chlebom". Broskyne boli vnímané ako aristokratické jedlo, vyhradené pre vyššie vrstvy, zatiaľ čo sedliakom prislúchala prostá strava.
Podobne, novela z neskoršieho obdobia hovorí o chorom sedliakovi, ktorému lekári podávali vzácne jedlá, nevhodné pre jeho žalúdok. Sedliak márne žiadal "hrniec fazule s cibuľou a repu pečenú v popole", no jeho prosby neboli vypočuté a zomrel v bolestiach. Tieto príbehy ilustrujú, ako jedlo odrážalo a upevňovalo sociálne hierarchie. "Povedz mi, čo ješ, a ja ti poviem, odkiaľ pochádzaš," píše Montanari, čím zdôrazňuje prepojenosť stravy a identity.
Prečítajte si tiež: Sprievodca pestovaním tekvice
Súboj tradícií: Chlieb a víno verzus mäso a pivo
Jednou z ústredných línií knihy je konflikt medzi grécko-rímskou a keltsko-germánskou tradíciou. Montanari tvrdí, že ani dve tisícročia spoločných dejín celkom neprekonali priepasť medzi kultúrou chleba a vína na jednej strane a kultúrou mäsa a piva na strane druhej. Autor poukazuje na zaujímavý ľudský rozmer tohto súboja. "Istý panovník germánskeho pôvodu, hlboko zakorenený v tradíciách svojho národa a svojej triedy, je okolnosťami prinútený obliecť si rúcho rímskeho imperátora aj s kompletným (teda kresťanským) bremenom striedmosti a miery, ktoré toto postavenie so sebou prinášalo, čo musela byť pre barbara priam tragédia. Toto je prípad Karola Veľkého."
Montanariho prístup a kritika
Montanari sa pri písaní knihy snažil vyhnúť tradičnému chronologickému deleniu stredoveku, pretože ho vnímal ako "ťaživú umelú bariéru". Namiesto toho sa zameral na ľudí a ich každodenný život. Autor čerpá z faktografických prameňov, ale aj zo svojich obľúbených spisovateľov, ako sú Thomas Mann a Cervantes. V knihe nechýbajú ani úsmevné momenty, ako napríklad príbeh farára Meoccia, ktorý maskoval svoju kuchársku knihu ako breviár.
Recenzenti diela "Hlad a hojnosť" si všímajú, že Montanari sa často obmedzuje len na naznačenie určitých tém a nenachádza priestor na ich hlbšie rozpracovanie. S niektorými jeho tézami nemusí čitateľ súhlasiť, napríklad s tvrdením, že odstránenie hladomorov v priemyselnom svete malo priniesť zhoršenie životných podmienok v ostatných krajinách. Na druhej strane, nemožno mu oponovať, keď píše, že v bohatých krajinách už nehrozia choroby z hladu, ale z prejedania, čo platilo už v roku 1992, a v súčasnosti je situácia ešte horšia.
Problém zabezpečenia potravy v minulosti a teória sťahovania národov
Kniha Massima Montanariho nepriamo otvára aj otázku zabezpečenia potravy v minulosti, čo je téma, ktorá súvisí s teóriou sťahovania národov. Oficiálna historiografia považuje sťahovanie národov v rokoch 375 až 568 za reálnu udalosť, no niektorí autori poukazujú na praktické problémy spojené s presunom veľkých etnických skupín. Jedným z kľúčových problémov je zabezpečenie potravy pre sťahujúce sa obyvateľstvo počas presunu a po príchode na nové miesto.
Stredovekí autori sa často vyhýbali tomuto problému vágnymi vysvetleniami, ako napríklad "žili z ruky do úst" alebo "živili sa, ako sa dalo, lovili zver a ryby". Tieto tvrdenia sú však problematické, ak vezmeme do úvahy energetickú potrebu človeka a energetickú hodnotu potravín. Výpočet energetickej potreby a dostupných zdrojov potravy ukazuje, že zabezpečenie potravy pre stotisícový národ na pochode bolo mimoriadne náročné, ak nie nemožné.
Prečítajte si tiež: Ako bojovať s nafukovaním a vlčím hladom
Napríklad, na pokrytie dennej potreby by človek musel skonzumovať približne 1 kg múky alebo 2,3 kg hovädzieho mäsa. Pre stotisícový národ by to znamenalo 120 ton obilia alebo 230 ton hovädzieho mäsa denne. Zabezpečiť takéto množstvo potravy lúpením alebo lovom bolo nereálne. Sťahujúci sa národ musel mať dostatočné zásoby so sebou.
Problémom je aj počet ťažných zvierat potrebných na prevoz potravy. Relatívne malá, šesťčlenná rodina by potrebovala na prevoz potravy najmenej 4 vozy, teda až 8 ťažných zvierat. Toľko dobytka roľníci zvyčajne nemali.
Tieto úvahy spochybňujú teóriu sťahovania národov a naznačujú, že skutočnosť mohla byť zložitejšia, než sa tradične predpokladá.
Prečítajte si tiež: Spievankovo 3 pre deti