Obec Divina, nachádzajúca sa na severozápadnom Slovensku, má bohatú históriu siahajúcu až do stredoveku. Tento článok sa zameriava na podrobný prehľad jej vývoja, od prvých osídlení až po súčasnosť.
Úvod
Divina, malebná obec ležiaca v údolí potoka Divina, približne 6 km severne od Žiliny, je typickou reťazovou dedinou s bohatou históriou. Jej strategická poloha v údolí spôsobila, že sa obec postupne rozrástla do takmer 6 km dĺžky.
Najstaršie dejiny a prvé zmienky
Na území dnešnej obce Divina boli nájdené slovanské sídliskové nálezy z 11. až 12. storočia, čo svedčí o rannom osídlení tohto územia. Prvá písomná zmienka o novozaloženej obci pochádza z roku 1325. V roku 1393 patrila Divina panstvu Lietava, neskôr panstvu Budatín.
Vývoj názvu obce
Názov obce sa v priebehu storočí menil. V roku 1325 bola známa ako Divina, v roku 1393 ako Dywyne, v roku 1474 ako Nagh Dywen, v roku 1598 ako Diwina Maior a v roku 1808 ako Welká Diwina. Maďarský názov obce bol Nagydivina, Nagydivény. Latinský výraz "Divina" znamená "božská".
Demografický a hospodársky vývoj
V roku 1598 mala Divina 32 domov. V roku 1720 mala 36 daňovníkov. V roku 1784 mala obec 227 domov, 243 rodín a 1326 obyvateľov. V roku 1828 mala Divina 214 domov a 1437 obyvateľov. Obyvatelia sa zaoberali prevažne poľnohospodárstvom, prácou v lesoch a chovom dobytka. V 19. storočí bola v obci v prevádzke pálenica. Za prvej ČSR si obec zachovala poľnohospodársky ráz, časť obyvateľstva sa venovala drotárstvu. Obec často postihovali povodne.
Prečítajte si tiež: Polievky na Slovensku: vývoj a tradície
Obec Lúky
Lúky, ktoré sa spomínajú v roku 1458, patrili zemianskym rodinám. V roku 1598 mala obec 17 domov, v roku 1720 mala 11 daňovníkov, v roku 1784 mala 54 domov, 57 rodín a 314 obyvateľov, v roku 1828 mala 51 domov a 403 obyvateľov. Pred prvou svetovou vojnou bola obec Lúky pripojená k Divine.
Poloha a urbanistický charakter
Divina leží približne 6 km severne od Žiliny, v údolí potoka Divina. Jej poloha v údolí spôsobila, že sa rozrástla do dnešnej takmer 6 km dĺžky. V blízkosti sa nachádzajú obce Divinka, Marček, Svederník, Zárieč, Keblov, Dlhé Pole, Dlhá na Kysucou, Rudinská, Rudina, Rudinka, Vranie a Považský Chlmec. Z urbanistického hľadiska predstavuje Divina typ reťazovej dediny s dodnes nezastavanými časťami (miestna časť ve Vrbí, alebo u Paríži). Rozptýlené osídlenie Diviny potvrdzujú v 18. storočí aj textové operáty Prvého vojenského mapovania. Typ voľnej reťazovej dediny vznikol na Slovensku počas nemeckej kolonizácie v 13. - 14. storočí. Obec vznikla vymeraním rovnobežných pásov, kolmých na hradskú cestu, pri ktorej sa nachádza intravilán.
Miestne časti
Divinu tvoria dve obce: Divina a kedysi samostatné Lúky. Obec má aj početné osady, z ktorých najväčšie sú osady Bálovce (u Báli) a na Vŕšku.
Kataster Diviny
Najstaršie mapy Diviny pochádzajú z roku 1850. Hradné územie Diviny siahalo pôvodne až na sliezske hranice po Jablunkovský priesmyk, lebo ešte v roku 1325 podľa popisu chotára Diviny patrila sem aj Olešná nad Turzovkou a kopce a doliny Milošov medzi Čadcou a Jablunkovským priesmykom. Dnešná rozloha obce je približne 2188 ha a rozprestiera sa vo výške 355 až 910 metrov nad morom. Stred obce je 381 metrov nad morom. Divina sa nachádza na severozápadnom Slovensku, vzdialená sedem kilometrov od krajského mesta Žilina. Leží vo východnej časti pohoria Javorníky. Divina susedí s obcami: Divinka, Svederník, Dlhé Pole, Rudinská, Rudinka, Rudina, Dlhá nad Kysucou, ktorá do roku 1953 patrila k Divine, ale potom bola pripojená k Turzovke a vo východnej časti katastra susedí s mestom Žilina - s miestnou časťou Vranie.
Kniha Horného Považia 2018
Monografia Divinka a Lalinok získala titul Kniha Horného Považia 2018 v kategórii odborná literatúra s počtom hlasov 2030. Celkovo bolo v tejto kategórii prihlásených 38 publikácií.
Prečítajte si tiež: O kapustnici
Vojny a pamätníky
Keďže archívne materiály v Budatínskom zámku vyhoreli, o dávnych vojnách na území Diviny sa veľa nevie. Z iných kroník sa dozvedáme len to, že už v 6. storočí nášho letopočtu k nám podnikali nájazdy kočovní lúpežníci Avari zo stepí východnej Európy. V rokoch 623-624 sa Slovania vzbúrili a pod vedením franského kupca Sama aj zvíťazili, ale Samova ríša v 7. storočí zanikla. V roku 1241 do vtedajšieho Uhorska vpadlo 500-tisíc ozbrojených Tatárov, ktorí zabíjali ľudí, vypaľovali stavby, ničili písomnosti, brali zajatcov a za jeden rok vyplienili dokonale celé územie dnešného Slovenska. Vtedy nariadil kráľ Belo IV. stavbu strážnych hradov. V roku 1431 dobyli a vyplienili Žilinu husiti. Na dolnom konci v Divine slávnostne odhalili pomník padlým 15. mája 1949. Na trojstupňovom podstavci stojí socha Krista držiaceho v náručí umierajúceho vojaka. Na pravom kvádri je tabuľa s menami padlých v prvej a druhej svetovej vojne. Do základov vložili zapečatenú listinu vo fľaši.
Kostol svätého Ondreja
Barokový kostol svätého Ondreja z roku 1779 prešiel renováciou v rokoch 1947 - 1948. Kostol je v správe Farského úradu Divina. Obec sa aktívne podieľala na jeho rekonštrukcii a modernizácii. Starý kostol Kanonická vizitácia z r. 1767 hovorí: "Filiálny kostol v Divine je celý z dreva, je zasvätená sv. Andrejovi, postavený v r. 1726 Gašparom Ladislavom Szunyoghom. Bol znesvätený, keď v ňom bolo pochované nekrstené dieťa. Bola v ňom socha sv. Andreja. Vedľa kostola je malá drevená veža, na ktorej je zvon nepatrnej váhy. Cintorín bol ohradený drevenou ohradou, ale doňho pochovávali len 5 rokov. Predtým si Divinci pochovávali mŕtvych sami, kde chceli, mimo cintorína. Fary v Divine niet, ale prv bola." - z farskej kroniky. Tento kostol stál pravdepodobne na mieste terajšieho obecného úradu, pri zemných prácach na tých miestach sa našlo mnoho kostí mŕtvych. Pri niektorej z častých divinských povodní bol zrejme poškodený, a preto nový postavili radšej na kopci. Ešte jedna zmienka o starom kostole je v kanonickej vizitácii z r. 1828: "Jeden zo zvonov v kostole pochádza zo starého kostola".
Nový kostol
V roku 1742 bola v Divinke postavená kaplnka a v roku 1773 sa začal stavať nový kostol v Divine. Stavba trvala šesť rokov a financoval ju gróf z Budatína Ján Szunyogh. Do novej farnosti patrili aj obce Svederník, Marček, Považský Chlumec, Divinka, Lalinok a určitý čas Rudinská. Kostol stavali z kameňa a pálenej tehly v štýle rokoko, s masívnymi múrmi a klenutou povalou. Zvnútra kostola bol vchod do krypty, sú v nej 3 mŕtvoly, ale už v r. 1828 sa nevedelo, kto je tam pochovaný. Vchod do krypty bol opatrený drevenými dverami, tiekla do nej spodná voda, v súčasnosti je novým dláždením zamurovaný úplne. Nad portálom kostola je dosiaľ do kameňa kresaný erb bývalého patróna rodiny Szunyoghovcov. Dvoje dverí na bočných stenách sa zaisťovali hrubými hranolmi. V r. 1922 bol pokrytý šindľom, v r. 1947 eternitom. V kostole bola kazateľnica, v 70-tich rokoch bola však odstránená a chodba k nej zo starej zákristie zamurovaná. V roku 1964 bola postavená nová zakristia. Kostol bol zasvätený sv. Andrejovi (Ondrejovi) apoštolovi. Pôvodne bol postavený hlavný oltár a dva vedľajšie oltáre z neomietnutých kameňov. Hlavný oltár bol vyzdobený na veľkom plátne maľovaným obrazom sv. Ondreja a vedľajšie obrazmi sv. Jána Nepomuckého a sv. Žofie. Socha sv. Ondreja sa nachádza aj v strede oltára, vľavo je socha sv. Anny a vpravo sv. Jozefa - pestúna. Počas II. svetovej vojny 26. 7. 1943 boli doň zadovážené z Ríma relikvie sv. Ondreja apoštola - patróna kostola - v malej kovovej schránke opatrenej sklom. Až v r. 1921 boli ku kostolu postavené schody, predtým k nemu viedol z obce iba chodník, v zimnom čase pravdaže klzký. Schody boli drevené, časom poškodené a preto všetci obyvatelia boli povinne poistení proti úrazu. V r. 1983 schody opravili, zaliali asfaltom. Vtedy sa odstránili aj staré lipy, ktoré stáli pred kostolom, pretože ich korene siahali až pod oltár a ničili základy.
Rekonštrukcia kostola v roku 2011
V letných mesiacoch v roku 2011 bola kopula pomocou žeriavu zložená z veže a kompletne zrekonštruovaná. Pri tejto príležitosti bola zbúraná a nanovo postavená predsieň pred vstupom do kostola - ľudovo nazývaná "žebrovňa". Nad hlavným vchodom do kostola visí do kameňa vysekaný erb rodiny Szunyoghovcov. Szunyoghovci patria medzi najdlhšie kvitnúci rod Trenčianskej stolice, ktorý bol v r. 1588 povýšený do barónskeho a v r. 1708 do ešte vyššieho grófskeho stavu. V ľavej strane štítu erbu je na pažiti rytier na koni so zástavou na pravom pleci. Posledný mužský potomok rodiny Szunyogh zomrel v r. 1778 - patrón sa teda svojho diela už nedočkal. Dátum pod erbol označuje rok, kedy bol kostol omietnutý brizolitom (1967).
Elektrické a slnečné hodiny
Od marca 2007 ukazujú presný čas v Divine aj vežové hodiny. Priemer ich číselníka je dva metre a ručičky sú dlhé 100 a 80 centimetrov, takže ich vidieť zďaleka. Riadené sú rádiovými vlnami, takže spoľahlivo ukazujú presný čas. Donedávna (od roku 1974) boli na kostole iba slnečné hodiny, ktoré ukazovali správne len takzvalý letný čas.
Prečítajte si tiež: Ako sa cookies stali populárnymi v Amerike
Zvony v kostole
Divinský kostol má vpredu vysokú vežu so štyrmi zvonmi. Najväčší zvon visí v strede, je z roku 1924, je na ňom nápis: SLUŽIM NA VATŠIM ČESŤ A SLÁVU BOŽIU a motív Jána Krstiteľa ako krstí Pána Ježiša. Menší zvon z južnej strany je tiež z roku 1924. Má nápis: ŽIVÝCH VOLÁM, MRTVÝCH OPLAKÁVAM, BÚRKY ZAHÁŇAM a zobrazený je na ňom sv. Jozef s malým Ježišom. Na severnej strane veže visí najstarší zvon z roku 1774. Je na ňom zobratená kľačiaca postava a nápis: F. UDIT MEIOANERNEST CHRISTEL-LIPOSO NIIANNO 1774. Tieto 3 zvony boli od 9. mája 1975 na elektrický pohon, od r. 2001 sú na pohon elektromagnetický. Na veži je upevnený ešte maličký zvon, tzv. umieračik, tento je ešte stále na "ručný pohon", vedie k nemu z chórusu povraz.
Slúžnovský okres Kysucké Nové Mesto
Pred jeden a pol storočím, totiž 1. januára 1872 vznikol slúžnovský okres Kysucké Nové Mesto. Do dnešného okresu Žilina patria dnes samostatné obce: Divina, Divinka, Kotrčiná Lúčka, Lutiše a Svederník, ďalej miestne časti Žiliny: Brodno, Budatín, Považský Chlmec, Vranie a Zádubnie. Novovzniknutý slúžnovský okres fungoval necelé dva roky, keď bol podaný návrh na jeho zrušenie. Dokonca v roku 1886 sa okres rozrástol o ďalšie dve obce Krásno nad Kysucou a Zborov nad Bystricou. Počnúc týmto rokom až do 20. rokov minulého storočia trvala éra, kedy bol okres Kysucké Nové Mesto najrozľahlejší. V spomínanej druhej dekáde 20. storočia potom prebehli územnosprávne zmeny, ktoré sa dotkli iba lokalít z dnešného okresu Žilina, z ktorých zostali v okrese Kysucké Nové Mesto iba Brodno, Kotrčiná Lúčka, Lutiše a Vranie. Tento stav vydržal až do roku 1960, keď k 1. júlu okres Kysucké Nové Mesto zanikol a s výnimkou spomínaných 4 obcí dnešného žilinského okresu bol pričlenený k okresu Čadca.
Divinská farnosť
Samostatná farnosť vo Veľkej Divine vznikla koncom 18. storočia. Jej vznik si vyžiadal aj výstavbu nového reprezentatívneho farského kostola, ktorý začali budovať v roku 1773. V roku 1771 bola z území kysuckonovomestskej a hričovskej farnosti erigovaná (vytvorená) samostatná farnosť Veľká Divina. Presný dátum založenia farnosti je 24. júl 1771 a k tomuto kroku významne dopomohol gróf Ján Nepomuk Suňog, ktorý žil na hrade Budatín. Nová farnosť združovala v roku 1798 pomerne rozsiahlu oblasť. Do tejto farnosti okrem Diviny, Divinky, Lúk, Lalinka, Považského Chlmca, Svederníka a Marčeka patrili aj tieto obce či osady: Rudinská, Dlhá (najprv samostatná osada Dlhého Poľa, potom Turzovky, dnes súčasť obce Dlhá nad Kysucou) a osada Pažiť iba s piatimi obyvateľmi (lokalizáciu tejto osady sa doteraz nepodarilo identifikovať). Divina spadala dlhé obdobie pod jurisdikciu Nitrianskej diecézy. Dňa 14. februára 2008 zriadil pápež Benedikt XVI. samostatnú Žilinskú diecézu, do ktorej správy od tohto obdobia patrí aj farnosť Divina, patriaca do dekanátu Varín. V roku 2014 vo farnosti žilo 3070 rímsko-katolíkov. Dňa 24. júla 2016 uplynulo presne 245 rokov od vzniku samostatnej farnosti vo Veľkej Divine.
Kostol vo Veľkej Divine
Prvý kostol sa vo Veľkej Divine spomína už v roku 1604, takže bol s vysokou pravdepodobnosťou postavený už pred rokom 1600. Podľa vizitačného protokolu superintendenta Eliáša Lániho z roku 1611 chodil v čase reformácie kysuckononomestský farár kázať do Veľkej Diviny šesťkrát ročne. Kostol teda na dlhšiu dobu patril Evanjelickej cirkvi. Keď s v roku 1673 opäť dostal do katolíckych rúk, stručne sa opisuje v kanonickej vizitácii farností Trenčianskeho archidiakonátu. Drevený kostol sa spomína aj v roku 1674 a tiež v ďalších neskorších kanonických vizitáciach: v rokoch 1700 a 1713. V tej z roku 1713 sa spomína aj nejaký predchádzajúci kostol (primevae ecclesiae). Táto informácia nabáda k hypotéze, že tento starobylý kostol je totožný s tým, ktorý sa spomína už v roku 1604 a keď doslúžil, pred rokom 1713 bol postavený ďalší drevený kostol. S istotou vieme, že jeden z divinských kostolov, zasvätený svätému Ondrejovi, bol neskôr zbúraný a nahradený novým, taktiež dreveným, ktorý dal v roku 1726 postaviť gróf Ladislav Suňog a bol zasvätený svätému Andrejovi. Kostol mal samostatne stojacu zvonicu s malým zvonom. Popisuje ho Säpis cirkevných stavieb z roku 1733, a zrejme nebol kvalitne postavený. Na jeho stavbu pravdepodobne použili aj zachovalejšie drevo z pôvodného kostola. Totiž už v roku 1754 sa uvádzalo, že kostol bol z prehnitého dreva s poznámkou, že bol postavený na vlhkom mieste, čo mohlo taktiež spôsobiť rýchlejšie poškodenie dreva hnilobou. Tento nekvalitne postavený svätostánok opisuje tiež kanonická vizitácia z roku 1767. Zaujímavé je, že v tomto čase ešte v Divine nebola murovaná fara. Vo vizitácii sa spomína iba dom, kde býval kedysi evanjelický pastor. Kamenná (súčasná) fara sa začala stavať až v roku 1772. Šindľová strecha na budove musela byť opravovaná v rokoch 1790 a 1813. Ako už bolo spomenuté, posledný z menovaných drevených kostolov, ten nekvalitne postavený, zbúrali pravdepodobne v roku 1779, keď dokončili nový murovaný v štýle baroka, ktorý stojí dodnes. Divinčanom jednak nemohol vyhovovať prehnitý a práchnivý kostol, na druhej strane, po vzniku farnosti bolo potrebné premýšľať nad postavením reprezentatívneho kostola, ktorý by odrážal aj spoločenské postavenie majiteľa Diviny - grófa Jána Nepomuka Suňoga z Budatínskeho hradu. Nový kostol začali stavať žilinskí majstri v roku 1773 a po dokončení ho 22. augusta 1779 benedikoval Michal Rudnaj, farár v Kysuckom Novom Meste.
Konsekrovanie kostola
O konsekrácii divinského kostola máme relevantný dôkaz až 121 rokov od jeho postavenia. Na povale fary sa zachoval prenosný mramorový oltárny kameň, v ktorom boli pôvodne umiestnené ostatky svätého Neita - dnes je priehlbina v kameni prázdna a ostatky sa podeli nevedno kam. Na kameni je zápis o konsekrácii kostola nitrianskym biskupom Imrichom Bendem z dňa 30. júna 1900. V tomto istom čase bol konsekrovaný napr. aj kostol sv. Jána Krstiteľa v Novej Bystrici. Pravdepodobne neznalosť historických faktov a skutočností o vykonanej konsekrácii kostola viedla k opätovnej, ktorú dňa 13. októbra 2005 vykonal nitriansky diecézny biskup Viliam Judák.