Francúzske ťaženie do Ruska: Priebeh na Východnom fronte

Čo je Rusko? Kto sú Rusi? Najväčšia krajina sveta bola pre Západ vždy záhadou. V čase vojny na Ukrajine začalo byť životne dôležité vylúštiť ju správne. Dá sa z prehľadu ruskej histórie vyvodiť niečo použiteľné pre našu súčasnú situáciu? Sme presvedčení, že áno. Ľudia nie sú vo svojich činoch ani úplne slobodní, ani úplne zviazaní panujúcimi pomermi. Striktne vzaté, nič z toho nie je pravda. Dejiny Ruska a ruského národa nie sú o nič viac deterministické ako akékoľvek iné. Rusko prešlo a prechádza možnosťami voľby ako každá iná krajina. Je tiež v rovnakej miere vystavené dejinným náhodám: keby 5.

Úvod

Francúzske ťaženie do Ruska v roku 1812, známe aj ako Napoleonovo ruské ťaženie, bolo jednou z najvýznamnejších a najtragickejších udalostí v dejinách Európy. Toto rozsiahle vojenské dobrodružstvo, ktoré malo za cieľ podmaniť si Ruskú ríšu, sa nakoniec zmenilo na katastrofálnu porážku pre Napoleona a jeho Grande Armée. V tomto článku sa zameriame na priebeh ťaženia na východnom fronte, analyzujeme kľúčové bitky, strategické rozhodnutia a faktory, ktoré prispeli k neúspechu francúzskej armády.

Rusko: Krajina vzdialeností a výziev

Ruské dejiny sú mätúce aj preto, že ich nevyhnutne a koniec koncov právom čítame ako súčasť príbehu kresťanskej, teda západnej civilizácie, a tým pádom sa ich snažíme interpretovať v západných pojmoch. Ruský feudalizmus bol hlboko odlišný od usporiadania strednej a západnej Európy. Ruské majetkové právo nemalo s európskym spoločné vôbec nič. Ruské politické strany v čase boľševickej revolúcie sa ničím nepodobali politickým stranám v Nemecku, Rakúsku či Anglicku. Rusko nebolo a nie je Západ, nie je ani „nedokonalý“ či „pokazený“ Západ. Vyrastá z odlišných starobylých tradícií. Prvým sú vzdialenosti. V ére lietadiel, televízie a internetu je to oveľa menší problém ako predtým, stále ho však nemožno zanedbať. Petropavlovsk-Kamčatskij delí od Petrohradu 9500 kilometrov, čo je veľká prekážka aj dnes. V prvej polovici 18. storočia, keď boli obe mestá založené, boli na väčšinu praktických účelov neprekonateľné. S tým súvisí druhý problém, ktorým je kritický nedostatok prístavov a prístupu k moru. Vyzerá to trochu absurdne, pretože Rusko je z veľkej časti morom obklopené. Najstarším a po dlhý čas jediným ruským námorným prístavom je Archangeľsk, odkiaľ je ďaleká a ťažká plavba kamkoľvek - vždy treba oboplávať celú Škandináviu -, ale rovnako ťažká je aj cesta odtiaľ po súši do Moskvy. Nedostatok prístavov tiež vždy obmedzoval ruské kontakty so západným svetom, voľnú výmenu tovaru a myšlienok. Prispel k ruskej izolácii. Nezabúdajme, že až do 19. Treťou veľkou slabinou je neexistencia prirodzenej západnej hranice. Armáde, ktorá by tadiaľto postupovala, nestoja v ceste ani pohoria, ani iná väčšia prírodná prekážka. Nemuselo by to prekážať, keby Rusko malo so Západom priateľské vzťahy, čo však po väčšinu histórie nemá. Poliaci v roku 1610 dobyli Moskvu, Napoleon v roku 1812 tiež, vojská nacistického Nemecka sa v roku 1941 prebili na jej predmestie.

Geopolitické a environmentálne výzvy

Tým sa však geopolitické problémy nekončia. Tie ďalšie sa týkajú výživy a potravinovej sebestačnosti. Rusko disponuje vynikajúcou ornou pôdou, ale len v úzkom pásme černozeme, ktorá sa tiahne od ukrajinskej hranice na severovýchod, kde postupne zaniká. Čiernozemný pás zase trpí iným nedostatkom: je tam málo zrážok a navyše tam spravidla prší práve naopak, než by poľnohospodári potrebovali - nie v čase sejby, ale koncom leta, v čase zberu. Podnebie je celkovo slabinou Ruska. Okrem malej časti severozápadu tam prevláda kontinentálna klíma: sucho, teplé letá, ľadové zimy. Novosibirsk leží o trochu južnejšie ako Kodaň, priemerné zimné teploty tam však sú okolo -15 °C, zatiaľ čo v Kodani okolo nuly; zimné počasie tam panuje od októbra do apríla, zatiaľ čo v severnej Európe o dva mesiace menej. V porovnaní s Európou má väčšina Ruska kratšie vegetačné obdobie, a tým pádom aj kratšiu sezónu poľných prác (a obdobie, keď sa dobytok môže pásť vonku). V Rusku bola táto otázka vyhrotenejšia než v Európe nielen pre krátku sezónu, ale aj v dôsledku zlej úrodnosti. Po prvé, ruská dedina vždy zvládla ako-tak uživiť samu seba, ale už nie vytvárať príliš veľa prebytkov na predaj. Hneď ako začala centralizovaná vláda na roľníkov tlačiť a požadovať vyššie dodávky - nech už to bol cársky režim, alebo komunisti -, prejavilo sa to zhoršením životných podmienok na dedine, a to až do extrému v podobe hladomorov. A po druhé, aby sa poľné práce v priebehu niekoľkých mesiacov dali zvládnuť, bola ruská dedina vždy nejakým spôsobom kolektivizovaná. Samostatným sedliakom priali prírodné podmienky len na Ukrajine a v časti ruského čiernozemného pásu. Ako je vidieť, na vysvetlenie väčšiny ruských špecifík nepotrebujeme čítať Dostojevského a skúmať „hlbiny ruskej duše“. Dajú sa vysvetliť úplne prízemne pomocou geografických a ekonomických podmienok, ktorými je život v Rusku vymedzený. Znova však pripomeňme, že geografia nie je pevne daný osud.

Rozsah územia a hustota osídlenia

Rusko je najväčšia krajina na svete. V čase svojej najväčšej územnej expanzie zaberalo ruské impérium sedemnásť percent všetkej súše na planéte. (Bolo to na konci 19. storočia. Dnešné Rusko so svojimi sedemnástimi miliónmi štvorcových kilometrov predstavuje len o niečo menšiu plochu ako Čína a USA dohromady. Na mape sveta vyzerá ešte väčšia, pretože jeho územie sa tiahne ďaleko na sever a väčšina bežných projekcií gule do roviny skresľuje rozlohu polárnych oblastí. Mapa Ruska mätie ešte inak. Všetci vieme, že rôzne štáty majú rôznu hustotu osídlenia, ale väčšinou si neuvedomujeme, aké veľké tieto rozdiely sú. V Rusku žije asi 146 miliónov ľudí, teda v priemere deväť na štvorcový kilometer. Podobný počet obyvateľov ako Rusko má napríklad Bangladéš, ktorého územie je však len trojnásobkom územia Slovenska. Dôvod nepomeru je očividný: na veľkej časti ruského územia nežije vôbec nikto. Je to obrovská oblasť, predstavovala by zďaleka najväčší štát Európy, napriek tomu malá v porovnaní s celým ruským územím. Takmer všetkých, ktorí žijú na východ od tohto trojuholníka, by ste našli v úzkom páse pozdĺž južnej hranice, ktorým vedie Transsibírska a Bajkalsko-amurská magistrála. Ale aj hustejšie zaľudnená západná časť Ruska obsahuje veľké vidiecke oblasti, ktoré sú len málo obývané. Hlavnou severo-južnou osou Ruska je pohorie Ural. Tvorí hranicu medzi Európou a Áziou. Ďalej sa tiahne ešte obrovský kus hornatej pustiny, ruský Ďaleký východ, na severe ukončený Beringovou úžinou, na juhu polostrovom Kamčatka. To, samozrejme, neplatí bez výnimiek. Na Kamčatke leží dvestotisícové mesto Petropavlovsk-Kamčatskij, uprostred pustín severnej Sibíri podobne veľký Noriľsk. Bez riek Irtyš, Ob, Jenisej, Dolná Tunguzka, Lena, Jana a Amur - aby sme vymenovali aspoň tie najdôležitejšie -, by nebolo možné osídlenie ani tej malej časti Sibíri, kam ľudia z Európy prenikli.

Prečítajte si tiež: Klasický recept: Francúzske zemiaky

Prírodné zóny a ich vplyv na osídlenie

Tundra je bezlesá rovina, kde sa holé kamene striedajú s machmi a lišajníkmi, tu a tam rastú veľmi odolné trávy a nízke kríky. Poľnohospodárstvo je v tundre nemožné, možnosti pre pastierstvo a lov sú nesmierne obmedzené, pretože na chudobných letných porastoch sa uživí len málo zvierat. Južne od tundry leží pás lesov: na západe zmiešaný les, na východe hustá sibírska tajga - ihličnatý prales. Jej odstránením tiež nemožno získať použiteľnú poľnohospodársku pôdu, zopár ľudí sa v nej živí lovom, ťažbou dreva a v súčasnosti aj ťažbou nerastov. Na juhu prechádza tajga najprv do lesostepi a potom v otvorenú step, bezlesú trávnatú krajinu.

Etnické zloženie Ruska

Zďaleka nie všetci obyvatelia Ruska sú Rusi. Druhou významnou menšinovou skupinou sú severokaukazské národy, medzi nimi predovšetkým Čečenci a Inguši. Treťou skupinou sú národy hovoriace uralskými jazykmi príbuznými fínčine - Mordvinci, Marijci a niekoľko ďalších. Štvrtú skupinu, veľmi rôznorodú, predstavujú pôvodní obyvatelia Sibíri.

Hospodárska situácia Ruska

Na Západe je zvykom Rusko podceňovať, často dosť okato. Ruská ekonomika je šiesta najväčšia na svete (podľa HDP prepočítaného v parite kúpnej sily), hospodársky silnejšia je len Čína, USA, India, Japonsko a Nemecko (prípadne namiesto neho EÚ ako celok). Podľa nominálneho HDP je Rusko na jedenástom mieste. Porovnávanie v parite kúpnej sily svedčí viac o situácii na domácom trhu, porovnávanie nominálneho HDP je vhodnejšou mierou sily národnej ekonomiky v medzinárodnom obchodovaní. Rusko má dlhodobo kladnú obchodnú bilanciu a nízky zahraničný dlh. Z hľadiska ruskej politiky je dôležité, že krajina je hospodársky viac-menej sebestačná. Je Rusko chudobná krajina, alebo bohatá? Na takúto otázku sa odpovedá tým ťažšie, čím väčšia nerovnosť v krajine panuje. Giniho koeficient nerovnosti príjmov podľa Svetovej banky predstavuje v Rusku 0,375 (84. S pomerne vysokým priemerným HDP ostro kontrastuje očakávaný vek dožitia pri narodení. Ten je v Rusku u mužov 67,3 roka, u žien 77,9 roka. To radí Rusko (a spolu s ním Ukrajinu, kde sú tieto čísla takmer rovnaké) do susedstva krajín ako Filipíny, Rwanda a Botswana. (Situácia v Rusku však prešla značným zlepšením. V Rusku nájdeme viac extrémneho bohatstva i viac žalostnej chudoby ako vo väčšine ostatných rozvinutých krajín. Takýto obrázok je typický skôr pre chudobnejšie rozvojové krajiny.

Cesta k centralizácii moci: Od Kyjevskej Rusi po Moskovské kniežatstvo

Slovanské kmene prenikli na územie dnešného Ruska, Bieloruska a Ukrajiny podľa všetkého v polovici 7. storočia. Podobne ako v tom čase inde v Európe (Francúzsko, Anglicko) aj tu sa do roly vládcov dostali bojovní Severania, Vikingovia. V dvoch kľúčových bodoch tejto cesty vznikli najstaršie mestá východoslovanských území: na sever Novgorod pri Ilmenskom jazere (z ktorého príhodne tečie na sever rieka Volchov a od juhu sa doň vlieva Lovať), na juhu Kyjiv na Dnipre. Keď Rurikovi potomkovia ovládli Novgorod a Kyjiv, začali v ich okolí zakladať ďalšie sídla. Ruskí dejepisci v 19. storočí zaviedli termín Kyjivská Rus, ktorý je mätúci, pretože naznačuje, že išlo o jednotný štát. V skutočnosti bol zväzok kniežatstiev veľmi voľný, vznikali medzi nimi dočasné spojenectvá a nepriateľstvá, centrálna vláda neexistovala. Spoločnými prvkami boli príslušnosť vládcov k rurikovskej dynastii, jazyk a od konca 10. Relatívna prosperita Rusov nemala dlhé trvanie. V 12. storočí väčšina ich kniežatstiev ochudobnela natoľko, že prestali raziť vlastné mince. K úpadku Rusi prispela udalosť, ktorá s ňou zdanlivo nemala nič spoločné. V roku 1198 vyhlásil pápež Inocent III. ťaženie do Jeruzalema - štvrtú križiacku výpravu. Hlavné slovo v nej mala bohatá Benátska republika, ktorej vládcovia využili zhromaždené vojsko proti úplne inému než oficiálne stanovenému cieľu: dobyli Konštantínopol, svojho hlavného obchodného konkurenta. Byzantskú ríšu na šesťdesiat rokov nahradil križiacky štát. Byzantskí Gréci v roku 1261 mesto dobyli späť, nikdy však už úplne neobnovili jeho slávu a bohatstvo. Dobyvatelia ukradli a odviezli, čo sa dalo. To malo dva dôsledky: Konštantínopol už nebol takým atraktívnym cieľom pre obchodníkov, a zároveň bol po dlhom čase zase bezpečne dostupný zo západu, pretože križiaci udržiavali kontrolu nad lodnými trasami vo východnom Stredomorí.

Mongolská invázia a jej dôsledky

Batuchánova Zlatá horda si podrobuje mesto Suzdaľ. Miniatúra zo 16. storočia. V polovici 13. storočia vpadli na Rus Mongoli. Viedol ich Batuchán, vnuk Džingischána. Využili pritom prirodzene "stepnú diaľnicu", pás trávnatých rovín, ktorý sa tiahne takmer neprerušene od Pekingu po Viedeň a je ideálnym terénom pre vytrvalých jazdcov na dobrých koňoch. Rýchlo a krvavo dobyli všetky kniežatstvá Kyjivskej Rusi. Išlo o prvú zo štyroch ničivých invázií, ktoré sú dôležitou súčasťou historickej pamäti Ruska: ďalšie nasledovali v roku 1610 (Poliaci), 1812 (Napoleon) a 1941 (Hitler). V bohatých dobytých krajinách - Perzii a najmä Číne -, sa Mongoli usadili a splynuli s ich elitami. O život na Rusi však nemali záujem. Tiahol sa od Čierneho mora cez Ural až k západnej hranici dnešného Mongolska, na severe siahal ku Kazani a Jekaterinburgu. Hlavným mestom bol Saraj na Volge, dnes zaniknutý. Tatári sú turkický národ. Od začiatku tvorili časť mongolských vojsk. V Zlatej horde postupne nadobudli nad Mongolmi prevahu. Začiatkom 14. Všetky ruské kniežatá potvrdzoval v ich funkcii vládca Zlatej hordy. Hlavnými predpokladmi získania jarlyku, ako sa tento súhlas nazýval, bola podliezavosť, presné plnenie rozkazov, schopnosť intrigovať proti konkurenčným záujemcom a ochota vyžmýkať zo spravovanej krajiny čo najvyššie poplatky. Vzburu Mongoli tvrdo trestali, lojalitu odmeňovali. Postupom času sa pod ich nadvládou niektoré kniežatá presadili lepšie než iné, čo viedlo k centralizácii moci. Najskôr bojoval na čele novgorodského vojska proti Švédom a nemeckým rytierom, a to v bažinatom ústí rieky Neva, kde dnes stojí Petrohrad. Porazil ich, čím si vyslúžil priezvisko Nevský, neskôr kanonizáciu (od roku 1547 je označovaný za svätého) a dodnes trvalé miesto medzi najväčšími ruskými hrdinami. Popri mocenskej motivácii mal i náboženskú. Mongoli boli k pravosláviu tolerantní, kým západný vpád by mohol ruské štátne náboženstvo nahradiť katolicizmom. Alexander bol jedným z prvých ruských vládcov - zďaleka nie posledným -, ktorý si volil medzi Východom a Západom. Ruština rozlišuje medzi názvami Moskva (mesto) a Moskovija (kniežatstvo), podobne ako to je v angličtine (Moscow, Muscovy). Moskovské kniežatá, počínajúc Ivanom I. (1288 - 1340), získali výhradné právo na styk s hordou. Ostatní smeli s nadriadenou ríšou komunikovať iba ich prostredníctvom. Ivan I. vládol presne tým štýlom, k akému mongolská nadvláda priam vyzývala. Tvrdou rukou vyberal dosť peňazí na to, aby zostalo i preňho. Požičiaval mestám a menším kniežatám, čím zaistil zjednotenie krajiny: dlžníci, neschopní splácať, sa postupne stali jeho poddanými. Nadvládu na Rusi získal pre Moskvu už nastálo. Potomkovia Ivana Kalitu zjednotili krajinu tým, že si ju kúpili, prípadne im pripadla ako záruka dlhu. Preto sa cítili byť jej majiteľmi, nie panovníkmi v západnom zmysle slova. To sa však týkalo len dnešného Ruska, nie Ukrajiny a Bieloruska. Tamojšie kniežatá zaujali voči Mongolom trochu nezávislejší postoj. Dejiny následníckych štátov Kyjevskej Rusi sa tak rozdelili. Dnešná Ukrajina a Bielorusko sa v 14. Moskovia sa Tatárov - v tom čase už naozaj iba ich, nie Mongolov -, definitívne zbavila až v roku 1480 v bitke, ktorá ani bitkou nebola. Moskovské knieža Ivan III. (vládol v rokoch 1462 - 1505) sa cítil natoľko silný, že štyri roky predtým prestal Tatárom platiť. Tí si po svoje výpalné prišli v zbrani pod vedením chána Ahmeda, ktorého prekvapivým spojencom sa stal poľský kráľ Kazimír IV. Poliaci však do boja ani nezasiahli. Chánova armáda a moskovské vojsko sa stretli na protiľahlých brehoch rieky Ugra južne od Moskvy, kde po menších šarvátkach zaujali pozície - a skoro celý mesiac sa na seba pozerali. Žiadna zo strán nebola dosť silná, aby podnikla výpad. To viedlo ku kurióznemu koncu: obe vojská sa stiahli, každé na svoju stranu. Ivan III. sa poľahky vrátil domov, Ahmed to mal ďalej a jeho cesta bola nebezpečnejšia. Ďalšie pokusy o ovládnutie Moskvy už Tatári nepodnikli.

Prečítajte si tiež: Slovenská klasika: Francúzske zemiaky

Upevňovanie moci a ideológie

Podriadenie Novgorodu Ivanom III. na obraze Klavdija Lebedeva. Definitívne ho dobyje a zničí jeho vnuk Ivan IV. zvaný Hrozný. "Dva Rímy padli, tretí stojí, štvrtý nikdy nebude; tvoje kresťanské kráľovstvo už žiadne iné nenahradí," napísal Filofej, predstavený kláštora v Pskove, Vasilijovi III., synovi Ivana III. a otcovi Ivana IV. Muselo to byť niekedy okolo roku 1510, krátko po tom, čo sa Vasilij ujal vlády nad Moskovským veľkokniežactvom. Filofej to nepísal iba tak pre krásu, išlo mu hlavne o to, aby si Vasilij uvedomil, že sa…

Formovanie moderných slovanských národov

storoÄie možno oznaÄiÅ¥ tiež ako obdobie utvárania moderných slovanských národov v strednej Európe. storoÄia do strednej Európy idey humanizmu, demokracie a národnej slobody. V období formovania novej obÄianskej spoloÄnosti ich vyznávanie, zdôrazňovanie a hlásanie v národnoobrodeneckom procese stalo sa príznaÄnou Ärtou, najmä v živote a hnutiach neslobodných národov vystavených stupňujúcemu sa nacionálnemu, sociálnemu a kultúrnemu útlaku. Do povedomia súÄasníkov sa zapísal ako mimoriadne vÅ¡estranná osobnosÅ¥. Bol básnikom, prozaikom, filozofom Äi slavistom, zberateľom ľudovej slovesnosti a jazykovedcom, ale aj evanjelickým kňazom, kazateľom, teológom a na sklonku života profesorom na viedenskej univerzite. The turbulent 19th century can be also described as a period of the formation of modern Slavic nations in the Central Europe. „Liberty, Equality, Fraternity“, the three ordinary words that defined the French Revolution, brought the ideas of humanism, democracy and national freedom to the Central Europe in the early 19th century. In the formative period of the new civil society, recognition, emphasis and proclamation of these values characterised the process of the national revival, especially in the lives and movements of enslaved nations subjected to escalating national, social and cultural oppression. These three ordinary words meant a significant moral support and weapon of national defence and emancipatory efforts in the period before the revolutionary year of 1848. Ján Kollár, a leading personality and the creator of many of the basic ideas of the developing national movement of the Slavic nations, stood at the very beginning of these efforts . He was respected as an extremely versatile personality by his contemporaries. Not only was he a poet, prose writer, philosopher and Slavist, a collector of folklore and linguist, but he was also an evangelical pastor, preacher, theologian and, towards the end of his life, a professor at the University of Vienna, too. In the literature, he created an unforgettable body of work filled with poetry collections, memoirs and travel literature, extensive theoretical writings on Slavic archaeology, history and linguistics, religious writings, collections of folklore and works on Slavic reciprocity. The idea of the Slavic reciprocity, which permeates the whole of Kollár’s life, his scientific, cultural and artistic activity and which can be described as the starting point of his political and cultural conception, was one of the essential paths followed throughout the process of the Slovak national revival. Die turbulente Epoche des 19. Jahrhunderts kann auch als Zeit der Formung moderner slawischer Nationen in Mitteleuropa bezeichnet werden. „Freiheit, Gleichheit, Brüderlichkeit“, drei einfache Worte, die das Motto der Französischen Revolution bildeten, brachten zu Beginn des 19. Jahrhunderts Ideen des Humanismus, der Demokratie und der nationalen Freiheit nach Mitteleuropa. In der Zeit der Formung einer neuen bürgerlichen Gesellschaft wurden ihre Verkündung, Betonung und Verbreitung im Prozess der nationalen Wiedergeburt zu einem charakteristischen Merkmal, insbesondere im Leben und in den Bewegungen der unfreien Nationen, die einem zunehmenden nationalen, sozialen und kulturellen Unterdruck ausgesetzt waren. Diese drei einfachen Worte wurden zu einer wichtigen moralischen Stütze und einem Instrument der nationalen Verteidigungs- und Emanzipationsbestrebungen in der Zeit vor dem revolutionären Jahr 1848. Ján Kollár stand am Anfang dieser Bemühungen, er war eine führende Persönlichkeit und Schöpfer vieler grundlegender Ideen der sich entwickelnden nationalen Bewegung der slawischen Völker. Er prägte das Bewusstsein seiner Zeitgenossen als eine außergewöhnlich vielseitige Persönlichkeit. Er war Dichter, Prosaist, Philosoph oder Slawist, Sammler von Volksliteratur und Linguist, aber auch evangelischer Priester, Prediger, Theologe und gegen Ende seines Lebens Professor an der Universität Wien. Im literarischen Bereich schuf er ein unvergessliches Werk, das mit Gedichtsammlungen, Memoiren- und Reiseliteratur, umfangreichen theoretischen Schriften aus dem Bereich der slawischen Archäologie, Geschichte und Linguistik, religiösen Schriften, Sammlungen von Volksliteratur, Arbeiten über slawische Gegenseitigkeit gefüllt war. Gerade die Idee der slawischen Gegenseitigkeit, die sich durch Kollárs gesamtes Leben, seine wissenschaftliche, kulturelle und künstlerische Tätigkeit zog, die als Ausgangspunkt seiner politischen und kulturellen Konzeption angesehen werden kann, gehörte zu den Grundwegen, auf denen der Prozess der slowakischen nationalen Wiedergeburt voranschritt. „Život nadobúda krásu a ozajstnú hodnotu len vtedy, keÄ sa stane poetickým prostredníctvom ideálov lásky a priateľstva. (Zápis Jána Kollára v Pamätníku Friederiky Schmidtovej 13. 9.

#

Prečítajte si tiež: Zdravé francúzske zemiaky