Úvod
Článok sa zaoberá témou francúzskych platených kanád, pričom v širšom kontexte reflektuje historické a súčasné aspekty migrácie a pracovných príležitostí, s akcentom na skúsenosti československých občanov hľadajúcich lepšie uplatnenie vo Francúzsku.
Emigrácia Československého Obyvateľstva v Prvej Republike: Hladové Doliny a Cesta za Lepším Životom
Cestovanie za prácou do zahraničia nie je ani dnes nič neznáme. Ľudia opúšťajú krajinu a odchádzajú pracovať, či už sezónne, alebo majú stále zamestnanie, do okolitých krajín. Dôvod je jednoduchý, zarobia tam viac, ako na Slovensku, ponúkajú im lepšie podmienky alebo nachádzajú lepšie sebauplatnenie. Jav sa zintenzívňuje v obdobiach kríz, keď rastie nezamestnanosť. Tá má na Slovensku presnú lokáciu a rokmi sa málo mení. Popri vyspelejších regiónoch existovali a dodnes existujú tzv. hladové doliny, kde nájsť prácu a slušný zárobok je veľmi ťažké. Už z hodín dejepisu som vedela, že ekonomická migrácia bola jedným z ťaživých problémov prvej ČSR. Súťažná práca je zameraná na príbuzných, ktorí počas prvej Československej republiky vycestovali za robotou do Francúzska. Francia bola v tej dobe častou destináciou, pre emigrantov z Československa, hľadajúcich lepšie platené zamestnanie.
V období prvej republiky ľudia odchádzali do zahraničia hlavne za prácou, ale aj kvôli neschopnosti platiť dane, dlžobám alebo túžbe usadiť mimo republiku natrvalo. Počas prvej Československej republiky mnoho ľudí odchádzalo do Maďarska, Francúzska, do Argentíny alebo USA. Viaceré destinácie boli obyvateľom známe, cieľom migrácie boli totiž aj pred prvou svetovou vojnou. Slováci cestovali najmä do krajín, kde bola potrebná nízko kvalifikovaná manuálna pracovná sila, do baní a hút. Okrem toho sa chodievalo na tzv. Koniec vojny všeobecne priniesol obrovskú vlnu nezamestnanosti. Jediná forma peňažného príspevku pri zlej sociálnej situácii v tej dobe boli podpory v rámci odborových organizácií. Na území Slovenska fungovali predchodcovia úradov práce tzv. sprostredkovateľne. „Celé hospodárstvo, ktoré sa v prvých rokoch republiky rozmáhalo a rozvíjalo, čoskoro postihli dve po sebe nasledujúce hospodárske krízy, ktoré zanechali stopy na ekonomike štátu i na jeho obyvateľoch. Výroba postupne klesla o viac než tretinu, začiatkom tridsiatych rokov stúpla nezamestnanosť, prácu nemal každý tretí robotník. Roľníci prichádzali o svoje príjmy, ktoré klesli o 40%. Na Slovensku zaniklo v oblasti priemyslu asi 15-tisíc pracovných miest, v roku 1923 tu bolo 25 - 28-tisíc nezamestnaných, spolu s malovýrobnými živnosťami bolo nezamestnaných viac ako 80-tisíc“1. Vláda na pomoc nezamestnaným sprostredkúvala práce v zahraničí. V Maďarsku bolo v roku 1922 zamestnaných v banskom revíre cca 4200 baníkov z ČSR.
Pasová Evidencia v Okrese Kremnica v Rokoch 1923-1926
Dnes pomaly zabúdame, čo pas je. Otvorené hranice Európskej únie nám umožňujú cestovať z najzákladnejším identifikačným dokladom, pre nás na Slovensku je to občiansky preukaz. Ak chceli vycestovať obyvatelia prvej ČSR, museli požiadať o pas. Jeho získanie si občania Československa počas komunistickej éry, ani len nebudú vedieť predstaviť. Získať pas bolo o niečo zložitejšie, ako dnes. Okrem žiadosti o pas museli žiadatelia povinne absolvovať aj lekárske vyšetrenie. Kontrolovali sa najmä nákazlivé ochorenia ako napríklad tuberkulóza či týfus, ale kontrolou sa sledovali aj pohlavné choroby. V Štátnom archíve Banská Bystrica, pracovisko Kremnica som mala možnosť sledovať žiadosti o vydanie/ predĺženie platnosti pasu z obdobia prvej ČSR. Záujem o tento dokument mali predovšetkým obyvatelia nášho regiónu odchádzajúci za prácou. Zistila som zaujímavé údaje. V roku 1923 si Anton Mikula so svojou manželkou Emíliou Futákovou predlžovali už vystavené pasy. Mali naplánovanú cestu do Francúzska. Tohto roku si pasy predlžovali zo Slaskej ďalší dvaja obyvatelia: Ľudmila Šehillingerová a Peter Hajdúch. Pár mesiacov pred Ľudmilou si o pas žiadal aj Juraj Šehillinger. V tom roku si požiadalo alebo predĺžilo pas 14 ľudí. V Svätom Kríži nad Hronom to bolo dokonca okolo 100 ľudí. V roku 1924 si v Slaskej o pas požiadalo 19 ľudí, z ktorých skoro všetci išli do Francie. Požiadali si oň Vincenz Filúz so ženou alebo vdova Michala Víťazka. Vo Svätom Kríži si o pas požiadalo takmer 120 ľudí a väčšina z nich mali v pláne ísť do Spojených štátov, do Kanady, ale opäť aj do Francúzska. Niektorí z okresu chceli vycestovať do Argentíny či Uruguaja. Za prácou cestovali jednotlivci, ale i celé rodiny.
Príbeh Rodiny Mikulovcov: Cesta za Prácou do Francúzska
Aj vyššie spomenutá rodina Mikulovcov zo Slaskej sa rozhodla vycestovať za prácou do zahraničia. Ich destináciou bolo Francúzsko. Príbeh tejto cesty mi vyrozprávala Mária Kudrová, ktorá sa vo Francúzsku narodila a tohto roku oslávila 91. narodeniny. pomohla vyskladať aj pomocou cestovných pasov svojich rodičov, ich rodných listov, fotografií a iných dokumentov. Máriin otec bol bratom starkej môjho starkého. S príbehom mi pomáhala aj stará mama, jej otec vo Francúzsku pracoval a tiež sa mu tam narodil brat, starkej ujo. Môj prastarký z maminej strany sa tiež narodil vo Francúzsku, nanešťastie pred pár rokmi zomrel, takže mi svoj príbeh nestihol vyrozprávať. Jeho rodičia však pochádzali z Horných Opatoviec a po návrate do ČSR sa tam vrátili bývať. Anton Mikula(otec Márii Kudrovej), sa narodil v Slaskej(dátum narodenia nie je presný, v rodnom liste sa píše, že sa narodil 7. júla 1889, v cestovnom pase a na identifikačnej karte, ktorú dostal po príchode do Francie je uvedený dátum narodenia 20. júl 1899 - mohlo sa to stať jednoduchým nedorozumením, keďže vtedy ešte možno nevedeli dobre po francúzsky). Bol najmladší zo štyroch detí a ako šesťročný odišiel do Handlovej. Po smrti otca starší súrodenci odišli robiť aj s mamou na pole. Tónova mama nebola schopná postarať sa o všetky štyri deti a tak svojho najmladšieho poslala k Nemcom, ktorým pomáhal s pasením oviec. Starali sa oňho veľmi dobre. Chodil tam do nemeckej školy a rozprávali sa s ním tiež po nemecky. V Handlovej žil do svojich 18-tich rokov. Slovenskú gramatiku skoro vôbec nevedel a nemčina mu bola ako rodný jazyk. Vo februári 1922 sa oženil s Emíliou Ľudmilou Futákovou a o rok na to sa vydali za prácou do Francie. Milka mala len 18 rokov. „Otec išli na veľvyslanectvo spýtať sa kam môžu ísť, vedeli dobre po nemecky, to bola pre nich výhoda. Mama vedeli len slovensky. Povedali im, že môžu ísť do Francúzska.“
Prečítajte si tiež: Klasický recept: Francúzske zemiaky
Francúzsko: Dijon a Laverdines - Život Slovákov v Emigrácii
Do Francie išli vlakom, nemali ešte deti a nezobrali si so sebou veľa batožiny. Ich prvá cesta viedla do mesta Dijon na východe. „Hneď keď prišli, francúzske ženy začali mame pomáhať, zaplátali jej ‚kitle‘. Mama boli šikovná, po francúzsky sa rýchlo naučili.“ Tiež hovorí, že vo veľa veciach boli poriadnejší, než Francúzi, prácu ktorú robili sa snažili robiť poriadne, najlepšie ako vedeli. Počas ich pobytu na Dijone, v roku 1925 sa im narodila Irene, Máriina staršia sestra. V Slaskej sa zdržali len na zopár mesiacov a vrátili sa naspäť do Francúzska. Tentokrát na Laverdines. Laverdines je maličká obec v strede Francúzska. Nachádza sa tam krásny zámok a v ňom býval pán, volal sa Henri Gindre, pre ktorého pracovali. Pán Gindre bol obchodník s cukrovou repou a vlastnil veľké plantáže, na ktorých pracovali prisťahovalci(bolo tam viacero slovenských aj českých rodín), tiež bol v tomto období starostom obce. Na Laverdines sa narodila jej druhá staršia sestra a nakoniec v roku 1932 sa narodila Mária. Irene mala 14 rokov, keď začala pracovať u pána na zámku. Pán mal šesť detí - päť dcér a syna, o synove deti sa starala Irene. Bola pedantná a zručná v tejto práci, veľmi dobre vedela po francúzsky. Deti hlavne obliekala a chodievala s nimi na prechádzky. Na Laverdines sa tiež narodil syn Mikulášovi a Apolónii - Jozef, ktorého ale prezývali Žožo (Francúzi nevedeli vysloviť jeho meno). Irene sa v tejto dedinke spoznala so Štefanom, ktorý tam prišiel ako 13-ročný a po francúzsky sa dobre nenaučil. Zosobášili sa vo Francúzsku. Štefan v lete tiež robil na poli a v zime v továrni.
Návrat do Novej Československej Republiky a Osudy Rodiny
Rodiny sa okolo rokov 1940 až 1941 rozdelili. Mikuláš a Apolónia sa vrátili so synom Štefanom naspäť na Slovensko. Štefan bol povolaný do vojenskej služby, Mikuláš bol vážne chorý. Na Laverdines zostali len ich deti, Rózka, Žožo a Urban. Žožo mal 16 rokov keď jeho rodičia opustili Franciu. Žožovi vybavili prácu pri koňoch v neďalekom meste. „Zbalili mu to, čo mal chudáčik, mama mu kúpili čo nemal“ spomína Mária na Žožov odchod. Žožovi sa tam však darilo. Bol veľmi šikovný a práca s koňmi mu išla. Za to, čo si zarobil si kúpil malú motorku a chodil ich navštevovať na Laverdines. Rózka pracovala u lekára, udržiavala mu domácnosť, žehlila plášte. Lekár mal ženu, ktorá pochádzala z bohatej rodiny, ale nebola pekná a bola od neho staršia. že manželkou lekára je Rózka a jeho reálna manželka je slúžka. Rózka sa tam však zaľúbila, urobila si známosť s mladíkom, ktorý sa volal George a pracoval v továrni. Boli už zasnúbení, keď sa Rózka raz pred pani rozrozprávala a povedala, že je komunista. Druhú svetovú vojnu tam prežili pokojne. Nepocítili hlad, boli ďaleko od frontu. Jediné čo zažili bol presun obyvateľstva. Ľudia utekali pred vojnou. Nenávisť k Nemcom tu bola veľmi citeľná. „Ešte aj okenice pred nimi zatvárali.“ Keď sa však začala vojna, slovenskí prisťahovalci sa zľakli, že ich pošlú naspäť na Slovensko a stratia prácu. Starosta Henri Gindre ich upokojil, že nikam nemusia chodiť. V roku 1946 sa vrátili naspäť, už do novej republiky. Rózka so Žožom sa vrátili naspäť do Slaskej a Máriina rodina, okrem Irene, išla do Čiech. Irene sa nasťahovala ku svojmu manželovi, ktorý býval na Dolniakoch. Jediný, kto sa z Francúzska nevrátil bol Urban. Presťahoval sa z Laverdines a postavil si dom, kde žil až do smrti. Nikto v skutočnosti nevie, prečo sa nevrátil. S jediným, s kým si z rodiny dopisoval najčastejšie, bola Rózka, jeho sestra. Traduje sa však v rodine jedna teória, že nechcel odísť, pretože mu tam zabili milenku. Zaľúbil sa tam do Židovky, ktorú počas druhej svetovej vojny zastrelili na ulici pred jeho očami. Mikulovci teda najprv išli do Česka. Získali tam pracovné miesta v bavlnárskom závode SEBA v Jablonci nad Nisou. Bol to tábor pre migrantov, mali zabezpečené ubytovanie, prácu, všetko. Tu sa Mária zoznámila so svojím budúcim manželom, Jirkom. Jirka bol od nej len o pár mesiacov starší, ale Mária hovorí, že Jirka bol dospelý muž, keď ho spoznala a ona bola oproti nemu len dieťa. Spomínala, ako keď sa vrátili, vyplakávali, bola to veľká zmena. Vo Francii mali všetkého dosť, tu ledva dostali kúpiť chleba, bola tu veľká chudoba oproti Francúzsku. Keď mala Mária 20 rokov, s Jirkom sa zobrali. Po svadbe šiel Jirka narukovať(ešte nepodstúpil povinnú vojenskú službu). Mária bola zatiaľ v Slaskej. Hneď ako sa Jirka vrátil dostal miesto v banke, bol veľmi šikovný. Mal maturitu zo slovenčiny, takže robiť do banky prišiel sem na Slovensko za Máriou. Mária slovenčinu neovládala, celý život chodila do francúzskej školy. Jirka jej vybavil prácu v banke, ale musela si urobiť maturitu zo slovenčiny. „‘Dúfam, že neurobíte hanbu manželovi. Žožov príbeh nebol taký šťastný. On z Francúzska odísť nechcel, prežil tam celý život, mal tam prácu, ale nakoniec ho jeho mama Apolónia presvedčila a on sa vrátil. Hneď ako prišiel domov, ho oženili. S manželkou sa vôbec nepoznali. „A aká je tučná‘ bola Žožova prvá reakcia, nebol na také ženy zvyknutý. Po Slaskej potom chodil zronený. Ľutoval, že nezostal vo Francii s Urbanom. Stále však bol Francúzom v srdci: „Víno, čokoládka, kávička, koláčik.
Globálny Kontext: Problémy Zdravotníctva v Kanade a Paralely so Slovenskom
Stav slovenského zdravotníctva väčšinou prisudzujeme domácim faktorom. No mnohé výzvy majú globálny presah a budú si vyžadovať globálne systémové zmeny. Na ilustráciu „príbuznosti“ mnohých problémov naprieč krajinami použijeme Kanadu. Kanadské zdravotníctvo je (nielen slovenskou) verejnosťou vnímané ako jedno z najlepších na svete. V rebríčkoch kvality sa pohybuje medzi 14. a 34[1]. globálnym miestom. Kanadský zdravotný systém je založený na piatich pilieroch - komplexnosti, univerzalite, dostupnosti, jednoduchosti a centrálnej správe. Do terajšej formy bolo kanadské zdravotníctvo vytvarované v roku 1984 zákonom o kanadskom zdravotníctve (Canada Health Act). Medzi jeho medializované výhody oproti Spojených štátov je najmä jeho univerzálnosť a nízke ceny liekov[2]. Nejakú formu pripoistenia má medzi 65 % až 75 % Kanaďanov[4]. Výdavky na zdravotníctvo boli v roku 2021 na úrovni 308 miliárd kanadských dolárov, resp. 8019 kanadských dolárov per capita[5]. Ide o 12,7% kanadského HDP[6]. Výška príspevku jednotlivca do systému závisí najmä od jeho príjmov, 10 % ľudí z najnižšími príjmami zaplatilo v priemere do systému 471 kanadských dolárov za rok, priemerný príspevok 10 % najbohatších bol 39 731 kanadských dolárov ročne[7]. Kanada je vo výdavkoch na zdravotníctvo v per capita porovnaní na 11. mieste vo svete. Symptómov krízy v kanadskom zdravotníctve je niekoľko. Najvýraznejším sú čakacie lehoty. Vo viacerých nemocniciach boli zavreté urgentné príjmy (Emergency Rooms), dotklo sa to najmä veľkých miest (Ottawa, Quebec, Montreal, Toronto). Nemocnice uviedli, že ich k tomu viedol nedostatok personálu[8]. Toto ale ešte zhoršilo dlhé čakacie lehoty na urgente. V Quebecu v júli 2022 dosiahlo priemerné čakanie v pohotovostných miestnostiach 20,7 hodiny, do septembra narástlo až na 21,3 hodiny[9]. V Ontáriu bolo len 45% pacientov prijatých na urgente do 8 hodín, čo je stanovená cieľová hodnota čakania[10]. Nedostatok personálu má za následok aj to, že sanitky nereagujú dostatočne rýchlo, vyskytujú sa aj vzácne prípady keď sanitka vôbec nepríde. Počet ICU (intenzívna starostlivosť) postelí je v Kanade oveľa nižší, ako v iných krajinách OECD. Čaká sa dlho aj na operácie. Pri 5 najbežnejších operáciách je priemerná doba čakania medzi 11 až 30 mesiacmi. Konkrétne, na magnetickú rezonanciu sa čaká v priemere 11 mesiacov, na bypass 14 mesiacov, na náhradu bedrového kĺbu 19 mesiacov, na operáciu sivého zákalu 25 mesiacov a na operáciu kolena 30 mesiacov[13]. Vo všetkých provinciách sa od roku 1993 predĺžil čas, ktorý uplynie od momentu kedy lekár odporučí nejaké vyšetrenie/prehliadku cez návštevu špecialistu až po dané vyšetrenie/prehliadku. Priemerný nárast za celú Kanadu je 175%, konkrétne z 9,3 týždňa na 25,6 týždňa.[14] Najdlhšia doba čakania je v Novom Škótsku a to 53,2 týždňa, najkratšia v Ontáriu kde ide o 18,5 týždňa, čo je stále dvojnásobok priemeru z roku 1993. Najdlhšie sa čaká na neurochirurgiu a ortopedickú chrurgiu a to 49,2 resp. 46,1 týždňa a najkratšie na onkologické vyšetrenia, konkrétne 3,7 týžda na radiačnú onkológiu a 4,4 týždňa na medicínsku („medical“) onkológiu.[15]. Ďalším problémom je celkový nedostatok lekárov, resp. nedostatok voľných termínov u lekárov. Jeden „rodinný“ lekár (family doctor - obdoba všeobecného lekára) z Quebecu dokonca napísal otvorený list[16], v ktorom sa ospravedlňuje Quebečanom za to, že nemôže prijímať nových pacientov a za zlyhávajúci zdravotný systém. Rodinného lekára nemá 7,63 milióna Kanaďanov a 33 % Kanaďanov, ktorí majú lekára, zas v prieskume uviedlo, že ich prístup k lekárovi je komplikovaný. To znamená, že vyše polovica Kanaďanov buď „rodinného“ lekára nemá (hoci len menej ako šestina respondentov v ankete, ktorí uviedli že nemajú rodinného lekára, tvrdia že ho nechcú/nepotrebujú), alebo má prístup k lekárovi komplikovaný. Komplikácie spôsobuje aj nedostatok iného zdravotného personálu, pričom tento problém je vypuklejší najmä v Ontáriu a Quebecu, kde sa nachádza aj dvojica metropol Quebec a Montreal. Jeden z troch Kanaďanov si nie je schopný dohodnúť schôdzku so svojim rodinným lekárom[18]. Priemerný vek týchto lekárov pritom stúpol na 49 rokov[19]. Tento problém sa týka najmä mladých Kanaďanov (28% mužov a 21% žien vo vekovej skupine 18-34 rokov by chcelo navštíviť lekára no nevie ho nájsť)[20]. Podstavu v zdravotníctve čelí Kanada aj napriek tomu, že platy v kanadskom zdravotníctve sú relatívne vysoké. Certifikovaná zdravotná sestra (registered nurse) si za rok zarobí v priemere 79 732 kanadských dolárov. Priemerná mzda rodinného doktora je 281 000 kanadských dolárov, pri lekároch špecialistoch ide až o 360 000 kanadských dolárov. Aj na Slovensku máme v zdravotníctve podstav- umocnený najmä tým, že množstvo maturantov po doštudovaní strednej školy na Slovensku odchádza študovať medicínu do zahraničia (podiel študentov ktorí odišli študovať do zahraničia bol v roku 2018 až 19%[23]) ako aj odchodom už doštudovaných medikov. Aj na Slovensku sú problémom dlhé čakacie lehoty na či už na pohotovosti alebo na vyšetrenia či operácie. Problémy kanadského zdravotného systému ukazujú, že nožnice medzi ponukou zdravotných služieb a dopytom po nich sa roztvárajú všade vo svete. Na udržanie dostupnosti zdravotnej služby nebudú stačiť len dodatočné peniaze a čiastkové zmeny.
Québec: Metropola Frankofónnej Kanady a Jej História
Hlavné (aj keď nie najväčšie) mesto kanadskej frankofónnej provincie Québec leží na Rieke sv. Vavrinca a patrí medzi najstaršie mestá v Severnej Amerike vôbec. Zrejme aj tomuto faktu vďačí za to, že má viac európsku než americkú atmosféru. Hornatý profil a kľukaté a úzke uličky kontrastujú s typickým mriežkovým plánom ulíc amerických miest. Zároveň je Québec jedným z posledných dvoch miest v Severnej Amerike, ktoré si zachovalo pôvodné mestské opevnenie (tým druhým je mexické Campeche). Quebéc je občas v angličtine nazývaný i Québec City, aby sa rozlíšilo, či sa jedná o mesto alebo provinciu s týmto názvom. Francúzsky názov by bol potom Ville de Québec, frankofónne obyvateľstvo mu však hovorí jednoducho len Québec, čo je i jeho oficiálny názov. Ten pochádza zo slova “kébec“, ktoré v algonquínskom jazyku miestnych domorodcov znamená “kde sa rieka zužuje”. Rieka sv. Québec je vďaka svojmu historickému centru, ktorého panoráme dominuje hotel Le Château Frontenac (údajne najfotografovanejší hotel sveta), obľúbenou turistickou destináciou nielen zahraničných, ale i kanadských turistov. A obľúbenosť je to zaslúžená - mesto je oveľa pokojnejšie než Montréal, najväčšie mesto provincie a zároveň má príjemnú európsku atmosféru, čo je zrejme zásluha nielen historického centra, ale i oficiálneho jazyka. Prvú malú pevnosť tu postavili Francúzi v roku 1535, permanentné osídlenie tu však vydržalo len pár rokov, najmä kvôli bojovným domorodcom a tuhým zimám. Natrvalo sa tu Francúzom podarilo usadiť v roku 1608, keď tu francúzsky prieskumník Samuel de Champlain založil na pozostatkoch irokézskej osady Stadacona mesto Québec, ktorému zároveň slúžil ako starosta až do konca života. Tak sa Québec stal kolískou celej frankofónnej časti Kanady a zároveň jedným z najstarších miest v celej Severnej Amerike. Nasledujúce dve storočia kolónia postupne rástla z niekoľkých stoviek na niekoľko tisíc obyvateľov. Námestie Place Royale v Québecu - busta francúzskeho kráľa Ľudovíta XIV. Zlom nastal v roku 1763, kedy ho Francúzi stratili už natrvalo, spolu s celým Novým Francúzskom. Tým začala britská nadvláda nad územím dnešnej Kanady, pričom Briti už ovládali veľkú časť dnešných Spojených štátov. Počas Americkej revolúcie a boja za nezávislosť na Británii bolo pôvodným plánom revolucionárov pripojiť k novovytvorenému štátu USA i kanadské provincie. V roku 1775 preto zaútočili na Québec, bránený britskou posádkou. Američania sa potom pokúsili získať Kanadu ešte raz (a opäť neúspešne) v roku 1812. Briti sa preto poponáhľali so stavbou citadely v Québecu, ktorá mala posilniť obranyschopnosť mesta. Tá však už viac nemala byť preverená. Québec neskôr v 19. storočí niekoľko rokov fungoval ako hlavné mesto Kanady, naposledy v roku 1866.
Prečítajte si tiež: Slovenská klasika: Francúzske zemiaky
Prečítajte si tiež: Zdravé francúzske zemiaky