Severoatlantická aliancia (NATO), v angličtine North Atlantic Treaty Organisation a vo francúzštine Organisation du traité de l´ Atlantique nord, je medzivládna obranná organizácia, ktorá vznikla ako reakcia na povojnovú situáciu v Európe a rastúce napätie zo strany Sovietskeho zväzu. Bola založená 4. apríla 1949 podpisom Washingtonskej zmluvy. Z vojenského hľadiska je NATO jedinou súčasnou organizáciou kolektívnej obrany na svete. Do roku 1989 bol názov NATO prekladaný ako Severoatlantický pakt.
Predchodcovia a vznik NATO
Predchodcom Aliancie bola tzv. Západná únia. Po druhej svetovej vojne, v roku 1945, vystúpil britský premiér Winston Churchill s výzvou na obranu demokracie a odpor proti komunistickej ideológii. Výsledkom bola Trumanova doktrína a Marshallov plán, zameraný na obnovu európskeho hospodárstva. John Foster Dulles navrhol vytvorenie protisovietskej koalície západoeurópskych krajín. Dňa 17. marca 1948 vznikol Bruselský pakt piatich európskych krajín - Spojeného kráľovstva, Francúzska, Belgicka, Holandska a Luxemburska. O pol roka neskôr vznikla vojenská štruktúra Bruselského paktu a 4. apríla 1949 ministri zahraničných vecí 12 zakladajúcich štátov podpísali Washingtonskú zmluvu, ktorou vzniklo NATO.
Formovanie Aliancie a Francúzsko v prvých rokoch
Na svojom začiatku bola Severoatlantická aliancia len o trochu viac ako politické združenie. Kórejská vojna podnietila členské štáty k vytvoreniu vojenskej štruktúry pod dohľadom dvoch amerických veliteľov. Veliteľskú štruktúru a vytvorenie najvyšších veliteľstiev pre Európu a Atlantik urýchlilo vypuknutie vojny v Kórei v júni 1950. Tento proces vyvrcholil v roku 1952, keď 18. februára vstúpilo do NATO Grécko a Turecko a na zasadnutí Rady v Lisabone sa zorganizovala štruktúra Aliancie. Sídlom NATO sa stal Paríž. Zakladajúcimi členmi NATO boli Belgicko, Dánsko, Francúzsko, Holandsko, Island, Luxembursko, Kanada, Nórsko, Portugalsko, Taliansko, USA a Spojené kráľovstvo.
Francúzske vyčlenenie v 60. rokoch
V 60. rokoch sa Francúzsko začalo vyčleňovať zo spoločnej obrany. Narastajúca nedôvera francúzskeho prezidenta Charlesa de Gaulla k vedeniu USA vyvrcholila v roku 1966, keď Francúzsko odovzdalo predstaviteľom NATO štvorbodové memorandum a ohlásilo, že zotrváva v Aliancii, ale opúšťa jeho vojenské štruktúry. Stalo sa tak 10. marca 1966. Francúzska vláda vypovedala umiestnenie vrchného veliteľstva NATO v Paríži a požiadala o zrušenie amerických i kanadských základní na svojom území. V roku 1966 Francúzsko odišlo z vojenských štruktúr NATO kvôli snahe o udržanie si vojenskej nezávislosti od Spojených štátov. De Gaulle odmietol integrovať francúzske loďstvo a vzdušnú obranu do systému NATO a dovoliť Spojeným štátom, aby rozmiestnili na francúzskom území jadrové zbrane. Kvôli tomu sa sídlo NATO presunulo z Paríža do Bruselu. Vojenské orgány Aliancie sa presťahovali do Bruselu.
Francúzsko mimo vojenských štruktúr
Francúzsko ale nikdy neopustilo záväzok bojovať po boku spojencov v prípade vonkajšej agresie. Francúzsko má v súčasnosti pomerne silnú pozíciu. Nedávno napríklad prebralo velenie 16-tisícovej misie v Kosove a angažuje sa aj v Afganistane. V roku 1974 v dôsledku cyperskej krízy Grécko vystúpilo z vojenských štruktúr. V roku 1976 hrozil odchodom aj Island v dôsledku sporov so Spojeným kráľovstvom kvôli rybolovu. V októbri 1980 Grécko obnovilo svoje plne členstvo. V marci 1986 sa v Španielsku konalo referendum o zotrvaní v organizácii. V marci 1989 NATO predložilo program spolupráce medzi Východom a Západom. V novembri 1990 v Paríži členské štáty Varšavskej zmluvy a NATO podpísali Dohodu o konvenčných ozbrojených silách a Spoločnú deklaráciu o neútočení. Vznikla Severoatlantická rada pre spoluprácu- poradné fórum NATO a 9 krajín strednej a východnej Európy. Bruselský samit konaný 10. až 11. januára 1994 prijal program Partnerstvo za mier a pozval všetky krajiny NACC a KBSE do svojich štruktúr.
Prečítajte si tiež: Klasický recept: Francúzske zemiaky
Prelom 21. storočia a návrat do štruktúr
Návrat do vojenských štruktúr NATO odhlasovalo Francúzsko opäť až 20. marca 2009. Následne 3. apríla 2009 sa Francúzsko plne zapojilo do vojenských štruktúr NATO. Prezident Nicolas Sarkozy v auguste vyhlásil, že počas francúzskeho predsedníctva EÚ v druhej polovici roka 2008 bude presadzovať prijatie novej, odvážnejšej bezpečnostnej stratégie EÚ. Vyhlásil tiež, že situácia, kedy štyri krajiny platia za bezpečnosť ostatných je naďalej neudržateľná. Teraz sa však šepká aj o zmene postoja Francúzska k Severoatlantickej aliancii. Prvé náznaky takéhoto posunu priniesol už Sarkozyho prvý zahraničnopolitický prejav koncom augusta. Francúzky minister obrany Hervé Morin avizoval, že Francúzsko má záujem prekonať svoj ambivalentný postoj k členstvu v NATO, aby tak mohlo využívať všetky prínosy, ktoré členstvo ponúka vrátane mdzinárodného vplyvu a veliteľských pozícií. Oficiálne rokovania s vedením Aliancie zatiaľ nezačali, hovorca NATO informoval, že NATO by návrat Francúzska do vojenských štruktúr len uvítalo.
NATO po studenej vojne a súčasnosť
Zásadný prelom nastal po skončení studenej vojny a páde komunistických režimov v Európe na sklonku roku 1989. Ako prvá vstúpila do NATO v roku 1999 trojica štátov Česko, Maďarsko a Poľsko. V rámci najväčšieho rozšírenia Severoatlantickej aliancie sa jej členmi stali v roku 2004 Slovensko, Slovinsko, Litva, Lotyšsko, Estónsko, Rumunsko a Bulharsko. V roku 2009 do NATO prijali Albánsko a Chorvátsko. Ako zatiaľ posledná krajina vstúpila do Aliancie 5. júna 2017 Čierna Hora. Republika Severné Macedónsko podpísala prístupový protokol 6. februára 2019 a po ukončení ratifikačného procesu by sa mala čoskoro stať plnoprávnym, v poradí 30. členom. Fínsko vstúpilo do NATO v roku 2023 a Švédsko v marci 2024.
Štruktúra a fungovanie NATO
Štruktúra NATO sa skladá z dvoch častí: civilnej a vojenskej zložky. Administratívna zložka NATO sa skladá zo Severoatlantickej rady, skupiny pre jadrové plánovanie a medzinárodných personálnych kapacít v bruselskom ústredí NATO. Vojenská zložka NATO sa skladá z Vojenského výboru NATO, veliteľstva spojeneckých síl pre operácie zodpovedné za vojenské aktivity NATO a veliteľstva spojeneckých síl pre transformáciu. Veliteľstvo spojeneckých síl pre transformáciu má na starosti plánovanie obrany a rozvoj spôsobilosti. Všetky rozhodnutia sú v NATO prijímané na základe konsenzu, teda po súhlase všetkých členských krajín.
Medzi partnerov spolupráce NATO patria Euroatlantická partnerská rada, Partnerstvo za mier, Charta o osobitnom partnerstve medzi NATO a Ukrajinou, Stredomorský dialóg NATO a Severoatlantické zhromaždenie.
Slovensko a NATO
Slovenská republika je členom NATO od 29. marca 2004. V novembri 1995 bol schválený prvý individuálny program partnerstva za mier ako základný nástroj nadviazania spolupráce a zapojenia sa do aktivít NATO. V tomto roku sa Slovensko zapojilo aj do Hodnotiaceho a plánovacieho procesu. Na samite NATO v júli 1997 v Madride sa hlavy členských krajín Aliancie rozhodli pozvať do svojho spoločenstva tri post-socialistické štáty a to Českú republiku, Maďarsko a Poľsko Slovensko na listine pozvaných nebolo. V tom istom čase bolo však deklarované, že ako v ekonomickej a vojenskej oblasti, tak aj v otázkach prispôsobenia legislatívy, Slovensko bolo plne porovnateľné so svojimi susedmi.
Prečítajte si tiež: Slovenská klasika: Francúzske zemiaky
V roku 1998 euro-atlantická integrácia nabrala druhý dych. Snahy smerom k vonkajšej integrácii prispeli k zjednoteniu síl vnútri krajiny. To bolo základom budovania bezpečnostných a obranných inštitúcii Slovenska. Prostredníctvom Akčného plánu členstva, samit vo Washingtone otvoril možnosti pre kandidátske krajiny participovať na NATO tak, aby to uľahčilo ich neskorší vstup do Aliancie. Na základe Akčného plánu členstva ašpiranti vytvorili vlastný národný akčný plán pre členstvo. Prvý slovenský plán pre členstvo sa volal NP PRENAME a bol odsúhlasený na jeseň v roku 1999. Slovensko bolo v tomto duchu aktívne aj v ostatných medzinárodných organizáciách ako OSN a Európska únia a aj v regionálnych zoskupeniach.
Dôležitou udalosťou pre členstvo Slovenskej republiky v NATO bol Pražsky samit NATO v roku 2002. Toto stretnutie hláv členských krajín NATO bolo dôležité z dvoch dôvodov a to. Na samite obdržalo pozvánku na štartovacie rokovania 7 krajín, medzi nimi aj Slovensko, čo znamenalo robustné rozšírenie Aliancie Na samite boli odsúhlasené opatrenia a iniciatívy pre vnútornú transfomáciu Aliancie. Slovenská republika akceptovala rozhodnutia a úlohy, dojednané na pražskom samite, ako keby bola členom Aliancie, hoci oficiálne ešte nebola členom. Záväzky vyplývajúce z tohto samitu sa v politickej, bezpečnostnej i vojenskej oblasti stali pre Slovenskú republiku veľkou výzvou.
V decembri 2002 sa dvakrát uskutočnili formálne rozhovory o slovenskom členstve NATO. Slovenská republika potvrdila svoju pripravenosť odsúhlasiť politické, vojenské, bezpečnostné a legislatívne zladenie sa s Alianciou.
Prečítajte si tiež: Zdravé francúzske zemiaky