Voda je život a krajina, ktorá nás obklopuje, je veľkým živým organizmom. Vodné plochy, ako jazerá, sú očami každej krajiny. Slovensko sa pýši nielen jazerami, ale aj plesami, ktoré sú "očami" našich hôr. Tieto prírodné vodné plochy sa hrdo obzerajú z výšky na majestátne vrchy Vysokých a Nízkych Tatier či Roháčov. Od nepamäti sa vodám zo studní a studničiek pripisovala liečivá sila. Studne boli neoddeliteľnou súčasťou miest a obcí, zdrojom pitnej vody a útočiskom pútnikov.
Jazerá skrášľujú a zavlažujú slovenskú krajinu, tvoria jej vzácny prvok a sú jej najkrajšími zrkadlami. Podobne ako ľudia, aj ony sa "narodia" z lona okolitej krajiny, podrastú a dospejú, až nakoniec zostarnú. Niektoré z nich tu ostávajú s nami, a tie, ktorých čas sa naplní a sila vyprchá, zmiznú zo života krajiny i ľudí v nej.
Vznik a premeny slovenských jazier
Jazier, ktoré vznikli prirodzeným spôsobom, je na Slovensku veľmi málo. K nim sa radia aj tie, ktoré boli vytvorené rukou človeka, ako priehrady, nádrže či tajchy. Oravská priehrada je našou najväčšou umelo vytvorenou vodnou nádržou a je vybudovaná na sútoku slovenskej Bielej Oravy a poľskej Čiernej Oravy. Umelé nádrže ľudia vytvárali kvôli nedostatku prirodzených jazier a tiež pre potrebu produkcie elektrickej energie. Oravská priehrada vznikla v rokoch 1941 až 1954 z dôvodu, že miestnych často sužovali záplavy, pričom prvý návrh na jej vybudovanie pochádza už z roku 1730.
Vodník z Oravskej priehrady
V období, keď dnes už zatopené obce ešte existovali, znepríjemňoval ich obyvateľom život jeden večne mokrý zelenáč - malý nepekný chlap s dlhými zelenými vlasmi a fúzmi. Vodník bol vodný démon, topil ľudí a ich duše ukrýval pod brušká hrnčekov, ktoré boli odjakživa jeho najväčšou pýchou ukrytou vo vodnom príbytku na najhlbšom dne. Aj neďaleko oravskej Slanice sa jeden takýto usadil a uvelebil v hlbinách tunajšej vody. Robil neplechu a domácim strpčoval dni. Na jednej takej sa jej prihovoril, vyzval ju do tanca, a ako muzikanti hrali a hrali, až ich ruky boleli, pretancovali spolu celú noc. Hoci neohuroval krásou, bol to pekne oblečený a upravený mládenec. Keď napokon svitlo ráno, dievčina sa vybrala nazad domov, aby pretancovanú noc dobehla a oddýchla si. Vodník jej však bol stále v pätách a ona sa ho nie a nie zbaviť. Ponáhľala sa, hľadela pred seba a za sebou len počula čosi ako čľapkanie a kŕkanie - pomyslela si, že je za ňou hádam akási žaba. Keď jej vodník položil studenú ruku na plece, zamrazilo ju pri srdci a zrazu vedela, koľká bije. Našťastie už boli konča dediny a blížili sa k neďalekej kaplnke, a tak naňho múdra Hanka vymyslela lesť a začala ho ťahať k tomuto svätému miestu so slovami, že sa pomodlia a odoženú od seba všetko zlé. Vodník sa preľakol, zaprel pätami do zeme, až v nej ryhy ostali, a už len vyzeral najbližšiu vodu. Z času na čas sa ešte vodník zjavil iným dievkam, vždy v inej podobe, no jeho síl ubúdalo, a tak už nevládal kradnúť ľudské duše. Niekedy sa i dnes na vodnej hladine objavia vlnky alebo kruh, no či je to práca miestneho vodníka, alebo len niekto hodil do vody kamienok, nevedno.
Slanický ostrov umenia
Na Slanickom ostrove nájdete kalváriu a kostolík z 18. storočia. TIPPamiatkou po zatopenej obci Slanica je dnes Slanický ostrov umenia, ktorý tvorí súčasť Oravskej priehrady. Z pôvodnej obce ostal nad vodou trčať iba kopec a na ňom kalvária a kostolík z 18. storočia, z ktorého sa stala galéria ľudového umenia. Nájdete v nej čarokrásne umelecké výtvory zo zbierok Oravskej galérie. Počas sezóny (máj - september) premáva po priehrade vyhliadková loď, vďaka ktorej tento unikátny ostrov môžete navštíviť. Navyše zvykne prechádzať aj popri ďalšom unikátnom mieste - Vtáčom ostrove, ktorý je významným hniezdiskom jednej z najväčších kolónií čajkovitých druhov vtákov na Slovensku.
Prečítajte si tiež: Charakteristika znamenia Ryby pod vplyvom Vodného draka
Demänovská dolina a legenda o drakovi
Demänovská dolina ležiaca pod severnými svahmi Nízkych Tatier oplýva nevšednou krásou - do jej útrob sa zatúlalo nejedno zvedavé oko a túlavá noha. Veď prečo by aj nie, keď východná strana doliny ponúka najrozsiahlejší jaskynný systém na Slovensku. Demänovský kras je labyrintom podzemných chodieb, pričom jeho najkrajšou časťou je Demänovská jaskyňa slobody. Tá sa pre svoju pestrú kvapľovú výzdobu považuje za jednu z najkrajších v celej Európe. Hoci pomenovanie „Demänovská“ získala jaskyňa pomerne nedávno, v 20. storočí, traduje sa, že jej pôvod je ukrytý oveľa hlbšie. V jaskyni totiž istý pastier hľadajúci svoju ovečku našiel hromadu nezvykle veľkých kostí. Zopár vyniesol von, dal ich poobzerať starším a tí usúdili, že kosti patrili akémusi strašnému jašterovi - drakovi, ktorý tu žil ešte v časoch, keď oblasť pokrývali lesy, pralesy, vody a pravody. V časoch tohto draka sa tu nachádzalo niekoľko osád. Ich obyvatelia sa draka báli, bol hrozbou nielen pre nich, ale aj pre ich ovce a obilie. Do svojho bezodného brušiska nahádzal všetko, čo cestou stretol. Až raz toho mali ľudia už dosť a našiel sa medzi nimi jeden odvážlivec menom Demian, ktorý zvolal ďalších smelých chlapov, a spoločne vymysleli plán, ako draka prekabátiť. Trpezlivo ho sledovali a zistili, aké má zvyky a v ktorých hodinách opúšťa svoj úkryt. Keď bola príšera preč, vyskočili zo svojich úkrytov, zoťali veľkú borovicu, pokálali ju na polená a tie rozložili nielen okolo jaskyne, ale aj dnu. Trvalo to nejaký čas, chlapi stále zotínali stromy a rozkladali ich okolo jaskyne, až nastal deň, kedy sa rozhodli s drakom nadobro skoncovať. Keď sa vrátil z výpravy a najedený v jaskyni zaspal, rozutekal sa Demian a za ním aj ostatní chlapi, nachystanými polenami zatarasili dieru a ešte machom a suchým lístím pozapchávali každú škáročku - a potom to zapálili. Počkali tri dni a napokon odhrabali vychladnutú pahrebu, vplazili sa dnu a zistili, že drak sa pred ohňom a dymom schoval v podzemnom jazere, kde sa nakoniec utopil. Všetci ďakovali statočnému Demianovi, ktorý ľud od draka oslobodil. TIPRužová sieň a Smaragdové jazierko patria medzi najkrajšie v rámci podzemných labyrintov Demänovskej jaskyne slobody. Pri návšteve Demänovskej doliny ju určite neobíďte a vyberte sa objavovať jej impozantnú výzdobu. Milovníkov turistiky potešia mnohé kopce - Chopok, Poľana, Ďumbier či Skalka.
Plesá vo Vysokých Tatrách a legenda o Modrom plese
Krásnu scenériu našich Tatier si už dnes nevieme predstaviť bez plies, ktorých sa tam nachádza cez sto. Tieto vodné plochy zasadené do malebných dolín hornatej oblasti vznikli z roztápajúceho sa ľadu. Spočiatku vraj všetky boli belasozelené, no keď sa ľad celkom roztopil, voda začala meniť svoju farbu. Ich farebnosť potom závisela od hĺbky konkrétneho plesa, nánosov na jeho dne a tiež od odrazu farieb okolitých skál a vrchov a množstva svetla dopadajúceho na hladinu. Preto plesá vo Vysokých Tatrách hrajú farbami od výmyslu sveta, sú modré, tyrkysové, smaragdové, zelené či čierne. Modré pleso pod Malým Ľadovým štítom je naše najvyššie položené pleso a podľa legendy sa v jedno krásne popoludnie práve do jeho výšin rozhodol z istej podtatranskej dediny vydriapať švárny mládenec Marek. Bol richtárom mládencov a mnohí mu závideli jeho postavenie. Jeden z nich, Juzek, ho toľko podpichoval, ako o sebe hovorí, že je najsmelší zo všetkých a nikoho sa nebojí, až sa Marek na dôkaz svojej odvahy vybral uloviť kamzíka, ktorého pod Malým Ľadovým štítom pásla kráľovná víl. Keď sa o tom dopočula jeho milá, Marka, vzala nohy na plecia a utekala za ním. Zrazu sa z ničoho nič na zem začali sypať blesky. Marek už bol kúsok od kamzíka, zahnal sa valaškou, no zbadala ho kráľovná víl, ktorá čarovnou rukou schytila blesk a šmarila ho do mládenca. Keď Marka dobehla pod skaly strmého štítu, našla svojho milého nehybne ležať. TIPModré pleso leží v Dolinke pod Sedielkom a je ohraničené majestátnou južnou stenou Malého Ľadového štítu. Až do leta býva pokryté snehom a ľadom, vďaka čomu je jeho hladina pomerne stála a nikdy nevysychá. Ak sa chcete k Modrému plesu vybrať na turistiku, pamätajte, že k nemu vedie zelená turistická značka spájajúca Malú Studenú dolinu s Javorovou, a dostanete sa k nemu výlučne len v období od 16. júna do 31. októbra.
Roháče a Plačlivô: Plesá zo sĺz
Rozsiahle horstvo Liptovských Tatier sa zdá byť nekonečné a neprekonateľné. Keď stúpate z dolín smerom nahor, mäkká tvár krajiny sa zrazu mení na drsnejšiu. Postupne tak prechádza do strmín skalnatých brál a k nebu sa z nej týčia dva ostré štíty, Roháče - Ostrý Roháč a druhý Plačlivý, alebo ešte presnejšie, Plačlivô. Kedysi dávno hospodáril v týchto končinách bača so svojou žienkou bačovkou a dvoma synmi. Rodina nebola bohatá, no všetci jej členovia boli šikovní a vďaka tomu si vedeli zarobiť na živobytie. Dlhé roky si pokojne nažívali, no ako sa hovorí, nešťastie nechodí po horách, ale po ľuďoch. Jedného dňa si bačovo rodinné šťastie vyhliadla zlá Poludnica - nešťastná duša, ktorá sa okolo poludnia zakráda a olupuje ľudí o duše. A tak navštívila baču a oznámila mu, že sa jej zapáčila jeho duša a do troch dní si po ňu príde. Darmo ju bača prosil, aby prišla o pár rokov neskôr, že má rodinu, o ktorú sa musí postarať a že až potom s ňou dobrovoľne odíde. Poludnica nepočúvala nikoho - čo si raz zaumienila, to aj vykonala. Bača sa vybral do kopcov a tam ho zasiahol ohnivý blesk. Časom prišla Poludnica opäť a podobne si vzala dušu najskôr staršieho a potom aj mladšieho syna. Bačovka ostala sama a už nemala pre koho žiť. Každý deň chodila na hroby milovaných meniť kvety a plakať a jej horúce slzy stekali do doliny, kde najskôr vyhĺbili a naplnili jedno pleso a neskôr ďalšie tri - za celú rodinu. Po čase od hrobov už ani neodchádzala, nemala síl a nemala ani za kým, chradla, až jej srdce prestalo tĺcť. Jej telo zrástlo so zemou tak dokonale, že sa zmenilo na nepoddajnú skalu, tá rástla, dvíhala sa a dodnes stojí na tom istom mieste ako hora - Plačlivô. Z tej neustále steká voda a napája hladinu štyroch plies. TIPAk sa vyberiete obdivovať krásy Roháčov a ich plies, nevynechajte tiež ďalšiu vodu - Roháčsky vodopád ležiaci na Studenom potoku vo výške 1340 m n. m., ktorý vás očarí svojou impozantnou 23-metrovou výškou, alebo Poľovníkov vodopád nachádzajúci sa pod Bobroveckou dolinou.
Liečivé studne a studničky
Bez vody, aj tej studničnej, by nebol život. Studničnej vode ľudia od pradávna pripisovali rôzne liečivé účinky a správali sa k nej s úctou. Bola útočiskom pútnikov, ktorí okolo nej prechádzali a naberali si vodu do zásoby na ďalšie cesty. Pri studniach navyše nechávali predmety, pretože verili, že im mystická sila pomôže dostať sa k ďalšej studni. Ľudia tiež verili, že studne ochraňujú dobrí duchovia, stretávali sa pri nich počas sviatkov, spievali piesne, vymieňali si dôležité správy a robili rozhodnutia. Studne a studničky na nás a okolitý svet žmurkajú dodnes, a to nielen medzi kopcami a lesmi - možno na ne natrafiť v ktorejkoľvek rovinatnej časti Slovenska. Dokonca máme ako národ jednu, ktorá patrí všetkým Slovákom, tú, o ktorej sa v ľudovej piesni spieva v súvislosti s dievčinou: „Kopala studienku, pozerala do nej, či je tak hlboká, aká je široká, skočila by do nej…“.
Zázračný prameň pri Želiezovciach
Ešte za grófa Pálfiho slúžil v jeho veľkom vojsku istý husár Jano pochádzajúci kdesi od Levíc. V boji mu šíp zranil koleno, a tak sa z neho stal mrzák. Robil, čo mohol, no už nie ako husár, ale len ako obecný pastier. Pásol teda svine, no s chromou nohou ani za tými nestíhal - keď svojimi citlivými nozdrami niečo chutné zacítili, mohol sa aj zodrať, aby ich dobehol. Keď ich raz dohnal, zistil, že nebežali za žrádlom, ale za vodou v neveľkej zabahnenej studničke v zelenom hájiku. Svine vyzerali veľmi spokojne, no Jano sa rozčertil, vbehol za nimi do vody a rozháňal sa bičom. Hoci nemal fajnový nos, voda nevábne smrdela a chvíľu mu aj trvalo, kým z nej vyšiel. A vtedy s radosťou zistil, že ho chromá noha bolí akosi menej. Na ďalší deň svinky jemne pošibkával, aby samy od seba zabočili do tej smradľavej mláky, a spolu s nimi vhupol do vody až po kolená. Dobré sa rýchlo rozkríkne, a tak sa do prameňa začali chodiť kúpať rôzni mrzáci a kriví ľudia, dokonca sa chýry dostali až do želiezovského panstva. V prameni sa, síce s ohrnutým nosom, ale predsa, začali kúpať aj dve dcéry samotného pána grófa - a čuduj sa svete, pomohlo im to, opekneli. Jedna sa čoskoro vydala do Pešti a druhá do Viedne, kde sa obe pochválili zázračným prameňom v ich rodnom kraji. Začali sa sem preto zbiehať najskôr ľudia z jedného mesta, potom z druhého a nakoniec aj z iných končín sveta. Zrazu tam, kde sa predtým povaľovalo pár svíň, vylihovalo toľko národa, že všetko bahno vynosili a na mieste ostala len prírodná vanička, po okraj plná liečivej vody. Neskôr tu začali vŕtať, kopať, betónovať a stavať, voda ochladla a zosmradla, no kúpalisko ostalo a svoju liečivú vodu ponúka dodnes. TIPMestečko Želiezovce na dolnom Pohroní sa pýši svojím krásnym kaštieľom, ktorý je chránený ako národná kultúrna pamiatka a nachádza sa v parku Franza Schuberta. Park nenesie meno slávneho hudobného skladateľa náhodne. V rokoch 1818 až 1824 hostil v kaštieli tamojší gróf Johann Karol Esterházi tohto vzácneho skladateľa, ktorý tu pôsobil ako učiteľ hudby grófskych dcér Karolíny a Márie. V parku želiezovského kaštieľa nájdete jazierko, Schubertovu pamätnú izbu v tzv. Sovom zámočku a aj hudobníkov pomník.
Prečítajte si tiež: Výnimočné Dračie Vajce
Studňa na Trenčianskom hrade a legenda o Omarovi a Fatime
Hradné studne slúžili predovšetkým na zásobovanie vodou - a aj keď svoj pôvodný účel už stratili, ľudia sa dodnes vydávajú obdivovať ich, plnia ich mincami, veria, že sa im splnia tajné priania a radi tiež počúvajú legendy s nimi spojené. Jednou takouto je studňa na Trenčianskom hrade, ktorej výkop sa začal približne v roku 1530 za účasti hradnej habsburskej posádky a poddaných hradu. Viažu sa k nej rôzne legendy a podľa jednej ju vykopal turecký veliteľ Omar na znak lásky k manželke Fatime, ktorú zajal vtedajší pán Trenčianskeho hradu Štefan Zápoľský. Omar studňu hĺbil tri roky, pretože podmienkou prepustenia Fatimy bolo, aby našiel vodu. Keď konečne narazil na prameň, nabral vody do čase a tú podal pánovi. TIPKeď zídete kúsok pod Trenčiansky hrad, narazíte na Dom mestského kata, v ktorom vraj kat naozaj býval, a to konkrétne na poschodí. V tých časoch sa na prízemí obydlia nachádzalo väzenie a miesto, kde boli väzni kruto mučení. V súčasnosti v priestoroch nájdete zaujímavú expozíciu s mučiacimi nástrojmi a inými historickými predmetmi. Krásnym miestom je tiež Kláštor Veľká Skalka - najstaršie pútnické miesto na Slovensku. V okolí Trenčína sa môžete krásnymi výhľadmi pokochať z Rozhľadne Sobľahov či Rozhľadne Hájnica.
Záver: Voda ako zdroj života a inšpirácie
Môžeme byť právom hrdí na všetky naše jazerá, plesá, studne a studničky, ale i iné vodstvo, ako rieky, potôčiky, liečivé pramene či vodopády. Vytvárajú neopakovateľný obraz prírody, ktorý môžeme obdivovať a v mnohých prípadoch aj využívať vo svoj prospech. Voda je totiž život. Aj to je jeden z dôvodov, prečo sa s ňou spája také množstvo príbehov. Poznáte aj vy legendy o našom vzácnom vodstve?
Prečítajte si tiež: Recepty s cestovinami namočenými vo vode