Úvod
Cieľom predkladanej štúdie je deskripcia obyčajových tradícií Slovákov v Rumunskej obci Veľký Pereg. V úvodnej časti sa zameriame na otázku etnicity a vedomia pôvodu, ktoré sa reziduálne uchovali v pamäti súčasného obyvateľstva obce. Následne sa budeme venovať téme pracovných obyčajov ako i obyčajov, spojených s výročným cyklom, rodinným obyčajom a jazykovým prejavom, ktoré úzko súvisia s rodinou, príbuzenstvom a rodinným životom vo všeobecnosti. U týchto prvkov budeme sledovať nielen ich podobu a význam v minulosti ale aj ich pretrvávanie, prípadne zmeny v súčasnosti.
Charakteristika obce Veľký Pereg
Obec Veľký Pereg (rum. Peregu Mare) sa nachádza v župe Arad, ktorá sa rozprestiera v západnej časti Rumunska a hraničí s Maďarskom. Podľa údajov z roku 2002 bola obec s počtom Slovákov 329 (18,27%) druhou najväčšou slovenskou obcou v okrese, hneď po Nadlaku. Obec je z hľadiska etnicity heterogénna, tvoria ju Rumuni, Slováci, Česi, Maďari, Nemci, Rómovia a Ukrajinci. Slováci - Rusíni osídlili obec v rámci primárnej kolonizácie príchodom zo Šarišskej župy v polovici 19. storočia. Konfesionálne sa dnes Slováci hlásia najmä ku gréckokatolíckej viere (približne 300 obyvateľov), k českobratskej reformovanej cirkvi (približne 100 obyvateľov) a rímskokatolíkom (približne 200 obyvateľov). V obci sa nachádzajú 4 kostoly: rímskokatolícky, gréckokatolícky, evanjelický reformovaný kostol, pravoslávny kostol a jedna modlitebňa apoštolskej cirkvi.
V súčasnosti je v obci v prevádzke materská a Gymnaziálna základná škola. Po slovensky sa v škole vyučovalo do roku 1962. Slovenčina ako cudzí jazyk sa tu učila do roku 2003 a to jedna hodina týždenne. Dnes už v škole slovenské deti nie sú.
Povedomie pôvodu a identita obyvateľstva
Náboženská a etnická diverzita obyvateľstva na seba v minulosti viazala aj sociálnu rozdielnosť. Nemecké rímskokatolícke obyvateľstvo bolo považované za bohatšie. Ich vyšší ekonomický status sa prejavoval predovšetkým v materiálnej kultúre. Nemci mali väčšie domy a ako prví si stavali tehlové domy. Ich odev bol kvalitnejší a bohato vyšívaný. Ak sťe sa zbľíska pozreľi, bľískali sa. Slováci a Rumuni boli na tom z hľadiska ekonomického statusu egaľite - rovnako. Domy Slovákov a Čechov boli menšie a ich odev jednoduchší. Slováci maľi už len košeľu, kocabajku, nohaveci, pantalon, lajbľek a koloťni na nohi. Medzi sebou sa rozprávali hlavne rumunsky a slovensky. V rodinách gréckokatolíkov bolo zvykom mať viacej detí, ako tomu bolo u Nemcov. Dnes sa tieto ekonomické rozdiely stierajú.
V rámci etnických a náboženských skupín sa spočiatku preferovala endogamia, avšak veľmi skoro dochádzalo k zmiešaným manželstvám. V prípade nábožensky zmiešaného manželstva si manželia väčšinou držali svoju vieru a nekonvertovali na náboženstvo partnera.
Prečítajte si tiež: Učte deti o prírode prostredníctvom kníh o rybách
V kultúrnej pamäti slovenského obyvateľstva sú dodnes prítomné rozprávania o pôvode a príchode Slovákov do obce. Prví Slováci sem podľa nich prišli z rusínskej oblasti, najmä z Michaloviec, Bardejova a oblasti Košíc, ďalší z Oravy. Prichádzali od roku 1832 až do roku 1900. Mi zme tu zatulani a tu sme sa už naroďiľi. Tu boľi ľen tri nacionaľi (národnosti) - Nemci, Slováci a Česi a ľen 2 Maďari. Rusínski - ruténski Slováci sú v bežnej reči obyvateľov obce označovaní ako Horňiaci (Pretože sú z kopcov, tak ich nazvaľi Nadlačaňia.). Za komunizmu boli označovaní ako rusínski Slováci alebo Slováci a po páde režimu sa im hovorilo Rusíni.
Výročné obyčajové tradície
Keďže obyvateľstvo obce patrí k viacerým cirkvám, v obci sa koná niekoľko kirvajov. Peregské obyvateľstvo, vrátane Slovákov, navštevuje nielen ten kostol, ktorý sa viaže k ich viere, ale i ostatné. Pri tejto príležitosti sa v slovenských rodinách pripravuje slávnostné jedlo, napríklad sarma; krnač, klbase - klobásy; miče - malé klobásy alebo čaun - paprikáš s mäsom. Dievčatá a chlapci sa obliekajú do slávnostného odevu. Počas odpustu sú v rímskokatolíckom kostole prijímaní do cirkvi regrúti - mladí ľudia, ktorí sú po dovŕšení 19 rokov. Dievčatá sú v tento deň oblečené do slávnostných bielych šiat, na hlavách majú korunku, chlapci sú v kostime - obleku. Počet regrútov sa však každoročne znižuje. V roku 2018 sa odpust konal 21. októbra a v obci bola prijímaná jediná regrútka.
Kultu predkov je venovaný sviatok Dušičiek a Všech svätých. Počas týchto dní chodia obyvatelia k hrobom svojich blízkych, ktoré čistia a ozdobujú.
K stridžím dňom, ako sa predvianočné obdobie zvykne nazývať, sa v Peregu viaže už len málo aktivít. Na Katarínu sa pred niekoľkými desaťročiami robili v obci bály, tie sa však už v súčasnosti nekonajú. V deň sv. Ondreja sa veriaci schádzajú k modlitbám v kostole. Z hľadiska tradícií je výraznejším len deň sv. Mikuláša, kedy sa deti schádzajú v kostole, kde spievajú náboženské piesne a dostávajú od kňaza balíčky so sladkosťami.
Vianoce oslavujú Slováci všetkých vierovyznaní. Všetci máme, reformanťi, Rutéňi aj Ňemci. Keť chcem, iďem do ktoréhokoľvek kostola. Slávnostnej večeri na Krčún predchádza modlitba v slovenskom jazyku. Obyčajne ju začína najstarší muž v rodine a ostatní členovia pokračujú v Otčenáši a Zdravas Mária. Na vianočnom stole u starších obyvateľov gréckokatolíckeho vierovyznania nechýba ani dnes kozonak s makom alebo orechmi - koláč, chlieb, ktorý si každý robí sám doma, polefka kuraca s rezancami, torta, víno, pálenka, oreche a jabľičko. Jablko sa rozkrajuje a orechy rozlupujú, aby bolo v rodine po celý rok šťastie. Evanjelici jedia kuraciu poľiouku, sármu kapustovú, klobásy, pečené mäso a v poslednej dobe aj rybu. Katolíci držali prísny pôst. Nejedli ani masť, len maslo. K najčastejším vianočným jedlám u nich patrili bobáľki s maslom, ktoré sa robia dodnes, gribova poľievka - hríbová polievka, gris s mľekom - grisná kaša a makové, či orechové koláče. Pod stôl dávali starí ľudia 12 jedál. Najbližší príbuzní sa v tento deň obdarúvajú darčekmi - kado, ktoré sú umiestnené pod stromčekom ozdobeným guľami - globur. Prvý sviatok vianočný chodia Slováci, najmä starší obyvatelia, do kostola. Na Štefana sa chodilo gratuľírovať - vinšovať k rodine a večer na muziky do kminu - kultúrneho domu.
Prečítajte si tiež: Zdravé stravovanie detí: Zelená fazuľka
Na Nový rok sa schádzajú veriaci v kostole, kde si nechávajú posvätiť jedlo a víno a modlia sa. Farár učí k tomuto dňu deti spievať náboženské piesne a recitovať.
Hromnice, ktoré pripadajú na 1. februára, sú venované predkom. V tento deň sa nosia do kostola posvätiť sviece.
Obdobie fašiang bolo kedysi zasvätené zábave. Pred niekoľkými desaťročiami chodil po dedine sprievod masiek s košom na jedlo. Ak im domáci klobásy a slaninu nedali, fašiangovníci si ich aj ukradli. Následne sa sprievod odobral na bál do kultúrneho domu. K fašiangom sa vo Veľkom Peregu viaže aj jedna nešťastná udalosť. V roku 1893 sa konal fašiang v českej hospode „U burdy“, kde boli umiestnené sudy s petrolejom. Tieto sudy zachvátil oheň, v ktorom všetko zhorelo a zahynulo 15 ľudí. Na ich pamiatku sa na cintoríne nachádza pomník.
Najvýznamnejším kresťanským sviatkom je Veľká noc. Veľkej noci predchádzal pôst. Počas neho ale i počas celého roka sa pôst dodržiaval najmä v tzv. pôstne dni, ktorými bola streda a piatok, prípadne len piatok. Cez pôst sa konzumovali bezmäsité jedlá. Bežné jedlá sa pripravovali na masti, pôstne na tekvicovom, v menšej miere na slnečnicovom oleji. Olej bol vzácni, tak len na pôst sa dával. Varili sa zeleninové jedlá, krumpľová alebo slivková polievka, či jedlá z húb. Veľkonočné sviatky začínajú Kvetnou nedeľou. V tento deň svätia Peregčania v kostole bahniatka, ktoré si ako ochranu pred búrkou odnášajú do svojich príbytkov. Na zelený štvrtok sa nepracuje, obyvatelia sa pôstia, chodia do kostola a modlia sa. Na Veľký piatok varia špeciálne jedlá, napríklad zo zemiakov - bandurki. U evanjelikov sa do nich nesmie pridávať žiadne mlieko ani vajcia. Keďže na Veľkonočnú nedeľu sa nesmie variť, len jedlo prihriať, slávnostné pokrmy sa pripravujú na Bielu sobotu. Mäso sa konzumuje až v nedeľu a k tradičným veľkonočným jedlám patrí šonka - šunka, kuracia polievka, bravčové rezne, sarma alebo vajcia. V obci sa stále zachováva veľkonočné oblievanie. Oblievať dievky a ženy v rodine chodia dospelí muži, mládenci aj chlapci. Za oblievačku a vinše dostanú chlapci vajíčka, bombóni - cukríky a peniaze. Osobitným prejavom náklonnosti mládenca k dievčine je stavanie májov. Pôvodne sa máje vsádzali do zeme vo dvoroch dievčat, alebo sa menšie stromčeky pripevňovali na ich kapuru - bránu. Ich stavbu aj skladanie sprevádzali miestni muzikanti. Patrí k nim Vali Galošek a Marek Kundla.
Pracovné obyčaje
K pracovným obyčajovým tradíciám zaraďujeme aj zvyky súvisiace so stavbou domu. Najstaršie domy v obci pochádzajú z 18. storočia a majú približne 150 rokov. Sú postavené technikou váľkov a nabíjania hliny, pliev a konárikov medzi dosky - štemovaním. Podľa výpovedí obyvateľov sa váľky robili ešte pred 40 rokmi. Hlina sa chodila brať na miesto, nazývané Hľiňík. Na domy sa používalo smrekové drevo, ktoré sa privážalo z Aradu. Na najvyššiu dokončenú časť domu sa aj dnes umiestňuje zelená ratolesť. Pred negatívnymi silami majú dom ochrániť uhlíky, ktoré sa kladú do múrov alebo do základov domu.
Prečítajte si tiež: Medovkový sirup pre deti
Dôležitou udalosťou v rodine je doteraz zabíjačka. V rodinách sa zabíjalo jedna alebo aj dve svine naraz. Z ich mäsa sa robili nasledovné špeciality: klobási, hurki, škvarki, majoši - z pečienky, mäso, slaňina, maťej - tlačenka, šunka, salámy.
Pre peregské rodiny bolo najdôležitejšie vlastníctvo pôdy. Jej obrábaním a chovom domácich zvierat sa mnohí starší ale i mladí obyvatelia zaoberajú aj v súčasnosti. Na svojich hospodárstvach chovajú aj niekoľko desiatok alebo stoviek kusov statku. Pred vojnou v 1938 sa nedalo nič na dom. Dom nebol doležití, hlavná bola úroda. Každí sa ťešil, keť mohol kúpiť zem, abi maľi ďeti hospodárstvo. Na dom ňedaľi peňiaze. Dobitok a kupovať zem bolo dôležité.
K pracovným obyčajom súvisiacim s pôdou a úrodou patrí aj svätenie obilia. Vo Veľkom Peregu, podobne, ako v iných obciach sa pšenica a žito svätilo na sv. Marka. V tento deň chodil farár so sprievodom k miestnym krížom.
Rodinné obyčajové tradície
Rodinný, náboženský život, hospodársky život Slovákov a Čechov v obci zachytávajú viaceré texty, hmotné predmety a fotografie, vyzbierané od miestneho obyvateľstva. Sú umiestnené v budove starej školy a budove miestneho kostola českobratskej reformovanej cirkvi. Cenné sú napríklad fotografie, ktoré zobrazujú svadobné páry od roku 1908 do roku 1996. Rodinné obyčaje a ich vývoj dokladuje aj fotografická dokumentácia, ktorá sa nachádza v rodinných archívoch. V cirkevnom archíve sa nachádza len jedna kniha matrík, ktorá zaznamenáva narodenie, úmrtia aj sobáše obyvateľov obce. Kniha nerozlišuje medzi rodinnými udalosťami Slovákov a Čechov.
Obyčaje spojené s narodením dieťaťa
Deti sa pôvodne rodili v domácom prostredí. Pomoc pri pôrodoch zabezpečovali babice. Obyvatelia obce si spomínajú hlavne na babicu Kronovetovú alebo Hruškovú, ktorá chodila k ženám až do 60. rokov 20. storočia a po nej pôrodnú asistentku Samčekovú. Pôrody obriaďovala aj Marija Ort, bola Nemkuľa, choďila ku šetkím, kerá ňemohla, choďila kúpať. Neskôr chodili ženy rodiť do pôrodnice v Oradei. Ženu po pôrode navštevovali príbuzní. Na posilnenie jej prinášali kohútiu polievku s rezancami a mlieko.
Za krstných rodičov si Slováci vyberajú príbuzných, susedov alebo priateľov. Krsty sa odohrávajú v miestnom kostole. Počet krstov však neustále klesá. V roku 2017 sa tu konal len jeden krst. Krstiny sa väčšinou odbavujú v domácom prostredí. Krstní rodičia prinášali dieťaťu vecné dary - zlatú retiazku alebo hodinky, dnes sú to predovšetkým peňažné dary. Slováci svoje deti spočiatku krstili tradičnými menami, ako je napríklad Jaňik, Ana, Josif, neskôr Milena, Juliana, Darko a iné modernejšie mená. Ďalšou zo siedmych sviatostí katolíckej cirkvi je prvé sväté prijímanie - pristupovaňie a birmovka - druhé pokrsťeňie.
Svadobné obyčaje
Na svadbu chodili pozývať zváči. Dnes chodia osobne pozývať mladí. Tri týždne pred svadbou sa v kostole konali ohlášky. Týmto spôsobom sa o úmysle zosobášiť dozvedelo celé lokálne spoločenstvo. Počas ohlášok, ktoré sa konali vždy v nedeľu pri omši, mali byť mladí prítomní v kostole a sedieť v prvej lavici. Ohlášky sa konajú v obci aj dnes, je ich však málo, pretože aj celkový počet sobášov klesá.
Predsvadobné obdobie bolo venované prípravám. Pred svadbou, ktorá sa konala vždy mimo pôstneho a adventného obdobia, sa robili zabíjačky. Zabíjačkové jedlá sa obyčajne ponúkali tým, ktorí pomáhali s prípravou jedál lebo stavbou svadobných šiatrov na dvore. Tradičnými svadobnými jedlami vo Veľkom Peregu bola sľepečia alebo kuraca poľefka a brdovce z cesta. Z pečienky sa uvarili gomborce - halušky, ktoré sa zavarili do polievky. K ďalším pokrmom patrila rajčatová - pareňičková omáčka s ryžou a vareným svinskím veprovím mäsom, tiež vyprážané rezne s ovocným kompótom. Niekoľko dní pred svadbou sa v rodine piekli torty. Tieto jedlá sa varili pokiaľ sa svadby organizovali v domácom prostredí. Organizátor, ktorý mal svadbu na starosti, sa v Peregu nazýval starosta. Ten viedol aj rozlúčku v dome nevesty.
Zánik svadobných tradícií spôsobuje predovšetkým fakt, že počet sobášov v obci výrazne klesá. Za posledných niekoľko rokov sa v obci nekonal ani jeden sobáš. Dovodom je najmä to , že svadby sa z domáceho prostredia presunuli do reštauračných a hotelových zariadení.
Obyčaje spojené s úmrtím
V kolektívnej pamäti sa zachovali predstavy o tom, že prichádzajúce nešťastie vedia vytušiť napríklad zvieratá. Ak sa malo niečo prihodiť, pes, kôň alebo iné domáce zviera zosmutnelo a nechcelo žrať, zakukal kuvik alebo sova. Dom smútku - kapela, kaplnka bola v obci postavená len pred 5-6 rokmi. Znamená to, že ešte donedávna bol mŕtvy vystavený v dome a tu sa odohrávali aj všetky úkony, ktoré s úmrtím súviseli.
V obci nie je zriadená pohrebná služba, najbližšia sa nachádza v Nadlaku. Mŕtveho dodnes obriaďuje najbližšia rodina. Obyvatelia sa v tejto súvislosti odvolávajú aj na Anetu Takáčovú, ktorá chodí mŕtvych poumývať a obliecť. Za túto službu ju rodina symbolicky finančne odmení. Starí ľudia si oblečenie do truhly obyčajne pripravovali sami. Truhly pre zosnulých všetkých národností v obci dodnes zhotovuje stolár Čech František Pek.
Mŕtvy je uložený v truhle v prednej izbe. Sem sa za ním chodia rozlúčiť príbuzní, ktorí pri ňom zostávali vždy do polnoci. Ak zomrel Slovák, prítomní sa modlia a spievajú po slovensky. Smútiaci sú pohostení pálenkou, vínom a koláčmi. Pred pohrebom prichádza k mŕtvemu farár.
Vo Veľkom Peregu sa nachádza jeden cintorín. Je situovaný približne 100 metrov od domov a nie je nijako ohradený. Slúži pre obyvateľov všetkých vierovyznaní. Naľavo po vstupe do cintorína sú umiestnené hroby Nemcov, napravo sú hroby Slovákov, Čechov a Rumunov. Na cintoríne sa nachádza socha anjela, ktorú dala postaviť zámožná nemecká rodina Fricova pre padlých vo vojne, a spoločný kríž.
Jazykové prejavy a ich súvislosť s rodinou
Jazyk je neoddeliteľnou súčasťou kultúry a identity každého etnika. V prípade Slovákov vo Veľkom Peregu je slovenčina dôležitým prostriedkom na uchovávanie a odovzdávanie rodinných tradícií a zvykov. Hoci sa v obci hovorí aj rumunsky, slovenčina zostáva jazykom rodiny, náboženstva a kultúrnych podujatí. V rodinách sa odovzdávajú slovenské piesne, rozprávky, modlitby a recepty na tradičné jedlá. Slovenčina sa používa aj pri náboženských obradoch v kostoloch a pri organizovaní kultúrnych akcií.
Vplyv globalizácie a modernizácie na obyčajové tradície
Globalizácia a modernizácia majú vplyv na všetky oblasti života, vrátane obyčajových tradícií. Aj v obci Veľký Pereg možno pozorovať zmeny v tradičných zvykoch a spôsobe života. Niektoré z tradičných remesiel a pracovných činností zanikli, iné sa prispôsobili moderným technológiám. Zmenil sa aj spôsob trávenia voľného času a zábavy. Mladí ľudia majú prístup k internetu, televízii a iným moderným médiám, ktoré ich ovplyvňujú. Napriek tomu sa však mnohé z tradičných obyčajov a zvykov stále zachovávajú a odovzdávajú z generácie na generáciu.
Snahy o zachovanie kultúrneho dedičstva
V obci Veľký Pereg existujú snahy o zachovanie kultúrneho dedičstva Slovákov. Miestne spolky a organizácie organizujú kultúrne podujatia, výstavy a festivaly, na ktorých prezentujú tradičné slovenské zvyky a remeslá. V obci pôsobí aj folklórny súbor, ktorý sa venuje prezentácii slovenských piesní a tancov. Dôležitú úlohu pri zachovávaní kultúrneho dedičstva zohráva aj škola, ktorá sa snaží učiť deti o slovenskej histórii, kultúre a jazyku.