S príchodom jari sa v slovenskom kraji prebúdza nielen príroda, ale aj staré zvyky a tradície. Jar nie je len časom spevu a zvykov, ale aj časom tvrdej práce. Ľudia sa snažia zachovať pracovné zvyklosti, ktoré im vštepovali otcovia a starí otcovia.
Jarné zvyky a príprava na siatie
Pred prvou jarnou orbou sa starostlivo pripravovalo obilie na siatie. Požehnávali sa bahniatka. Každé vrece s osivom bolo pokropené svätenou vodou. Gazda si vždy spomenul na to, čo ho naučil jeho otec a starý otec. Na siatie sa vyberal štvrtok, a to v čase, keď bol mesiac v splne, aby aj klasy boli plné. Ako prvý sa sial ovos. Oráč si na raňajky pripravil praženicu alebo vajce uvarené na tvrdo. Prvá brázda sa vyorávala oproti vychádzajúcemu slnku. Počas Vianoc sa piekol čerstvý posúch nazývaný "priesnik", ktorý mal okrúhly tvar. Voz a záprah trikrát obišiel pole, pričom ho kropili svätenou vodou a vajcom. Až potom sa mohla vyorať prvá brázda. Do brázdy sa vkladal cesnak a veci zo štedrovečerného stola. Po zasiatí zrna si gazda kľakol tvárou k roli, pomodlil sa a požehnal ju rukou. Po návrate domov oblievali oráča aj záprah vodou, aby boli stále svieži. Siať smeli len muži. Sialo sa v druhej polovici apríla. Ak sa sial ľan, oráč sa mal pozerať na hory, aby bol ľan vysoký a čistý. Ak chcela žena biele pradená, mala v tento deň dať Cigánke chleba. Siať mohli aj ženy, ale len vtedy, keď sa v dedine zmiešali ovce.
Zvyky spojené s chovom dobytka a oviec
S jarným obdobím sa spájalo aj množstvo zvykov spojených s chovom dobytka a oviec. Na Veľkú noc sa kravy a ovce zháňali dovedna, aby si na seba zvykli. Následne sa spravila hromada a kňaz ju posvätil. Dobytok a ovce sa vyháňali zo stajne s čerstvo odrezaným prútom, aby ovce držali pohromade.
Podsadzovanie hydiny
Do jarnej sezóny patrilo aj podsadzovanie hydiny. Ak mala kvoka pred sebou slamu spod vianočného stola, znamenalo to, že sedí dobre.
Spomienky na minulosť
Čas plynie a mnohé tradície akosi ubúdajú. Autor spomína na Martina Rázusa, básnika, ktorý žil vo Vajci a písal verše pre všetkých. Pripomína si aj Pavla Koysa, vynikajúceho veršotepca.
Prečítajte si tiež: Sladké potešenie s pivovou tortou
Pečenie chleba v minulosti
V minulosti mala každá domácnosť zásobu múky na pečenie chleba. Bola ražná, pšeničná a počas vojny aj jačmenná. Večer stará mama preosiala múku do dreveného koryta. V troške múky na okraji koryta sa pripravoval kvások z "koborca". Koborec bol kus cesta, ktorý sa dal na tanier, posypal múkou a dal sa susedom, ktorí mali piecť v najbližších dňoch. Tí ho použili pri svojom pečení, potom urobili nový koborec a postupne sa vystriedal u ďalších susedov, až sa znovu dostal k prvým. Používal sa namiesto kvasníc. Zarobený kvások, prikrytý konopnou plachtičkou, kysol do rána. Medzitým sa zakúrilo do pece na dvore. Takú chlebovú pec mal v každom dome. Kúrilo sa polenami z tvrdého dreva, aby rýchlo nevzbĺklo, ale pomaly horelo, aby sa tehly v peci dobre vyhriali. Najviac sa tešili, keď stará mama napiekla "poddymníky". Boli to kúsky cesta rozvaľkané a potreté postrúhanými zemiakmi so smotanou a posypané kôprom. Takto upravené cesto sa dalo do pece, kde sa rýchlo upieklo. Chleby na slamienkach pokysli, povynášali sa von a stará mama ich veľkou drevenou lopatou posádzala do vyhriatej pece, kde sa pomaly upiekli do bledohneda. Keď chleby kládla na lopatu, umyla ich na to určenou štetkou, aby bolo cesto hladké, lebo múka by zabránila tomu, aby "chytili zánec" - peknú chlebovú farbu. Musela presne odhadnúť, či je pec správne vyhriata. Keď bola priveľmi horúca, kôra na chlebe rýchlo zahorela a cesto nebolo dosť vypečené. Pri slabo vykúrenej peci cesto v nej dlho "trčalo" a bolo vlastne uvarené, chlieb bol "mliazgavý" a bol v ústach ako blato. Po upečení sa položil na latkovú policu, aby sa z každej strany odparil.
Smidka chleba: Symbol spokojnosti
Autor má pred očami starú mamu, ako chlieb pred načatím prežehná, odkrojí si len smidku a vychutnáva ju. Bola spokojná, chlieb sa vydaril. O dva týždne sa práca s pečením chleba opakovala. Načatý chlieb mávali položený na stole, zabalený v obrúsku. Do domu chodievalo veľa cudzích ľudí, lebo otec bol obuvník. Starká alebo mama ponúkli prichádzajúceho chlebom so slovami: "Nože si odkrojte z toho nášho chlebíka." Ponúkaný si odkrojil smidku chleba, poobracal medzi prstami, zjedol ju a ako kázal dobrý mrav, pochválil ponúknutý chlieb.
Pečenie chleba dnes
Pečenie domáceho chlebíka, či už z kvasníc alebo z kvásku, je ozdravný proces. Odmenou za prácu s cestom je vôňa čerstvo upečeného chleba, ktorú nič neprekoná. Zohnať ošatku na chlieb cez e-shop je naozaj umenie, ale na pečenie chleba nie je nevyhnutná. Namiesto nej sa dá použiť väčšie cedidlo vystlané čistou utierkou a posypané zemiakovým škrobom. Rovnako poslúži aj prútený košík na pečivo.
Smidka s maslom: Najlepšia chuť na svete
Niet nad to, keď človek nedočkavo krája ešte nie celkom vychladnutý peceň chleba a na smidku si natrie maslo a osolí! Domáci kváskový chlieb vydrží dlho ako čerstvý. Každý upečený bochník sa poctivo balí do papiera z včelieho vosku a vkladá do ľanového vrecka.
Moderné vymoženosti a tradičné postupy
Domáce pekárne, ktoré vyprodukujú iba chlieb, sú už minulosťou. Pekáreň Tefal Bread of the World okrem sladkého a slaného pečiva zvládne aj prípravu džemov. Pred vložením bochníka do rúry treba dobre nahriať plech. Ak chcete chlebík piecť pravidelne, investujte do šamotovej dosky, ktorá výborne udržiava teplo a postará sa o obzvlášť chrumkavý výsledok. Prax robí majstra a všetko dobré má svoj čas.
Prečítajte si tiež: Čokoládová poleva na krájanie
Chlieb: Kultúrny a historický význam
Máloktoré jedlo má taký hlboký kultúrny a historický význam ako chlieb. Od prvých obilných kaší až po voňavé bochníky z pece, chlieb sprevádza ľudstvo tisícročia, pretkáva sa s tradíciami, náboženstvom a každodenným životom.
Hodvábna cesta chutí: Uzbekistanská pohostinnosť a chlieb
Uzbecká kuchyňa je rovnako bohatá ako história krajiny, ktorou prechádzala starodávna Hodvábna cesta. Pohostinnosť je tu dôležitejšia než hojnosť a bohatstvo. Tradičným prvkom je čaj, ktorého menej sa naleje do šálky významnému hosťovi. Kuchyňa Uzbekistanu je zmesou perzských, kazašských a ruských vplyvov, s dôrazom na hovädzie, baranie a konské mäso. K tradičným jedlám patrí lagman, samsy, manty, šurvy a šašliky, ktoré sa podávajú so zeleninou a chlebom. Uzbecký chlieb, známy ako non alebo lepjoška, má v kultúre posvätnú úctu. Pečie sa v peci cylindrického tvaru (tandir) s hlinenými stenami. Ak niekto nájde kúsok chleba na zemi, zdvihne ho a položí na miesto, kde nehrozí našliapnutie. Pri odchode na dlhú cestu si člen rodiny odhryzne kus chleba, ktorý sa uschová a po návrate doje.
Dom chleba: Symbolika Betlehema a vianočných oblátok
Názov Betlehem, Dávidovho mesta, znamená "Dom chleba". Táto lokalita bola prirodzeným miestom, kde si cestujúci do púšte dopĺňali zásoby chleba. V kresťanskej tradícii strednej a východnej Európy predstavujú vianočné oblátky posvätný chlieb. Oblátky sa pečú v kovových kliešťach s vianočnými symbolmi a konzumujú sa s medom, cesnakom a orechmi. V niektorých oblastiach sa oblátky vkladajú do modlitebných knižiek a podávajú chorým s vierou v uzdravenie.
Vianočné pečivo: Od obetného daru po veštbu
Okrem oblátok sa na vianočnom stole nachádza široká paleta vianočného pečiva s rôznymi tvarmi a funkciami. Pečivo sa podávalo koledníkom, chudobným a zvieratám, malo úlohu obetného daru pôde a prírodným živlom a pripisovala sa mu liečivá a ochranná sila. V Chorvátsku sa na deň sv. Tomáša pripravuje vianočné pečivo. V Bosne majú pečivá názvy ako kruvokriž, sv. Tomáša mlivosija a iné. V panónskych oblastiach sa urobia dva chleby: jeden na Štedrý večer a druhý na vianočné dni. Na Britských ostrovoch patrí k chlebovému pečivu škótsky yeel brehd a vianočné placky zo Shetlandských ostrovov majú v strede otvor a po okrajoch sú vykrajované do lúčov. Anglický vianočný koláč Christmas cake (yule cake) dnes predstavuje ovocný múčnik rôzneho zloženia a veľkosti. V Dánsku najväčšiu časť domáceho vianočného pečenia tvorili chleby, zdobené motívmi vtákov, zvierat, hviezd, slnka, srdca, znakom kríža. Vo Švédsku sa vianočný chlieb (julbröd, julkaka, sakaka) ozdoboval esovitými a zoomorfnými tvarmi. Na severe Európy bol zvláštnosťou obradný chlieb pod názvom skuebrød (Dánsko), sakaka (Nórsko, Švédsko), kylvö, joululeipä (Fínsko), ktorý sa uchovával do jarných prác a zmiešal sa s obilím určeným na výsev. Biskup Dávid Tencer uvádza, že islandský vianočný chlieb laufabrauð z pšeničnej múky je jedným z najoriginálnejších prvkov Vianoc. Vo Francúzsku si na Vianoce pochutia na čokoládovom závine La Buche de Noel a v Taliansku dominuje sladký koláč panettone. Jednou zo zvláštností vianočného pečenia v strednej a východnej Európe je „sparované“ pečivo. Sviatočné a obradové pečivo bolo určené pre vlastnú rodinu, pre koledníkov, obecných služobníkov, chudobných a dobytok. Na východnom Slovensku pre koledníkov sa pripravilo pečivo z chlebového alebo koláčového cesta v tvare vtákov (takzavné pipiši). Z rusínskych dedín na Podkarpatskej Rusi je známy kračún, do ktorého sa dávalo zo všetkého, čo statok vyprodukoval. Gazdovia natierali symbolicky cestom kmene stromov, aby boli úrodné a gazdiná sa rukami od cesta dotýkala stromov, aby porodila veľa potomkov. V mnohých krajoch Česka bolo zvykom upiecť vianočku pre každého člena rodiny a na statkoch tiež pre čeľaď. Na Hornej Lužici sa piekli hodowne kołački alebo wosuški (podlhovasté pečivo v strede vtlačené).
Chlieb ako každodenná potreba a symbol života
Ľudia potrebujú každodenný chlieb. Ježiš nás učí zaň modliť sa, ale aj zodpovedne pracovať na jeho obstarávaní. Slováci sa ho nevedia prejesť. Chlebu vládne múdry konzervativizmus a chuť dokáže rozlíšiť, či pekár upiekol chlieb z dobre vykysnutého cesta, alebo urýchľoval zrod chlebíka rôznymi modernými prípravkami a predlžoval mu život stabilizátormi.
Prečítajte si tiež: Disney+ pridáva slovenský dabing
Zmeny v pekárenstve po roku 1990
Od deväťdesiatych rokov sa veľa zmenilo. Kedysi bežný poldruhakilogramový až dvojkilogramový bochník zoštíhlel, čo súviselo so zmenami v slovenských rodinách a túžbou ochutnať čerstvo upečený chlebík. Porevuločným hitom sa v Liptove stal okrúhly zemiakový chlieb. Zápas o priazeň spotrebiteľa vyhral klasický pšenično-ražný chlieb, pri zrode ktorého stál kvások. Prirodzenou vlastnosťou chleba je mierna kyslosť, za ktorou stojí kvások.
Súčasná ponuka chleba
Pekári vyrábajú množstvo výrobkov, ktoré sú lepšie a zdravšie aj preto, že mlynári ponúkajú širší sortiment múk. S múkou a obilninami sa pracuje viac a lepšie ako v nedávnej minulosti. V súčasnom sortimente chlebov prevažuje pšenično-ražný a spomedzi cereálnych výrobkov je v kurze chlieb dlháň. Sortiment pekárskych výrobkov sa stal indikátorom rozvoja cestovného ruchu. Slováci a Česi milujú klasické rožky. Koláče na báze klasického kysnutého cesta, lúpačky, šatôčky a buchtičky s ovocnými marmeládami a lekvármi ľuďom chutia rovnako ako v nedávnej minulosti, tak aj dnes. Rozvrstvenie slovenskej spoločnosti vidno aj na konzumácii chleba a pečiva.
Chlieb: Civilizačný prvok
Chlieb poznajú ľudia dobrých desaťtisíc rokov. Vyrástli na ňom, prostredníctvom pestovania obilnín sa stali z lovcov poľnohospodári. Chlieb živil ľudí a zároveň ich civilizoval, učil úcte aj skromnosti. Bol a zostal základnou potravinou. A nič na tom nezmenili ani najmodernejšie technológie. Chlieb miluje jednoduchosť, poctivosť a fortieľ.
Netradičná učebná pomôcka: Pec na školskom dvore
Školáci v Spišskom Hrhove majú netradičnú učebnú pomôcku - vlastnú pec na školskom dvore. V rámci vyučovacích hodín v nej pečú chlieb a na ostatných hodinách sa učia viac o chlebe. Téma chleba a pečiva sa v škole dostala aj do učebných osnov. O chlebe hovoria na hodinách cudzích jazykov, na matematike žiaci počítajú rovnice o chlebe, na chémii sa učia o procese kvasenia a žiaci robia o chlebe aj powerpointové prezentácie.
Veľká noc a chlieb: Radosť z nového života
Veľká noc je pre kresťanov na celom svete oslavou vzkriesenia Ježiša Spasiteľa. V Anglicku, Írsku, USA a aj v Nemecku je zvykom na Veľkú noc poskrývať po dome alebo v záhrade vajíčka s rôznymi lahôdkami. Vo Francúzsku si nachádzajú deti darčeky na zazvonenie. Severania vo Švédsku sa dievčatá oblečú za čarodejnice a chodia po susedoch a pýtajú si sladkosti. V Írsku dominuje tradičná pórová polievka s pečenou jahňacinou. Rakúšania pečú veľké praclíky a Poliaci si pochutnávajú na bielych klobáskach s čerstvým osoleným chlebom. Ľudí spája radosť z nového života, ktorú kresťanom vlialo zmŕtvychvstanie Pána.
Od zrna k chlebu: Proces mlatby a spracovania obilia
Mlatba je proces oddeľovania zrna od klasov. Po žatve sa obilie mlátilo na poli cepami alebo sa snopy vymlátili prehnaním dobytka po udupanej pôde. Na očistenie obilia sa používala riečica a sito. Starí Slovania zrno merali dutými drevenými nádobami, ako korček, lukno a kaď. Obilie sa uskladňovalo v obilných zásobných jamách alebo sýpkach.
Chlieb v porekadlách a prísloviach
Chlieb je dar boží. Vo chlebe Pán Boh býva. Od Pánbožka vyprosíme si chlebíčka. Chlieb vozdajší daj nám dnes, ale hneď! Tak žijeme, aby bolo neba i chleba. Hojže, Bože, chleba, už je gamba otvorená! Chlebíček náš tatíček. Od kraja chlieb krájajú. Kto si nevie chleba odkrojiť, nevie si naň ani zarobiť. Ani mi chleba krájať nedali. Zo svojho chleba si človek smelo odkrojí aj o polnoci. Odkroj si chleba, s tým je človek živý. Musíš si chlieb tenšie krájať, akže sa chceš dobre mávať. Lepší doma krajec chleba, lež v cudzine krava celá. Chleba v ruke nepribýva. Cintorín si odkrojil (smidku chleba). Za kus chleba robiť treba. Dobrý je ako kus chleba. Ja som z veľa pecí chleba jedol. Lačnému vždy je chlieb na mysli. Lepšia chudá slanina s chlebom, ako tučná bez chleba. Pýtal sebe unížene chleba svojej žene. Jedz chlieb a pi vodu, nebude ti na škodu. S chlebom dobre chodiť. Lepší kus chleba na ceste, ako pero za klobúkom. Chlieb sa nikdy neprijie. Keď si najedený, vezmi si do vrecka kus chleba. Zapovedaný chlebíček najradšej sa jedáva. Kde je chlieb, tam sa i nôž najde. Nôž sa najde ku takému chlebu. Chleba a noža nespúšťaj so stola. Neponúkaj nôž, ale chlieb. Páni vždy najdu na chlieb nôž (vždy najdu príčinu zádrapky). Na každý chlieb nájdu sa zuby. Zuby skoro rastú, ale chlebíček pomaly. Kto chce chleba, pracuj, čo treba. Pán hrdý, chlieb tvrdý. Bárs pôjdeš medzi Rusi i tam chlieb sa robiť musí. To ti chleba nedá. Vie, ako chlieb jesť. Chlieb kúpený je zo zlatej lopaty. Gazda si nežiada bieleho chleba.
Svadobné zvyky a chlieb
Keď sa mládenec s dievkou dohodli, požiadal i rodičov o jej ruku. Po vzájomnom dohodnutí bývala malá hostina. Takmer na žiadnej svadbe nechýbala hudba. Každá svadba bola v tichej dedinke udalosť, ktorá vzrušila celú obec. Už niekoľko dní pred svadbou mali kuchárky napilno, najmä posledné hodiny sa usilovne pieklo, varilo pre pozvaných. Družice i družbov si povolávala nevesta i mladý zať osobne. Tí, ktorí išli na svadbu, doniesli so sebou alebo poslali vopred sliepku alebo kohúta, cukrovinky a tiež tortu, ba pred svadbou, keď sa vo svadobných domoch piekli koláče, doniesli syra, masla, mlieka, maku, vajec atď. Po skončení cirkevných obradov išiel celý sprievod s mladomanželmi k domu, v ktorom budú cez svadobnú hostinu. Po príchode z kostola zapreli pred mladými dvere, tu bolo zase úlohou starejšieho vstup vymôcť. Vojdúc dnu boli privítaní a uctení. Hostí umiestnili okolo stolov a prinášali sa jedlá a pijatika. Radostník - koláč to ohromných rozmerov na piaď vysoký - sa piekol vždy v dome nevesty. Ak po sobáši býva nevesta v mužovom dome, musí tam byť i cez svadobnú hostinu a ta zanesú družbovia i družice radostníky i s ratolesťou. Ratolesť - mladá jedľa ovešaná umelými kvetmi z papieru, na vrcholku holubička upečená z cesta. Radostník, ktorý bol určený pre mladý pár, bol plný umelých kvetov. Taktiež pozlácali rozmaríny pre svadobčanov mužského pohlavia, ktoré potom rozdali medzi svadobčanov, ale každý sa musel odmeniť peňažitým darom.
História pekárskej výroby
História pekárskej výroby, a najmä výroby chleba, sa časovo kryje s dejinami pestovania obilia. Nemáme presný záznam, kedy sa chlieb prvý krát objavil v strave človeka. No je isté, že k tomu muselo dôjsť náhodou a bolo to v starom Egypte. Ešte dávno predtým sa stali obilniny súčasťou výživy človeka. V predhistorických dobách sa obilie pravdepodobne jedlo v pôvodnom surovom stave. Starí Egypťania pred 4 - 6 tisícimi rokmi pred n.l. pestovali teraz už neexistujúce sorty obilnín, tieto boli okrem iného určené k lámaniu skál v kameňolomoch tak, že sa vkladali do trhlín a zalievali vodou. Človek sa poľnohospodárstvom zaoberá asi osem až jedenásť tisíc rokov. Najstaršími pestovanými obilninami boli pšenica a jačmeň a zostali dlho najobľúbenejšie. Na Slovensku sa v stredoveku stali hlavnými obilninami raž a ovos, iba v južných oblastiach pšenica a jačmeň. V neskoršom období bolo hojné proso, pohánka, prípadne miešanka pšenice s ražou - súraž. Obrábanie pôdy bolo v počiatkoch poľnohospodárstva primitívne. Najstarší roľníci nemali ešte oradlo, používali drevené brázdiče, motyky, rýle, lopaty - z dreva či parohu. Veľký pokrok v poľnohospodárstve zaznamenávame v neskorej dobe kamennej, kedy sa začína používať drevené oradlo ťahané dobytkom a od konca 2. tisícročia pred n.l. na Prednom východe železná radlica a tiež ďalšie kovové predmety ako rýle, motyky a podobné. Železné radlice sa prostredníctvom Keltov dostali v mladšej dobe železnej aj k nám. V dobe kamennej obilie žali kosákom s kamennými čepieľkami alebo kosákovitým nožom. Kovový žací nástroj sa používa od doby bronzovej, kedy sa rozširujú rôzne druhy bronzových kosákov. Tieto v dobe železnej vyrábajú už zo železa u Keltov nadobúdajú dnešnú podobu. Drvenie obilia sa väčšinou považuje za prácu žien. Najstaršie hodnoverné doklady ručných rotačných mlynčekov sú až z mladšej doby železnej. V ďalšom vývojovom stupni sa celé alebo rozdrvené obilie už pražilo a v tejto forme konzumovalo ako potrava. Len postupne sa človek naučil rozomieľať obilné zrná, a to zrejme trením medzi dvoma plochými kameňmi. Obilie počas celého praveku uskladňovali v obilných zásobných jamách. Na uskladnenie obilia sa iste využívali aj veľké keramické nádoby, zásobnice. V mladších obdobiach na tento účel slúžili tiež truhlice - lady. Väčšie množstvo sa skladovalo v sýpkach. z pšenice a jačmeňa. Rozdrvená obilnina bola surovinou na výrobu vtedajšieho chleba. Obilná drvina zamiešaná s vodou sa varila alebo piekla. Spočiatku to bol veľmi primitívny postup. Pieklo sa na rozžeravených kameňoch, alebo v popole. Z pôvodného pečenia na kameňoch sa neskôr vyvinula pekárska pec. Z história vieme, že v dobách pred novým letopočtom vlastne neexistovalo pekárske remeslo. Indovia, Peržania, Babylončania, Asýrčania, Židia a Féninčania sa ako prví zaoberali pečením chleba. Od nich sa to potom naučili národy usídlené severne a západne od nich. Ani v starovekom Egypte neboli ešte pekárne v našom zmysle slova. Chlieb sa piekol podomácky, v peciach, ktoré boli súčasťou domových kuchýň. Boli to polkruhové hlinené pece s klenbou. Chlieb mal bežne plackovitý tvar. Hovorí sa, že chlieb je starý ako ľudstvo samo. Avšak v skutočnosti musel človek prejsť dlhú cestu, na ktorej sa najskôr naučil pestovať obilie a z neho zomlieť múku, aby si mohol pripraviť prvú obilnú kašu. Po nej nasledovala éra chlebových placiek, ktorých pekárom bolo slnko.
Zrná a ich tajomstvá
Pred dvetisíc rokmi, rímski vojaci pri svojich dlhých peších pochodoch žuvali jadierka a zrná. Vo svojej jednoduchosti to malo dve prednosti - vojaci boli zaneprázdnení žuvaním a nemali čas na reptanie a semiačka zrna a jadierka boli zároveň ľahšie, trvanlivejšie a lacnejšie na prevoz ako mäso a iné potraviny. V pyramídach sa pri sarkofágoch faraónov našli plné nádoby obilných zŕn, ktoré keď sa vložili do zeme, vyklíčili behom 3 - 4 dní. V zrnách sa nachádzajú látky, tzv. phytiny, ktoré udržujú zrná v latentnom štádiu, zabraňujúc tak množeniu látok nachádzajúcich sa v nich. Vodou sa tieto látky rozpustia a vtedy sa rozmnožia vitamíny, aminokyseliny, ktoré sa spájajú do enzýmov, alebo vytvárajú bielkovinové molekuly, čomu hovoríme klíčenie.
Čo sa hovorí, keď dievča upečie prvý chlieb?
Keď dievča upečie svoj prvý chlieb, je to moment premeny. Je to prechod od učenia sa k tvoreniu, od sledovania receptu k vdychovaniu života do základných surovín. V niektorých kultúrach sa hovorí, že prvý chlieb prináša šťastie a požehnanie rodine. Iní veria, že úspešný prvý chlieb predpovedá plodnosť.
Žatva a Obžinky
Obžinky sa slávievaly tak, ako i dnes. U Pobaltických Slovanov pohanských bývalý obžinky hlučno slávené. Býval ohromný koláč upečený a do chrámu Svantovíta prinesený. Stal si zaň i spýtal sa pred ním shromaždeného ľudu, či ho (kňaza) za koláčom vidia. Povedali, že ho nevidia, z toho veštil im budúci rok úrodný a naopak. Zachoval sa dosiaľ na Slovensku i na Morave. Žatva je skončená, keď je všetko obilie poukladané v snopoch do krížov (kôp, mandelov) a tak ženci a žnice, hrabačky a viazači skončili svoju prácu a nasleduje už len zvážanie obilia domov. IV. Obžinky1. (Orava, Liptov) ohrabník (Turiec). Nasleduje už len svážanie obilia domov. Vtedy žnice nazbierajú poľné kvety, z najkrajších obilných klasov upletú veniec a ozdobia ho papierovými stužkami. Takýto žencovský veniec položia niektorej dievke na hlavu. Pod veniec a pod zástavu sa vyberie obyčajne najkrajší párik: dievča nesie veniec (na hlave) a šuhaj v rukách zástavu. Ženci vtiahnu s veselým spevom do dvora, kde ich už na prahu čaká hospodár s hospodárkou. Hospodár drží v ruke krčah s vínom a hospodárka chlieb, soľ a nôž. Povedľa má pripravený hrnček s vodou. Družina odovzdá veniec hospodárke a tá ho poleje hrnčekom vody, aby vraj - obilie bolo čisté. Obaja sa za veniec poďakujú. Po tomto hospodár zavesí veniec nad stôl na visiaci svietnik, alebo vedľa neho, kde sa často dočká aj budúcej jari. Inde povesia veniec na trám v pitvore. Zavesia ho na hák na sklepení pod bránou. Z tohoto venca štedrovečerného dáva sa zrno z neho kravám, aby dobre dojily a sliepkam, aby dobre niesly. Ženci niesli srpy a kosy, ženské srpy a hrable. Klasov a poľných kvietkov, chlapi operili si kytkami klobúky a čapice. Voz zostal stáť, dievčatá sliezly s voza. Vstúpila. Tu priali kňažne ku hojnému a šťastnému skľudeniu a položili vence ku jej nohám. Ďakujúc odkázala ich ku jedlu a pitiu na pána správcu. Nato šlo sa na tanec. Prišli i úradníci so svojimi rodinami. Pilo sa jej na zdravie neustále. Slávnostne na voz pri zvukoch hudby, ktorá po celú slávnosť žatovnú družinu sprevádza. Ženské usadia sa na snopy okolo „baby“. „Babu“ spievajú cestou. Sa potom všetci smejú. Nato v nedeľu slávi sa „dožatá“. Keď žnice vchádzajú do domu, sedí gazda i gazdiná za stolom. Daru“ do stodoly. Veľký význam pri slovanských obžinkách má naposledy zviazaný snop. Tento posledný alebo obžinkový (dožinkový, dožinočný) snop všelijako ozdobujú a obliekajú do mužských šiat a s veľkou slávou, hudbou a spevom ho dovážajú domov. Postavia ho v chyži do predného kúta, vedľa snopu najprv zviazaného, kde ich ponechávajú často i celý rok.