Plytvanie potravinami je komplexný problém s hlbokými psychologickými, sociálnymi a ekonomickými koreňmi. U niektorých jedincov môže prerásť do patologického stavu, ktorý negatívne ovplyvňuje ich život a životy ich blízkych. Tento článok sa zameriava na príčiny, príznaky a možnosti liečby vyhadzovania jedla u chorých, pričom sa dotýka aj širších aspektov plytvania potravinami v spoločnosti.
Globálny pohľad na plytvanie potravinami
Plytvanie potravinami je rozsiahly globálny problém. Extrémne je to vidieť v Amerike, kde cena vyhodeného jedla dosahuje ročne približne 240 miliárd dolárov, čo na jednu domácnosť predstavuje asi 1866 dolárov ročne. To znamená, že ľudia v USA vyhodia približne 30 - 40 % zakúpeného jedla.
Ani Európa nie je výnimkou. V Európskej únii končí každoročne v koši 88 miliónov ton úplne dobrého a čerstvého jedla, čo predstavuje sumu približne 143 miliárd eur. Na Slovensku pripadá na obyvateľa ročne asi 40 - 60 kilogramov zbytočne vyhodeného jedla. Paradoxom je, že kým na Slovensku žije už približne milión ľudí na hranici chudoby, pred šiestimi rokmi vyhodilo 5 obchodných reťazcov približne 15 000 ton potravín, ktoré sa ešte dali zužitkovať a neboli pokazené.
Zatiaľ čo sa v najbohatších krajinách sveta s jedlom plytvá, 805 miliónov ľudí na svete trpí hladom. Hlad zabíja ročne viac ľudí ako AIDS, malária a tuberkulóza dohromady.
Psychologické príčiny vyhadzovania jedla
Vyhadzovanie jedla u chorých môže byť prejavom hlbších psychologických problémov. Ide o psychický stav charakteristický pretrvávajúcimi ťažkosťami s vyhadzovaním vecí alebo zhromažďovaním spotrebiteľských produktov bez ohľadu na ich skutočnú hodnotu. Prejavuje sa úzkostnou potrebou tieto veci chrániť a zväčšovať ich množstvo. Osoba postihnutá týmto ochorením prežíva intenzívne pocity strachu pri myšlienke zbavovania sa takto nadobudnutých predmetov. Postihnutý si takéto správanie neuvedomuje a považuje ho za prirodzené. V skutočnosti tento stav pôsobí na emočnú aj fyzickú, sociálnu a finančnú stránku života postihnutého a jeho príbuzných.
Prečítajte si tiež: Objednajte si okuliare online
Tento stav je často dôsledkom nutkavej potreby nakupovať nové veci (kompulzívne správanie), prípadne sa takýmito vecami obklopovať ich zhromažďovaním bez míňania finančných prostriedkov (letáky, použité šatstvo, odpadky). Choroba sa niekedy začína ako koníček, jedinec pociťuje nutkavú potrebu hľadať a zhromažďovať dokonalé, prípadne jedinečné veci (často dekoratívneho charakteru). Neskôr, pod vplyvom sociálnych, zdravotných, ekonomických a iných spúšťačov, takéto správanie prerastá do patológie a k predmetom úžitkovej hodnoty pribúdajú predmety bez estetického, ekonomického a emocionálneho významu, ktoré často predstavujú skôr odpadové produkty (použité kartóny, krabice, fľaše, noviny, jedlo, oblečenie), v niektorých prípadoch dokonca zvieratá.
V takýchto podmienkach dochádza k prieniku možných zdrojov infekcií v podobe hlodavcov, hmyzu a iných živočíchov aj k obmedzeniu plochy obývateľného priestoru postihnutého i jeho okolia. Hoci príčiny vzniku poruchy nie sú známe, vyšší predpoklad, že sa rozvinie, majú jedinci, u ktorých sa takéto správanie vyskytlo v rodinnej anamnéze. V niektorých prípadoch sa tento stav vyvinie ako následok poškodenia mozgu v dôsledku mechanického úrazu, nádoru a podobne. V niektorých prípadoch je dôsledkom obsesívno-kompulzívnej poruchy, poruchy pozornosti, depresie, poruchy príjmu potravy, psychózy alebo stareckej demencie.
Príznaky a diagnostika
Medzi časté príznaky prepuknutia ochorenia patrí neschopnosť a neochota zbaviť sa vecí, ktoré prestali plniť svoju funkciu, prípadne ťažké rozhodovanie pri organizovaní hmotných vecí, spojené s prežívaním intenzívneho pocitu úzkosti, rozpačitosti, trápnosti. Tento stav je často sprevádzaný depresiou, ADHD a alkoholizmom. V niektorých prípadoch sa dostavuje paranoidný pocit prenasledovania a odcudzovania nahromadených vecí alebo nutkavá potreba predzásobenia sa, ktorá má nelogický charakter.
Postihnutý často kontroluje odpadkové koše a smetiská, čo vedie k izolácii zo strany príbuzných a spoločnosti, k zániku partnerského života, pracovnej morálky, strate zamestnania a vzniku mnohých zdravotných komplikácií (časté infekcie tráviaceho traktu, kožné problémy, problémy s parazitmi). Tento stav má chronický priebeh - neustále sa zhoršuje. Vyvíja sa už v pomerne skorom období, priemerný vek nástupu prvých príznakov je 13 rokov. Ak rodičia, prípadne pedagógovia zachytia takéto správanie, je dôležitá komunikácia s detským psychológom.
V prípade rozvinutia stavu ako následku poškodenia mozgu je dôležité prostredníctvom zobrazovacích metód (MRI, CT) preveriť stupeň poškodenia CNS. Lekár tiež vykoná psychologické hodnotenie. Okrem otázok týkajúcich sa emocionálneho stavu preverí schopnosť jedinca uložiť/vytriediť veci. Vhodná je kombinácia psychoterapie a užívania liekov.
Prečítajte si tiež: História a význam sushi
Kompulzívne hromadenie (Hoarding)
Kompulzívne zhromažďovanie, nazývané aj hoarding, je psychickou poruchou, ktorú niekedy spozorujeme len ťažko alebo sa prejaví až v neskoršom veku. Azda každý z nás v istom životnom období niečo zbieral. Keď zbierame umenie, porcelán či platne zo záľuby, tak platí, že nám na týchto veciach záleží. Ak ide o patologické, teda nezdravé hromadenie, tak je zberateľovi jedno, ako sú sviečky, noviny či obrazy vystavené a koľko ich je. Stačilo mu dostať ich tam, kam potrebuje. Nie je to jeho koníček ani srdcová záležitosť. Hoarderovi nejde o to, koľko vecí má, samy osebe preňho nič neznamenajú. Hromadenie niekedy prekladáme aj ako „škrečkovanie“ či „syslenie“. Nejde o to, kde a ako sú tieto veci uložené a ako je o ne postarané. Dôležité je len, že sú v priestore, kde ich potrebuje mať. Tie veci pre neho symbolizujú istotu. Ak mu chcete niečo presunúť, upratať či vyhodiť, je to pre neho nabúranie osobného priestoru. Aj preto sa hoarderi začnú postupne izolovať, prestanú do svojich priestorov púšťať priateľov či príbuzných. Nemusí však ísť len o predmety, niekedy sú objektom hromadenia aj zvieratá.
Liečba kompulzívneho hromadenia
Kompulzívne hromadenie ešte stále skúmajú klinickí psychológovia a aj psychiatri kvôli tomu, ako tento problém riešiť farmakologicky. Nie každý človek, u ktorého sa toto nutkanie objaví, však musí byť psychiatrický pacient. Sú ľudia, ktorí nikdy nemali žiadne problémy, nepotrebovali vyhľadať psychologickú pomoc, no zrazu sa u nich nutkanie na hromadenie objaví. Mnohí ho dokážu pomerne dlho schovávať a pre okolie vyzerajú, že fungujú normálne.
Hoardera si často predstavujeme ako staršieho človeka obklopeného knihami či súčiastkami. Aj keď hoarding vyzerá, že je záležitosťou stredného veku okolo päťdesiatky, môžeme ho pozorovať aj u detí. U autistických, úzkostných či depresívnych detí je dôležité sledovať, či vás do svojej izbičky pustia, čo majú pod posteľou a či si nezačali robiť zbierky. Neskôr v živote ide o akési zberateľské vlny. Tak ako u o mnohých iných psychických ťažkostí, častejšie sa vyskytujú v záťažovom období, pri otvorení traumy a podobne. No nemusí to tak byť. To je veľmi individuálne. Nájsť kľúč k spúšťačom a zdrojom tohto správania je práve to najťažšie. U niekoho sa to podarí a u iného klienta nie. Závisí to aj od toho, v akej fáze rozvoja poruchy sa klient nachádza.
U medikovaných pacientov sa stav niekedy zlepší natoľko, že si domov pustia rodinného príslušníka a dokážu komunikovať o tom, čo treba vyhodiť. Nechajú sa presvedčiť, aby sa umyli a zbavili byt zvyškov jedla.
Hoarder môže byť inteligentný, vysokoškolsky vzdelaný človek, ktorý má vysokú pozíciu a je vynikajúco technicky či IT zručný. No zistil, že nemá žiadny súkromný život, že mu chýba rodina, nedokáže si udržať partnerku či partnera. Možno zažil tragickú udalosť a uzavrel sa do svojho sveta.
Prečítajte si tiež: História a význam slova torta
Komunikácia s hoarderom je mimoriadne dôležitá, no musíte ju prispôsobiť konkrétnej situácii. Ak je otec introvert, nechoďte naňho s rodinnou poradou či upratovacou službou. Ak je maminka učiteľka, zvyknutá celý život viesť, nemôžete s ňou hovoriť ako s dieťaťom. Prídete k otcovi na kávu, všetko monitorujete očami. Vidíte aj cítite, čo v tom priestore je, no bavíte sa o tom, ako sa má. A len nenápadne vložíte vetu: „Necítiš tu niečo?“ A počkáte na reakciu. Možno sa bude ošívať alebo nezareaguje vôbec, tak pokračujete v rozhovore. Neskôr môžete povedať: „Počuj, tie knihy, čo tam máš, môžem si ich požičať? Vrátim ti ich.“ Tak rýchlo zistíte, ako hlboko je v tom už ponorený. Ak začne byť fyzicky alebo slovne agresívny, je to vyššia miera závislosti.
Niekedy funguje, keď dcéra povie mame: „Chodím na psychoterapiu, riešili sme tam aj vzťah k mame, bolo by dobré, keby si tam išla so mnou.“ Stane sa, že takýmto spôsobom bez strachu nadviažeme prvý kontakt, vybuduje sa dôvera a môžeme pracovať. Alebo môže človeka na psychiatrické vyšetrenie poslať obvodný lekár, to zvyknú klienti rešpektovať. Často sú to lieky zo skupiny antidepresív SSRI.
Keď sa človek prestáva o seba starať a zanedbáva osobnú hygienu, čisté WC i kúpeľňu aj pranie bielizne, to sú signály, že je to za hranicou.
Diagnostikovať, o čo presne ide, je veľmi zložité. U žien ide často o otázku prijatia svojho vlastného tela, zvyknú sa pridružiť poruchy príjmu potravy, prehnaná starostlivosť o seba, zlý vzťah s mamou a k tomu sa objaví nutkavé hromadenie. Pri staršej generácii často býva iniciátorom stretnutia niekto z blízkych. U mladých je to iné. Ak začnú u seba niečo pozorovať, vyhľadajú si o tom informácie na nete a zapoja sa do diskusných fór. Nie je výnimkou, že za mnou príde klientka a povie mi, čo si sama zdiagnostikovala.
Na liečenie hoardingu sa využíva kognitívno-behaviorálna terapia (KBT). Základom je vytvorenie vzťahu s terapeutom a pocitu bezpečia. V terapii sa snažíme rozkrývať dôvody, prečo sa hromadenie deje - psychické týranie, násilie v rodine, iná psychická porucha či nízke sebavedomie, neúspech v partnerskom živote.
Ak klient spolupracovať chce, či už priamo, alebo cez rodinného príslušníka či sociálneho pracovníka, veci sa pomaly menia. Niekedy musí dôjsť k nedobrovoľnej hospitalizácii. Skúsenosti ukazujú, že kompulzívne hromadenie nevieme vyliečiť úplne. Niekde v človeku tento mechanizmus zostáva. No klientom vysvetľujeme, že sa návratu nemusia báť.
Záchvatové prejedanie ako forma plytvania jedlom
Záchvatové prejedanie sa radí medzi poruchy príjmu potravy. Charakteristická je pre neho konzumácia veľkého množstva jedla v krátkom čase, aj keď vlastne vôbec nie sme hladní. Zároveň nie sme schopní kontrolovať, čo jeme alebo koľko toho jeme. Po tomto záchvate chorý spravidla cíti vinu a hanbí sa za svoje správanie aj za svoje telo. To sa väčšinou snaží kompenzovať pomocou rôznych diét a odopieraním stravy, čo mu na psychickej pohode príliš nepridá.
Záchvatové prejedanie je často spojené s negatívnymi emóciami, stresom, nespokojnosťou so sebou samým alebo celkovo so svojím životom. Tieto pocity sú potom kompenzované nárazovou konzumáciou veľkého množstva jedla, pri ktorom čiastočne a dočasne ustupujú.
Ako spoznáme záchvatové prejedanie
- veľké množstvo skonzumovaného jedla v krátkom čase (≤ 2 hodiny)
- vyššia rýchlosť konzumácie, až hltanie
- aj keď už chorý necíti hlad a cíti sa plný, aj tak pokračuje v jedení
- nie je schopný prestať jesť a stráca kontrolu nad tým, čo je
- schováva si potraviny a tajne ich potom pojedá
- v prítomnosti ostatných ľudí je normálne alebo stravu naopak odmieta, keď je však sám, dochádza k záchvatu
- cíti stres a úzkosť, ktoré pri jedle čiastočne ustupujú
- nemôže dosiahnuť stav nasýtenia - bez ohľadu na množstvo skonzumovaného jedla sa plne nedostaví pocit odmeny a uspokojenia
- po záchvate má výčitky svedomia, je znechutený zo svojho správania a zo svojho tela
- návaly prejedania prichádzajú minimálne raz týždenne po dobu aspoň 3 mesiacov
Pri takomto záchvate „žravosti“ logicky prijmeme veľké množstvo energie, na základe ktorej sa jazýček váh energetickej bilancie nakloní na stranu vyššieho kalorického príjmu než výdaja. Až 50 % ľudí trpiacich touto chorobou je preto obéznych. S obezitou potom súvisia ďalšie zdravotné komplikácie, ako je cukrovka 2. typu, vysoký krvný tlak, ochorenia kardiovaskulárneho systému, mŕtvica aj vznik niektorých nádorov.
Dlhodobé záchvatové prejedanie znižuje v mozgu schopnosť dosiahnutia pocitu odmeny a uspokojenia, čo vedie k začarovanému kruhu ďalších a ďalších návalov „žravosti“, počas ktorých sú príjemné pocity intenzívnejšie. Procesy sprevádzajúce záchvatové prejedanie sa pravdepodobne podobajú tým pri drogovej závislosti.
Liečba záchvatového prejedania
V súčasnosti stále ešte nie je stanovený jeden konkrétny spôsob liečby, ktorý by bol 100 % účinný. Postup sa teda môže líšiť v závislosti od okolností a potrieb chorého. Nevyhnutnou súčasťou terapie je však vždy spolupráca pacienta s psychiatrom (následne popr. aj psychológom), počas ktorej sa spoločne snažia rozpoznať spúšťač ochorenia, zlepšiť vnímanie samého seba a pokúsiť sa zabrániť ďalším záchvatom prejedania. Súčasťou liečby je často aj farmakoterapia (antidepresíva, antiobezitiká, antikonvulzíva). K tomu sa väčšinou pridáva aj liečba nadváhy alebo obezity a s nimi spojených komplikácií. Dôležitá je tiež spolupráca nutričného terapeuta, ktorý spoločne s vyššie zmienenou terapiou pomôže nastaviť správne stravovacie návyky a ciele v oblasti výživy.