Slávnosť Najsvätejšieho Kristovho Tela a Krvi, známa aj ako Božie Telo, je významný sviatok v katolíckej tradícii, ktorý sa slávi vždy vo štvrtok po slávnosti Najsvätejšej Trojice. V roku 2023 pripadol tento sviatok na 8. júna a pripomíname si ho aj v nedeľu 11. júna. Ide o prikázaný sviatok katolíckej Cirkvi, v ktorom si pripomíname skutočnú prítomnosť Ježiša Krista v Najsvätejšej sviatosti oltárnej. Tento tradičný katolícky sviatok je spájaný s procesiou veriacich, ktorá má v Rakúsku a ďalších krajinách bohatú históriu a osobitné zvyklosti.
Eucharistia: Stredobod sviatosti
Slávnosť Najsvätejšieho Kristovho Tela a Krvi predstavuje mimoriadne krásny sviatok, pri ktorom si uctievame Eucharistiu, pretože v Eucharistii je reálne prítomný Ježiš Kristus ako Boh a aj človek. Podľa Katechizmu katolíckej Cirkvi: „Kristova eucharistická prítomnosť sa začína vo chvíli konsekrácie a trvá, kým jestvujú eucharistické spôsoby. Kristus je prítomný celý a úplný pod jedným i druhým spôsobom a celý a úplný v každej ich časti, takže lámanie chleba Krista nedelí.“ (KKC 1377)
V Eucharistii je teda obsiahnuté opravdivo, skutočne a podstatne celé Telo a Krv, spolu s dušou a Božstvom nášho Pána Ježiša Krista - teda celý Kristus. Preto stojí Eucharistia nad všetkými sviatosťami a je cieľom všetkých sviatostí. Všetky ostatné sviatosti sú zamerané na Eucharistiu ako na svoj cieľ. Eucharistia je pomyselným stredom, okolo ktorého sú ostatné sviatosti usporiadané podobne ako sú planéty slnečnej sústavy okolo Slnka. Práve kvôli jedinečnosti Eucharistie tradiční katolíci prijímajú Telo Kristovo z rúk kňaza na kolenách a do úst.
Pri slávení Svätej omše dochádza k transsubstanciácii obetovaného chleba a vína na Telo a Krv Ježiša Krista. Kristus sa v sviatosti Eucharistie stal prítomným premenením chleba a vína na Kristovo Telo a Krv. Cirkevní otcovia potvrdili vieru Cirkvi v účinnosť Kristovho slova a pôsobenia Ducha Svätého pri transsubstanciácii. Epikléza kňaza je teda prosbou, v ktorej kňaz prosí Boha Otca o zoslanie Ducha Posvätiteľa, aby sa obetné dary stali Kristovým Telom a Krvou a aby sa veriaci, keď ich prijmú, aj sami stali živou obetou Bohu. (KKC 1105)
Cirkevní otcovia nám odovzdali túto náuku o dôvernom spojení s Kristom prostredníctvom eucharistického prijímania, ako vidíme v nasledujúcom úryvku zo sv. Cyrila Jeruzalemského (Mystagogické katechézy 4, 3): „S plnou istotou sa podieľajme na Tele aj Krvi Kristovej: lebo v podstate chleba sa vám dáva Jeho Telo a v podstate vína Jeho Krv; aby ste prijímaním Tela a Krvi Kristovej boli zmenení v rovnaké Telo (concorporei) a rovnakú Krv (consanguinei), ako má Kristus. A tak sa stávame nositeľmi Krista v nás, pretože Jeho Telo a Krv sú distribuované cez naše údy; tak sa, podľa blaženého Petra, stávame účastníkmi Božskej Prirodzenosti.“ (2 Peter 1:4)
Prečítajte si tiež: Placky alebo chlieb?
Tridentský koncil sa na svojom 13. zasadnutí venoval aj reakcii na protestantské popieranie transsubstanciácie a skutočnej prítomnosti Krista v Eucharistii. Koncil uviedol doslovne toto:
HLAVA 3. Najsvätejšia Eucharistia prevyšuje ostatné sviatosti
Najsvätejšia Eucharistia má s ostatnými sviatosťami spoločné to, že je zmyslovým znakom posvätnej veci a viditeľnou podobou neviditeľnej milosti. Avšak u nej je vynikajúce a jedinečné to, že ostatné sviatosti iba vtedy majú silu posväcovania, keď ich niekto prijíma, kým v Eucharistii sa nachádza sám pôvodca svätosti pred jej požitím. Apoštoli totiž ešte neprijali Eucharistiu z rúk Pána, keď on už v pravde tvrdil, že to, čo dáva, je jeho Telo. A v Cirkvi bola vždy táto viera, že hneď po konsekrácii je pod podobou chleba a vína pravé Telo nášho Pána a jeho pravá Krv spolu s jeho dušou a Božstvom, a to mocou (konsekračných) slov Telo pod podobou chleba a Krv pod podobou vína.
Telo však pod podobou vína a Krv pod podobou chleba a duša pod podobou oboch účinnosťou toho prirodzeného spojenia a spolupatričnosti, ktorou sa časti Krista Pána, ktorý už vstal z mŕtvych a viac už neumiera (Rim 6,9), navzájom spájajú, ďalej Božstvo v dôsledku jeho hypostatického spojenia s telom a dušou. A tak je celkom pravdivé, že každá jedna podoba obsahu je práve toľko, ako aj obidve. Celý a úplný Kristus je totiž prítomný pod podobou chleba a v každej čiastke tejto podoby a takisto je celý prítomný v podobe vína a v jeho častiach.
Procesie na Božie Telo v Rakúsku: Prejavy viery a tradície
Slávnosť Najsvätejšieho Kristovho Tela a Krvi je v Rakúsku a ďalších krajinách ako Portugalsko, Poľsko, Chorvátsko, Brazília, aj vo viacerých nemeckých spolkových štátoch zákonom stanoveným sviatkom. V Rakúsku sa na procesie vo farnostiach očakávajú až dva milióny ľudí. Na mnohých miestach sa slávi svätá omša na verejných priestranstvách. Po omši sa koná procesia s modlitbami a spevmi s Kristovým Telom, ktoré nesie kňaz ulicami. Nad monštranciou sú „nebesia“ baldachýnu. Popri trase procesií sa často stavajú stromčeky brezy a okná sa zdobia kvetmi a sviecami.
Prečítajte si tiež: Ako sa vyrába chlieb?
Vo Viedni v Dóme sv. Štefana slávi svätú omšu slávnosti Božieho Tela kardinál Christoph Schönborn vo štvrtok o 8.30 hod. Zúčastní sa na nej aj nový apoštolský nuncius v Rakúsku, arcibiskup Pedro Lopez Quintana. Následná procesia povedie tradične centrom mesta so stanicami pred kostolmi sv. Michala, sv. Petra a na námestí pred bránou Singertor v Dóme sv. Štefana. V Salzburgu sa konajú už v stredu večer pontifikálne vešpery. Arcibiskup Franz Lackner povedie chórové modlitby v dóme o 18. hod. Vo štvrtok slávi arcibiskup svätú omšu o 9. hod. V Innsbrucku ohlásili ako „druhý zelený štvrtok s radostnejšími predzvesťami“ procesiu na Božie Telo, ktorá povedie od dómu k Bazilike Wilten. Po omši po 8. hod. sa na nej zúčastnia ako každý rok tradične spolky, zástupcovia rytierskych rádov, katolíckych študentských zväzov, ako aj mnohí zástupcovia politického a hospodárskeho života. K najvýraznejším a dojímavých procesiám na Božie telo patria každý rok v Hornom Rakúsku lodné procesie na jazerách často až do noci s impozantným osvetlením. Tie majú bohatú tradíciu. Procesia na jazere Hallstätter See sa spomína po prvý raz už v r. 1623 a na jazere Traunsee v r. 1632. V Korutánsku sa tiež slávi procesia na jazere. Po omši v kláštornom kostole v Millstatte o 8.30 hod. Procesie sú na mnohých miestach spojené so starými ľudovými zvykmi. Deti sypú kvety na cestu procesií.
O tom, že poznáme a uvedomujeme si aspoň v hmlistých obrysoch nesmiernu veľkosť eucharistického tajomstva svedčí v prvom rade spôsob, akým sa Telo Pánovo rozdáva a prijíma. V tradičnom obrade prijímania, nakoľko predstavuje zavŕšenie eucharistickej obety a je vrcholnom stretnutia a osobného zjednotenia sa s Kristom, skutočne a podstatne prítomným pod pokorným závojom Eucharistických spôsobov, je toto poznanie dobre demonštrované. Táto chvíľa v liturgii je tak mimoriadne dôležitá, že sa k nej vzťahujú špeciálne pastoračné požiadavky, dokonca aj v rituálnych gestách. Uvedomujúc si veľkosť a dôležitosť okamihu sv. prijímania, sa Cirkev vo svojej dvetisícročnej tradícii snažila nájsť obradný výraz, ktorý by svedčil čo najlepšie o jej viere, láske a úcte k jej Pánovi.
V omšovej liturgii vyjadrujeme svoju vieru v skutočnú Kristovu prítomnosť pod spôsobmi chleba a vína okrem iného aj pokľaknutím alebo hlbokým úklonom na znak adorácie Pána: „Katolícka Cirkev vzdávala a vzdáva tento kult adorácie, ktorý patrí sviatosti Eucharistie, nielen počas slávenia omše, ale aj mimo neho tak, že s najväčšou starostlivosťou uchováva konsekrované hostie, vystavuje ich, aby ich veriaci slávnostne uctievali, a nosí ich v procesii na radosť ľudu zhromaždeného vo veľkom počte.“ (KKC 103, KKC 2628)
Prijímanie Eucharistie: Úcta a tradícia
Pri podávaní Eucharistie kľačiacim veriacim do úst, ktoré presadzoval Tridentský koncil, k problémom v podobe spadnutej Eucharistie prichádzalo naozaj len výnimočne. Stotožňujeme sa plne s postojom kardinála Roberta Saraha, niekdajšieho prefekta Kongregácie pre Boží kult a disciplínu sviatostí, ktorý tiež tvrdí, že Eucharistiu je potrebné prijímať pokľačiačky a do úst. Podľa jeho slov: „Veľkosť a šľachetnosť človeka, rovnako ako najvznešenejší výraz jeho lásky k svojmu Stvoriteľovi spočíva aj v pokľaknutí pred Bohom. Takto sa k Bohu Otcu modlil aj samotný Ježiš Kristus.“ Svätci ako Ján Pavol II., či Matka Tereza tiež prijímali (pokiaľ im to zdravotné dôvody dovolili) Eucharistiu pokľačiačky a do úst.
Čo sa týka tvrdení, že „v prvotnej Cirkvi sa Eucharistia podávala veriacim do rúk“ - tak k týmto tvrdeniam sa staviame kriticky a s nedôverou. Ak by existoval priamy dôkaz o tom, že sa Eucharistia podávala veriacim v danom čase do rúk, liberáli a modernisti v katolíckej Cirkvi by nám, tradičným katolíkom, s týmto dôkazom donekonečna pílili uši, takže by sme už tento dôkaz poznali naspamäť. Ale keďže neexistuje, liberáli a modernisti nám uši nepília a obmedzujú sa len na amorfné, hmlisté a nepodložené tvrdenia o tom, aké to vlastne v prvotnej Cirkvi bolo, vrátane ich únavnej mantry o tom, že v prvotnej Cirkvi sa až do stredoveku vždy prijímalo na ruku.
Prečítajte si tiež: O stravovaní a zábave v histórii
Faktom však zostáva, že Kristus je Logos, Božie slovo, ktoré bolo na počiatku s Bohom a ktoré je Boh. My ho môžeme prijať. Ponúka sa tu paralela s Ezechielom, ktorý symbolicky prijal Slovo Božie priamo do svojich úst: 8 „Ty teda počúvaj, čo ti hovorím: Nebuď odbojný ako ten odbojný dom, otvor si ústa a zjedz, čo ti ja dám.“ 9 Díval som sa a hľa, oproti mne vystretá ruka a v nej zvitok knihy. (Ez 2,8-9) 2 A keď som otvoril ústa, dal mi zjesť ten zvitok. 3 I riekol mi: „Syn človeka, nakŕm si vnútro a naplň si útroby týmto zvitkom, ktorý ti ja dávam.“ Zjedol som ho teda a bol mi v ústach sladký ako med. (Ez 3,2-3)
Čo Prorok prijímal obrazne, zvitok popísaný Božím slovom, my prijímame reálne - vtelené Božie slovo, Krista, tajomne prítomného s jeho Telom a Krvou, dušou i božstvom, v maličkej hostii.
Východné cirkvi, ktoré majú blízko k prvotnej Cirkvi nepodávajú Telo a Krv Ježiša Krista veriacim do rúk, ale do úst. Dospelý veriaci teda kľačí (v prípade východných cirkví stojí) a necháva sa kŕmiť ako dieťa. Tento fakt výborne zodpovedá trefným napomenutiam cirkevných otcov o potrebnej dispozícii, ktorú by sme mali mať, keď pristupujeme k svätému prijímaniu, a to: „cum amore ac timore“, s láskou a strachom. (S. Cyprian, Ad Quirinum, III,). V starovekom Ordo communionis (Poriadok prijímania) patriacemu k liturgickej tradícii koptskej cirkvi stojí: „Nech všetci pokľaknú na zem, malí i veľkí, a tak sa začína rozdávanie svätého prijímania.“
Svätý Ján Zlatoústy napomína tých, ktorí pristupujú k eucharistickému Telu Pána, aby napodobňovali mudrcov z Východu v ich duchu a v úkone adorácie: „Priblížme sa teda k Nemu s vrúcnosťou a rozpálení láskou, aby sme nemuseli znášať trest. … Toto Telo, už keď ležalo v jasliach, uctievali Mudrci. Áno, muži profánni a barbarskí, opustili svoje krajiny a domovy, vydali sa na dlhú cestu, a keď prišli, s bázňou a veľkým chvením sa Mu klaňali. Poďme teda aspoň napodobniť tých barbarov, my, ktorí sme občanmi neba. … Nevidíte len toto Telo, ako ho videli oni, ale poznáte aj Jeho moc a slávu. … Povstaňme teda a naplňme sa bázňou a ukážme úctu ďaleko presahujúcu úctu tých barbarov.“
Takisto sme v katolíckej Cirkvi akosi nepostrehli, žeby napríklad nariadenia Tridentského koncilu niekto zrušil, alebo žeby stratili svoju platnosť. Takže suma sumárum - budeme prijímať Eucharistiu vždy pokľačiačky a do úst, modernistickí a liberálni katolícki spolubratia a spolusestry sa k nám môžu pridať. Je totiž príjemné mať ruky pri Svätom prijímaní zbožne zopäté…
V starovekých kánonoch chaldejskej cirkvi bolo dokonca aj kňazovi zakázané vkladať si eucharistický chlieb do úst prstami. Namiesto toho musel zobrať Pánovo Telo do dlane a dať si ho do úst z dlane. Dôvod preto bol, že to nie je obyčajné, ale nebeské jedlo: kňaz má prikázané prijať časticu (particella) konsekrovaného chleba priamo z dlane. Nesmie si ho vkladať rukou do úst, ale musí ho zobrať ústami, pretože je to nebeský pokrm.
V chaldejskom a sýrsko-malabarskom obrade existuje detail, ktorý vyjadruje hlbokú úctu a delikátnosť pri zaobchádzaní s posväteným chlebom: predtým, než sa kňaz v eucharistickej liturgii dotkne Pánovho Tela svojimi prstami, incenzuje si ruky.
Na rozdiel od všetkých týchto starých modelov, v dnešnom obrade si veriaci Telo Pánovo vložené do dlane sami berú a vkladajú prstami do úst. Toto gesto, ktoré je úplne cudzie dvetisícročnej tradícií Cirkvi a evokuje symboliku „vezmi a daj si sám“, gesto „vlastnenia“ a „zaobchádzania s vecou“ - skrátka, sebaspoločenstva. Ako poznamenal kardinál Ratzinger, skutočnosť, že kňaz si sám dáva Telo Pánovo ho nielen odlišuje ho od laika, ale musí ho povzbudiť, aby si uvedomil, že stojí pred mysterium tremendum a že tak koná v osobe Krista.
V starovekej sýrskej cirkvi sa obrad rozdávania prijímania prirovnával k očisteniu proroka Izaiáša jedným zo serafínov (Iz 6,6). V jednej zo svojich kázní necháva svätý Efrém Krista vyrieknuť tieto slová: Horiaci uhlík posvätil Izaiášove pery. To som ja, ktorého vám teraz priniesli v chlebe, kto vás posvätil. Kliešte, ktoré videl prorok a ktorými bol uhlík vzatý z oltára sú obrazom Mňa v tejto veľkolepej sviatosti. Izaiáš Ma videl, tak ako ma teraz vidíš ty, ako dvíham svoju pravú ruku a podávam do tvojich úst živý chlieb. Kliešte sú moja pravá ruka. Ja som serafín. Horiaci uhlík je moje telo. Vy všetci ste Izaiáš….
Pápež sv. Ján Pavol II. v encyklike Ecclesia de Eucharistia uviedol: „Eucharistická hostina je naozajstná „posvätná“ hostina, v ktorej jednoduchosť znakov skrýva nevyspytateľnú Božiu svätosť. … Chlieb, ktorý sa láme na našich oltároch… je panis angelorum, anjelský chlieb, ku ktorému nemožno pristupovať inak, ako s pokorou stotníka z Evanjelia.“
Myšlienky sv. Jediný splodený Boží Syn, ktorý nám chcel dať účasť na svojom božstve, prijal našu prirodzenosť, aby zbožštil človeka - on, ktorý sa stal človekom. No to, čo si zobral z nás, celé odovzdal pre našu spásu. Na oltári kríža odovzdal svoje Telo ako obetu Bohu Otcovi, aby nás s ním zmieril. A prelial svoju Krv, aby sa stala súčasne naším výkupným a naším krstom: Vykúpení z nášho poľutovaniahodného otroctva máme byť očistení od všetkých našich hriechov. A aby sme si navždy zachovali pamiatku takého veľkého dobrodenia, zanechal veriacim svoje Telo ako pokrm a svoju Krv ako nápoj v podobe chleba a vína. Aká vzácna a nepochopiteľná hostina, ktorá prináša spásu a je plná sladkosti! Existuje niečo vzácnejšie ako takáto hostina, nie to, čo sa ponúka ako jedlo v Starom zákone - mäso teliat a baranov - ale Kristus, ktorý je opravdivo Bohom? Existuje niečo nádhernejšie ako toto sviatostné tajomstvo? […] Nijaká sviatosť nevytvára uzdravujúcejšie účinky ako táto - vymazáva hriechy, posilňuje cnosti a napĺňa dušu v prehojnej miere všetkými duchovnými darmi. Nikto nedokáže vyjadriť slovami lahodnosť tejto sviatosti, pretože v nej vychutnávame duchovnú sladkosť pri jej prameni. Slávime v nej pamiatku neprekonateľnej lásky, ktorú Kristus ukázal vo svojom utrpení. On chcel, aby nemerateľnosť tejto lásky bola hlbšie vpísaná do srdca veriacich. Pri Poslednej večeri preto po slávení Paschy so svojimi učeníkmi, keď mal odísť z tohto sveta ku svojmu Otcovi (porovn. Jn 13,1), ustanovil toto sviatostné tajomstvo ako večnú pamiatku jeho utrpenia, ako naplnenie niekdajších predobrazov a ako najväčší z jeho zázrakov.
Lokálne variácie tradícií
V Rakúsku sa slávnosť Božieho Tela spája s rozmanitými regionálnymi zvykmi a tradíciami. V niektorých oblastiach sa konajú lodné procesie na jazerách, ktoré sú sprevádzané impozantným osvetlením, vytvárajúc tak nezabudnuteľný zážitok.
Ohlas Benedikta XVI.
Myšlienky Benedikta XVI. „Zvlášť v našej dobe, v ktorej nás globalizácia robí stále závislejšími od seba navzájom, môže a musí mať kresťanstvo ten účinok, že táto jednota sa nevytvára bez Boha, to znamená nie bez pravej lásky, inak by sa rozšíril chaos, individualizmus, útlak všetkých proti všetkým. Slávnosť Kristovho Tela a krvi sa nerozlučne spája so Zeleným Štvrtkom, s omšou »in Caena Domini«, pri ktorej sa slávi ustanovenie Eucharistie. Večer Zeleného Štvrtka znova oživuje Kristovo tajomstvo, ktorý sa dáva v nalámanom chlebe a naliatom víne na poklonu a meditáciu Božiemu ľudu. Najsvätejšiu Sviatosť nosíme ulicami miest a dedín, aby sme ohlasovali, že vzkriesený Kristus je s nami na ceste a vedie nás do nebeského kráľovstva. To, čo nám Ježiš v dôvernej atmosfére sály Poslednej večere daroval, vyjadrujeme dnes verejne, lebo Kristova láska nie je vyhradená niekoľkým, ale je určená pre všetkých. Pri omši Poslednej večere na Zelený Štvrtok som zdôraznil, že Eucharistia uskutočňuje premenenie darov tejto zeme - chleba a vína - s cieľom premeniť náš život a tak túto premenu otvoriť svetu. Mohli by sme povedať, že všetko sa začína u Srdca Krista, ktorý pri Poslednej večeri v predvečer svojho utrpenia ďakoval Bohu a chválil ho a tak skrze moc jeho lásky premenil zmysel smrti, ku ktorej sa blížil. Skutočnosť, že Oltárna sviatosť dostala meno »Eucharistia - vďakyvzdanie« práve toto vyjadruje. Premenenie podstaty chleba a vína na Kristovo Telo a Kristovu Krv je Kristovo sebaodovzdanie, dar jeho lásky, ktorá je mocnejšia ako smrť, tej božskej lásky, ktorá mu dala vstať z mŕtvych. Preto je Eucharistia pokrmom večného života, Chlebom života. Všetko vychádza od Boha, zo všemohúcnosti jeho trojjedinej lásky, ktorá sa v Ježišovi stala telom. Dovnútra tejto lásky sa priberá Kristovo Srdce, preto môže aj tvárou v tvár zrade a násiliu ďakovať Bohu a chváliť ho a týmto spôsobom premieňať veci, ľudí a svet. Toto premenenie je možné vďaka spojeniu, vďaka communio, ktoré je silnejšie ako oddelenie, teda samotné spoločenstvo Boha. Nemecké slovo »Kommunion«, ktoré používame aj na označenie Eucharistie, v sebe zahrňuje vertikálny a horizontálny rozmer Kristovej odovzdanosti. Pekný a mnohovravný je výraz »prijímať - communio «, ktorý sa vzťahuje na akt požívania eucharistického Chleba. Ak toto konáme, vstupujeme skutočne do spoločenstva so samotným životom Ježiša, do dynamiky tohto života, ktorý sa dáva nám a pre nás. Od Boha skrze Ježiša až po nás - jedinečné spoločenstvo, communio, sa sprostredkuje v Najsvätejšej Eucharistii. To sme počuli v slovách sv. apoštola Pavla kresťanom v Korinte: »Nie je kalich dobrorečenia, ktorému dobrorečíme, účasťou na Kristovej krvi? A chlieb, ktorý lámeme, nie je účasťou na Kristovom tele? Sv. »Ja som pokrm silných. Musíš rásť a tak ma budeš mať. Zatiaľ čo teda telesný pokrm náš organizmus prijíma a prispieva k jeho udržiavaniu, v prípade Eucharistie ide o iný Chlieb: Nie my ho do seba prijímame, ale on nás (do seba) prijíma, takže pripodobnení Ježišovi Kristovi - sme údmi jeho Tela - stávame sa s ním jedno. Tento prechod je rozhodujúci. Naozaj, je to Kristus, ktorý nás v eucharistickom prijímaní mení na seba, v tomto stretnutí otvára našu individualitu, oslobodzuje ju od jej egoizmu a zapája do Osoby Ježiša, ktorá je zasa ponorená do trojičného spoločenstva. Eucharistia nás teda spája s Kristom a otvára nás aj voči iným, robí nás vzájomne údmi. Eucharistické spoločenstvo ma spája s ľuďmi vedľa mňa, aj s tým, s ktorým nemám možno dobrý vzťah, ale aj s ďalekými bratmi všade na svete. Odtiaľ, od Eucharistie, vychádza teda hlboké povedomie sociálnej prítomnosti Cirkvi, ako dosvedčujú veľkí svätci aj ako „sociálni pracovníci“, ktorí boli vždy veľkí eucharistickí ľudia. Kto v Najsvätejšej Hostii spoznáva Ježiša, ten ho spoznáva aj v trpiacom bratovi, ktorý má hlad a smäd, ktorý je cudzinec, nahý, chorý, vo väzení. A on si váži každého človeka, konkrétne sa zasadzuje za všetkých, ktorí sú v núdzi. Zvlášť v našej dobe, v ktorej nás globalizácia robí stále závislejšími od seba navzájom, môže a musí mať kresťanstvo ten účinok, že táto jednota sa nevytvára bez Boha, to znamená nie bez pravej lásky, inak by sa rozšíril chaos, individualizmus, útlak všetkých proti všetkým. Vráťme sa ku konaniu Ježiša pri Poslednej večeri. Čo sa v tej chvíli stalo? Čo sa stalo, keď povedal: Toto je moje Telo, ktoré sa odovzdáva za vás, toto je moja Krv, ktorá sa vylieva za vás a za mnohých? Ježiš týmto gestom predvída dianie na Golgote. Z lásky berie na seba celé utrpenie s jeho zradou a násilím až po smrť na kríži, Týmto prijatím to premieňa na akt odovzdanosti. To je premenenie, ktoré svet potrebuje, pretože ono ho vykupuje zvnútra, otvára ho pre všetky dimenzie nebeského kráľovstva. Ale túto obnovu sveta chce Boh uskutočňovať vždy tou istou cestou, ktorou išiel Kristus, tou cestou, ktorou je on sám. V kresťanstve nepôsobí nič magické. Boh chce preto ľudstvo, históriu a vesmír stále znova obnovovať skrze túto reťaz premenení, ktorú predstavuje sviatosť Eucharistie. Skrze požehnaný chlieb a požehnané víno, v ktorých sú jeho Telo a jeho Krv skutočne prítomné, nás Kristus premieňa tým, že nás prijíma do seba. On nás prijíma do svojho vykupiteľského diela, tým, že nás milosťou Ducha Svätého robí schopnými žiť podľa logiky darovania sa, ako pšeničné zrnká, ktoré sú v ňom a s ním zjednotené. Tak sa do poľných brázd histórie vysieva jednota a pokoj a dá sa im dozrievať, čo je cieľom Božieho plánu, o ktorý sa usilujeme. So skromnosťou vedomia, že sme jednoduché pšeničné zrnká, chráňme si pevnú istotu, že Božia láska, ktorá sa stala telom, je väčšia ako zlo, násilie a smrť. Vieme, že Boh pripravuje pre všetkých ľudí nové nebo a novú zem, na ktorej bude vládnuť pokoj a spravodlivosť a preto vo viere už hľaďme na tento nový svet, ktorý je našou pravou vlasťou. Ďakujeme, Pane Ježišu! Ďakujeme za tvoju vernosť, ktorá podporuje našu nádej. Zostaň s nami, lebo sa zvečerieva. »Dobrý pastier, ty pravý Pokrm, Ježiš buď nám milostivý! Práve v súčasnej dobe krízy by bola slávnostná a veľká verejná procesia s Najsvätejšou Eucharistiou dôležitým svedectvom „pravej istoty“!