Prvá svetová vojna, ktorá zúrila v rokoch 1914 až 1918, bola globálnym konfliktom s rozsiahlymi dôsledkami. Hoci sa niektoré oblasti vyhli priamemu vojenskému stretu, dopady vojny boli citeľné takmer všade. Jedným z najvýraznejších dôsledkov bola všeobecná bieda, hlad a drahota, ktoré postihli mnohé krajiny, vrátane Slovenska.
Prvá svetová vojna a jej dopad na Malacky
Pred 90 rokmi sa prvá svetová vojna chýlila ku koncu a v Prahe už bola vyhlásená Československá republika. Hoci sa vojna priamo nedotkla Malaciek, mesto výrazne poznačila. Ľudia trpeli chorobami a zomierali na podvýživu. Bola bieda, hlad a drahota.
Medzi predstaviteľmi obecnej samosprávy z roku 1915 nájdeme známe mená vtedajšej honorácie: Dr. Polakovics Antal, Márton Mihály, Dr. Fridrich János, Dr. Kovács Jozsef, Jávor Jenö, Filusztek Ferencz, Petrakovics Pál, Bittner Gusztáv, Pollák János, Blazsicsek Matyás. Posledné zaznamenané zasadnutie obecného zastupiteľstva pred prevratom sa konalo 26. júla 1918. Starostom bol Ján Písečný (Piszeczny János).
Revolučné udalosti v Malackách v roku 1918
Situácia sa začala meniť koncom októbra 1918. Začali sa šíriť správy o pripravovanej revolúcii a maďarskí úradníci sa začali báť. Niektorí v obave z nadchádzajúcich udalostí opustili mesto, iní sa skrývali priamo v meste.
Prevrat sa začal v sobotu 2. novembra. Z frontu sa vlakmi vracali vojaci a chceli sa odplatiť za neprávosti uplynulého obdobia. Podľa V. Fraasa strieľali už z okien vlaku a aj potom v meste „za veselého spevu vybíjali okná. Kedy-tedy padol aj výstrel. Spustošená budova nádražná ukazovala, že prevrat sa začal… Okná boli povybíjané, plagáty postŕhané a nábytok rozbitý.“
Prečítajte si tiež: Dôsledky chudoby a hladu
Nastalo rabovanie, ktoré bolo zamerané najmä proti židovským obchodníkom a maďarským úradníkom. Rabovali tých, ktorí vojnou zbohatli a žili si na vysokej nohe, úradníkov, ktorí neľudsky jednali s občanmi, židovské obchody a liehovary. Kronikárka, sestra Helena Oriešková z rádu milosrdných sestier sv. Vincenta, zaznamenala: „Kostol bol prázdny, na ulici bola tma, len ulice boli plné liehového a rumového vzduchu… Po uliciach množstvo ľudu, sklepy jeden po druhom vyrabované. Ulice boli plné skla, zo sklepov povyhadzované veci. Sudy povyvaľované, krik, plač a božekanie…“
Sestra Helena Oriešková o rabovaní písala, že ľudia chápali prichádzajúcu slobodu tak, že všetko je dovolené, aj slobodne kradnúť. Na druhej strane uviedla aj príčiny konania ľudí a prevratu: „Ako všetko i on mal svoje príčiny. Najväčšia a najmohutnejšia z príčin bola, že bol šliapaný zákon jestvovania toho, akého Boh komu dal.“
Rabovači sa chystali aj na pálffyovský zámok. Podľa Fraasa sa tomu nedostali, „lebo boli tak spití, že sa stali neschopní akejkoľvek akcie.“ Na druhej strane pamätníci tvrdia, že predsa len zámok rabovaný bol a časti nábytku zo zámku potom zdobili mnohé malacké domácnosti. Knieža Mikuláš XIII.
Tieto udalosti prebiehali bez väčšieho krviprelievania, o život prišli dvaja ľudia - jeden robotník a čatár Bubla z vojenskej stráže. V nedeľu 3. novembra skoro ráno prišli z Moravy do Malaciek vojaci pod vedením nadporučíka Gustava Ripku a situáciu v meste upokojili. K výraznejšiemu narušeniu poriadku v meste už neprišlo, ak nerátame príchod pancierového vlaku s maďarskými vojakmi o tri dni neskôr.
V Malackách sa zároveň utvoril národný výbor, obdoba obecného zastupiteľstva, ktorý mal zabezpečovať poriadok v meste a v rámci možností plniť funkcie orgánu samosprávy. Za jeho členov boli zvolení: Gašpar Pavel, Kuklovský Stefan, Blažiček Macej, Osusky Stefan, Benek Mihal, Blažiček Martin, Bilkovič Jakub, Blažiček Macej, Pisečny Martin, Gašpar Pavel, Spitzer Adolf, Jurkovič Jan, Zubek Jan ml., Zubek Anton, Blažiček Jan, Ščepanek Jan, Matušek Jan, Opselka Jan st., Štikinger Pavel, Tilner Jozef, Pulman Antos, Blasko Jan, Štokinger Pavel.
Prečítajte si tiež: Príčiny a dôsledky migrácie a chudoby
- novembra večer prišli do mesta členovia dočasnej vlády Anton Štefánek, Ivan Dérer, Pavel Blaho. Privítali ich predstavitelia mesta, zhromaždenie prebiehalo pred kláštorom za hojnej účasti Malačanov. Politici ozrejmili občanom mesta politickú situáciu a oznámili vznik nového štátu, ktorý bol prijatý s nadšením. Ďalšie dni prebiehali bez väčších problémov, do konca roka bol pokoj v celom regióne. Mesto sa spamätávalo z vojny a pripravovalo sa na rozvoj, ktorý ho čakal v nasledujúcich rokoch.
Národný výbor, ktorý prevzal správu Malaciek počas prevratu, skončil svoju existenciu v januári 1919. Svoju funkciu splnil, no medzitým sa situácia podstatne zmenila a bolo potrebné zabezpečiť, aby fungovalo riadne obecné zastupiteľstvo.
Poľnohospodárstvo Malaciek stálo pred zložitými úlohami. Nutnosťou sa stalo vyprodukovať dostatok základných potravín. Všetko im to sťažovala prebiehajúca pozemková reforma, dozvuky dedičského uhorského práva, nárast počtu súkromne hospodáriacich roľníkov.
Obyvatelia Malaciek pracovali na poliach a v lesoch. V meste pôsobili v časoch 1. ČSR Slovenská ľudová banka v Bratislave, filiálka Malacky, Bratislavská I. sporivá banka, filiálka Malacky, Živnostenský úverný ústav, Roľnícka vzájomná pokladnica.
Veľká hospodárska kríza a jej dopady
Pred 90 rokmi zasiahla Európu Veľká hospodárska kríza plnou silou, spôsobila enormný nárast nezamestnanosti, biedu, hlad, vysťahovalectvo, nástup fašizmu a nacizmu a napokon vyústila do 2. svetovej vojny s katastrofálnymi následkami. V západnej literatúre názov Veľká hospodárska kríza nie je bežný. Krach na newyorskej burze v októbri 1929 sa označuje za začiatok Veľkej depresie, ktorá v USA trvala až po 2. svetovú vojnu.
Prvá svetová vojna pre štáty ako Francúzsko, či Nemecko mala také devastačné účinky, že ľudia chceli čím skôr na ňu zabudnúť. Nie všetkým sa to darilo. Nemecko-švajčiarsky spisovateľ Erich Maria Remarque vo svojom románe Traja kamaráti rozpráva o Berlíne dvadsiatych „zlatých rokov“, v meste naplnenom rozpustilou zábavou, rozšafnosťou a umeleckými výstrelkami. Atmosféra dvadsiatych rokov známych ako „zlaté roky“ v Nemecku nebola ojedinelá. „Années folles“ prípadne tzv. bláznivé roky boli v Paríži ešte extravagantnejšie ako v Berlíne. Kultúrny rozmach v Paríži nadobúdal nové vrcholy: Naplno sa rozvinul umelecký smer známy ako art déco a avantgardné umelecké hnutia ešte spred prvej svetovej vojny ako postimpresionizmus, kubizmus, fauvizmus a v slovesnom umení dadaizmus a vznikli nové - ako surrealizmus. Medzi umelcami parížskeho kultúrneho sveta dominovali Jean-Paul Sartre, André Breton, Louis Aragon, Paul Éluard, výtvarní umelci Joan Miró a Salvador Dalí a mnohí ďalší. Kaviarenský život, v ktorom kraľovala Američanka afrického pôvodu Josephine Bakerová, napĺňal parížske noci. Parížania sa nadchýnali americkou kultúrou, no v USA pre dvadsiate roky 20. storočia známe ako „cválajúce dvadsiate roky“ bol oveľa charakteristickejší hospodársky rozmach. Po konci 1. svetovej vojny tam nastalo obdobie veľkých technických inovácií, hospodárskeho rastu a nových demokratických slobôd. Devätnásty prídavok Ústavy USA v auguste roku 1920 poskytol hlasovacie práva americkým ženám. Masovo sa nakupovali fordky, ktoré okolo roku 1924 bolo možno kúpiť za 300 dolárov.
Prečítajte si tiež: Komplexný pohľad na globálnu krízu
Spojené štáty postihla v rokoch 1920 - 1921 hlboká recesia: priemyselná produkcia poklesla o 30 percent, nezamestnanosť narástla na dvojciferné číslo, ceny sa zrútili. Po 18 mesiacoch sa však prepad zastavil a do roka USA dosiahli plnú zamestnanosť. Bez zásahov vlády. Pokladalo sa to za dôkaz, že trhový mechanizmus funguje, za „triumf laissez- faire“. Viera v „neviditeľnú ruku trhu“ bola na vrchole. Začiatkom 20. storočia vlády USA opierajúc sa o zákon známy ako Sherman Act z roku 1890 zasiahli proti rozpínavosti monopolov, no regulácia bankového sektora takmer neexistovala. Keď sa v roku 1900 znížila na polovicu požiadavka na základný kapitál banky, do roku 1921 ich na americkej pôde už existovalo 31-tisíc. Okrem toho vznikali nové finančné inštitúcie (investičné trusty) a newyorská burza (NYSE) sa postupne stávala dôležitejšou ako dovtedajšie centrum globálneho finančného sveta City of London.
Atmosféra v dvadsiatych rokoch 20. storočia bola preto voči akýmkoľvek zásahom do trhu nepriateľskou. Do NYSE štát od jej vzniku koncom 18. storočia nezasahoval. Prezident Calvin Coolidge (v úrade 1923 - 1929) uvoľnil reguláciu podnikateľského sektora ešte viac. Dlhoročný minister financií Andrew Mellon bol neotrasiteľným zástancom ideológie voľného trhu. Obaja zastávali názor, že „rastúci príliv zdvíha všetky loďky“, inými slovami, že z rastúceho koláča sa každému ujde. To, že napriek tomuto aforizmu dochádzalo vtedy ku koncentrácii bohatstva a k rastu nerovností, sa prehliadalo.
Spojené štáty americké vyšli z prvej svetovej vojny ako veľmoc, z druhej ako hegemón. V priebehu a počas Veľkej vojny sa stali kľúčovým veriteľským štátom, od ktorého záviseli najväčšie európske krajiny. Spočiatku dvom vládam Trojdohody - Anglicku a Francúzsku požičiavali iba súkromné americké banky a hlavným sprostredkovateľom boli ľudia okolo J. P. Morgana. Po vstupe USA do vojny súkromné úvery nahradili úvery americkej vlády. Keď po Veľkej vojne Nemecko drvili reparácie, plán pomenovaný po viceprezidentovi Charlesovi G. Dawesovi mu okrem iného umožnil požičať si časť chýbajúcich prostriedkov na newyorskej burze.
Dvadsiate roky boli pre USA úspešné i finančne. Dividendy v nových odvetviach rástli závratným tempom, stúpajúce ceny akcií lákali domácich a zahraničných investorov a úroky zo zahraničných úverov a zahraničné investície nafukovali zásoby amerického zlata. Eufória bola všeobecná a nevyhla sa ani drobným Američanom. Kupovali všetko a na úver. Až takmer do výšky 100 percent si požičiavali, aby si mohli kúpiť automobil, dom či investovať na burze. Vidina rýchleho zisku bola lákavá. Nikto nechcel zostať bokom. „Pažravosť“ a „neovládateľné nadšenie“ z obchodovania na burze urobili z požičiavania „národný šport“. Bublina rástla. Ceny akcií U. S. Steelu, AT&T, General Electric vyleteli nahor, ceny Chryslera sa za šesť rokov zhodnotili 13-krát (Selwyn Parker: The Great Crash. Piatkus, London 2008). Ak sa aj vyskytli zakolísania cien na burze, verilo sa, že sú len dočasné. V týždni medzi 24. a 29. októbrom 1929 však už ceny na newyorskej burze skolabovali úplne. 24. október 1929 vošiel do histórie ako Čierny štvrtok a 28. október ako Čierny pondelok.
Historické zdroje o tragických dôsledkoch krachu na burze v New Yorku nie sú jednoznačné. Počet samovrážd sa zrejme zveličoval. Autor klasickej štúdie o finančnej katastrofe v r. 1929 John K. Galbraih (The Great Crash 1929, Penguin Books, 2009) uviedol, že vlna samovrážd po páde newyorskej burzy bola súčasťou legendy o nej. Nielen pre nich. Nákaza najskôr zasiahla ďalšie akciové trhy v USA a vzápätí v Kanade a postupne preskočila do Európy: Nemecka, Rakúska, atď. Najskôr zasiahla finančný sektor a čoskoro sa rozrástla do celého hospodárstva.
Herbert Hoover, ktorý sa stal prezidentom USA pol roka pred začiatkom Veľkej depresie, dúfal v zastavenie hospodárskeho poklesu mobilizáciou podnikateľského sektora. Apeloval naň, aby neznižoval mzdy a neprepúšťal, aby neprestal investovať a pod. Až keď začiatkom roka 1932 nezamestnanosť dosiahla 23 percent, odhodlal sa na intervencie vlády, ktoré mali rozpumpovať hospodárstvo. Za jeho vlády Kongres v r. 1932 schválil dôležitý tzv. Glass-Steagall Act sprísňujúci podmienky pre bankový sektor, ktorý zrušil až prezident William Clinton. Aj keď sa za Hoovera začali financovať prvé verejné projekty a prijali prvé kroky proti narastajúcemu chaosu, evidentne už bolo neskoro. Republikán Hoover za svoju ideológiu, ktorá ho viedla po dlhý čas k nečinnosti, musel zaplatiť.
Roosevelt známy svojím Novým údelom (v skutočnosti išlo o prvý a druhý New Deal) boj proti Veľkej depresii postavil ako zápas proti vtedajšej podobe kapitalizmu, ktorý vyústil do krachu burzy v roku 1929 a do najväčšej depresie, akú Spojené štáty vôbec kedy zažili. Reformy počas jeho vlád sa nedotýkali iba intervencií do obnovy hospodárskeho rastu, ale postavili na hlavu dovtedajšie modly - zlatý štandard, nulový deficit, upravovali vzťahy medzi prácou a kapitálom uzákonením minimálnej mzdy a odborov a zákazu detskej práce. Zákonom o sociálnej starostlivosti, ktorý zaviedol po prvýkrát univerzálny dôchodok, podporu v nezamestnanosti a niektoré sociálne dávky, založil americký sociálny štát.
Kým Hoover svojím otáľaním už nebol schopný pribrzdiť rozmáhajúcu sa depresiu, nemecký kancelár Heinrich Brüning k zhoršeniu depresie v Nemecku výdatne napomohol a vydláždil tak cestu k nástupu nacizmu. Jeho politika znižovania deficitu zvyšovaním daní, znižovaním výdavkov štátu, ako napríklad dávok sociálnej pomoci, vysokých úrokov a pod.
Hovorí sa, že učiť sa treba z histórie. Bohužiaľ, o histórii hospodárskeho života aj absolventi elitných univerzít vedia málo. Tradične sa v nich prednášajú ortodoxné ekonomické teórie a napriek tomu, že po vypuknutí druhej krízy s veľkým K sa študenti na univerzitách v Manchestri, Massachuttes atď. „Míľniky“ hospodárskej histórie sa ignorovali doteraz a budú sa asi naďalej. Na vznik obidvoch kríz s veľkým K ktosi upozorňoval, ale mainstream nepočúval. Pripomeňme si, ako britská kráľovná Alžbeta II. zahanbila profesorov elitnej London School of Economics (LSE), keď v novembri 2008 pri slávnostnom otvorení novej budovy LSE položila riaditeľovi výskumného centra Luisovi Garicanovi krátku otázku: „Prečo si to (príchod krízy) nik nevšimol?“ Málo artikulovanú odpoveď zmäteného profesora komentovala jediným slovom: „Strašné!“ Neskôr v trojstranovom liste LSE odpovedala podrobnejšie: „Každý sa spoliehal na toho druhého v presvedčení, že každý robí správnu vec. K „mnohými brilantným ľuďom“, ktorí ignorovali príznaky začínajúcej sa globálnej finančnej krízy v r. V prvej polovici dvadsiatych rokov bola situácia analogická. Nikto nechcel počúvať varovania šéfa U. S. Steelu Myrona C. Taylora, bankára Paula Warburga alebo štatistika a matematika v jednej osobe Rogera Babsona. „Neovládateľné nadšenie“ nad tým, ako všetko prosperuje a „neukojiteľná pažravosť“ zbohatnúť, ktoré sa neskôr vydávali za príčiny krízy, no v skutočnosti boli iba jej symptómami, robili každého hluchým. Napokon o nekončiacej sa prosperite presviedčal všetkých A. Mellon, ktorého reputácia ministra dosahovala vrchol.
Lekcia z ignorovania varovaní, ktoré predchádzali dvom Krízam, ako sa zdá, má svoju dobrú ale i problematickejšiu stránku. Strach, že sa prehliadnu signály novej prípadnej krízy má za následok, že sa varovania v týchto dňoch opakujú pričasto. Existuje sociálno-psychologický fakt, známy ako „self-fulfilling prophecy”, t.¤j. proroctvo, ktoré sa naplní a ktoré odráža skutočnosť, že ak existuje silné očakávanie niečoho, ľudia sa správajú tak, že sa toto očakávanie stane skutočnosťou.
Príčinami obidvoch kríz s veľkým K neboli ani „neprimerané nadšenie“, ani „pažravosť“, čo neznamená, že ich treba úplne ignorovať. No príčiny obidvoch kríz sú iné. V prvom i druhom prípade to bol finančný sektor, ktorý sa rozrastal už pred rokom 1929 a neskôr dosiahol astronomické rozmery. Inovatívne finančné produkty, tzv. deriváty v r. 2008 viac ako desaťnásobne prevýšili globálny HDP. Už začiatkom 20. storočia rozvoj finančného sektora dal vznik tzv. finančnému kapitalizmu - názov, ktorého autorom je teoretik nemeckej SPD Rudolf Hilferding. Jeho vznik a nárast bol aj dôsledkom toho, že finančný sektor bol regulovaný nedostatočne. Analogicky Clintonova administratíva zrušila viaceré zákony regulujúce finančný sektor ešte z čias F. D.
Pred rokom 1929 i pred začiatkom finančnej krízy 2007 / 2008 rástol do astronomických výšok aj dlh. Na rozdiel od štandardných predstáv to však nebol vládny dlh, ale súkromný dlh. Vládny dlh USA v r. 1929 predstavoval 16 percent HDP a dokonca i pred začiatkom roka 2008 mal takmer úroveň povolenú Maastrichtskou zmluvou - okolo 62 percent. Naopak, súkromný dlh, t. V r. 1929 dosiahol americký súkromný dlh 82 percent a v roku 2009 až 212,9 percent HDP. I dnes je súkromný dlh USA skoro dvojnásobný v porovnaní s vládnym dlhom. A čo je ešte závažnejšie: dlh sa ani pred rokom 1929, ani pred rokom 2007 nepoužil primárne na reálne investície, no na investície do finančných produktov.
Hlad a chudoba v súčasnom svete
Skutočnosť, že viac ako miliarda obyvateľov našej planéty hladuje, je nepochybne najväčším škandálom súčasnosti. Napriek tomu, že ľudstvo disponuje takým bohatstvom ako nikdy v minulosti, zomiera každých 5 sekúnd od hladu jedno dieťa do desať rokov. Na nesmiernom bohatstve dnešného sveta nič nemení ani hospodárska a finančná kríza, ktorou svet prechádza a ktorá nemôže slúžiť ako ospravedlnenie dnešného hanebného stavu. Napokon, obrovské množstvo ľudských jedincov hladovalo alebo bolo vážne podvyživených i pred rokom 2007, hoci na druhej strane kríza výrazne rozmnožila ich počet.
K hladovaniu spôsobenému nedostatočným každodenným prísunom kalórií (denné minimum je podľa WHO stanovené na 2700 kalórií) sa pridáva tzv. zlá výživa, ktorá síce rešpektuje kritérium potrebného obsahu kalórií, ale neobsahuje viaceré prvky nevyhnutné na „udržateľné“ prežívanie, pričom ide najmä o vitamíny a viaceré stopové prvky. Zlá výživa spôsobuje mnohé vážne chronické patológie (napríklad oslepnutie z dôvodu nedostatku vitamínu A) a v konečnom dôsledku vedie k predčasnému úmrtiu.
Podľa OSN, patrí právo na potraviny už od roku 1948 medzi základné ľudské práva a od roku 2000 existuje i funkcia osobitného spravodajcu OSN pre právo na potraviny. Prvých osem rokov ju vykonával Švajčiar Jean Ziegler, ktorého neskôr vystriedal belgický právnik Olivier de Shutter. Obidvaja sú špičkoví odborníci, ktorí dobre poznajú svoj „terén“ a výrazne prispeli k poznaniu podstaty hladu vo svete (a obidvaja sú veľmi skeptickí pokiaľ ide o riešenie hladu prostredníctvom GMO). Na podniknutie niečoho účinného im ale chýbali (a chýbajú) potrebné právomoci.
Problém je v tom, že skutoční páni tohto sveta, to znamená ctihodná spoločnosť, ktorá sa vždy v januári schádza v Davose na Svetom ekonomickom fóre, neuznávajú ani právo na potraviny a ani iné práva ekonomického charakteru. Finančné a ekonomické elity a ich „výkonní práporčíci“ (Svetová obchodná organizácia /WTO/, Medzinárodný menový fond /MMF/, Svetová banka a vlády ekonomicky vyspelých krajín) sa formálne hlásia iba k politickým „ľudským právam“. Uznanie ekonomických práv by podľa nich znamenalo narušenie voľného pohybu tovaru a kapitálu a nedeformovaného konkurenčného prostredia, ktoré sú údajne najlepšou garanciou riešenia všetkých ekonomických a sociálnych problémov vrátane hladu.