Kedysi synonymum kvality a elegancie, dnes už len spomienka. Príbeh spoločnosti Berndorf Sandrik je príbehom úspechu, inovácií, ale aj úpadku a straty identity. Táto spoločnosť, ktorá sa zapísala do histórie ako výrobca legendárnych obedových súprav, prešla dlhú a kľukatú cestu od luxusných strieborných výrobkov pre elitu až po masovo vyrábané príbory dostupné v každej domácnosti. Na mieste fabriky, ktorá vyrábala strieborné príbory už za Rakúsko-Uhorska, je dnes chátrajúci areál.
História a vznik spoločnosti Sandrik
Spoločnosť Sandrik vznikla v roku 1895 v malebnej obci Dolné Hámre, dnes súčasť Hodruše-Hámre. Jej zakladateľom bola Gerambovská banská únia, ktorá sa snažila nájsť nové možnosti využitia vyťaženého striebra v regióne a riešiť klesajúcu rentabilitu miestnych baní. Zásluhu na tom mal predovšetkým Robert von Berks. Názov spoločnosti bol odvodený od mena Jána Sandrika, na ktorého pozemku továreň vyrástla. Najskôr sa používal maďarský názov Szandrik, ktorý sa neskôr poslovenčil na Sandrik.
V tom čase Uhorsko podporovalo vznik závodov na finalizáciu rúd, teda produkciu s pridanou hodnotou. Továreň postavili za sedem mesiacov a išlo o neporovnateľne menší areál, aký možno na mieste vidieť dnes. Ľuďom na prvý pohľad pripomínal skôr kúpele ako fabriku, jej stavebné prevedenie bolo v secesnom slohu.
Dolné Hámre boli v tom čase skôr poľnohospodárskou obcou a vhodný personál chýbal, do dediny preto prichádzali ľudia so vzdelaním a praxou, odborníci poväčšine z miest v Nemecku a Čechách. Hneď oproti novopostavenému areálu vyrástlo zázemie pre personál, továrenský hostinec - takzvané Kasíno, čitáreň, ale aj ubytovanie pre zamestnancov.
Už v roku 1896 sa podnik s jeho výrobkami zúčastnil miléniovej výstavy v Budapešti, v roku 1900 zase svetovej výstavy v Paríži. Na oboch zaujal. V tom čase patril k významným osobnostiam Sandriku umelecký návrhár Ján Peterka, ktorého návrhy na oboch výstavách získali ocenenie, von Berks ho poveril vedením fabriky.
Prečítajte si tiež: Steakové nože Berndorf Sandrik: Oplatí sa ich kúpiť?
Rozmach a úspechy spoločnosti
Spočiatku sa Sandrik zameriaval na výrobu luxusného strieborného tovaru pre obmedzenú klientelu. Išlo zväčša o vybavenie pre reštaurácie, hotely a salóny. V tom čase smeroval strieborný, teda pomerne luxusný tovar, do väčších miest monarchie.
Hoci sa podnik celkom dobre zapísal, výrobky si nemohli dovoliť široké vrstvy, odbyt viazol. Práve Peterka dokázal nájsť náhradný výrobný program, čo zabránilo koncu podniku. Ako lacnejší materiál sa začala využívať alpaka, zliatina medi, niklu a zinku, čo zvýšilo odbyt výrobkov. Podnik si tiež začal vychovávať učňov, ktorých neskôr zamestnával.
Počas Prvej republiky ho prevzala Moravská agrárna a priemyselná banka a podnik sa stal oficiálne československým. V auguste 1923 navštívil fabriku pri ceste Pohroním aj prezident Masaryk. Stále sa v ňom produkovali príbory. Zaujímavou epizódou bolo, že podnik sa od roku 1922 podieľal na výrobe prvých československých mincí. Postupne sa však pridávali aj ďalšie programy - kanistre na benzín, rôzne vane, ale aj vojenská výroba.
S príchodom lacnejších a dostupnejších materiálov sa výrobky Sandriku stali masovou záležitosťou a vyvážali sa do rôznych kútov Rakúsko-Uhorska a neskôr Československa. Ešte aj dnes niektoré rodiny vyťahujú sety zo Sandriku počas Vianoc a vyleštené ich kladú na slávnostne upravený stôl. Príbor zo Sandriku by sa v minulosti našiel v každej domácnosti, s rôznymi modelmi sa bežne dalo stretnúť aj v reštauráciách a hoteloch.
V čase, keď začal Ján Weiss v podniku pôsobiť, bol závod na vzostupe a dedina v 60. a 70. rokoch „na výslní". „Pracovalo tu do 1400 ľudí, dochádzali od Novej Bane, z Hronského Beňadika, z Kľakovskej doliny, Žarnovice aj Banskej Štiavnice. Na obed tu stálo trinásť autobusov - a plných. Aj po športovej stránke bola obec vybavená, boli tu tenisové kurty, volejbalové ihrisko, klzisko, kúpalisko…," spomína s dávkou nostalgie.
Prečítajte si tiež: Moderná gastronómia v Prešove: Steak House
Príbor "Brusel" - ikona československého dizajnu
Medzi najznámejšie výrobky spoločnosti Sandrik patrí bezpochyby príbor "Brusel", model 58, pomenovaný podľa svetovej výstavy Expo 58 v Bruseli. Príbor navrhol vtedy mladý dizajnér Ján Čalovka a podľa Slovenského centra dizajnu bol jediným domácim produktom s nepretržitou výrobou od svojho vzniku až do roku 2018, keď jeho výrobu firma Berndorf Sandrik ukončila.
To, že Brusel bude veľkým úspechom, však nebolo jasné od začiatku. Výroba sa začala bez problémov, ale prvé hodnotenia nákupcov, vtedy „sortimentárov“, ktorí zásobovali obchody v celej republike, boli nepriaznivé - príbor bol podľa nich „neestetický“, príliš „moderný“ a odmietali ho. Prvá strojárenská výstava v Brne, kde sa príbor predstavil verejnosti, však rozhodla inak. Príbor sa ľuďom páčil, a to sa prejavilo vysokým počtom objednávok.
Na webe Slovenského centra dizajnu sa dozvedáme, že sa napokon vyrobilo až 40 miliónov kusov tohto príboru. Dalo sa s ním stretnúť v reštauráciách, školských a závodných jedálňach, ale aj v domácnostiach. Dnes je vo väčšine e-shopov vypredaný. „Už sa z neho stáva takmer zberateľský kus. Zhruba pred mesiacom som predal posledný typ," hovorí Ján Weiss.
Úpadok a zánik spoločnosti
Počas druhej svetovej vojny bola firma vyhlásená za národný majetok a sídlo národného podniku bolo v Prahe. Výroba príborov, v tej dobe najmä z nerezovej ocele, postupne strácala svoje postavenie a do popredia sa dostávali iné artikle. Závod patril desaťročia k najväčším v žarnovickom regióne.
Posledný zlom nastal v 90. rokoch, keď po Novembri ´89 prišla privatizácia. Tak ako mnohé iné podniky, novovzniknutá akciovka Sandrik Dolné Hámre po privatizácii dlho nevydržala, podobne dopadli aj nasledovnícke firmy a pomerne rozsiahly areál je roky v ponuke realitiek na internete. Výrobu príborov prevzala firma Berndorf - Sandrik, čo bol rakúsky konkurent výrobcu z hodrušskej doliny.
Prečítajte si tiež: Chutné a kvalitné obedy v Rosto Steak House
Spojenie značiek Berndorf Sandrik prežilo dodnes, v hodrušskej doline sa však už príbory neprodukujú. „Všetko sa to vyrába v Číne, Vietname," hovorí pamätník dobrých aj zlých časov Sandriku. Zamestnanecká akciová spoločnosť Sandrik Dolné Hámre, ktorá vznikla v roku 1992, nebola úspešná a na konci 90. rokov skončila v konkurze. Podobne dopadli aj pokusy o pokračovanie vo výrobe iných druhov tovaru z predchádzajúcich desaťročí.
Keď Ján Weiss na toto obdobie spomína, z jeho slov cítiť zatrpknosť, i jemu jedna z firiem po krachu zostala dlhovať peniaze.
Život spätý so Sandrikom
Ján Weiss sa vyučil za nástrojára a v Sandriku začal pracovať ako mladík. S fabrikou bol spätý desaťročia - až do jej krachu v 21. storočí. Dnes predáva príbory v e-shope, no i vo vlastnom kamennom obchodíku v obci Hodruša - Hámre, priamo oproti opustenému areálu podniku, ktorý v najlepších rokoch zamestnával stovky ľudí. Radí zákazníkom, najmä mladým ľuďom, ktorí si zariaďujú byt, aký príbor je pre nich najvhodnejší. „Príbory - to je hobby, to je na celý život," hovorí. Výhľad z predajne má na chátrajúce objekty niekdajšej priemyselnej pýchy regiónu. „Tam? Tam už dnes nenájdete ani šroubík, všetko je rozkradnuté," kývne smerom k zatvorenej vrátnici a budovám obohnaným plechovým plotom.
„Vyrastal som v sandrickej kolónii neďaleko kotlárne, čo bola časť podniku postavená ešte pred druhou svetovou vojnou. Otec bol baník v Hodruši, no mama a ďalší príbuzní pracovali v Sandriku. S kamarátmi, boli sme partia, sme všetci šli do fabriky, bola to jasná voľba," spomína. Byť „Sandričanom" podľa jeho slov v tej dobe niečo znamenalo.
V minulosti všetko v obci súviselo buď s baníctvom alebo s továrňou Sandrik. „Elektrinu sem dotiahli dávno pred vojnou. Učilište pre potreby Sandriku tu bolo už za Prvej republiky."
"Mestečko" okolo fabriky
Vznik Sandriku a jeho vývoj mali veľký vplyv na premenu regiónu, nielen na Dolné Hámre, dnes spolu s Banskou Hodrušou v spoločnej obci Hodruša - Hámre.
„V dedine začali už krátko po vzniku továrne v úzkom kontakte s ňou vznikať rôzne spolky - napríklad dychovka, hasičská skupina, čo bolo zároveň nevyhnutnosťou. Vzniklo učňovské stredisko, neskôr aj škola, škôlka, jasle, stredná škola a internát."
Stúpal počet obyvateľov. Z malej dedinky sa stala najpočetnejšia v okolí. „Logicky sa objavila bytová otázka. Okolo továrne začali vznikať zamestnanecké kolónie. V začiatkoch mal na tom zásluhu najmä riaditeľ Peterka, ktorý sa snažil ľudí vo fabrike udržať aj týmto spôsobom. Prvá kolónia vznikla za závodom a volala Dômky, časť z nej sa zachovala dodnes. Ďalšia, z ktorej väčšina domov existuje aj dnes, má názov Betlehem."
Vo výstavbe sa pokračovalo aj v ďalších desaťročiach, prakticky za každého režimu.„Najmasívnejšie 60. a v 70. rokoch. Bytovky, paneláky, športový areál a ďalšie služby boli sústredené v jednej lokalite, boli jednou veľkou kolóniou podniku Sandrik. Vzniklo akési malé mestečko," opisuje historik.
Snaha o zachovanie histórie
Hoci by si Hodruša-Hámre zaslúžila expozíciu o histórii továrne, ktorá viac ako storočia ovplyvňovala podobu obce, získať dokumenty a ďalšie exponáty zrejme nebude jednoduché. Toho sa obáva historik zo Slovenského banského múzea v Banskej Štiavnici Daniel Harvan, ktorý sa s kolegami podpísal aj pod veľkú výstavu venovanú banskoštiavnickému podniku Pleta.
„Nejaké predmety z produkcie Sandriku - diplomy, pár fotografií a dosť veľkú kolekciu razidiel, máme aj v múzeu. No je to len zlomok a vyžiada si to pátranie, mnohé sa totiž nezachovalo. Drevenými formami sa kúrilo, najstaršie sklenené negatívy sa porozbíjali a povyhadzovali, pamätná kniha závodu je nezvestná," opisuje východiskovú situáciu.
Sandrik dnes: Spomienka na zašlú slávu
Na tradíciu výroby príborov nadviazala v roku 1991 spoločnosť Berndorf Sandrik, v ktorej sa angažoval rakúsky konkurent Berndorf AG, dnes však už produkcia z regiónu nepochádza.
Napriek neslávnemu koncu fabriky sa Ján snažil zozbierať aspoň katalógy z čias zabudnutej slávy. „Manželka pracovala ako vedúca skladu, niečo som získal od známych," ukazuje nám svoju zbierku. Najstarší katalóg strieborných výrobkov, ktorý sa mu podarilo zachrániť, pochádza z roku 1913, sú v ňom rôzne podnosy, misy, kávové súpravy a iné doplnky do salónov. V ďalšom, z obdobia Československa nachádzame napríklad pred druhou svetovou vojnou veľmi populárne príbory vzor číslo 34.
Príbory a kuchynské náčinie však časom ako výrobný program ustupovali a do popredia sa podľa vtedajšieho „Sandričana" dostávali zákazky na čistice vzduchu, oleja pre zbrojný priemysel, konkrétne pre tanky a transportéry. Sandrik dlhodobo vyrábal aj známe kanistre na benzín.
Pamätník si spomína, ako raz pri náhodnej kontrole našiel v rozobranej dutej súčiastke pre tank kladivo. „Do pár minút bola vo fabrike kriminálka zo Žiaru nad Hronom, niekto ich vtedy musel zavolať. Preverovali to ako podozrenie zo sabotáže, no bol to len zabudnutý kus náradia."
Po Novembri ´89 sa vedenie podniku rozhodlo odpredať časť svojej výroby spojenú práve s príbormi dlhoročnému konkurentovi z Rakúska - spoločnosti Berndorf.