Rozvod je pre deti mimoriadne traumatická udalosť, ktorá môže mať dlhodobé psychologické následky. Je preto dôležité, aby rodičia pristupovali k tejto situácii s maximálnou citlivosťou a snahou minimalizovať negatívny dopad na svoje deti. Tento článok poskytuje komplexný pohľad na to, ako pripraviť dieťa na rozvod, s dôrazom na psychologické aspekty a praktické rady pre rodičov.
Uistenie o trvalej rodičovskej láske
Asi hlavná myšlienka, ktorú by ste mali ako rodičia držať v hlave a predať svojim deťom je, že ich rodičmi ostanete navždy i napriek tomu, že váš vzťah sa rozpadol. Všetkými možnými prostriedkami ich treba ubezpečovať, že rozvod medzi dieťaťom a rodičom neexistuje, že ich stále ľúbite a navždy budete.
Otvorená a úprimná komunikácia
Nejaký univerzálny návod na oznámenie rozvodu dieťaťu neexistuje. Dôležité je uvedomiť si, že dieťa má právo vedieť pravdu, aj keď je veľmi bolestivá. Pri rozhovore, kde by ste mali byť určite obaja, skúste využívať príklady z okolia, napríklad: Vieš, ako si sa aj ty cítila, keď si si nerozumela s kamarátkou, bolo to pre teba ťažké. Toto sa deje aj teraz medzi nami s ockom a prestali sme si rozumieť a pod. Môžete popísať vaše emócie, ktoré prežívate.
Čas a priestor pre rozhovor
Dajte si na takýto rozhovor čas. Dbajte na to, aby ste neboli časovo obmedzení, aby ste obaja dokázali dieťaťu poskytnúť potrebnú oporu. Stále im opakujte, že neprídu ani o jedného z vás. Deťom postupne hovorte, čo sa zmení v ich živote. Popíšte im, čo ich bude čakať. Tak sa budú cítiť viac istejšie a budú vám viac dôverovať. Dôležité je aj deti aktívne počúvať. Odpovedať na každú jednu otázku, ktorú vám môžu klásť.
Emocionálna podpora a pochopenie
Čakajte rôzne emócie, to je v poriadku. Deti si musia svoje emócie odžiť a tak následne spracovať. Pomáhajte im pri tom tak, že ich budete ubezpečovať, že ste s nimi. Hovorte s nimi o ich pocitoch, dávajte im najavo lásku a pochopenie. Napríklad: Viem, že je to pre teba ťažké. Môžeš sa na nás hnevať, to je v poriadku. Hovor so mnou o všetkom. Môžem ti nejako pomôcť, aby ti bolo lepšie? Kľudne môžete dať aj nejaké návrhy vy.
Prečítajte si tiež: Príprava steaku zo sviečkovice
Odstránenie pocitu viny
Často sa u detí stáva, že pociťujú sami vinu za to, čo sa medzi vami stalo. V tomto prípade im to nedovoľte a neustálym opakovaním im vysvetľujte a ubezpečujte, že to je len medzi dospelými.
Dobro detí na prvom mieste
Veľmi dôležité je aj to ako váš život bude prebiehať po rozvode. S manželom by vám malo ísť v prvom rade o dobro detí. Pre nich je otec veľmi dôležitá osoba, ktorá by sa o nich mala starať aj po odchode z domu (napr. vyberať zo školy, tráviť s nimi čas a pod.).
Psychologická pomoc
Samozrejme sedenia so psychológom je možné realizovať kedykoľvek, keď vnímate u detí túto potrebu. Je to teda na vašom zvážení.
Fázy prežívania rozvodu u detí
Je dôležité si uvedomiť, že každé dieťa reaguje na rozvod individuálne a prechádza rôznymi fázami prežívania. Tieto fázy môžu zahŕňať:
- Hnev a popieranie: Deti sa prirodzene bránia psychickej bolesti rôznymi spôsobmi. Môžu predstierať ľahostajnosť a obviňovať rodičov alebo samých seba. Niekedy sa tvária, že sa ich rozvod nijako netýka a nemajú s tým problém. V tejto fáze je dôležité poskytnúť deťom priestor na vyjadrenie svojich emócií a ubezpečiť ich, že je v poriadku cítiť hnev a smútok.
- Zlosť: Zlosť je prirodzenou reakciou na bolesť a úzkosti. V tejto fáze potrebujú deti veľa lásky a pochopenia, ktoré im treba ako rodič ponúkať. Je dôležité pomôcť deťom identifikovať a vyjadriť svoju zlosť konštruktívnym spôsobom, napríklad prostredníctvom športu, umenia alebo rozhovoru s dôveryhodnou osobou.
- Smútok: Smútok je prirodzenou reakciou na rozvod rodičov. Tento smútok by mal samozrejme ustúpiť. Ak sa dieťa cíti izolované a môže nadobúdať ľahostajný postoj k veciam, je potrebné venovať mu zvýšenú pozornosť. Ak smútok u vášho dieťaťa pretrváva alebo sa zhoršuje, môže prerásť až do depresie. Depresia sa môže prejavovať pocitmi menejcennosti, bezmocnosti a beznádeje. V extrémnych prípadoch môže viesť až k myšlienkam na samovraždu alebo sebapoškodzovanie.
- Strach: Deti sa môžu báť zmien, ktoré rozvod prinesie. Je dôležité, aby boli na očakávané zmeny vo vzťahu rodičov a chodu spoločnej domácnosti pripravené. Strach z opustenia a obavy z budúcnosti môžu spôsobiť veľa úzkosti.
Ako s deťmi hovoriť o rozvode?
Rozhovor o rozvode je pre všetkých veľmi ťažká téma. Je dôležité, aby deti počuli o tomto dôležitom kroku od vás a nedozvedeli sa to od babičky či tety a podobne.
Prečítajte si tiež: Lahodné tvarohové koláče
Plánovanie rozhovoru
Ide o dôležitý rozhovor a preto si zaslúži určitú prípravu. Dohodnite si čas a aj približný priebeh rozhovoru. Nie je vhodné túto tému s deťmi preberať večer pred spaním alebo počas nejakých významných dní, akú sú narodeniny, Vianoce či rodinná oslava.
Všetkým naraz
Samozrejme, inak bude vyzerať rozhovor o rozvode so škôlkarom a inak s tínedžerom. Informácie treba prispôsobiť citlivo podľa veku dieťaťa. Je však dôležité, aby sa to deti dozvedeli naraz, aby sa necítili niektoré ukrivdené. Ak máte deti v rôznom veku, môžete základné informácie povedať spoločne a neskôr samostatne so staršími deťmi rozobrať túto ťažkú tému viac do detailov podľa potreby.
Uistenie o láske
Jedným z veľmi dôležitých bodov je, aby ste deti uistili o vašej láske a o tom, že váš rozvod nie je ich vina. Deti často na seba vzťahujú problémy rodičov a vinia sa z nezhôd medzi mamou a ockom. Je naozaj kľúčové, aby od vás počuli, že ony za vaše problémy nemôžu a nemohli urobiť nič, čo by situáciu zmenilo. Vysvetlite im, že aj keď už mamička s ockom nebudú spolu ako partneri, stále tu budete pre svoje deti ako rodičia.
Realistické sľuby
Rodičia niekedy robia chybu, keď deťom sľúbia veci, ktoré napokon nemôžu dodržať. Dieťa sa potom môže cítiť podvedené a narúša to jeho dôveru k rodičovi. Preto zvažujte opatrne, čo deťom sľúbite. Nesľubujte napríklad, že nebudú musieť meniť školu, ak si nie ste istí tým, že sa nebudete musieť sťahovať. Buďte k vašim deťom úprimní a povedzte im, čo máte v pláne, prípadne akú máte predstavu, ale nesľubujte veci, ktoré zatiaľ neviete dopredu odhadnúť.
Vysvetlenie situácie
Dajte si záležať, aby ste sa počas rozhovoru vyhli vzájomnému obviňovaniu s partnerom a prejavom hnevu. Rozhovor by mal byť čo najviac pokojný a bez silných emócií, nech je to akokoľvek náročné. Samozrejme, deťom nemusíte (a ani to nie je vhodné) vysvetľovať veci do detailov, ale skúste im citlivo vysvetliť, prečo ste sa pre rozvod rozhodli. Je lepšie rozprávať za oboch ako pár - teda napríklad: „Už spolu nie sme šťastní. Viac sa hádame, ako si rozumieme. Snažili sme sa pracovať na našom manželstve, ale zdá sa, že nie sme schopní to zvládnuť a rozhodli sme sa ísť každý svojou cestou.“ Vyhnite sa obviňovaniu toho druhého, neukazujte prstom a skúste v mene lásky k svojim deťom prekonať pokušenie povedať deťom pravdu o ich otcovi alebo matke (napríklad „je to kvôli mame, ktorá si našla iného“ alebo „váš otec ma už neľúbi a má novú priateľku“ a podobne). Staršie deti sa môžu dožadovať viac informácií, ale skúste zostať čo najviac vo všeobecnej rovine a nezaťažovať deti detailmi, ktoré nepotrebujú vedieť.
Prečítajte si tiež: Ako pripraviť bolonskú
Informácie o bývaní
Keď sa manželstvo končí, len malé percento párov zostáva žiť spoločne v jednom byte či dome. Vo väčšine prípadov prichádza na rad sťahovanie jedného z manželov. Deťom treba povedať, kto zostane žiť vo vašej domácnosti a kto sa bude sťahovať a samozrejme, s kým budú deti. Tiež sa porozprávajte o tom, ako často budú deti vídať ocka či mamu podľa toho, kto odchádza a s kým deti zostávajú. Pre deti je dôležité, aby si mohli zachovať kvalitný vzťah s oboma rodičmi, aj keď nebude rodina žiť pohromade.
Prijatie emócií
Niekedy deti už dopredu tušia, že rodičia medzi sebou majú vážne nezhody, no aj tak je informácia o rozvode vždy tvrdým orieškom, ktorý zasiahne ich srdcia. Buďte preto pripravení na ich smútok, plač, možno hnev či výbuchy zlosti. Dajte im najavo, že ich emócie sú v poriadku, že je v poriadku cítiť hnev či smútok a prejaviť ho a že časom sa veci upokoja a všetko bude ľahšie. Buďte tam pre svoje deti a buďte obaja empatickí. Deťom bude trvať rôzne dlho, kým túto novú informáciu spracujú a prispôsobia sa jej. Počas tohto obdobia môžu byť u detí rôzne prejavy zlosti, zmeny nálad a podobne. Je potrebné pristupovať k týmto prejavom citlivo a s pochopením.
Priestor pre otázky
Na záver nechajte priestor pre otázky vašich detí a snažte sa odpovedať úprimne a jasne. Ak neviete na nejakú otázku odpovedať s istotou, povedzte, že zatiaľ nie ste si istí. Ubezpečte vaše deti, že sa môžu kedykoľvek na vás obrátiť s ďalšími otázkami, ktoré prirodzene vyplynú z novej situácie.
Na čo si dávať pozor
Rozvod rodičov je pre deti jednou z najhorších situácií. Niektoré deti môžu na rozvod reagovať rôznymi spôsobmi, vrátane pomočovania, obhrýzania nechtov, alebo sa u nich môžu objaviť tiky. U tínedžerov by mohla nová situácia spôsobiť depresie, úzkosti alebo túžbu otupiť bolesť drogami či alkoholom. Aj tieto prejavy sa môžu objaviť a sú zvyčajne obranným mechanizmom vášho dieťaťa a treba ich, samozrejme, brať vážne. Buďte k svojim deťom vnímaví v tomto náročnom období a rozprávajte sa s nimi. Ak budete mať pocit, že sa niečo zlé deje, určite stojí za pokus návšteva psychológa. Aj keď rozvody bývajú často plné emócií a zloby v snahe dokazovať si, kto je lepší a kto horší, pre dobro detí je dôležité sa týmto „bitkám ega“ vyhnúť. Snahou rodičov by malo byť, aby touto ťažkou životnou skúškou prešli čo najhladšie a netraumatizovali svoje deti ešte viac.
Vplyv veku dieťaťa na prežívanie rozvodu
To, ako zareagujú deti na rozvod rodičov v tom ktorom vývinovom období nedokáže predvídať ani rodič, ani detský psychológ. Dospelí by si však mali všímať signály, ktoré im dieťa vysiela.
Predškolský vek
Dieťa si vytvára pocit rodinnej spolupatričnosti. Formuje sa u neho vedomie vlastného ja a k nemu potrebuje vzťah nielen s matkou, ale aj s otcom. Dieťa nechápe, čo je rozvod, ale dobre vníma, že jeden rodič je menej zapojený alebo odišiel, môže si myslieť, že to zavinilo ono, potrebuje vidieť rodiča, s ktorým nežije, častejšie. Z náhlej neprítomnosti jedného rodiča môže prežívať pocity zúfalstva. V správaní sa môžu objaviť tendencie k provokovaniu, bitkám s deťmi. Dieťa v tomto veku potrebuje tráviť čas s každým rodičom zvlášť. Tým sa uisťuje, že ho majú obaja stále radi, zároveň môže pochopiť a vyrovnať sa s faktom, že sa k sebe nevrátia.
Mladší školský vek
Môže sa začať pýtať, kto je zodpovedný za rozvod. Deti v tomto veku už chápu rozvod, ale ho neakceptujú.
Starší školský vek a puberta
Začínajú ich baviť aktivity bez rodičov, záujmy, krúžky, do popredia sa dostávajú kamaráti, trávenie voľného času s rodičmi nie je atraktívne. Deti môžu “nadŕžať” jednému z rodičov, potrebujú hľadať a označiť vinníka, čo nemusí znamenať odmietnutie jedného z rodičov, ale skôr veku primeranú reakciu. Prežívajú stratu ilúzií, hnev, cítia sa ako keď rodič neopúšťa druhého, ale ich samotných. Využívajú , že rodičia majú menej energie, snažia sa získať nad rodičmi kontrolu, manipulovať s nimi. Môžu cítiť povinnosť starať sa alebo podporovať citovo nevyrovnaného rodiča na úkor svojich vlastných zdrojov rovnováhy a energie (obrátenie rolí). V tomto veku môžu deti obviňovať jedného alebo obidvoch rodičov za rozvod. Môžu si začať presadzovať svoju vôľu, požadovať, aby zostali u jedného, alebo sa presťahovali k druhému rodičovi. Potrebujú stále podporu rodičov, ale odmietajú s nimi tráviť rovnaké množstvo času ako predtým.
Adolescencia
V tomto veku sa dospievajúce deti obracajú k vlastnému životu, nezávislosti, záujmovým aktivitám, k problémom rodičov prejavujú malú toleranciu. Potrebujú starostlivosť a podporu, ale starosti rodičov ich znechucujú a unavujú. Potrebujú hovoriť o tom, čo cítia a prežívajú ony samy, nie ich rodičia.
Rozvod a pohlavie dieťaťa
Vo viacerých výskumných zisteniach sa uvádza, že chlapci sa s rozvodom rodičov vyrovnávajú ťažšie ako dievčatá, ale môže sa to zmeniť v puberte, kedy práve dievčatá mávajú často citové problémy. Iné výskumy tieto zistenia nepotvrdzujú a preto akékoľvek zovšeobecnenie v tomto prípade nie je možné. Niektorí chlapci sú veľmi citliví, problémy iných chlapcov nesúvisia primárne s rozchodom rodičov, ale s tým, že ostávajú žiť s matkou. Aj keď behom prvých mesiacov resp. aj rokov po rozvode nie sú rodičia vo svojej “vrcholnej životnej forme”, mali by si byť vedomí toho, že čím viac citovej vyrovnanosti budú schopní preukázať svojmu dieťaťu, tým lepšie.
Adaptačné fázy dieťaťa na rozvod
Na správu o rozvode alebo na presťahovanie jedného z rodičov, môžu deti reagovať podobným spôsobom ako na úmrtie blízkej osoby, alebo na inú rovnako traumatizujúcu udalosť a prechádzajú niekoľkými adaptačnými fázami.
- Prvá fáza (obranné mechanizmy): V prvej fáze sa zapájajú obranné mechanizmy, ktoré tlmia psychickú bolesť a zraňujúcu emóciu, nemôžu napríklad uveriť, že je to pravda, predstierajú, že na tom nezáleží (aj tak by sa rozviedli), alebo obviňujú rodičov (keby za niečo stál, tak by ostal), niekedy obviňujú aj sami seba (keby som počúval, mamička by neodišla). Deti majú pocit, že rodič, ktorý odchádza neodmieta len svojho partnera, ale aj ich. Niekedy sa snažia nájsť menej bolestnú tému, na ktorú prenesú nepríjemné pocity zo straty (čo na to povedia kamaráti, ako to poviem v škole). Vždy chovajú nádej, že sa rodičia k sebe vrátia, a to väčšinou i v prípade, keď rozvodu predchádzali intenzívne manželské konflikty. V tejto fáze môže dôjsť k nesprávnemu pochopeniu rodičmi alebo príbuznými, poprípade každým, kto je v rozvodovej situácii zaangažovaný, že dieťa nemá problém alebo, že druhého rodiča vôbec nepotrebuje, keď o ňom ani nerozpráva.
- Druhá fáza (zlosť): V druhej fáze môžu deti pociťovať veľkú zlosť. Je to prirodzená reakcia na niekoho alebo niečo, čo dieťaťu spôsobuje bolesť a pokiaľ deťom nie je umožnené túto zlosť vyjadriť, tak ju v sebe v danej chvíli potlačia ale objaví sa v podobe rôznych úzkostných prejavov alebo v neadekvátnom chovaní.
- Tretia fáza (vyrovnávanie sa): V tretej fáze sa s novou situáciou vyrovnávajú, hľadajú nové istoty a zvykajú si na nové usporiadanie. Neznamená to, že s rozvodom súhlasia a že sa vzdávajú myšlienky na možné obnovenie súžitia rodičov. Otvára sa im však pred tým beznádejný výhľad do budúcnosti.
Medzi ľuďmi koluje názor, že rodičia majú dôležitejšiu úlohu v detstve, ako v adolescencii, ale pravdou je, že adolescenti potrebujú rodičov rovnako, ako malé deti. Najdôležitejším faktorom je však charakter predrozvodového spolužitia rodičov. Všetky z vyššie popísaných problémov dieťaťa vychádzajú prevažne z neúnosného zaťaženia dieťaťa napätím, zmenami a neistotami v rozvodovej situácii alebo zo vtiahnutia do rodičovského konfliktu. Tieto problémy často bývajú jedným z rodičov nesprávne pripisované negatívnemu vplyvu výchovy alebo správania druhého rodiča a bývajú nesprávne interpretované ako dôkaz nevhodnosti týchto návštev. Patrí k nim pomočovanie, nočné mory alebo sťažená koncentrácia, zmeny v chovaní dieťaťa po návrate z víkendovej návštevy. Ak neodoznejú akútne a výrazné prejavy psychických problémov do niekoľkých týždňov, je potrebné konzultovať to s detským psychológom alebo psychiatrom, poprípade absolvovať psychoterapiu. Úplná stabilizácia však trvá mesiace až roky, smútok nad rozvodom napokon môžu deti pociťovať až do dospelosti.
Rozvod a okolie dieťaťa
Rozvedení ľudia sa často snažia utajiť svoj stav, pretože sami pokladajú rozvod za škvrnu na svojej dobrej povesti. Tento postoj však postavenie človeka iba zhoršuje. Ten, kto sa takto správa, dáva vlastne za pravdu tým, čo majú predsudky a myslia si, že je to naozaj niečo, za čo sa treba hanbiť. O rozvode možno a treba hovoriť, a to vo vhodnom čase, na vhodnom mieste a vhodným spôsobom. Ak takto postupujú rozvedení rodičia, podobne budú postupovať aj ich deti. Ak sa budú rodičia za rozvod hanbiť, budú sa zaň hanbiť aj deti. Keď si rodičia vyjasnia postoj k rozvodu, mali by poradiť deťom, aby informovali svojich kamarátov o tom, čo sa stalo. Jednou z možných reakcií vrstovníkov je zvýšený záujem a starostlivosť o dieťa rozvedených rodičov. Niekedy deti pokrikujú to, čo doma počujú od svojich rodičov. Niektorí rodičia nesúhlasia, aby sa učiteľovi povedalo o rozvode. Toto odhalenie by vraj mohlo skomplikovať situáciu detí. Obávajú sa, že učiteľ' bude s dieťaťom zaobchádzať inak ako s ostatnými deťmi a urobí z neho “zvláštny prípad”, čo podnieti neželateľnú pozornosť spolužiakov. Možno sa obávajú i toho, že učiteľ bude dieťaťu klásť nepríjemné otázky pred celou triedou. Alebo sa boja toho, že učiteľ bude mať voči dieťaťu predsudky, ktoré sa v súvislosti s rozvodom u ľudí často objavujú. Netaktnosť učiteľa v týchto otázkach býva zriedkavá, učiteľ by mal poznať rodinnú situáciu svojho žiaka. Vyskytujú sa názory, že učiteľovi treba povedať o rozvode až vtedy, keď si sám všimne na dieťati nejaké zmeny. Okrem toho ho môže zapojiť do rozličných aktivít , čim trochu zmierni jeho utrpenie. Tí, čo chcú utajiť rozvod pred učiteľom, si neuvedomujú, že je to prakticky nemožné dlhší čas tajiť. I keď dieťa nič nepovie, učiteľ sa to vždy nejako dozvie. Niekto o tom vie, napr. deti od susedov, povie to ďalej a správa sa rozšíri po celom okolí. Preto je lepšie, ak to učiteľovi povedia rodičia sami. Učiteľ dostane informáciu z prvej ruky a môže dieťaťu skôr pomôcť. A naopak, ak nebol informovaný o rozvode, často nie je ochotný tolerovať zmeny v správaní dieťaťa. Neinformovaný učiteľ môže reagovať na problémové správanie dieťaťa disciplinárnymi trestami.
Popieranie rozvodu ako obranný mechanizmus
Popretie istej skutočnosti patrí medzi najjednoduchšie psychologické mechanizmy, po ktorých môže človek siahnuť, ak sa chce uchrániť pred duševnou bolesťou. Človek sa chráni pred následkami napr. rozvodu tým, že “vymaže" zo svojho vedomia už samotnú existenciu príčiny. Zvyčajne to neprebieha vedome - ide o nevedomý proces. Ako ľahko sa rozbehne tento mechanizmus u dieťaťa, to závisí od toho, ako často sa k nemu ľudia okolo dieťaťa, najmä členovia rodiny, uchyľujú. Určité osobnostné charakteristiky a spôsoby zaobchádzania s dieťaťom jednoznačne prispievajú k vzniku popretia ako reakcie na rozchod rodičov. Niektorí rodičia sú napr. presvedčení, že pre deti je veľmi nebezpečné, ak sú svedkami ich “súbojov". Hoci majú vážne rozpory, prísne sa vyhýbajú zrážkam v prítomnosti detí. Hádky pred deťmi pokladajú za čosi veľmi zlé. Mali by si však uvedomiť, že ak sú deti občas svedkami hádok rodičov, samozrejme nie násilných, môže to byť pre ne užitočná skúsenosť. Ľahšie pochopia, že nikto na svete nie je dokonalý a že v každom manželstve sa občas vyskytujú konflikty a nedorozumenia. Niektorým deťom rodičia podrobne rozprávajú, ako to bude po rozvode. Aj napriek tomu snívajú a hovoria o návrate neprítomného rodiča. Všetci musíme občas niečo odmietnuť alebo poprieť, ak chceme ostať zdraví. Keby sme jasne videli každé nebezpečenstvo a citovo reagovali na všetky nešťastia, pravdepodobne by sme si nedokázali uchovať duševné zdravie. V niektorých prípadoch by nebolo dobré brať dieťaťu obranné mechanizmy. Popretie ho môže totiž pripraviť o možnosť účinnej liečby. Hoci mechanizmus do určitej miery chráni pred duševným utrpením, jeho použitie nie je “bežným” riešením problémov. Ak totiž tento mechanizmus pretrváva, nedovoľuje "nástup" zdravších spôsobov prispôsobenia sa rozchodu.. Dospelí (či už rodičia alebo učitelia), ktorí na to pôjdu priamo, zistia, že deti sa budú ešte pevnejšie pridržiavať svojho obranného mechanizmu. V takýchto prípadoch je potrebná zo strany dospelých veľká trpezlivosť. Odborníci, ktorí pracujú s deťmi, dobre vedia, že deti ochotnejšie hovoria o svojich ťažkostiach, keď v rozprávaní nahradia seba samých niekým iným (napr. Niektoré príbehy sú však také priezračné, že im môžu porozumieť aj iní dospelí ako rodičia, napr.
Smútok a depresia u detí po rozvode
Pokiaľ rozvod rodičov neprináša deťom vyslovenú úľavu a koniec ustavičných hádok, je prirodzené, že dieťa reaguje na odchod jedného rodiča smútkom. Pojmom smútok označujeme miernejší pocit nešťastia. Pojem depresia označuje hlbšiu a bolestnejšiu reakciu na rozpad rodiny. Smútok je bežný a prirodzený duševný stav. Depresia, ktorá z neho vyrastá, zvyčajne naznačuje, že človek má hlbšie psychologické problémy. Hranicu medzi normálnym smútkom a depresiou možno určiť veľmi ťažko.Kritériom môže byť, že smútok po určitom čase pomaly ustupuje a netrvá príliš dlho. Depresia môže trvať veľmi dlho a zmiernenie resp. Najcharakteristickejším prejavom smútku u detí po rozchode rodičov je neschopnosť alebo znížená schopnosť tešiť sa. Veci, ktoré ich predtým bežne tešili a prinášali im radosť, im začnú byť zrazu ľahostajné. Neteší ich hra, obľúbený program v televízii, nepoteší ich ani najlepší kamarát, ktorému sa dokonca začnú vyhýbať. V ich hrách sa zjavuje často akési hľadanie stratenej osoby alebo zázračné nájdenie niekoho, kto zmizol. Deti chodia "ako bez duše" a oddávajú sa dennému sneniu. Mnohým sa darí naďalej dobre prospievať v škole, no keď' sa vrátia domov, opäť podliehajú smútku. Niektoré deti sa usilujú popierať smútok siláckymi výrokmi, napr. "vôbec mi to nevadí", "som úplne pokojný" a pod. U väčšiny detí pocit nešťastia pomaly ustupuje. Postupne si na novú životnú situáciu zvyknú a vrátia sa k predchádzajúcim aktivitám a radostiam. Smútok sa stratí tak rýchlo, ako rýchlo prejaví neprítomný rodič o dieťa záujem. Stav depresie charakterizuje zvyčajne strata chuti do jedenia, pokles záujmu o učenie, celková apatia, pocit bezmocnosti a beznádejnosti, podráždenosť, nutkavé sebakritizovanie a utiahnutosť. U niektorých detí sa prejavuje aj únava, slabosť, zraniteľnosť, neschopnosť' plánovať, malá motivácia, znížená odolnosť voči frustrácii a neschopnosť využiť hru ako prostriedok na vyrovnávanie sa s rozchodom rodičov. V horších prípadoch sa deti zaoberajú myšlienkami na samovraždu, prestávajú dbať na svoju bezpečnosť a niekedy sa dokonca o samovraždu skutočne pokúsia. Samozrejme, pri depresii sa nemusia vyskytovať všetky tieto príznaky - depresia ma rozličné stupne intenzity. Deti so svojou prirodzenou bezstarostnosťou nepodliehajú depresii tak rýchlo ako dospelí. Ďalším faktorom, ktorý prehlbuje depresiu dieťaťa, je depresia rodiča, najmä toho, s ktorým dieťa zostalo žiť. Ak rodič, ktorému bolo dieťa zverené do výchovy, rozvod uvíta a pokladá ho za príležitosť začať nový život, je pravdepodobné, že k nemu zaujme pozitívnejší postoj aj dieťa. U niektorých detí sa prejavuje depresia sklonmi k sebapoškodzovaniu a dokonca samovražednými sklonmi. Deti z neúplných rodín majú veľký podiel na počte vážnych pokusov o samovraždu. No často je v tom i pomsta. Napríklad chlapec si predstavuje, že rodičia, ktorí sa ho podľa neho vzdali, budú mať obrovské výčitky svedomia za to, ako sa k nemu správali. Môže snívať aj o tom, ako budú plakať nad jeho hrobom a ako si budú želať, aby mu mohli ešte aspoň raz ukázať svoju lásku. Ale už je neskoro! Niekedy sa pokus o samovraždu spája s túžbou po smrti a znovuzrodení do nového, lepšieho života s naozaj milujúcimi rodičmi - s rodičmi, ktorí sa nikdy nerozídu. Faktorov, ktoré k tomuto kroku prispievajú, je veľa.
Útek z domova ako reakcia na rozvod
Útek z domova je predovšetkým taký čin, ktorý vzbudí pozornosť a záujem rodičov. Je to vlastne najsilnejší prostriedok na upútanie pozornosti, ktorý majú deti k dispozícii. Taký záujem dieťa ubezpečí, že rodičia ho ešte stále berú, že ho úplne neodmietli. Strach z odmietnutia sa teda zmenší. Podobnému ubezpečeniu sa dieťa teší, keď sa konečne vráti domov. Pri pátraní môže pomôcť polícia a niekedy i televízia alebo tlač. Keď potom dieťa slávnostne príde domov alebo ho za dramatických okolností nájdu, dieťaťu sa potvrdí, že je stále milované, že sa o neho všetci boja. Hoci ho niekedy po radostnom zvítaní neminie ani trest, ciel' dosiah…