Vírusy sú mikroskopické častice, ktoré nemajú vlastný metabolizmus a na prežitie a rozmnožovanie potrebujú hostiteľskú bunku. Ich genetická informácia (NK) je obalená bielkovinovým plášťom (kapsidom), ktorý ich chráni a umožňuje im infikovať bunky. Niektoré vírusy majú na povrchu kapsidu ešte aj tukový obal s výčnelkami.
Všeobecná charakteristika vírusov
Vírusy napádajú živočíchy, rastliny a baktérie. Medzi živočíšne vírusy patria aj onkovírusy, ktoré môžu spôsobovať nádorové ochorenia. Rastlinné vírusy sú zodpovedné za rôzne choroby hospodárskych plodín, ako aj okrasných rastlín.
Prenikanie vírusu do hostiteľskej bunky prebieha v niekoľkých fázach:
- Vírus sa prichytí na povrch bunky.
- Vytvorí sa tesný kontakt medzi vírusom a bunkou.
- Vírus prenikne do bunky mechanizmom endocytózy alebo fúziou obalu vírusu s bunkovou membránou.
- Uvoľní sa vírusová NK, ktorá sa začne replikovať a syntetizovať vírusové bielkoviny.
Vírusové choroby paprík
Nielen škodcovia a zlé podmienky sú nepriateľom paprík. K zníženiu úrody prispievajú aj vírusové choroby. Vyskytujú sa hlavne v suchých a teplých rokoch. V posledných rokoch pravdepodobne kvôli globálnemu otepľovaniu dochádza k nárastu vírusových chorôb. Je to hlavne v teplých a suchších rokoch, kedy sa darí hmyzu, ktorý je prenášačom vírusov. Keď sa vírusy objavia v priesadách, môže dochádzať k odumretiu vegetačného vrcholu. Avšak pri starších a odolnejších rastlinách, sa symptómy prejavujú v obmedzenej miere. Medzi najčastejšie vírusové choroby paprík patria:
Mozaika papriky
Vírus mozaiky tabaku (Tobacco mosaic virus) na listoch papriky vytvára typické symptómy - tvorbu žltých, bledozelených až žltozelených častí listov, pričom sa jednotlivé variácie sfarbenia prelínajú. Niekedy na listoch dochádza k presvetľovaniu žiliek, zožltnutiu čepele pozdĺž žiliek, tvorbe pľuzgierikov alebo nastáva celkové zožltnutie listov.
Vírus mozaiky tabaku sa nevyskytuje len na paprike, ale často napríklad aj na rajčiakoch. Je veľmi nákazlivý, ľahko sa prenáša mechanicky (šťavou) už pri nepatrnom poranení buniek. Do fóliovníka si ho môžete preniesť kontaminovaným náradím alebo na rukách po predchádzajúcej práci s okrasnými rastlinami, burinou alebo so zeleninou (najmä rajčiakmi), ktoré boli vírusom napadnuté.
Prečítajte si tiež: Bezpečnosť a súbory cookie
Ružicovitosť papriky
Rastlina papriky napadnutá ružicovitosťou - vírusom mozaiky uhorky (Cucumber mosaic virus) je nápadná svojou zakrpatenosťou a metlovitým vzhľadom. Napadnuté rastliny vytvárajú veľké množstvo kvetov, ktoré sú deformované, často opadávajú ešte pred vytvorením plodu. Ak sa plody vytvoria, sú malé s nepravidelnými hrboľčekmi na povrchu, nedosahujú konzumnú veľkosť ani kvalitu.
Vírus mozaiky uhorky sa na papriku dostane prostredníctvom prenášačov - vošiek. Prezimuje na trvalých burinách, no zdrojom infekcie môžu byť aj uhorky, cukety a tekvice, na ktorých sa vírus vyskytuje často.
Pestrolistosť papriky
Symptómy pestrolistosti (Alfalfa mosaic virus) sú veľmi nápadné pestrosťou farieb. Na listoch sa tvoria veľké mozaikovité, žlté alebo biele škvrny, ktoré často pokrývajú celú listovú čepeľ. Pri infikovaní mladých listov sa deformujú a kučeravejú. Symptómy na plodoch sú iba ojedinelé.
Na vírus pestrolistosti je koreninová paprika citlivejšia než zeleninová. ale aj mechanicky a semenami.
Krúžkovitosť papriky
Na paprike sa napadnutie prejavuje tvorbou koncentrických prstencov na listoch. Tie sú najskôr chlorotické (žltkasté), neskôr hnednú a pletivo v ich mieste odumiera. Prstencovité škvrny sa tvoria aj na plodoch, čím ich senzoricky znehodnocujú. Obvykle býva napadnutá iba jedna tretina plodov.
Prečítajte si tiež: Odstránenie vírusu toastu krok za krokom
Vírus krúžkovitosti papriky (Tomato spotted wild virus) zo zeleniny najviac napáda rajčiaky, papriku, uhorky, hrach, fazuľu, bôb, šalát a zemiaky.
Prevencia vírusových ochorení paprík
Papriky nevyliečite, vírusom sa však dá predchádzať. Niektoré vírusy sa prenášajú aj semenami.
Ochrana proti vírusovým chorobám je zameraná na prevenciu:
- Používanie certifikovaného osiva a sadby.
- Dôkladná hygiena náradia a rúk pri práci s rastlinami.
- Likvidácia burín, ktoré môžu byť hostiteľmi vírusov.
- Boj proti prenášačom vírusov, ako sú vošky.
- Pestovanie odolných odrôd.
- Odstraňovanie napadnutých rastlín, aby sa zabránilo šíreniu vírusu.
Genetické anomálie a fyziologické choroby rastlín
Okrem parazitických chorôb existujú aj genetické anomálie a fyziologické choroby rastlín. Genetické anomálie sa vyskytujú zriedkavo a sú spôsobené poškodením dedičnej výbavy odrody. Fyziologické choroby sú vyvolané pôdnymi alebo poveternostnými vplyvmi a neprenášajú sa z rastliny na rastlinu.
Genetické anomálie
Genetické anomálie sa vyskytujú iba ojedinelo a majú zanedbateľný ekonomický význam. Ich príčinou je poškodenie dedičnej výbavy odrody, čo väčšinou z ďalšieho množenia rastlín odstraňujú šľachtitelia. Tieto choroby resp. anomálie sa vyskytujú pomerne zriedka a možno ich spoznať podľa morfologických zmien, vymykajúcich sa charakteristike pestovanej odrody. Symptómy sa väčšinou objavujú iba na jednom alebo niekoľkých jedincoch, čím sa dajú čiastočne odlíšiť od fyziologických a parazitických chorôb, ktoré postihujú väčšinou celú plochu alebo sa vyskytujú v ohniskách.
Fyziologické choroby
Fyziologické choroby, resp. poruchy sú vyvolané väčšinou pôdnymi alebo poveternostnými vplyvmi. Ich spoločnou charakteristikou je to, že sa z rastliny na rastlinu neprenášajú a sú vyvolané nepriaznivým pôsobením neživotného faktora. Prejavujú sa najčastejšie farebnými zmenami na listoch, zaostávaním v raste.
Prečítajte si tiež: Kompletný sprievodca hranolkami
Medzi poveternostné vplyvy, ktoré poškodzujú rastliny, patria:
- Nedostatok alebo nadbytok svetla.
- Vysoké a nízke teploty.
- Mráz.
- Ľadovec.
- Nevhodná vlhkosť vzduchu.
- Nepriaznivé skladové podmienky.
Medzi pôdne vplyvy, ktoré poškodzujú rastliny, patria:
- Nedostatok živín.
- Nadbytok alebo nedostatok pôdnej vlahy.
- Nevhodná štruktúra a utuženosť pôdy.
- Prísušok.
- Nedostatok vzduchu a kyslíka v pôde.
Charakteristickou črtou fyziologických chorôb je často veľkoplošný výskyt, príp. poškodenie celého záhonu. Tým sa líšia od parazitických chorôb, ktoré sa väčšinou vyskytujú v ohniskách a iba v niektorých prípadoch majú celoplošný výskyt. Z parazitických chorôb pripadá do úvahy zámena s vírusovými chorobami, ktoré sa svojimi prejavmi (najmä farebnými) najviac podobajú na fyziologické choroby. Ochranou proti fyziologickým chorobám je obmedzenie alebo odstránenie vplyvu konkrétneho škodlivého činiteľa, alebo doplnenie určitého nedostatku (napr. živín v pôde). Pri silnom výskyte fyziologických chorôb sa väčšinou príznaky už nedajú odstrániť, ale vhodnými opatreniami sa dajú symptómy zmierniť, no často až v budúcom roku.
Veľmi častou fyziologickou chorobou resp. poruchou v záhradkách býva poškodenie chemickými látkami. Niektorí menej skúsení záhradkári totiž pristupujú k používaniu pesticídov ľahkovážne, najmä k ich dávkovaniu a termínu použitia. Pri prekročení koncentrácie alebo pri nesprávnom použití môže byť výsledkom neuvážených krokov aj úplné spustošenie porastu, najmä pri nesprávnom použití herbicídov (prípravkov proti burinám). Poškodenie pesticídmi sa na rastlinách prejavuje najčastejšie tzv. fytotoxicitou - v podobe nekrotických škvŕn, popálenín pripomínajúcich poškodenie ohňom, deformáciami (najmä pri použití herbicídov - tzv. regulátorov rastu), postupným alebo celkovým usychaním, opadom listov, vädnutím a pod. Najčastejšie dochádza k poškodeniam pri použití herbicídov, ojedinele pri použití fungicídov a insekticídov. K veľmi častým poškodeniam porastu dochádza pri ošetrení plodiny postrekovačom, ktorý nebol dostatočne vypláchnutý od zvyškov predchádzajúceho pesticídu. V prípade poškodenia pesticídmi sa s poškodenými rastlinami väčšinou už nedá urobiť nič. Jediným opatrením, ktoré za určitých okolností môže fytotoxicitu eliminovať je závlaha, ktorá však nesmie byť nadmerná, ale optimálna. Je vhodné uprednostniť závlahu postrekom pred podmokom, aby voda z povrchu listov zmyla prípadnú zostávajúcu časť nežiaduceho pesticídu. Pri ťažkom poškodení rastlín to však väčšinou nepomôže, no časté sú i prípady, že po opadnutí listov (napr.
Parazitické choroby rastlín
Parazitické, resp. infekčné choroby sú vyvolané pôsobením parazita (tzv. patogéna). Patogénom môžu byť vírusy, baktérie, huby, prípadne iné druhy mikroorganizmov. Spoločným znakom týchto chorôb na rozdiel od fyziologických je infekčnosť, t.j. prenosnosť medzi rastlinami. V ochrane proti týmto chorobám platia rôzne pravidlá, ktoré sú popísané pri každej chorobe zvlášť.
Vírusy
Vírusy sú najmenšími organizmami, ktoré zapríčiňujú choroby rastlín. Viditeľné sú iba pod elektrónovým mikroskopom a v rastlinách sa zisťujú nepriamo, špeciálnymi laboratórnymi testami. Môžu sa vyvíjať iba v tele rastlín, presnejšie iba vo vnútri bunky. Vírusy majú veľmi jednoduchú štruktúru, sú zložené z bielkovinového obalu a jadra, tvoreného z nukleovej kyseliny. Po preniknutí do bunky sa vírus automaticky množí, pričom spotrebúva hotové látky prítomné v hostiteľskej bunke.
Na rastlinách sa infekcia vírusmi prejavuje rôznymi typmi príznakov. Najčastejšie spôsobujú zakrpatenie rastlín, zvinovanie listov, deformácie rastlín a plodov a najmä farebné zmeny na listoch, ktoré nazývame mozaiky a chlorózy. Jeden druh vírusu často napáda viacero druhov hostiteľských rastlín, na ktorých môže vyvolať rôzne symptómy. Všeobecne sa však symptómy vírusových chorôb veľmi podobajú príznakom fyziologických chorôb, teda chorôb vyvolaných nepriaznivými vplyvmi okolitého prostredia. V prípade pochybností je potrebné dôkladne porovnať symptómy s týmito chorobami, príp. vyhľadať rady odborníkov, ktorí sa v zložitejších prípadoch nezaobídu bez špeciálnych laboratórnych testov. Pre záhradkárov však väčšinou postačuje hodnotenie viditeľných príznakov, podľa popisu a podľa obrázkov. Názvoslovie vírusov je pre záhradkárov zbytočne zložité, preto sa v tejto knižke uvádzajú ako prvé domáce názvy chorôb. Tie sú väčšinou odvodené od typických symptómov, ktoré vírus vyvoláva na hostiteľskej rastline. Pre zaujímavosť možno poznamenať, že vírusy sú jedinými mikroorganizmami, ktoré majú anglické názvy.
Prenos vírusov medzi rastlinami je komplikovaný, pretože vírusy netvoria žiadne spóry a ani rozmnožovacie orgány. Nemôžu sa teda šíriť vzduchom tak ako iné choroby.
Vírusy sa šíria:
- Mechanicky - šťavou (napr. pri ošetrovaní rastlín).
- Hmyzom - vektormi (vošky, molice).
- Nematódami (háďatká).
- Pylom.
- Semenami.
Ochrana proti vírusovým chorobám je veľmi zložitá, pretože neexistujú nijaké chemické látky ani postupy, ktorými sa dá napadnutá rastlina vyliečiť. Ochrana je preto zameraná na to, aby sa vírusy do záhradky a do rastlín nedostali, alebo aby sa ďalej nešírili.
Baktérie
Baktérie sú z hľadiska štruktúry zložitejšie ako vírusy. Ich telo tvorí tzv. prokaryotická bunka, ktorá je však jednoduchšia a asi približne desať krát menšia ako tzv. eukaryotické bunky rastlín a živočíchov. Na rozdiel od vírusov môžu baktérie žiť aj mimo hostiteľa. Rozmnožujú sa väčšinou priečnym delením bunky, niektoré aj pučaním a odškrcovaním buniek z pôvodnej bunky. Baktérie všeobecne patria k najpočetnejším a najrozšírenejším organizmom na planéte, nachádzajú sa v pôde, vode, vo vzduchu a niektoré parazitujú aj na rastlinách. Z hľadiska požiadaviek na teplo sa fytopatogénne baktérie (napádajúce rastliny) zaraďujú k tzv. psychrofilným („chladuodolným“) mikroorganizmom.
Baktérie sú z hľadiska štúdia pomerne zložité organizmy a niektoré z nich majú dvoj - príp. trojslovné názvy. Dôvodom je delenie pôvodne popísaného druhu na nižšie poddruhy, označované ako patovar, resp. subspecies - poddruh (vysvetlivky termínov sú uvedené v slovníku odborných výrazov). Pôvodný druh sa totiž odlišuje prejavmi choroby na rôznych hostiteľoch, resp.
K príznakom bakteriálnych chorôb rastlín patrí mokrá hniloba, tvorba nádorov, listové škvrnitosti, farebné zmeny na listoch, vädnutie a pod.. Názvy baktérií sa píšu v latinskom jazyku, české a slovenské názvy väčšinou odrážajú príznaky na rastlinách, podobne ako pri označovaní vírusových chorôb. Ochrana proti baktériám je podobná ako proti vírusom. Baktérie sa totiž nedajú v rastlinách zničiť nijakým dostupným spôsobom, preto základom choroby je zabrániť vzniku a rozširovaniu choroby.
Huby
Huby patria k organizmom so zložitejšou stavbou bunky (tzv. eukaryotická bunka), ktorá sa približuje štruktúre bunky vyšších rastlín a živočíchov. Základným rozdielom húb od baktérií je tvorba podhubia - tzv. mycélia, ktoré sa môže rozrastať na povrchu alebo vo vnútri rastlín (u niektorých druhov húb môže mycélium chýbať, napr. pri kvasinkách, slizovkách a pod.). Ďalšou charakteristickou črtou húb je tvorba rôznych typov spór. Vďaka spóram sa huby na rozdiel od baktérií a vírusov veľmi dobre a rýchlo rozširujú vzduchom, pôdou a inými spôsobmi. Niektoré druhy, napriek tomu že u nás neprezimujú
Húb bolo dosiaľ popísaných približne 100 000 druhov, z ktorých na rastlinách parazituje približne 10 000 druhov. Ostatné huby žijú v pôde, na rastlinných zvyškoch, spôsobujú napr. plesnivenie stien, kazenie potravín. K laicky najznámejším hubám patria vyššie huby (napr. hríby), ktoré tvoria plodnice (šampiňóny, dubáky, kozáky a pod.) a sú preto predmetom záujmu širokej hubárskej verejnosti. Parazitické mikroskopické huby majú s týmito vyššími hubami niekoľko spoločných čŕt. Vyššie huby tvoria mycélium v pôde, tak isto ako parazitické druhy v rastlinách. Plodnice húb (hríby) v lese rastú pri vhodných podmienkach z podhubia, ktoré nahromadilo dostatok živín. Podobne aj parazity rastlín najprv v tele hostiteľa vytvárajú mycélium, ktoré odčerpáva živiny. Po nahromadení dostatku živín a pri vhodných podmienkach takisto vytvárajú na povrchu rastlín špeciálne rozmnožovacie útvary, ktorými sa šíria na ďalšie rastliny. Ani pri lesných hubách nie je poslaním tvorby plodníc uspokojenie zberateľskej a gurmánskej vášne hubárov, ale tvorba spór. Tieto sa tvoria väčšinou na spodnej strane plodníc („klobúčikov“), ktorými sa tieto huby rozširujú na nové stanovištia.
V rastlinách huby škodia väčšinou tak, že medzi bunkami a v bunkách tvoria hýfy alebo iné špeciálne útvary (napr. haustóriá), ktorými odoberajú rastline živiny. Na rastlinách pritom vznikajú rôzne škvrny, hniloby, vädnutia. Mnohé huby sa zo záhrad prenášajú aj do pivníc a skladov, kde ich vývoj pokračuje a podobne ako baktérie spôsobujú počas skladovania významné straty. V záhradkách a všeobecne v prírode sa huby šíria väčšinou pri vlhkom a daždivom počasí (najmä plesne, škvrnitosti a hniloby), ktoré je vhodné na tvorbu spór, ale aj na vznik infekcie a samotné napadnutie rastliny. Nie všetky druhy však preferujú vlhké podmienky, niektoré sa rozširujú skôr za suchého a teplého počasia s občasnými prehánkami alebo rosami
Huby sa označujú latinskými názvami, niektoré majú aj niekoľko názvov. Mnohé druhy totiž vytvárajú rôzne vývojové štádiá, z ktorých každé má svoj vedecký názov, preto sa v literatúre môžu záhradkári pri jednej hube alebo chorobe stretnúť s viacerými latinskými názvami. Správne by sa mali huby označovať vedeckým názvom pohlavného štádia, ktoré je však v odbornej verejnosti niekedy známe veľmi málo alebo vôbec. Preto sú huby v tejto knižke popísané a označené latinskými názvami (niekedy aj viacerými), ktoré sú používané najčastejšie. Ide však o tú istú hubu resp. pôvodcu choroby, ktorá má viacero názvov pre konkrétne štádiá vývoja. Niektoré choroby môžu byť dokonca vyvolané niekoľkými druhmi húb resp. Ochrana proti hubám je okrem preventívnych opatrení založená aj na chemickej ochrane. Napriek tomu, že na svete existujú stovky fungicídov, medzi hubovými chorobami sú aj také, proti ktorým je chemická ochrana neúčinná. V prípade chemickej ochrany však treba pamätať na zásadu, že každý postrek je najúčinnejší, ak je vykonaný preventívne, t.j. pred vznikom choroby. Ak sa totiž huba na rastline začne rozvíjať, fungicídy ju dokážu zastaviť len vo výnimočných prípadoch a len v obmedzenej miere. V tomto zmysle robia záhradkári najčastejšie chybu v tom, že začnú s postrekmi až v pokročilom štádiu choroby a dosiahnu iba minimálnu alebo žiadnu účinnosť. Ďalším pravidlom v ochrane proti hubám je aplikácia viacerých postrekov v určenom slede za sebou a striedanie účinných látok (častým používaním niektorých prípravkov u húb vznikne odolnosť, tzv. rezistencia). Fungicídy proti hubám väčšinou neúčinkujú tak, že postačuje jeden postrek ako pri niektorých škodcoch.