Biblická fráza "v pote tváre budeš jesť chlieb" je známa mnohým, ale jej hlboký význam a kontext často unikajú pozornosti. Tento článok sa zameriava na rozbor tohto výroku, jeho pôvod v Starom zákone, prepojenie s Novým zákonom a jeho relevantnosť pre súčasný život.
Pôvod a kontext: Navrátenie sa k zemi
Prvýkrát sa slovo pokánie, hebrejsky "šuv" alebo "tešuva", objavuje v 3. kapitole knihy Genezis. Po páde Adama a Evy Boh vyslovuje: "V pote svojej tváre budeš jesť svoj chlieb, kým sa nevrátiš do zeme, z ktorej si bol vzatý, lebo prach si a na prach sa obrátiš!" (Gn 3,19).
Význam slova "pokánie" je teda odvodený od pripomienky "navrátenia sa do zeme". Boh stvoril prvého človeka zo zeme, hebrejsky "adama", a preto sa človek nazýva "adam" - zo zeme vzatý.
Hriech ako strata Božieho obrazu
Prví ľudia zhrešili, rovnako ako naši predkovia a my sami. Hriech, strata Božieho obrazu a podoby, spôsobuje, že sme len hlina a nie "živá duša". Cesta späť k Bohu, cesta pokánia, vedie cez prežívanie skutočnosti, že sme len hlina, bez ohľadu na náš majetok, postavenie alebo úspechy. "Prach si a na prach sa obrátiš!" Tieto slová Boh nepovedal človeku po páde do hriechu v budúcom, ale v prítomnom čase.
Pokánie ako cesta späť
Čo máme robiť v tomto rozpoložení? Odpoveď je pokánie. Aj vtedy, keď nosíme značkové veci, aj vtedy ak zastávame dôležité funkcie, aj vtedy, ak zarábame veľa peňazí.
Prečítajte si tiež: Inšpirácie pre tortu knihu
Tŕňová koruna: Symbol utrpenia a hriechu
Pri návšteve Jeruzalema si autor článku všimol tŕňovú korunu. Tŕne symbolizujú následok hriechu, "ovocie" hriechu človeka. V Novom zákone evanjelisti zhodne konštatujú, že v priebehu pašiového príbehu Pána Ježiša Krista mu bola na hlavu nasadená tŕňová koruna. Ešte predtým Mu obliekli purpurový plášť a po výsmešnom „korunovaní“ Mu dali do ruky aj trstinu. Bola to bolestná paródia na titul židovského kráľa. Korunovácia od jeho trýzniteľov bola spojená s výsmechom. Ak kráľ, tak so všetkým čo k tomu patrí - koruna, plášť a žezlo. Ním bola tá trstina, ktorou ho bili po hlave.
Tŕňová koruna mala tvar čepca, ktorý pokrýval celú hlavu. Chirurgovia narátali 13 rán, ktoré tŕne spôsobili na čele, a ďalších 20 rán vzadu. Predpokladajú, že celkovo ich mohlo byť až 50. Nakoľko sa pod kožou na hlave nachádza sieť nervových zakončení a ciev, tŕňová koruna spôsobovala strašnú bolesť a krvácanie.
Ostrosť tŕňov tu predstavuje "ostrosť" nášho hriechu a jeho následkov. Božia svätosť nad ľudským hriechom však nemávne rukou v zmysle: „Ale veď o nič nejde!“ Božia spravodlivosť a svätosť náš hriech nijako nezľahčuje.
Ježiš nepoznal ovocie hriechu, kým sa nestal hriechom za nás. To, čo predtým nepoznal, na neho doľahlo už aj v Getsemanskej záhrade, kde sa potil krvou. Zomiera ako najväčší hriešnik. Náš Spasiteľ nebeskú korunu vymenil za tú pozemskú z tŕnia. Kvôli Tebe! Kvôli nám!
Zmierenie a láska ako základ spásy
V Biblii jeho "výpravu" z večnosti do časnosti výstižne opisuje iba jedno slovo: zmierenie (2 K 5,17-20). Veľmi výstižne to vyjadril apoštol Pavel slovami: „Toho, ktorý nepoznal hriechu, urobil hriechom za nás, aby sme my boli v Ňom spravodlivosťou pred Bohom.“ (2 K 5,21) Náš problém vyriešil raz a navždy. Prišiel a zachránil nás skrze svojho Syna Ježiša Krista. Prečo? Jediná možná odpoveď znie: lebo nás miluje. Ak si položíme aj ďalšiu otázku a spýtame sa: prečo nás miluje? Dostávame iba túto odpoveď: lebo Boh je láska! Boh je láska - to je axióma.
Prečítajte si tiež: Objavte karambolu: Výživová hodnota a benefity
Symboly a posolstvá
Obklopujú nás samé symboly - kríž, kalich, klince, tŕňová koruna. Smieme ich vnímať srdcom. Vidieť posolstvo symbolov. No najmä milujúce srdce nášho Pána.
Naša spása rozhodne nie je žiadny obchod. Nie je získavanie odpustkov v zmysle: „niečo za niečo!“ Nie je to „výpredaj“ v akcii. Spasenie je dar, nie obchod!
Veľkonočný úsmev a víťazstvo nad smrťou
Vo Veľkej noci je veľká neopísateľná Božia moc. Posmievaný Kristus po vzkriesení už ale nemá tŕňovú korunu. Veľmi výstižne to vyslovuje myšlienka Fultona Sheena: „Kríž je podmienkou prázdneho hrobu a tŕňová koruna je predzvesťou svätožiary.“ Tŕňová koruna je transformovaná do žiariacej svätožiary.
To je posolstvo aj do nášho utrpenia. Ono má určite nejaký zmysel. Nič nezmysluplné sa totiž nedeje v našom živote viery, lásky a nádeje.
Ja som chlieb života
V evanjeliu sa Ježiš predstavil ľudu v Kafarnaume. „Ja som chlieb života. Kto prichádza ku mne, nikdy nebude hladovať, a kto verí vo mňa, nikdy nebude žízniť“ (Jn 6, 35). Nasýtením chcel Ježiš pripraviť ľudí, aby uverili v neho ako Božieho Syna, Mesiáša, ktorý má prísť.
Prečítajte si tiež: Parížsky šľahačkový koláč: Recept a zaujímavosti
Ježiš sa dáva ako chlieb, nie preto, aby ľudia nezahynuli od hladu, ale aby nezahynuli na duchu. Ale aby poznali pravdu, aký je ich Boh. Ježiš to sám povedal: „Ja som chlieb života.“ Aby poznali jeho vôľu celú, že on chce svojou prítomnosťou prežiariť celý ich život a darovať im pokoj. Ešte vtedy však netušili, že to nebude pokoj podľa ich predstáv, a teda, že to nebude Boh, akého by chceli, akého si predstavovali.
On je dôkazom, že nás stvoril Boh vo svojej láske. Odkiaľ sa berie ten zvláštny hlad? Ten hlad nás odkazuje na neho. A preto vieme, že nech zjeme čokoľvek, nebudeme sýti. Je to hlad, ktorý môže utíšiť iba sám Boh.
Zástupom Ježiš hovoril to, čo potrebujeme počuť i my všetci: „Ja som chlieb života…“ (Jn 6,35). Ježiš im ho ohlásil, ba čo viac, jeho slovo má takú moc, že keď ho ohlasoval, zároveň v ľuďoch spôsobovalo život. Nádherne sa pripodobnil chlebu, ktorý denno-denne požívame a bez ktorého si život ani nevieme predstaviť. Teda Ježiš je predovšetkým chlebom.
Keď hovorí, že nás nasýti, znamená to, že nám dáva samého seba za pokrm so všetkým, čo k nemu patrí: jeho osobu, slovo, jeho život, v ktorom je ukrytá jeho láska, pochopenie, odpustenie, jeho vzťah k nám. Ježiš nás chce nasýtiť jeho vzťahom k nám. Sám to hovorí: „Kto prichádza ku mne, nikdy nebude hladovať…“ (Jn 6,35). To nám dáva život.
Podmienky pre nasýtenie
Ježiš tu ale dáva jednu podmienku: „Kto prichádza ku mne…“ (Jn 6,37). Vzťah medzi dvoma osobami sa môže vytvoriť iba vtedy, keď jeden vyjde smerom k druhému. Ten, ktorý vyšiel ako prvý, dáva najavo, že o toho druhého stojí a že mu na ňom záleží. Ježiš je nám príkladom, lebo ku človeku vyšiel ako prvý, a tak sa mu dal poznať. Vyšiel a nikde neodchádza. Je stále tu vo svojom Duchu. Čaká na každého z nás a volá každého po mene, aby mu vydal svoj život do jeho rúk. Aby ho mohol nasýtiť.
Hovorí: „Ak ma chceš poznať, musíš prísť ku mne. Musíš vyjsť zo seba a zastaviť sa, aby si ma mohol vnímať.“ To chce niekedy odvahu, aj keď si myslíme, že sme silní a nič nás nezloží. To chce chuť zažiť Ježiša na vlastnej koži. Ale musíme k nemu prísť. Vedome sa odhodlať vykročiť k nemu. Ako sa to robí?
Musíme sa počas dňa odhodlať k tomu, že s tým sekneme a stíšime sa. Úprimne vyznáme Ježišovi, že chceme byť s ním a že ho chceme poznať, aký vlastne je. Ježiš veľmi dobre vedel, na čom stojí každý vzťah medzi Bohom a človekom, preto vzápätí hovorí: „Je dobré, že si sa rozhodol prísť ku mne, ale musíš mi veriť. Hovorí: „Kto verí vo mňa…“
Že prichádza do času, kedy sa modlíme. Že prichádza do modlitby, aby bol s nami. Nadovšetko však musíme veriť, že on prichádza tam, kde sme ho pozvali. Musíme veriť, že on prichádza a máme tak možnosť sedieť pri jeho nohách a nechať sa ním vyučovať ako vtedy zástupy. I keď ho, pravda, nemôžeme vidieť očami a počuť ušami. Jeho Duch hovorí k srdcu.
Prišli sme k Bohu a on nás nakŕmil, uverili sme v neho, a prestali sme žízniť. Dnešnou rečou by sme mohli povedať, že je to vyššia forma komunikácie, ktorou sa však Boh a človek navzájom rozumejú. A čo sa vtedy stáva? Stretlo sa jeho: „Žíznim“ s naším hladom. Boh nás celých prenikol, posvätil.
Každou takouto chvíľou nasýtenia nás zároveň premieňa na seba a stávame sa tak podobnými jemu. Až tu vo svetle tohto stretnutia opravdivo spoznávame, kým sme v Kristovi. V jeho svetle sa môžeme pozrieť do nášho vnútra, aby sme videli, čo v nás je. Čo nás pohýna konať, tak ako konáme, čomu holdujeme, čo nás priťahuje. A naopak, vidíme aj svoju slabosť, hriechy, ktoré nás zraňujú a robia smutnými. Kladú prekážky medzi Boha a nás, a tak nás Boh, hoci my žíznime, nemôže úplne nasýtiť.
Tri skupiny kresťanov
Sv. Ignác z Loyoly hovorí o troch skupinách kresťanov ako sú ochotní prísť ku Kristovi a nasledovať ho. Do prvej skupiny patria tí, ktorí by radi odovzdali celý svoj život Bohu, avšak nikdy k tomu nevyužijú žiadne prostriedky, ktoré majú k dispozícii. Ich obľúbenou vetou je: „Chcel by som… Želal by som si…“. Sú nerozhodní a bez disciplíny. Mohli by sme ich nazvať ľuďmi „želajúcimi si“. Človek ťažko prichádza k Bohu, aby sa stal jeho učeníkom.
Druhú skupinu tvoria ľudia, ktorí Bohu vyznávajú, čo všetko pre neho robia. Často ide o ľudí, ktorí majú veľa energie a horlivosti za Pána, avšak v ich srdci sú stále ešte oblasti, ktoré potrebujú obrátenie. Títo ľudia naozaj robia veľa pre Pána, ale ich mottom je: „Ja sám ti, Pane, poviem, čo pre teba vykonám a urobím to podľa svojich vlastných predstáv…“ Títo ľudia sa už stali Pánovými učeníkmi, ale nevedia ešte dobre rozoznávať, čo si Boh od nich žiada.
Do tretej skupiny patria tí, ktorí sa postavia pred Pána a povedia: „Pane, povedz mi, čo mám robiť. Počúvam. Neviem, čo budeš odo mňa žiadať, a preto ťa prosím o tvoju pomoc a silu vo všetkom, z čoho mám strach, pretože sa cítim slabí. „To sú ľudia, ktorí vykročili k Bohu vo viere. Dovolili Bohu, aby z nich urobil učeníkov, ktorí vedia počúvať. Boh sám sa stal najväčšou motiváciu pre ich vôľu.
Nehľadáte ma preto, že ste videli znamenia
Chceme, aby naplnil naše túžby a to nám postačí. Potom budeme spokojní. Myslím si, že radi prichádzame k Bohu, lebo on nám dáva všetko, čo potrebujeme. Avšak často prichádzame k nemu iba vtedy, keď niečo potrebujeme. Podstatné je, že nám vyplní našu prosbu. Lenže kde tu má miesto milé slovo, povzbudenie, ktoré sa dáva zadarmo?
A presne pred tým Ježiš vystríhal ľudí zo zástupu, ktorí ho vyhľadali, lebo sa nasýtili chlebmi. Láska daná zadarmo, ktorá buduje každý vzťah medzi človekom - láska bez podmienok. Ale náš vzťah k Bohu vo viere sa nesmie zredukovať iba na to, že Boha budeme hľadať iba vtedy, keď niečo potrebujeme.
Chce nám dať svoj život, ale my rozhodneme, čo chceme, lebo je to náš Boh. Totiž chcieť uspokojiť v prvom rade svoje potreby spôsobuje, že neberieme ohľad na to, čo nám hovorí Boh - jeho slovo. Potom nosíme v sebe taký obraz o Bohu a s tým aj k nemu pristupujeme.
Nesmieme však zabudnúť, že podobne ako zástupom, aj nám Ježiš hovorí: „Nezháňajte sa za pominuteľným pokrmom, ale za pokrmom, ktorý ostáva pre večný život, a ten vám dá syn človeka“ (Jn 6,27). To však neznamená, že nemáme alebo nemôžeme Boha prosiť o naše potreby: zdravie, dobrú prácu, bývanie, jedlo a pod.
Kristus v Eucharistii
Hladní po radosti, po úteche, po zmysle života. Som presvedčený, že každý, ako sme tu, sme hladní. Chceme „viac“, než len uhasiť svoj smäd a nasledovať inštinkt. Teraz máme jedinečnú príležitosť, lebo za chvíľu aj pred nás príde Kristus v Eucharistii a predstaví sa: „Ja som chlieb života“ (Jn 6,35).
Už to nie je len Kristus, ktorý sa pripodobnil chlebu, aby pozornosť zástupov upriamil na seba, na svoju osobu, ktorá jediná je prameňom života. Ale prijmeme Krista, ktorý sa podobne ako apoštolom dal za pokrm v podobe chleba a vína, do ktorých sa aj skutočne a opravdivo sám vložil ako Boh a človek, lebo sa stali jeho telom a krvou.