História Slovenska je bohatá a rozmanitá, siahajúca až do hlbokého praveku. Archeologické nálezy dokazujú prítomnosť človeka na našom území už pred státisícmi rokov. Táto história sa odráža aj v kultúre stravovania a zvykoch, ktoré sa vyvíjali a menili v priebehu času.
Praveké Osídlenie a Prvé Stopy Ľudskej Prítomnosti
Prvé dôkazy o existencii pravekého človeka v regióne Záhoria sa získali zo štrkovne v katastri obce Čáčov. Z profilu sa podarilo zachrániť dve mamutie stoličky, úlomok skla a niekoľko úlomkov kostí. Tieto nálezy umožňujú predpokladať, že na tomto území sa pravdepodobne nachádzalo táborisko pravekých lovcov mamutov. Tieto nálezy spadajú do stredopaleolitického obdobia, približne 250 tisíc rokov pred n.l.
Z obdobia mladšieho paleolitu sú významné najmä náleziská z katastra obcí Častkov, Rohov, Rybky, Smrdáky a Kunov. Jedná sa už o kamenné nástroje, ktoré používal Homo sapiens približne 32 tisíc rokov pred n.l. Osídlenie staršej doby kamennej postupne na začiatku "nového veku" roľníckych civilizácií striedajú spoločenstvá kultúr s lineárnou keramikou (5000-4300 rokov pred n.l.).
V priebehu strednej doby bronzovej, ale najmä v mladšej dobe bronzovej osídlenie tohto regiónu opäť narastá. Citeľný je zásah strednodunajskej mohylovej kultúry (1500 až 1300 pred n.l.), kde radíme hlavne hrobové nálezy z Čáčova. Z mladšej doby bronzovej sa dochovali aj nálezy tzv. velatickej kultúry. V priebehu mladšej doby železnej (laténu) do tohto prostredia postupne prenikajú Kelti, ktorí v nasledujúcich storočiach až do prelomu letopočtov, výrazne ovplyvnili včasnú históriu Slovenska a celkom prirodzene aj jeho severozápadnú oblasť Záhoria.
Na území Senice neboli zistené kostrové a žiarové hroby z obdobia plochých keltských pohrebísk, zato poznáme náleziská v polohách Sotiná - Čapkova roľa, Kruhy I. a v Kunove. Na prelome letopočtov, keď sa v stredoeurópskom prostredí zásadne zmenila geopolitická situácia, vstúpilo aj územie Záhoria do kontaktu so starovekým Rímom. Sídliskové nálezy z doby rímskej (1. až 4. storočie n.l.) sú evidované v katastri Senice v polohách za STS (dnes: Sekov), v areáli židovského cintorína a v katastri Čáčova, poloha Lúky. Ďalšie obdobie je potom ovplyvňované obchodnými cestami, prechádzajúcimi cez toto územie z Norika a Panónie až do povodia Odry a Visly. Náleziská v Sotinej a Čáčove obsahovali okrem iného jantárové ozdoby, čínsky hodváb, rímske mince a pod. Neskôr, v druhej polovici 8. storočia je toto územíe zasiahnuté veľkomoravskou kultúrou.
Prečítajte si tiež: Ako pripraviť kuracie mäso s pórkom
Stredoveké Zmeny a Pohraničné Komitáty
V priebehu 11. storočia vytvorili noví vládcovia nad územím Slovenska (Maďari) práve v tejto oblasti tzv. konfínium. Bol to pohraničný pás široký niekde až 40-60 kilometrov, ktorý tvorili husté lesy, na prístupnejších miestach s umelými zásekmi. Do južnej časti dnešného Záhoria sa prisťahovali kočovné kmene príbuzné Maďarom, ktoré na juh a juhozápad od Senice vytvorili sieť strážnych pevností. Najznámejšie sú hrad Korlát, hrad Ostrý Kameň a Plavecký hrad.
Následne na to rozšírili uhorskí králi do tejto oblasti aj administratívnu sieť, tzv. pohraničné komitáty. Keď sa v priebehu 13. storočia kráľovské komitáty premenili na šľachtické župy, územie Holíčskeho komitátu sa začlenilo do Nitrianskej župy. V tom istom období sa oblasť okolo Senice odpútala od vzdialeného Holíča a dostala novú dominantu, hrad Branč, ktorý stavali medzi rokmi 1251-61. Hrad sa stal administratívnym aj hospodárskym strediskom oblasti, ktorá v nasledujúcich storočiach vystupovala ako feudálne brančské panstvo. V období od 13. storočia ako súčasť panstva hradu Branč zdieľala Senica jeho osudy.
Senica a Hrad Branč v Stredoveku
Prvými známymi zemepánmi tohto panstva boli Abovci, ešte v druhej polovici 13. storočia. Začiatkom 14. storočia dostalo panstvo nového majiteľa, Matúša Čáka, ktorý ako pán Holíča a Branča odrazil roku 1315 vojsko Jána Luxemburského od hradu Holíč. Dochádzalo však k novým zrážkam, dokonca obidve panstvá boli nejakú dobu v rakúskych rukách. V roku 1387 začalo obdobie vlády Žigmunda Luxemburského a tento roku 1394 daroval hrad Branč a jeho panstvo grófovi Stiborovi zo Stiboríc.
Tento pôvodom poľský šľachtic postupne získal rozsiahle panstvo vrátane Nového Mesta, Modry, Beckova, Čachtíc a iných karpatských a záhorských panstiev. Mestotvorný proces zasiahol aj tieto oblasti a sám zemepán Stibor ho výdatne podporoval. Roku 1396 získalo mestské privilégiá aj mesto Senica. K nim pribudli roku 1419 dve výsadné listiny kráľ Žigmunda, na základe ktorých mali seničania právo konať výročné trhy, boli tiež oslobodení od platenia mýta a tridsiatku na celom území Slovenska. Privilégiá seničanom opätovne potvrdil nový panovník Matej I. v roku 1464 a jeho nástupca Vladislav II. roku 1493.
Novoveké Zmeny a Vplyv Reformácie
Začiatok novoveku priniesol zmenu zemepána hradu a panstva Branč. Jeho vlastníkom sa stal rod Nyáryovcov spolu s dedičmi Pankráca z Mikuláša. Keď roku 1551 zostavoval František Nyáry testament, vymenoval svoje obce v tomto poradí: Senica, Sobotište, Čáčov, Chropov, Rybky, Smrdáky, Častkov, Prietrž, Pustá Myjava a Suroviny.
Prečítajte si tiež: Koláč Rachel z Priateľov a život Jennifer Aniston
Kultúrny život v tom čase reprezentovala cirkev a škola. Podľa údajov z roku 1560 mala Senica pekný a udržiavaný kostol, cirkevné obrady sa vykonávali podľa zvyklostí katolíckej cirkvi. Tento stav sa však čoskoro zmenil. Nyárovci sa okolo roku 1570 priklonili k reformácii, čím otvorili cestu novému náboženstvu na svoje panstvo i do Senice. V tom čase nastal silný prílev obyvateľstva do Senice, vznikali nové obce, kde si obyvatelia zakladali vlastné cirkevné zbory.
Tri hlavné momenty stredoeurópskeho vývinu 17. storočia - turecké vojny, protihabsburgské povstanie a zápas reformácie s protireformáciou - poznačili aj dejiny Senice. Okrem týchto vonkajších vplyvov Senica prekonávala svoj vnútorný prerod. Miestni zemepáni začali čoraz ostrejšie zasahovať do vývoja mestečka, vzniká nová spoločenská vrstva - tzv. slobodníci, zakladajú sa majere, zemepáni požadujú od seničanov určité peňažné a naturálne dávky. Rozpor medzi záujmami senických mešťanov a zemepánov vyvrcholil roku 1614 otvorenou vzburou Seničanov proti zemepánom na Branči.
Vývoj v 20. Storočí a Vznik Československa
Vývoj udalostí koncom októbra a začiatkom novembra 1918 a vplyv správ o deklaračnom zhromaždení Slovenskej národnej rady 30. októbra 1918 v Martine vyústil 4. novembra do vytvorenia odbočky Slovenskej národnej rady v Senici - Okresná národná rada, ktorá sa starala o poriadok a zásobovanie obyvateľov. Občania očakávali, že zavedením novej štátnej formy sa začína rozvoj národného povedomia a vyriešenie hospodárskych problémov.
V očakávaní týchto zmien a v nových podmienkach sa postupne formoval a rozmáhal spoločenský a politický život. Vytvorili sa podmienky pre počiatky ochotníckeho divadla. Jeho vznik podmienili najmä českí učitelia a úradníci, ktorí sem prišli po skončení vojny. Už v roku 1919 vzniká ochotnícky spolok Vajanský, ktorý zaniká v roku 1923. V tom istom čase začala vznikať verejná doprava. Zabezpečovali ju koče s jedným alebo dvoma koňmi, ktoré premávali zo stredu obce na železničnú stanicu.
Počiatky teoretickej výuky v učňovskom vzdelaní sú datované na rok 1919, pričom učni sa pripravovali formou večerného školenia alebo v nedeľu v štátnej meštianskej škole. V septembri 1920 bola založená Továreň na umelé vlákna, účastinná spoločnosť (Kunstfaserfabrik AG), patriaca Továrni na výrobu celúlozy v Žiline. Neskôr bola premenovaná na Priadeľňu umelého hodvábu, úč. spol. Továreň vznikla prestavbou bývalého liehovaru. V počiatkoch zamestnávala 160 - 180 a neskôr až 500 - 600 robotníkov. Elektrické osvetlenie, ktoré spočiatku fungovalo len do jedenástej hodiny večernej, bolo zavedené v roku 1921.
Prečítajte si tiež: Vystrihnuté scény Priateľov
Medzivojnové Obdobie a 2. Svetová Vojna
Začiatkom tridsiatich rokov sa začalo s realizáciou niekoľkých dôležitých komunálnych akcií, ako napr.: výstavba nemocnice, okresného úradu, kasární a telefonických hovorní. V tom istom období prebehlo aj sčítanie ľudu. Nástup fašizmu v Nemecku a smerovanie ku 2. svetovej vojne ovplyvnilo aj dianie v Československu. Jeho výsledkom bolo vyhlásenie autonómie Slovenska dňa 6. októbra 1938 Žilinskou deklaráciou a vytvorenie polovojenská ozbrojená zložka HSĽS - Hlinkova garda v Senici.
Autonómna vláda nebola veľmi populárna a odpor voči nej sa prejavoval najmä v radoch komunistov, ktorých ilegálne skupiny pôsobili v okolí Senice i priamo v meste. Dňa 14. marca 1939 vyhlásil autonómny snem samostatnú Slovenskú republiku. O štyri dni neskôr prišla do Senica motorizovaná stotina nemeckých vojakov. Miestna vojenská posádka jej musela urýchlene uvoľniť novovybudované kasárne.
Sociálna situácia v meste sa začala zhoršovať a spolu s ňou sa zvyšovala protižidovská kampaň, ktorej výsledkom boli nespočetné obmedzenia židovskej komunity (napr. zákaz vstupu na verejné kúpalisko, do parku atď.). Vyvrcholením tejto kampane bola arizácia židovského majetku. Napriek tejto situácii a vojnovým udalostiam v Senici sa začal budovať obecný vodovod, kanalizácia, regulácia potoka Vrbovčianka a od roku 1944 bola obec Sotina pričlenená k Senici.
Postupujúci front mal za následok, že koncom augusta 1944 sa začali vytvárať v okolí Senice partizánske skupiny. Ich prítomnosť, niekoľko vydarených sabotáží, ale najmä stupňujúce sa protifašistické nálady spôsobili príchod nemeckej vojenskej polície, ktorá bola ešte posilnená početným pohotovostným oddielom Hlinkovej gardy. Začali sa hromadné zatýkania a násilnosti. Začiatkom jari roku 1945 sa Červená armáda pomaly približovala i k Senici. Jej príchod spôsobil odchod Nemcov z kasární a mobilizáciu členov Hlinkovej gardy do 60 rokov. Rozhodujúcim zvratom v oslobodzovaní mesta bol 7. apríl, kedy sovietski vojaci prelomili nemeckú obranu na okraji mesta a vnikli doň.
Povojnové Obdobie a Komunistický Režim
Dejiny mesta Senica oslobodeného od fašistického režimu sa začínajú písať od 7. apríla 1945, kedy bola Senica oslobodená Červenou armádou, ktorá zotrvala v meste až do februára nasledujúceho roku. Vzniká miestny národný výbor, ktorého úlohou bolo navrátiť život v meste a jeho okolí do pôvodných koľají (v kaštieli bola umiestnená druhá trieda meštianky a daňový úrad, otvorila sa materská škola atď.), s čím úzko súviselo budovanie Senice. Súčasťou povojnového obrazu bol i začiatok postupnej likvidácie súkromného majetku formou konfiškácie, znárodňovania a vyvlastňovania. O konfiškácii rozhodovala osobitná komisia zriadená pri Okresnom národnom výbore. Na skonfiškované majetky boli menovaní národní správcovia.
Ťažká povojnová situácia bola v roku 1947 umocnená katastrofálnym suchom, ktoré postihlo celé Československo, nebola takmer žiadna úroda a nastal zúfalý nedostatok základných potravín. Vyvolalo to vlny nespokojnosti, rast cien a rozšírenie čierneho trhu s potravinami. V tomto období štátu pomohol najmä svojimi dodávkami obilia Sovietsky zväz. Rok 1948 znamenal koniec nádejí na demokratický vývoj štátu. Po februárových udalostiach sa všetci členovia Miestneho národného výboru vzdali svojich funkcií a vymenovaný bol nový orgán - Dočasná správna komisia, ktorý fungoval až do apríla 1950, kedy bola znovu nahradená Miestnym národným výborom.
Napriek tomu sa kultúrny a spoločenský život prudko rozvíjal, čoho dôkazom je vznik dychovej kapely, knižnice a rôznych záujmových spolkov (chovateľský, rybársky, spevácky, tanečný atď.). Od roku 1954 kultúrny a spoločenský život v meste do veľkej miery riadil novovytvorený Združený závodný klub Slovenského hodvábu. Rok 1960 priniesol územnú reorganizáciu okresov, keď sa zlúčením malých vytvorili veľké. Senica sa stala okresným mestom pre obce a mestá bývalých okresov Senica, Skalica, Myjava a čiastočne Malacky.
Senica však nebola pripravená,aby sa stala sídlom tak rozľahlého okresu. Chýbala infraštruktúra, mnohé inštitúcie boli umiestnené do provizórnych priestorov, nedostatočná kapacita školských a predškolských zariadení atď. S tým súvisia roky mohutného budovania. Koniec šesťdesiatych rokov bol v znamení vojenskej intervencie, kedy v auguste 1968 vojaci spojeneckých armád Varšavskej zmluvy v rámci „internacionálnej pomoci“ prišli do mesta od Jablonice. Vybudovali si tu štáb a vojsko spolu s technikou umiestnili pri Bažantnici.
Po normalizovaní politického diania sa pokračovalo s ďalšou výstavbou mesta, v rámci ktorej boli pričlenené k Senici obce Čáčov (1974) a Kunov (1976) ako miestne časti. Ďalším zásadným zvratom v dejinách Československa bol rok 1989, ktorý priniesol prechod od budovania rozvinutej socialistickej spoločnosti a komunizmu k spoločnej ekonomike, demokracie a po desaťročiach nútenej izolácie postupné zaraďovanie sa do integračných zoskupení v Európe.
Vývoj Stravovania a Stolovania v Priebehu Storočí
Keď sa pozrieme do dávnej minulosti, do praveku, prvé nálezy hrnčiarskych artefaktov pochádzali z neolitických sídiel. Vývoj potom pokračoval výrobou kovových predmetov a popri tom sa zdokonaľovala výroba keramiky. Všetky tieto skutočnosti viedli k rozvoju stolovania, ktorého rozmach nastáva najmä od 16. storočia. V dedinskom prostredí sa väčšinou jedlo pri stole v izbe, neskôr v kuchyni. Spoločné stolovanie rodiny sa prísne dodržiavalo, spočiatku sa pokrm podával dvakrát denne - ráno a večer, pričom ranná strava sa pokladala za hlavný chod dňa. Na poludnie sa nejedlo.
Počas stredoveku už nastupuje rozširovanie počtu jedál na tri aj viacchodové. Tu sa odrazil vplyv mestského prostredia. Napriek tejto skutočnosti sa u roľníkov ustálil trojchodový spôsob stravovania - pribudlo hlavné jedlo na poludnie. Na raňajky sa podávali sýte jedlá, husté polievky, kaše a pod. Zmena vo vidieckom prostredí nastala až po druhej svetovej vojne, keď sa zvyčajne raňajkovala káva, mlieko, čaj s chlebom prípadne pečivom. Súviselo to s podávaním obeda s pripravenými teplými jedlami.
V meštianskom a šľachtickom prostredí prevládala v 16. storočí myšlienka spoločného stolovania vo veľkých sálach domov, prípadne hradov a kaštieľov. Neskôr začali rodiny preferovať stolovanie v menších, tomu uspôsobených miestnostiach a veľké sály využívali iba pre slávnostné príležitosti a udalosti. Ľudia v tejto dobe raňajkovali zvyčajne zavčasu, medzi šiestou a siedmou hodinou, obedovali okolo druhej popoludní. Ako riad vtedy slúžili drevené doštičky, na ktorých sa pokrm servíroval a krájal. Zároveň na nich boli priehlbiny naplnené soľou. Ako príbor slúžil iba nôž a lyžica. Bohatí ľudia však už vtedy jedávali zo strieborných servisov. Na jedenie sa taktiež používali riady z cínu.
Taktiež v 17. storočí pretrvala výroba cínového riadu, aj keď sa už vtedy úspešne rozvíjala keramická výroba. Rozšírenie nových druhov potravín ako bola káva, čaj, čokoláda prinieslo so sebou nové stolovacie návyky a rozvoj porcelánových jedálenských a čajových servisov. 18. storočie sa nieslo v duchu rozvoja porcelánovej výroby, i keď medzi stolovým riadom ešte prevládalo striebro. Stôl sa vtedy prestieral pre každý chod osobitne. V strede stáli misy s jedlom a boli tu umiestnené i stredové ozdoby stola. K takýmto patrili napríklad ozdobné figúrky, v tejto dobe už porcelánové, vázy, strieborné a porcelánové košíky na sladkosti, viacramenné svietniky. Stolovníci sa obsluhovali sami. Prvý chod sa skladal z polievky a ryby, prípadne iného mäsa; druhý chod obsahoval pikantné i sladké jedlá, niekedy opäť ryby alebo mäsa.
Zmena v spôsobe prestierania nastala v 19. storočí, kedy sa misy umiestnili na bufetové, servírovacie stolíky a roznášali ich sluhovia. Vo vyššej spoločnosti zaviedli okrem výdatných jedál dve nové jedlá - ľahký obed a popoludňajší čaj. Večera sa preto servírovala až po dvadsiatej hodine. Ku každému pokrmu sa podávalo iné víno. 20. storočie prinieslo zmenu v stolovacích návykoch, aj keď pred druhou svetovou vojnou mala stredná trieda pomocníčku v domácnosti alebo kuchárku. Porcelánové servisy sa po druhej svetovej vojne stali dostupnými pre všetky spoločenské vrstvy. Taktiež stále dokonalejšie kuchynské spotrebiče uľahčili prípravu rozličných druhov jedál, ktoré sa rozšírili takmer po celom svete. Na mnohých miestach sa však i v súčasnosti môžeme stretnúť s tradičným prestieraním z dôb minulých.
Prvé Menzu a Spoločné Stravovanie
Pred sto rokmi to bolo na našom území niečo neslýchané. Použiť úrodnú pôdu na stavbu továrne. A tak Baťove závody v Podtatranskej kotline odkúpili iba močaristú oblasť. Rovnako ako o pár rokov neskôr na území dnešného Partizánskeho museli územie najskôr vysušiť. Po 1. svetovej vojne a Veľkej hospodárskej kríze bol nedostatok tovaru a všetky materiály boli drahé. V tom období bolo výhodnejšie založiť si na výrobu potrebného materiálu vlastný podnik ako si ho nechať dovážať. Firma Baťa založila vo svete mnoho pobočiek. A spolu s niektorými fabrikami založila aj celé nové mestá.
Na Slovensku sú takéto mestá dve. Na výrobu obuvi sú potrebné rôzne materiály, popri usniach, kaučuku, sú to aj nite. Práve na výrobu syntetických nití bola na odkúpených pozemkoch obce Veľká (pri Poprade) v roku 1934 založená prvá výskumná stanica. Niesla názov Baťove závody Batizovce alebo Výskumná stanica výroby umelého hodvábu Baťových závodov v Batizovciach. Akoby táto stará obec svojím názvom bola vopred predurčená pre meno moravského podnikateľa. Lokalita pod Tatrami vyhovovala najmä pre mäkkú vodu z hôr, potrebnú pri výrobe. Prvých 50 metrov cesty, prvá továrenská budova, prvý obytný domček. Postupne nasledovalo pristavenie ďalších siedmich obytných domov pre zamestnancov výskumnej stanice.
Tak sa začala výstavba osady, budúceho mesta. Pribudli typizované domy, slobodárne, internát i spoločenský dom. V roku 1937 sa začal pre osadu používať názov Svit - odvodený od Slovenská viskózová továreň. Iná teória hovorí, že pomenovanie je odvodené od ostrihaného, stočeného rúna ovce, keďže umelé vlákno malo nahradiť aj ovčiu vlnu. V tomto roku vzniká jednotriedka aj kino. V roku 1962 sa Svit stal mestom. To, že Svit patrí k „Baťovým mestám“, je zrejmé na prvý pohľad. Rozľahlý fabrický areál je tvorený tzv. „etážovkami“.
Sú to najčastejšie troj- až päťpodlažné, ( vo Svite je aj jeden sedempodlažný) výrobné objekty. Železobetónový trojtraktový skelet je vyplnený tehlovým murivom a oknami. Areál továrne bol oddelený od obytnej zóny spoločenským domom so zónou služieb a obchodnou zónou. Funkcionalistické tehlové domy a dvojdomy s plochou strechou postavené pre zamestnancov tvoria červenú kolóniu. V čase svetovej hospodárskej krízy rástla vo Svite moderná fabrika na umelé vlákna. Vznikla na základe vízie Tomáša Baťu, no výstavbu zrealizoval jeho mladší brat Jan Antonín Baťa. Z prvej pokusnej stanice vznikla továreň. Popri chemických závodoch fungovala aj textilná výroba. Továreň i mesto sa rozvíjali, obstáli aj počas vojny. A potom prišlo znárodnenie. Vytvorili sa dva samostatné národné podniky. Tatrasvit s výrobou pančúch, teplákov, svetrov. A Chemosvit s výrobou vlákien, celofánu a umelej striže. Oba fungujú dodnes.
História Svitu a Partizánskeho bola od začiatku popretkávaná a je tomu tak dodnes. V určitom období dokonca továreň vo Svite patrila pod správu Baťovian. Rovnako ako v bývalých Baťovanoch, i vo Svite fungovala Baťova škola práce. V septembri 1939 sa začal výchovno-vzdelávací proces. Mladí muži a mladé ženy nosili uniformy, povinne bývali v internáte, pracovali vo fabrike a študovali na odbornej škole. V Baťovej škole vo Svite boli tri základné odbory - strojnícky, chemický a textilný. Žiaci pracovali denne 8 hodín, potom nasledovala hodinová prestávka na obed a pokračovali výučbou, ktorá trvala tri až štyri hodiny. Okrem výchovy, práce a vzdelania nadobúdali aj finančnú gramotnosť. A po absolvovaní mali istú prácu vo firme Baťa.
Vlaková stanica vo Svite je unikátna z niekoľkých dôvodov. Je orientovaná akoby naopak. Je tak pamiatkou na pôvodné plány mesta, ktoré sa malo rozvíjať smerom na sever pod Tatry. Nie na juh, k pohoriu Baba, tak ako to je dnes. Hlavný vchod je preto orientovaný na sever. Jej dokončenie trvalo viac než 20 rokov. Stanicu začali stavať v roku 1948 a návrh pochádza z dielne zlínskych architektov. Dokončená bola v roku 1969. Je pozoruhodná z vonku - veľká kopula s kovovým nápisom Svit a za ňou nádherné Tatry i z vnútra - kopulovitý tvar vytvára zaujímavú akustiku, priečelie stanice zdobí farebná vitráž. Stanica dnes síce neslúži svojmu cieľu, no napriek tomu nie je úplne opustená. Nie sú to len tehlové domy a továreň, ktoré aj dnes svedčia o pôvode mladého malého mesta.
Svit sa hlási ku svojim počiatkom. Na počesť Tomáša Baťu bol založený pred továrňami park s jeho sochou, pomenovaný po človeku, ktorému mesto vďačí za svoj vznik. Námestie nesie meno Jána Antonína Baťu, rovnako aj stredná odborná škola polytechnická. Bývalí absolventi Baťovej školy práce sa od roku 1994 pravidelne každý rok stretávajú. Sú v kontaktne aj s absolventami Baťovej školy v Baťovanoch. V roku 2018 pri príležitosti 120. výročia narodenia Jána Antonína Baťu otvorili členovia Občianskeho združenia Rozpuk v spolupráci s Klubom absolventov Baťovej školy práce v priestoroch železničnej stanice expozíciu venujúcu sa fenoménu Baťa, histórii vzniku fabriky i mesta.
V Prešporku sa preto stala veľkou senzáciou prvá menza v meste, ktorá vznikla v roku 1907. „V Prešporku otvorila svoje brány prvá spoločná kuchyňa,“ oznamoval 3. novembra 1907 denník Nyugatmagyarországi Hiradó (Západomaďarský spravodajca). Ako autor článku poznamenáva, majiteľ jedálne Károly Bittó si týmto projektom naložil na plecia neľahké bremeno. „Sto ľudí nemôže mať rovnaké chute. Dnes sa bude pripravovať jedlo podľa gusta jedného, zajtra zasa druhého a vždy - aj pri najsvedomitejšom varení - sa nájdu takí, ktorí nebudú spokojní s druhom jedla alebo so spôsobom jeho prípravy. V každej kuchyni panujú iné zvyky, no v spoločnej kuchyni iba jeden, ktorému sa musia všetci spojenci prispôsobiť. Za dobrodenia, ktoré ponúka spoločná kuchyňa, treba zaplatiť tak, že sa prispôsobíme,“ konštatuje pisateľ, ktorý jedálni predpovedá veľkú budúcnosť. Kto nevedel, v ktorom dome jedáleň sídli, ten tam ľahko trafil, pretože pred vchodom vládla tlačenica.