Ľudstvo čelí vážnej ekologickej kríze, kde obmedzené zdroje a súčasný spôsob ich čerpania sú alarmujúce. Spoločnosť si odmieta uvedomiť hranice kvantitatívneho rastu a zaostala za vlastnou potrebou morálky. Technológia a ekonomika obmedzujú rozvojové možnosti ľudstva, ktoré za svoje fungovanie odmieta brať zodpovednosť. Ohrozenie základných hodnôt nie je dostatočne naliehavo komunikované.
Lokálne Slovenské Prejavy a Slepé Uličky
Na Slovensku sa kríza prejavuje cez:
- Jednostrannú industrializáciu.
- Všeobecné znečistenie krajiny.
- Chemizáciu a priemyselné poľnohospodárstvo.
- Úbytok lesov a prírodných ekosystémov.
- Devastáciu prírodných, kultúrnych a estetických hodnôt krajiny.
- Jednostranný kvantitatívny rast sídel.
- Vyľudňovanie vidieka.
- Preferenciu spotreby.
- Zhoršovanie zdravotného stavu a genetického fondu populácie.
- Ohrozenie biologickej podstaty človeka a ekologickej stability krajiny.
Je nevyhnutné zvrátiť súčasné trendy a zmeniť hodnotový systém. Príroda nie je zadarmo a musíme hľadať optimálnu mieru spotreby, ktorá je zlučiteľná s udržateľnosťou kvality životného prostredia. Kvalita života a rozvoj ľudského potenciálu sú súčasťou kvality sveta. Človek je súčasťou prírody a nemôže ju jednostranne ovládať bez toho, aby poškodil sám seba. Nemožno splniť akékoľvek a bezhraničné priania ľudí. Čo je dobré pre prírodu, je spravidla dobré i pre človeka. Základné prírodné hodnoty nevznikajú ľudskou prácou. Každá živá bytosť i neživý predmet majú svoje hodnoty i bez „užitočnosti“ pre človeka.
Kvalita Života a Rovnováha
Kvalita života spočíva v rovnováhe so sociálnym a prírodným prostredím, v uplatnení telesného, duševného a sociálneho potenciálu jednotlivca aj populácie a v nesprostredkovanej možnosti voľby v rámci životnej pestrosti. Zlý život a zlé životné prostredie nie sú nutné. Je nutné podporovať základné hodnoty, ozdravenie a kvalitu života. Máme zodpovedný vzťah k prírode, ako i k svojím činom, berieme veci vážne. Hoci neprofesionálne, chceme byť protiváhou skorumpovanej vedy a ekologickým svedomím národa, prispieť k mravnej obrode spoločnosti. Nezištnosť, milosrdenstvo, skromnosť, pokoru, staviame proti preferencii kvantitatívneho rastu a spotreby, presadzujeme zvyšovanie ochrany prostredia oproti produkcii pre produkciu.
Ochranárstvo ako Svojpomocná Činnosť
Ochranárstvo má charakter svojpomocnej činnosti (občianska angažovanosť v riešení problémov, zodpovednejší prístup k životu, spoluúčasť, atď.). Nenahrádzame však oficiálne inštitúcie. Propagujeme a snažíme sa o zdravé životné štýly. Zúčastňujeme sa na konkrétnej zmysluplnej práci pri ochrane prírody a krajiny (tzv. brigády), čo nám prináša identifikáciu s prostredím, zážitok z angažovania sa v nadosobnom, zbavovania sa morálnych bremien, osobný rast a tvorivosť, obyčajne zvýraznené bezplatnosťou.
Prečítajte si tiež: Ozdoby na tortu: Prvé sväté prijímanie
Chceme byť akýmsi sociálnym a kultúrnym vzorom snahy o udržateľné, nesebecké fungovanie, hľadanie tzv. tretej cesty vzťahu k prírode, prostrediu a k samým sebe. Nejde nám o diskomfort, ale o rozumný komfort a satisfakciu z harmónie medzi poznaním, svedomím a prostredím. Medzi sebou uprednostňujeme zásadu dobrovoľnosti, samostatnosti, spontánnosti, preferujeme neformálnu funkčnú samosprávu v horizontálnej štruktúre a inšpiračnou, koordinačnou a konzultačnou úlohou Mestského výboru SZOPK, osamostatňovanie tvorivých ochranárskych osobností a aktivít, rovnocennosť členov, rôznorodosť názorov, toleranciu a diskusiu, hľadanie vlastných ciest riešenia problémov, praktickosť, efektívne činy, rešpekt k právam malých skupín. Autoritu má a decíznu prácu vykonáva ten, kto v danej oblasti najviac a najpozitívnejšie pracuje (kvalifikácia činom), samozrejme, so všetkými záväzkami. Odmietame však formálnu zásluhovosť, ako aj osobné obohacovanie sa prácou vo zväze, nepoctivosť, neúprimnosť, atď. Rovnoprávne partnerské vzťahy a nehierarchickú, sieťovú spoluprácu preferujeme aj vo vzťahu k sesterským zložkám a k ústrednému výboru zväzu, nakoniec voči každému a každej inštitúcii.
História Bratislavského Ochranárstva
Ochranárstvo je novodobý fenomén. Cieľom je poukázať na časť dejín ochranárstva v Bratislave, ohraničenú približne rokmi 1975 a 1990. V tomto období som sa v radoch bratislavských ochranárov maximálne angažoval.
Rok 1975 bol medzníkom v celom SZOPK, pretože si zvolil nové vedenie, prijal nové - decentralizované - stanovy s právnou subjektivitou jednotlivých zložiek až po najnižšiu, základnú hierarchickú úroveň - a rozšíril svoje zameranie aj o ochranu krajiny a starostlivosť o životné prostredie. Rok 1975 a V. Zjazd SZOPK predstavujú nový impulz. V Bratislave vznikajú nové ochranárske skupiny. Dovtedy pravdepodobne najaktívnejšie pracovala skupina ochranárov - pedagógov a ich študentov na Prírodovedeckej fakulte UK, a to najmä na katedrách zoologického a botanického, neskôr aj geologického a geografického zamerania. Zo známejších mien tej doby možno spomenúť dr. Lisického, dr. Kociana, dr. Brteka, dr. Mocka a dr.
Nové výzvy a nové záujmy prinášajú v druhej polovici 70. rokov aj nové okruhy aktivít. Duo Pavel Šremer - Ivan Ondrášek za začína systematickejšie zaoberať dunajskou krajinou pod Bratislavou, o.i. v súvislosti s nastupujúcou hrozbou sústavy vodných diel. Na Devínsku Kobylu a na devínske hradné bralo sa zameral ochranár - búrlivák Milan Kovačič, ktorý si so svojimi najbližšími prenajal od miestneho JRD opustený vinohradnícky domček - akési detašované pracovisko v prírode na stráňach Devínskej Kobyly. Istý čas sa tak dokonca pokúšal chovať aj huculské koníky. Začína sa hovoriť a opatrne i písať o bratislavskom ovzduší či nešťastne situovanom Slovnafte a potrebe premiestniť ho do menej kontroverznej polohy. Na ohrozené Roháče i na Jurský Šúr sa stále viac zameriavali už spomínaní prírodovedci. Pavol Fandák sa venuje výchove detí, tým, že ich vláči do prírody.
Charakteristické pre bratislavské ochranárstvo na pôde SZOPK bolo aj to, že malo od začiatku územný presah - nezaoberalo sa len samotným hlavným mestom či jeho katastrálnym územím. Mesto metropolitného charakteru malo vždy tendenciu expandovať do okolia: pozdĺž Dunaja, po chrbtoch Malých Karpát, ale aj do okolitých nížin. A nevyhlo sa to ani ochranárstvu. Spomedzi takýchto lokalít zvýšeného záujmu spomeňme aspoň Jurský Šúr či mokraďové rezervácie na Záhorí. Na druhej strane, takto široko chápané bratislavské ochranárstvo, čo sa týka historickej kontinuity občianskych snažení, len veľmi voľne nadväzovalo na občianske iniciatívy predchádzajúcich období, najmä na úsilie o záchranu Podhradia z konca 60. rokov. Jedno z mála takýchto personálnych prepojení nedávnej minulosti so súčasnosťou predstavoval ing. arch.
Prečítajte si tiež: Tipy a triky pre penovú tortu
Záchrana Ľudovej Architektúry
K veľkým témam bratislavského ochranárstva sa zaradila aj pre Bratislavu zdanlivo odťažitá téma záchrany ľudovej architektúry - pre dôraz kladený na drevené ľudové stavby často označovaná aj ako dreveničiarstvo. Tá tematická odťažitosť bola však len zdanlivá a možno o nej hovoriť naozaj len v súvislosti s tým, že drevené ľudové stavby sa na území a v blízkom okolí Bratislavy prakticky nevyskytujú. Ale zato sa tu hojne vyskytujú (a vyskytovali sa už aj v polovici 70. rokov minulého storočia - pozn. aut.) majitelia týchto stavieb, záujemcovia o ne, alebo jednoducho obdivovatelia obdivuhodnej slovenskej ľudovej architektúry. To všetko viedlo k tomu, že od konca 60.
Ľudové stavby v jednote so svojím prostredím, predstavujú najvýraznejší, čiastočne dodnes dochovaný, krajinotvorný prejav národnej kultúry. Nie sú len mŕtvou pamiatkou, ale aj živým príkladom toho, ako môžu človek a príroda žiť v symbióze a ako také predstavujú i naďalej zdroj poučenia a nepokoja pre súčasných projektantov. Svojou prostou úprimnosťou a štýlovou čistotou navonok i vo vnútri poskytuje ľudové obydlie podmienky pre bezprostredný styk s prirodzeným svetom fundamentálnych hodnôt, predstavuje východisko na ceste za prírodou, za domovom. Býva situované spravidla na mieste, ktoré spĺňa úžitkové i estetické požiadavky tvorcu - empirika, praktického znalca daného prírodného prostredia. Tradičná súhra so zeleňou a prirodzený domorodý materiál zmierňujú prechod medzi ľudským výtvorom a prírodou. Pri opravách a údržbe poskytuje rekreačne využívané ľudové obydlie možnosti veľmi aktívnej sebarealizácie, cez ktorú sa človek učí, kultivuje, vyžíva fyzicky a uplatňuje zručnosť v najrôznejších ľudových remeslách. Rekonštrukcia stavby by však mala viesť len k samotnému uchovaniu stavby pri živote a nie k zmenám jej pôvodného charakteru a vzhľadu. Sme toho názoru, že k ľudovej stavbe niet čo pridať, ani z nej čo uberať bez toho, aby sme neporušili jej presne formulovanú harmonickú podobu. Takýto prístup má i ďalšie významy: čím menej sa budeme snažiť pripodobniť vonkajšiu i vnútornú podobu rekreačného ľudového obydlia charakteru svojho trvalého bývania, tým väčšia bude naša nádej na skutočnú rekreáciu, relaxáciu. Jej pôsobenie závisí do značnej miery na stupni kontrastnosti oproti životnej každodennosti. Neobklopujme sa preto, ak nemusíme, umelými materiálmi a zložité mechanizmy nechajme doma. Dožičme priestor zmyslovému vnímaniu a zbližovaniu sa s jednoduchými, prirodzenými vecami, dumajme nad nimi a hľadajme súvislosti. Nezabúdajme na fyzickú námahu, ak sa nám jej v každodennom živote dostáva málo. Jednostranné tlaky na ľudskú psychiku sa nedajú odreagovať len pasívnou činnosťou.
Vznik "Dreveničiarskej Sekcie"
K tomuto dobrovoľnému aktu a rozhodnutiu etablovať sa práve v rámci SZOPK, viedol okrem poznanej nevyhnutnosti, mať oficiálny štatút pre potreby štandardnej komunikácie s „úradmi“, aj fakt, že mnohí zakladajúci členovia „dreveničiarskej sekcie“ sa už dávnejšie angažovali aj v tradičnejších oblastiach ochranárstva a vo sfére ochrany prírody, pamiatok, krajiny a životného prostredia pôsobili už dlhšie (ako pedagógovia, vedeckí pracovníci, pracovníci štátnej ochrany prírody a pamiatkovej starostlivosti, múzejníci, osvetári, študenti, novinári, umelci, alebo aspoň ako zanietení občania - amatéri). Na druhej strane to nebolo ľahké rozhodnutie. Veď voči všetkým oficiálnym organizáciám sme prechovávali prirodzenú nedôveru a vyhýbali sme sa im, ako sa len dalo. Už vôbec sme netúžili po funkciách, preto sme sa s Petrom Kresánkom, sťaby iniciátori vzniku Sekcie, od začiatku nazývali koordinátormi a až doba nám vnútila štandardné funkcie predseda (ja) a tajomník (Peter). Neskôr sme k tejto oficiálnosti zaujali iný postoj a začali sme ju účinne formálne kopírovať a zároveň parodovať, napríklad udeľovaním diplomov, alebo vydávaním príloh k zápisnici z členskej schôdze, čo bol napokon aj prípad Bratislavy/nahlas.
Duch 70. Rokov a Angažovanosť Mládeže
Druhá polovica 70. rokov minulého storočia - normalizácia akoby trochu strácala dych (alebo si len šetrila sily na druhú vlnu represálií, ktorá mala prísť po Charte 77?). Vek - sme skoro všetko študenti - zväčša vysokoškoláci, niektorí ešte len stredoškoláci a niektorí čerstvo skončení. Typický je vek medzi 20 a 25. Vzťahy - poznáme sa zo školy, z turistiky, z lezenia, z lyží, z dreveníc, ktoré spoločne opravujeme a využívame už niekoľko rokov, ale aj z ateliérov, pivničných divadiel a polooficiálnych koncertov či z iných alternatívnych umeleckých, kultúrnych a spoločenských podujatí, organizovaných Agnesom Snopkom, Gustom Dobrovodským, Vladom Bednárom, Vladom Kohútom prípadne niekým ďalším. Medzinárodná situácia - svet pomaly, ale iste zabúda na rok 1968 a pokusom o zmiernenie vzťahov Západ - Východ či o podporu liberalizácie vnútorných pomerov v Ost-bloku je Helsinská konferencia o ľudských právach v r. 1975 a jej výsledný dokument, podpísaný o.i.
Urbanistické Zmeny a Miznutie Bratislavy
Nedávno nám pred očami zmizlo Podhradie spolu s Rybným námestím a synagógou, o niečo neskôr začala miznúť Petržalka so svojou čarovnou vidieckou atmosférou a neskutočnou záplavou marhuľových a ďalších ovocných sadov. A búra sa ďalej. Podľa stranícko-ideologickej doktríny sa má v meste posilniť podiel robotníckej triedy, ktorá sem má prísť - ako inak - zvonku, z ostatného Slovenska. Treba pre ňu stavať nové byty. Nové byty = panelové sídliská. Tie vznikajú buď na ornej pôde, alebo na miestach, kde dosiaľ niečo iné stálo. A tak okrem Petržalky mizne aj časť starej Karlovej Vsi, Devínskej Novej Vsi, Dúbravky, Lamača, Rače, Prievozu a podobne. Nad mestom sa podchvíľou objaví kúdol prachu, keď vyhodia do vzduchu ďalší starý dom či celú štvrť. Niektoré padajú aj samy, lebo najmä Starému mesto akútne chýba každodenná starostlivosť a údržba. Po likvidácii Podhradia pokračuje prielom Starého mesta komunikáciou diaľničného typu smerom na Mierové námestie, ktoré sa zo žoviálneho priestranstva, aj keď poznačeného bombardovaním počas II.
Prečítajte si tiež: Zdravšia Tiramisu alternatíva
Kultúra a Umenie pod Tlakom
Umenie a žurnalistika - po odmäku a erupcii nezávislého a kvalitného umenia v druhej polovici 60. rokov nastávajú čoskoro po sovietskej okupácii časy umeleckej neslobody. Mizne jeden ako-tak nezávislý časopis za druhým: študentské Echo, Kultúrny život, Mladá tvorba…Aparátčici zatvárajú Divadlo na Korze a rozprášia tamojšiu elitu slovenskej divadelníckej avantgardy na všetky strany. Denná tlač sa nedá čítať. Veľký formát denníka Pravda je vítaný artikel akurát tak na balenie topánok a iných väčších predmetov. Ostro sledovaní sú aj výtvarníci, konkrétne tí, ktorí sa odmietajú podvoliť oficiálne presadzovanej doktríne tzv. socialistického realizmu. Najväčší kádrovák a postrach medzi výtvarníkmi je Ján Kulich. Ten istý Kulich, sochy ktorého dodnes „zdobia“ veľkú časť verejných priestranstiev na Slovensku. Najtalentovanejší výtvarníci sa živia vyučovaním na základných umeleckých školách s platmi výrazne nižšími, než ako je priemerný plat nekvalifikovaného robotníka.
Miznutie Života z Mesta
Miznutie života z mesta - Iný denervujúci fenomén 70. rokov, najmä pre nás, ktorí sme ešte zažili živé korzo rokov 60tych., bola vyľudnenosť verejných priestorov Starého mesta, takmer okamžite po tom, ako „p…