Úvod
Článok sa zameriava na život svätého Vincenta de Paul a zaujímavé aspekty života bez jedla, vrátane asketizmu, pôstu a iných foriem odriekania. Taktiež sa dotýka problematiky stravovania v extrémnych podmienkach, ako je Arktída, a gurmánskych zážitkov počas Zimného festivalu jedla.
Svätý Vincent de Paul: Život v službe chudobným
Svätý Vincent de Paul sa narodil 24. apríla 1581 v dedinke Pouy, v Gaskónsku. Za kňaza bol vysvätený 23. septembra 1600. Väčšinu života strávil v Paríži, kde aj zomrel 27. septembra 1660. Jeho život bol bohatý na skutky milosrdenstva a pomoci chudobným a trpiacim.
Duchovná a materiálna chudoba
Keď bol duchovným v šľachtickej rodine de Gondi, jedného dňa ho požiadali, aby vyspovedal sedliaka na ich majetkoch v dedine Gannes. Vincent mu navrhol generálnu spoveď. Po nej chorý muž pred grófkou i pred svojimi príbuznými prehlásil, že by bol určite zatratený, lebo od mladosti zatajoval ťažké hriechy, z ktorých sa hanbil vyznať. Takto Vincent objavil duchovnú chudobu. Pani de Gondi vyzvala Vincenta, aby poučoval dedinský ľud o viere v Boha. Prvú kázeň mal Vincent v dedine Folleville 25. januára 1617. Tento dátum sa považuje za zrod vincentskej charizmy. To dalo podnet na založenie Misijnej spoločnosti (1625) a na konanie ľudových misií.
Vo farnosti Chatillon-les-Dombes mu povedali o chudobnej rodine, ktorá nemala peniaze na lieky ani na jedlo. Keď vyzval ľudí pomôcť im, nanosili naraz veľa jedla. Uvedomil si potrebu organizácie milosrdenstva, a preto založil prvý laický spolok „Bratstvo kresťanskej lásky“. Vincent potom zakladal podobné charitné spolky vo všetkých farnostiach, kde konal misie. Takto spoznal materiálnu chudobu.
Spoločnosť dcér kresťanskej lásky
Tretie spoločenstvo, ktoré Vincent založil, sa úzko spája so sv. Lujzou de Marillac. Dňa 29. novembra 1633 prijala Lujza do svojho bytu prvých päť dievčat, aby ich pripravila na nové povolanie - pre službu chudobným. To je pamätný deň založenia Spoločnosti dcér kresťanskej lásky, ktorá sa pod vedením Vincenta a Lujzy s Božou pomocou veľmi rýchlo rozšírila.
Prečítajte si tiež: Kniha a ryba v ikonografii svätých biskupov
Príprava kňazov a indiferentizmus
V roku 1631 začal Vincent konať dielo, po ktorom snáď najviac túžil: pripravovať kandidátov na kňazskú vysviacku. Parížsky arcibiskup nariadil všetkým seminaristom vo svojej diecéze absolvovať desaťdňové duchovné cvičenia. Vincent mal neustále otvorené oči a snažil sa zmierňovať biedu, kdekoľvek sa mu naskytla príležitosť. Vo všetkých svojich dielach dôveroval v Božiu prozreteľnosť. Vincent povzbudzoval svojich nasledovníkov k tzv. indiferentizmu, či svätej ľahostajnosti. Spočíva v prijatí vonkajších okolností, ktoré nemôžeme ovplyvniť, ako Božej vôle, ktorá nás sprevádza a nebojí sa použiť aj prípadné prekážky a utrpenie k vyliatiu nových milostí.
Dedičstvo svätého Vincenta
Vincent žil v úplnom sebadarovaní v Božej službe. Ako sám hovoril, on iba pokračoval v diele Ježiša Krista. Vo viere hľadel na chudobných ako na trpiace údy Kristovho tela. Za blahoslaveného bol vyhlásený roku 1729; za svätého 16. júna 1737. Pápež Lev XIII. ho vyhlásil za patróna charitatívnych diel, ktoré sa ním na celom svete inšpirujú. Liturgickú spomienku slávime 27. septembra.
Asketizmus a pôst: Cesta k duchovnej obnove
Asketizmus je spôsob života s odriekaním si životného pohodlia. Zdržanlivosť, striedmosť, odriekanie, mravná prísnosť a podobne. V askéze môžeme postupne dozrievať. Základom asketického života je láska k Ježišovi Kristovi. Ak sme schopní zriekať sa rôznych vecí, meniť sa, zaprieť sa, nastúpiť na cestu pokánia z lásky ku Kristovi, vtedy môžeme hovoriť o askéze. Ak chýba tento rozmer - z lásky ku Kristovi konať asketické skutky -, potom nejde o askézu.
Asketizmus v bežnom živote
Asketický spôsob života môžu viesť aj ľudia vo svete. Netreba sa odlúčiť od sveta, ale treba sa snažiť o zanechávanie zlých vlastností a úsilie o dobré. V týchto veciach treba mať zdravý sedliacky rozum. Nebolo by rozumné, aby sa otec rodiny, ktorý skoro ráno vstáva do práce a pracuje napríklad na stavbách, postil o chlebe a vode alebo v noci vstával na modlitbu ako mnísi. Človek sa musí pozrieť do svojho vnútra, aby spozoroval, kde má svoje nedostatky a zlé vlastnosti. Môže napríklad zistiť, že po práci svoj voľný čas zvykne tráviť s kamarátmi pri pive v krčme a nevenuje sa doma rodine. Akýkoľvek sebazápor, ktorý človek koná v úprimnosti srdca z lásky k Bohu, ku Kristovi, je už život v askéze. Nikto nemusí o tom vedieť, že má nejaké pokánie. Boh o tom vie, on to vidí. A to stačí.
Pôst a eucharistia
Podobne ako telesný pokrm slúži na obnovenie stratených síl, tak eucharistia posilňuje lásku. ktorá v každodennom živote má sklon slabnúť. A táto oživená láska zotiera všedné hriechy. Keď sa nám Kristus dáva, oživuje našu lásku a robí nás schopnými pretrhnúť nezriadené lipnutia na stvoreniach a zakoreniť sa v ňom. Zdržanie sa telesnej potravy je akt pre telo, teda vonkajší akt, ale v srdci vyjadruje a vysvetľuje postoj rešpektu k pokrmu Božieho Tela. Toto gesto je teda nositeľom duchovného významu. Kánon 919 - § 1. Počas cyperského moru z 3. storočia (známeho tým, že v Ríme zabilo viac ako 5 000 ľudí denne), sa o kresťanoch hovorilo, že bežia smerom k trpiacim a túžia ich ošetrovať bez ohľadu na následky.
Prečítajte si tiež: Ako vypočítať množstvo jedla
Život v extrémnych podmienkach: Inuiti a ich stravovacie zvyky
Arktída = 9 mesiacov ukrutnej zimy, 3 mesiace leta, a to je presne to, čo majú Inuiti radi. Keď príde zima, všetko zamrzne a teritórium, na ktorom žijú, sa zrazu zdvojnásobí a horizont je nekonečný. Neexistujú tu žiadne ploty, žiadne dvory, žiadne zábrany. Všetko je nekonečné a slobodné.
Stravovanie v Grónsku
Keď idem dedinou, počujem zavíjať psy. Aj tie sa tešia. Konečne budú jesť. Psy milujú čerstvé surové mäso. Inak, presne ako Eskimáci. Jeden Inuit dnes musí ročne uloviť vyše 100 tuleňov, aby nakŕmil svoju svorku psov. Rajčiny tu nemali dva roky, ale predávajú české pušky. Zbraň tu má každý. Aj ja keď idem v Grónsku na treky, kde som úplne sám a som v blízkosti ľadovcov, a teda aj medveďov, nosím aj pušku.
Lov a tradície
Videl som lov narvalov. Zub narvala za stredoveku v Európe prezentovali ako roh jednorožca. Držal som ho v ruke a je to čosi nádherné. Škoda, že je to zakázané vyvážať. Lov je pre domácich povolený, ale zároveň striktne kontrolovaný. „Mäso musíš variť dlho, aby stratilo jed,“ hovoria mi Dáni, no Inuiti sa tvária, že medveď je v pohode. „Nejeme iba pečeň,“ vysvetľujú mi. Ja viem, že pečeň medveďa má veľa vitamínu A. Až toľko, že je to pre človeka jedovaté a začnú vám vypadávať vlasy a môžete naozaj umrieť.
Zimný festival jedla: Gurmánske zážitky na Slovensku
Zimný festival jedla je gastronomická udalosť, ktorá umožňuje návštevníkom spoznať špeciality šéfkuchárov v reštauráciách po celom Slovensku. Návštevníci počas súťaže majú možnosť pochutiť si na pripravených špecialitách a podľa svojej peňaženky a finančných možností vybrať si z ponuky jedno, dvoj alebo trojchodové menu.
Reštaurácie a špeciality
Najmä bratislavskí „fajnšmekri“ majú dobrú možnosť vyberať si z bohatej ponuky reštaurácií, ktoré sú v ZFJ a vyskúšať si starostlivo pripravené ikonické jedlá viacerých vybraných podnikov. Zimného festivalu jedla sa zúčastňujú samozrejme aj reštaurácie mnohých miest Slovenska. Ozajstní gurmáni si mohli pochutnať na majstrovstve kuchárov až v troch reštauráciách počas jedného dňa. Bolo to v Gurmán buse, ktorý bol historicky prvýkrát vypravený 24. januára z Košíc.
Prečítajte si tiež: Gastronomická scéna
Hodnotenia a skúsenosti
Svojou špecialitou si nás však šéfkuchár úplne získal. Jeho pečený diviačí chrbát bol vnútri ružový, mäsko mäkké, jemné, šťavnaté. Bol doplnený dubákovým rizotom s redukciou z červeného vína a ozdobený pečeným cesnakom. Keď nám T. Zapletal neskôr popísal postup, ako mäso pripravoval, bolo jasné, že to dokáže iba ozajstný majster. Ako recept našich mám na záver odprezentoval domácu tekvicovú tortičku s jahodovým pyré a čokoládovou zmrzlinou. Bola čerstvučká, zrejme nedávno vytiahnutá z rúry. A chef aj v tomto prípade ukázal ako tvorivo sa dá pracovať s tým, čo mali naše staré mamy po ruke - v tomto prípade tekvicu.
Svätý Martin Tourský: Život v skromnosti a službe
Svätý biskup Martin Tourský patrí medzi svätcov, ktorých úcta a pamiatka sa veľmi rozšírila v Cirkvi. Napriek tomu, že sv. Martin Tourský žil v dávnom 4. storočí, vieme o jeho živote pomerne veľa. Svätý Martin Tourský bol synom vyššieho rímskeho dôstojníka a narodil sa roku 316 alebo 317 v rímskom posádkovom meste Sabaria v Panónii, dnešné Szombathely v Maďarsku.
Vojenský život a obrátenie
Ako mladého vojaka preložili Martina do mesta Amiens v severnej Galii, terajšom Francúzsku. Tam sa mu prihodila známa epizóda, ktorú s obľubou zobrazovali maliari a ktorá je charakteristická pre tohto svätca. Raz v zimnej noci Martin prechádzal mestom. Mal kontrolovať vojenské hliadky. A tu zazrel na ulici polonahého žobráka, ktorý pýtal almužnu. Martin nemal pri sebe peniaze, ale chcel ochrániť úbožiaka aspoň pred zimou. Preto mečom rozrezal svoj vojenský plášť a polovicu daroval žobrákovi. V tom čase bol Martin ešte katechumenom.
Biskupská služba a misionárska činnosť
Keď roku 371 zomrel biskup Libor v meste Tours, na sever od Poitiers, miestni duchovní a veriaci chceli mať za biskupa Martina. Keďže predpokladali, že sa bude brániť, pozvali ho pod zámienkou, aby prišiel k istej ťažko chorej žene. A keď sa Martin spolu s manželom údajne chorej ženy blížili k mestu Tours, tam ich už čakali tourskí veriaci, chytili Martina a víťazoslávne ho priviedli do mesta. Tam ho manifestačne zvolili za biskupa. Zvláštnosťou Martinovho biskupského pôsobenia bolo, že okrem vykonávania pastierskych povinností v miestnej cirkvi misionárčil medzi vidieckym obyvateľstvom na širokom okolí.
Zázraky a spravodlivosť
Životopisci spomínajú početné zázraky, ktorými Boh oslavoval svojho služobníka. Martin však nechcel mimoriadnymi skutkami budiť pozornosť. Boli to úkony silne viery alebo ešte viac prejavy zanietenej lásky, ktorou sa biskup Martin usiloval pomôcť ľuďom postihnutým nešťastím alebo nespravodlivosťou. Uzdravoval posadnutých zlým duchom, malomocných a iných chorých, dokonca kriesil i mŕtvych.