Článok sa zaoberá problematikou starnutia, neznášaním zemiakov a možnými príčinami a súvislosťami. Informuje o tom, ako sa zelenina stala súčasťou našich životov a ako sa o ňu postarať, aby nám slúžila čo najdlhšie.
História zeleniny na Slovensku
Na začiatku to bola len divoká príroda. Slovenské územie poznalo bylinky, lesné plody a pár druhov koreňovej zeleniny, ktoré si človek začal všímať ako niečo jedlé. Potom prišli Rimania, staré ríše, obchodníci z Východu - a spolu s nimi aj prvé semienka nového sveta. To, čo dnes berieme ako bežnú súčasť kuchyne, prišlo na Slovensko ako novinka, výstrelok alebo dokonca podozrivá záležitosť. Predstav si babku z 18. storočia, ako drží v ruke paradajku a váha, či sa jej dotknúť, lebo vraj je to jed.
Zemiaky si najprv museli vydobyť rešpekt - ľudia ich sadili ako okrasné rastliny, jedli nadzemnú časť a čudovali sa, že im je zle. Až neskôr zistili, že poklad rastie pod zemou. Rovnako aj paprika, ktorá prišla z južnejších krajín, bola spočiatku len korením, ktoré si našlo cestu do maďarskej kuchyne, a cez ňu aj do tej našej.
No boli aj také druhy, ktoré u nás zakorenili veľmi skoro. Kapusta, cibuľa, repa a mrkva patrili k základom stredovekej stravy - jednoduché na pestovanie, nenáročné na skladovanie, plné toho, čo telo v zime potrebuje. Slovák vždy vedel, že ak má v pivnici súd kapusty a pár vriec zemiakov, tak zimu prežije. Zelenina sa stala strategickým artiklom - niečo ako dnes benzín alebo elektrina. Keď bola úroda, všetko bolo v poriadku. Keď nie, prišli hladové časy.
Za socializmu sa pestovanie posunulo. Vznikli družstvá, veľké záhony, poľnohospodárske plánovanie, kde zelenina už nebola len súkromná záležitosť, ale štátna stratégia. Ale aj vtedy si ľudia tajne pestovali svoju "vlastnú", lebo tá z obchodu nikdy nechutila ako zo záhrady.
Prečítajte si tiež: Úspešná úroda uhoriek
Dnes sa zelenina opäť vracia tam, kde bola kedysi - k jednotlivcom. Ľudia hľadajú chuť, kvalitu, istotu. V čase, keď už neveríme ani etiketám na obale, si čoraz viac pestujeme sami. História zeleniny na Slovensku je príbehom adaptácie, trpezlivosti a prežitia. Na Slovensku to vždy fungovalo tak, že kto mal záhradu, ten mal nielen čerstvú zeleninu, ale aj istotu, že nebude hladovať. Záhradkárstvo tu nikdy nebolo len hobby, ale spôsob, ako prežiť. V čase vojny, kríz, ale aj bežných "biednych rokov" boli záhony za domom doslova požehnaním. Čo si si vypestoval, to si mal. Čo si nezasadil, to ti v obchode možno ani nedali.
Na jar sa každá dedina menila na zeleninové stavenište. Hrabanie, kyprenie, sejba, sadenie, závlaha. Cibuľky do riadkov ako podľa pravítka, vedľa mrkvy petržlen, za ním zemiaky a v rohu papriky v skleníku. Všetko malo svoje miesto, svoje načasovanie, svoju logiku. A všetko sa robilo s rukami v zemi, bez tabuliek, aplikácií a agronómov.
Záhradkárstvo bolo vždy aj vecou hospodárnosti a sebestačnosti. Ľudia si nielen dopestovali, ale aj spracovali - zavárali, sušili, fermentovali, zemiaky vozili do pivníc v debnách. Každý vedel, že v zime sa zo zeme už nič neberie, takže všetko sa muselo pripraviť včas.
A čo je zaujímavé - ani mestá neostali bokom. Vznikli záhradkárske kolónie, kde si ľudia z panelákov prenajímali malé pozemky, stavali si chatky a trávili víkendy pri motyke. Aj keď to malo v sebe kus oddychu, stále išlo o jedno - dopestovať si vlastné, poctivé, chutné.
Táto tradícia sa nezlomila. Dokonca sa dnes opäť vracia - len v inej podobe. Mestské komunitné záhrady, permakultúra, organické pestovanie, vertikálne záhony na balkóne. Doba sa pohla dopredu a s ňou aj spôsob, akým sadíme a zbierame zeleninu. Kedysi sa všetko robilo ručne, dnes máme traktory s GPS, automatické závlahy, drony, ktoré monitorujú úrodu, a skleníky, ktoré si samy regulujú teplotu a vlhkosť. Slovenské poľnohospodárstvo sa možno netočí v takých obrátkach ako v Holandsku, ale aj tu sa rozbieha nový štýl - viac efektivity, menej námahy, no zároveň stále s dôrazom na kvalitu.
Prečítajte si tiež: Návrat k prúteným košom na zemiaky
Nie každý má chuť a čas hrabať sa v hline, preto sa čoraz viac rozširuje komerčné pestovanie na väčších plochách, často s využitím technológií, ktoré bežný záhradkár nepozná. Hydroponia, kde zelenina rastie bez pôdy, len vo vode s presne dávkovanými živinami, alebo automatické skleníky, ktoré fungujú 365 dní v roku - aj to je dnes realita. A áno, aj na Slovensku.
Na druhej strane, tlak na ekologickosť a lokálnosť je čoraz silnejší. Ľudia chcú vedieť, odkiaľ zelenina pochádza, ako bola pestovaná, a či nebola nacucaná chémiou. Preto mnohí farmári prechádzajú na bio certifikácie, menej pesticídov a viac prírodných postupov. Je to cesta späť, ale s pomocou moderných nástrojov.
Zároveň sa mení aj to, ako sa zelenina dostáva k ľuďom. Okrem supermarketov fičia farmárske trhy, debničkové predaje priamo z polí, lokálne e-shopy. Jednoducho, ak niekto chce kvalitnú slovenskú zeleninu, má dnes viac možností ako kedykoľvek predtým.
Moderné poľnohospodárstvo nie je len o strojoch. Je to kombinácia tradície a technológie, ktorá nám pomáha uživiť ľudí bez toho, aby sme pritom zničili pôdu.
Zemiaky: Viac než len príloha
Zemiaky nie sú len príloha. Sú symbolom prežitia, klasika na tanieri a dlhoročný spojenec slovenského žalúdka. Bez zemiakov by naše kuchyne prišli o polovicu jedál - halušky, lokše, placky, kaše, granadír, guľky… a to ešte ani nehovoríme o tom, koľko ľudí z nich žilo v ťažkých časoch.
Prečítajte si tiež: Úroda uhoriek
Na Slovensko sa zemiaky dostali v 18. storočí z Južnej Ameriky, kde ich pestovali už starí Inkovia. Najprv sa ľudia báli ich jesť, pretože skúšali zelené časti alebo listy, ktoré sú jedovaté. Až keď niekto skúsil hodiť do hrnca hľuzu spod zeme, začalo to dávať zmysel. Odvtedy sa stali strategickou plodinou - jednoduché na pestovanie, nenáročné na pôdu a výnosné.
Zemiaky sa sadia skoro na jar - vo chvíli, keď už pôda nie je zmrznutá, ale ešte nie je prehriata, ideálny moment je marec až apríl. Sadia sa hľuzy, ideálne predklíčené, do riadkov s odstupmi, ktoré umožnia rast. Dôležitá je zálievka, okopávanie a občasné prihnojenie. Zbierajú sa v lete až na jeseň, keď vňať úplne uschne. Na skladovanie sú ideálne pivnice - tmavé, chladné a suché.
Z výživového hľadiska sú zemiaky zázrak, ktorý sa však často podceňuje. Obsahujú vitamín C, draslík, vitamín B6, vlákninu a škrob, ktorý síce zasýti, no keď je pripravený správne (napr. varený a studený), má dokonca nižší glykemický index. Navyše sú prirodzene bezlepkové a vhodné aj pre citlivejšie žalúdky.
Zemiaky sa dajú konzervovať aj inak - sušením, mrazením, zaváraním ako kaša alebo zemiakové pyré. A v rámci spracovania sa z nich robia aj lupienky, škrob, alebo dokonca alkohol (áno, slivovica nie je jediná možnosť).
No netreba zabúdať ani na škodcov. Najznámejší nepriateľ - zemiakový chrobák - sa vie rozbehnúť ako tank a zničiť celé záhony. Preto sa často strieda miesto výsadby a používajú sa biologické postreky alebo ručný zber, ak máte nervy.
Jednoducho povedané, zemiak je viac než len príloha.
Kapusta: Veterán slovenských pivníc
Kapusta nie je len surovina do kapustnice. Je to veterán slovenských pivníc, držiteľ zimného rekordu v skladovaní a zelenina, ktorá má v sebe viac sily, ako na prvý pohľad pôsobí. V každej správnej dedinskej domácnosti visel na jeseň vo vzduchu známy zvuk - rezanie kapusty na kvasenie. A s tým prišla aj vôňa, ktorú si buď miloval, alebo si radšej išiel na vzduch. No všetci vedeli jedno - kto má súd kapusty, ten zimu prežije.
Kapusta je u nás pestovaná už celé stáročia. Darí sa jej v miernom pásme, je odolná a zvládne aj chladnejšie obdobie. Najčastejšie sa sadí z predpestovanej priesady, ideálne v apríli až máji. Má rada vlhko, ale nie premokrenie, a dobrú pôdu - ideálne bohatú na dusík. Kapusta má síce rada slnko, no znesie aj polotieň.
A čo z nej vzniká? Kyslá kapusta - náš fermentovaný poklad. Okrem toho aj prílohy, šaláty, kapustové listy na holúbky, dusená kapusta k pečenej krkovičke, alebo len tak surová s octom a olejom. Nie je to len o chuti - kapusta je totiž výživová bomba. Obsahuje vitamín C, K, vlákninu, kyselinu listovú, antioxidanty, podporuje trávenie a imunitu. A keď sa nakvasí, pridáva sa k tomu aj probiotický účinok.
Z hľadiska odrôd máme hlávkovú bielu, červenú a savojskú (kadejakú kučeravú). Každá má svoje využitie - biela je klasika na kvasenie, červená sa často používa do šalátov a savojská je jemnejšia a rýchlejšie sa varí.
A čo škodcovia? Najväčším postrachom sú múčnatka, vošky, slimáky a biela kapustová mora, ktorá dokáže spraviť zo záhonu sito. Pomáha pravidelný postrek prírodnými prípravkami, striedanie plodín a dôsledná starostlivosť.
Kapusta je symbolom odolnosti a zásob. Nikdy nebola výstredná, nikdy si na nič nehrala - no keď príde zima, ona tam stále je.
Cibuľa: Tichá hrdinka
Cibuľa je tichá hrdinka. Vždy prítomná, nikdy nevystrkuje rožky - ale keď ju dáš do hrnca, začne sa diať mágia. Bez nej by polievka nemala dušu, omáčka by bola plochá a guláš by chutil ako teplá voda s mäsom. Aj keď je skromná, svojou vôňou dokáže udávať tón celému jedlu. A to ešte nehovoríme o tom, že je to zároveň liečivá sila zabalená v slzách.
Jej história siaha tisíce rokov dozadu. Pestovala sa v starovekom Egypte, kde bola dokonca posvätná rastlina - vďaka svojim kruhom, ktoré symbolizovali večnosť. Gréci ju považovali za elixír sily a Rimania si ju dávali ako základ do každej výpravy. A keď sa dostala do našich končín, rýchlo si našla miesto nielen v kuchyni, ale aj v ľudovom liečiteľstve.
Na Slovensku bola vždy doma. Každý záhon mal aspoň pár riadkov cibule - či už zo semien, sadzačky alebo priesad, podľa toho, aký typ úrody človek potreboval. Sadila sa na jar, do sponu, ktorý mal zaručiť, že každá cibuľka dostane svoj priestor. Mala rada slnko, sucho, kyprú pôdu. Zle znášala príliš mokré nohy - z toho prichádzali plesne a hniloba. Ale keď jej dáš správne podmienky, cibuľa sa odmení - krásne zakrútenou hlavičkou, ktorá ti vydrží až do jari.
Zber sa robil, keď vňať začala padať a schnúť - to bol signál, že sa uzatvára jej cyklus. Potom sa vytiahla, nechala dosušiť - vo zväzkoch, pod strechou, v sieťkach, ako to komu vyhovovalo. Dôležité bolo jediné - sucho, tma a prúdenie vzduchu. Správne uskladnená cibuľa vydrží mesiace. Bez chladničky. Bez konzervantov. Len tak, ako to vedeli naši dedovia.
A teraz to hlavné - zdravie. Cibuľa je doslova prírodný liek. Má vitamín C, vitamíny skupiny B, draslík, sírne zlúčeniny, flavonoidy, ktoré pôsobia ako antioxidanty. Pomáha znižovať krvný tlak, čistí cievy, podporuje trávenie, bojuje proti infekciám. Surová je silná ako pes - vie rozpumpovať slzy a prečistiť dutiny lepšie než mentol. Ale aj varená si zachová množstvo účinných látok. V ľudovej medicíne sa z cibule robili sirupy proti kašľu, obklady na zápaly, cibuľové čaje na vykašliavanie - a fungovalo to. Nie vždy chutne, ale vždy účinne.
Odrody máme rôzne. Žltá cibuľa je univerzálna, klasika na každodenné varenie. Červená cibuľa je sladšia, mäkšia, ideálna do šalátov alebo len tak k chlebu. Biela cibuľa je šťavnatejšia, rýchlejšie sa dusí, vynikajúca do teplých jedál. A potom sú tu aj šalotky - malé, jemné, s luxusnejšou chuťou.
A čo škodcovia? Cibuľa nie je žiadna krehká princezná, ale keď sa jej nedarí, vie trpieť. Najväčší postrach je cibuľová muška, ktorá kladie vajíčka ku krčkom a larvy vyžierajú cibuľu zvnútra. Ďalej plesne, háďatká, prílišná vlhkosť. Pomáha striedanie miest, sucho, popol z dreva, škorica, silné výluhy z cesnaku či paliny. Cibuľa ti to odpustí, keď jej pomôžeš. Ale ak ju zanedbáš, vie ti ukázať svoju odvrátenú tvár - hnilobu a pleseň.
Tak či onak, cibuľa je kuchynská stálica a prírodná lekáreň v jednom. Nie je pozlátko, ale bez nej to nehrá.
Mrkva: Nenápadná a zdravá zelenina
Mrkva je ten typ zeleniny, ktorý poznáš od škôlky. Či si ju chrumkal ako zajac, alebo ňou šermoval v polievke, bola pri tom. Je to jedna z najvďačnejších, najzdravších a najodolnejších zelenín, aké poznáme. A popritom tak nenápadná, že si ju často ani nevšimneš - až kým si bez nej.
Mrkva bola známa už v antike, ale nie taká, akú ju poznáme dnes. Pôvodne bola fialová, biela alebo žltá, a až neskôr sa vyšľachtila na tú klasickú oranžovú krásku. U nás si získala miesto pomerne skoro - darí sa jej aj v chladnejších oblastiach, dobre znáša slovenskú pôdu a nezľakne sa ani trocha tvrdej práce. Rada má kyprú, hlinito-piesčitú pôdu bez kameňov - inak sa z nej stane zakrútený červík namiesto rovnej mrkvy.
Sadenie mrkvy začína skoro na jar - marec až apríl, podľa počasia. Seje sa priamo do pôdy, žiadne priesady. Semienka sa sadia plytko, do riedkych riadkov, a potom sa čaká. Klíčenie mrkvy je pomalé, a preto treba trpezlivosť. Ale keď sa chytí, už ide. Počas rastu ju treba jednotiť, čo znamená vytrhávať prebytočné rastlinky, aby mali ostatné miesto. A samozrejme - voda. Sucho mrkvu nezabije, ale vie z nej spraviť tvrdý koreň bez šťavy.
Zberá sa podľa odrody - niektoré už v lete, iné na jeseň. Čím dlhšie ju necháš v zemi, tým sladšia bude, no pozor na premokrenie - to je pozvánka pre hnilobu. Po vytiahnutí sa odreže vňať, mrkva sa nechá preschnúť a potom putuje do pivnice, piesku alebo chladnej špajze. Ak máš dobré podmienky, vydrží až do jari.
Z výživového hľadiska je mrkva hotový elixír. Obsahuje beta-karotén (vitamín A), vitamíny K1, B6, C, draslík, vlákninu a antioxidanty. Je výborná pre zrak, pokožku, imunitu a trávenie. A čo je zaujímavé - jej účinnosť sa zvyšuje, keď sa tepelne upraví, najmä v kombinácii s tukom. Preto je dusená alebo varená mrkva v polievke pre telo často ešte hodnotnejšia než surová.
Mrkva je aj kuchynský univerzál. V surovom stave ide do šalátov, džúsov, chrumká sa len tak. V teplom stave do polievok, pyré, príloh. Dajú sa z nej robiť koláče, hranolky, omáčky, zaváraniny - aj ako mix s inou zeleninou. A keď máš veľkú úrodu? Mrkva sa dá zavariť nasladko, naslano, dokonca aj fermentovať. A áno, dá sa aj zamraziť - stačí ju spariť a rozdeliť do dávok.
Zo škodcov najviac mrkve škodí mrkvová muška, ktorá kladie vajíčka k mladým rastlinám. Pomáha striedanie plodín, výsadba v blízkosti cibule alebo cesnaku a pravidelné prekyprenie pôdy. Mrkva nie je až taká chúlostivá ako iné druhy, ale keď ju necháš v zaburinenom kúte, neodpustí ti.
Mrkva je jednoducho základ - nenápadná, poctivá a vždy po ruke. A hoci ju často podceňujeme, práve ona dodáva farbu, sladkosť a život mnohým jedlám.
Paradajky: Letná závislosť
Paradajky sú iný level. Niečo medzi ovocím, zeleninou a letnou závislosťou. Len čo sa trochu oteplí, Slováci hromadne vynášajú priesady na balkóny, do fóliovníkov, záhrad aj vedľa kurníkov. Prečo? Lebo keď si raz ochutnal dozretú paradajku zo slnka, tú z obchodu už nechceš. Paradajky sú u nás obľúbené, ale nie vždy to tak bolo. Kedysi boli považované za jedovaté, sadili sa len ako okrasné rastliny - až kým niekto neochutnal a nezistil, že to chutí ako raj.
Paradajky majú rady teplo. A veľa svetla. Pestovanie zo semena je síce pre trpezlivých, ale dnes sa väčšina ľudí spolieha na priesady, ktoré sa sadia po zmrznutých (teda v máji), keď už nehrozia mrazy. Dajú sa pestovať v skleníkoch, fóliovníkoch aj vo voľnej pôde, no chcú svoj komfort - slnko, pravidelné zalievanie ku koreňom, oporu na viaz…
Oxidácia a starnutie
Stovky rokov hľadali alchymisti na kráľovských dvoroch elixír mladosti. Bezúspešne. A pritom riešenie tohto rébusu mali na dosah a niektorí z nich boli k nemu blízko. Prednedávnom ste sa na stránkach Dobra rada.sk mohli zoznámiť s priam hororovými účinkami prekyslenia organizmu na náš život. Aj tento článok bol o starnutí, preto vám teraz prinášame jeho voľné pokračovanie. Starnutie totiž nie je len o vráskach. Prekyslením nášho organizmu nastáva tiež jeho oxidácia. V škole sme sa učili že oxidácia ide ruka v ruke s hrdzavením. Aspoň čo sa týka kovov. Môže teda naše telo zhrdzavieť, keď nie je kovové? Nuž, predstavme si nás samých, ako jablko. Prekrojíme ho napoly a čo sa po chvíli stane? Dužina začne hnednúť. To preto, lebo jablko napadnú zákerné voľné radikály. Voľné radikály sú nestabilné molekuly, ktoré obsahujú nepárny počet elektrónov. Tieto sa snažia akýmkoľvek spôsobom dosiahnuť opäť párneho stavu a pritom napádajú stabilné chemické látky. Spoločensky naladený elektrón zostane počas hudby bez partnerky. Keďže neznáša byť osamote, drzo sa priplichtí k elektrónu (teda…“elektrónke“) najbližšej molekuly a surovo ju odtiaľ vytrhne k sebe. V tej chvíli má partnerku (teda je v páre a voľný elektrón zaniká), no čo sa stane s okradnutou molekulou? Zistí, že niekde v jej vnútri chýba jeden elektrón a urobí presne to isté - okamžite zaútočí na susednú molekulu, aby si doplnila pár a tým sa susedná molekula stane novým voľným radikálom… Drzosť nad drzosť. Pre nás je však podstatné, že vznikne reťazová reakcia - domino efekt, ktorý môžeme rovno prirovnať k vlne tsunami, ženúcej sa našim telom poškodzujúc všetko, čo jej stojí v ceste. A my? Oxidujeme.
Zdá sa, že boj proti voľným radikálom je vopred prehratý. Nie je. Vráťme sa k nášmu hnednúcemu jablku. Zoberte si do ruky citrón. Prekrojte ho a pokvapkajte zhnednutú dužinu jablka. Chvíľu počkajte. Voilá… dužina obelela. Proces oxidácie sa zastavil a jablko doslova omladlo. Takže predsa sú na svete bojovníci proti voľným radikálom.
Ešte v devätnástom storočí vedci popierali existenciu voľných radikálov. V tej dobe bolo nemysliteľné predstaviť si, že môžu existovať nespárené elektróny. Vedecké poznatky sú však neustále plné nových objavov a dôkazov. Je zaujímavé, že storočie, v ktorom žijeme bolo vyhlásené za storočie boja proti radikálom. Táto iniciatíva vzišla na základe poznatkov o existencii priameho súvisu medzi výskytom veľkého počtu civilizačných chorôb zapríčinených z nadmernej tvorby voľných radikálov a zníženým stavom ich odstraňovania v organizme. Voľné radikály s pažravosťou sebe vlastnou napádajú a poškodzujú mastné kyseliny, kyselinu deoxyribonukleovú (DNA), bielkoviny a podobne. Čím je človek starší, tým viac je znížená jeho schopnosť odolávať ťažkému boju s oxidáciou. Vedecké štúdie, štatistiky a výskumy (všetky do jedného bez výnimky) potvrdzujú, že narušenie rovnováhy prirodzeného stavu ľudského organizmu nastáva v súčasnosti už vo veku, kedy by sme sa mohli cítiť ešte veľmi mladí. Naše rovnovážne „jing a jang“ trpia vďaka blahobytu, v ktorom sme sa ocitli (nesmejte sa - je to pravda). Uprednostňujeme to, čo nám chutí a nie to, čo našu rovnováhu vytvára. Fajčíme, prejedáme sa, žijeme v znečistenom prostredí nezdravým životným štýlom - konzumným štýlom. A pritom nechceme starnúť? To by sme sa museli aspoň na rok odsťahovať minimálne do Kazachstanu, jesť kozí a ovčí syr, v pote tváre „nestíhať“ kráčať so storočným domorodým pastierom do vysokých kopcov a nedýchať výfukové plyny. Po uplynutí roka by sme sa síce s plačom vrátili na Slovensko ako do zasľúbenej zeme, no naši známi by nám s určitosťou zložili poklonu typu: „Človeče, ty si omladol“. Prevencia a zvrátenie oxidácie odďaľuje starnutie a omladzuje. To je v dnešnej dobe známa vec.
Predstavme si v skratke jednotku ORP - je to merná jednotka, ktorá ukazuje pôsobenie okysličovadla (oxidačno - redukčný potenciál). Čím je vyššie ORP potravín, alebo nápojov, tým viac oxidujú bunky a naše telo starne. Oxidačná reakcia na kyslosť prebieha prakticky v každej bunke nášho tela a najdôležitejšími cieľovými orgánmi sú: srdce, mozog, ľadviny, nervy, pečeň a pľúca. Našťastie existuje armáda bojovníkov proti oxidantom.
- Vitamín C: Bojuje v prvej línií, ale aj v zálohe.
- Koenzým Q10: Je priateľský koenzým, ktorý sa rád stretáva a spolupracuje so selénom, vitamínom E a betakaroténom.
- Selén: Opäť tá nešťastná rakovina. Dnes je známe, že prekyslene a oxidácia organizmu sú hlavným spúšťačom tejto choroby. Štúdia WHO (do ktorej sa zapojilo 27 krajín) preukázala, že pacienti s rakovinou trpia takmer vždy nedostatkom selénu. Začať zdravo žiť nie je len výsadou mladých. Naozaj nikdy nie je neskoro začať sa stravovať a žiť tak, aby nám bol náš organizmus vďačný…
Bojovníkov teda poznáme. Možno vás napadol ten najjednoduchší spôsob, ako vytvoriť armádu bojovníkov proti voľným radikálom - z tabletiek proti oxidácií a šumivých vitamínových prípravkov, ktoré ponúkajú lekárne. Posledné výskumy však ukazujú, že u niektorých antioxidantov dochádza pri dlhodobom užívaní v čistom stave k tzv. zvratu antioxodantu, kedy sa jeho antioxidačný účinok zmení na prooxidačný (vysoko nežiadúci účinok). Pri antioxidantoch prijímaných prirodzenou cestou žiadny zvrat zaznamenaný nebol. A prirodzená cesta - to je konzumácia zdravých potravín, kde sú síce antioxidanty v nekoncentrovanom a nestálom stave, no v konečnom dôsledku nám pomôžu oveľa viac. Odborníci sa zhodujú na tom, že účinnosť prírodných antioxidantov prijímaných prirodzene (napríklad v čaji alebo v ovocí) je výrazne vyššie ako u rovnakej dávky podanej v čistej forme, ako potravinový doplnok (napríklad vitamínová tableta).
#