Systém prúdov v Atlantickom oceáne je v ohrození a jeho kolaps môže spôsobiť dramatickejšie počasie. Nový výskum hlavného systému oceánskych prúdov v Atlantickom oceáne prináša nepríjemné správy. Vedci predpokladajú, že kolaps týchto prúdov by mohol nastať už v roku 2025, čo je pesimistický scenár. Situácia je vážna už teraz, s hrozivými búrkami, požiarmi a suchami.
Atlantická meridionálna cirkulácia a jej význam
Atlantická meridionálna cirkulácia predstavuje rozsiahly systém oceánskych prúdov, ktorý reguluje prenos tepla z tropických oblastí na severnú pologuľu. Ovplyvňuje veľkú časť klímy na Zemi a považuje sa za jeden z najdôležitejších prvkov v klimatickom systéme našej planéty. Od polovice 20. storočia sa zaznamenalo jeho spomalenie. Ak sa tento systém zastaví, bude to mať hrozivé následky. V trópoch by došlo k narušeniu období monzúnov a v Európe a Severnej Amerike by nastali nebezpečne drsnejšie zimy. Okrem toho by sa zvýšili hladiny morí a desivé búrky či hurikány by boli oveľa častejšie.
Atlantická meridionálna cirkulácia sa monitoruje od roku 2004, čo ale nie je dostatočne dlhá doba na to, aby sa dala pochopiť celá trajektória jej súčasného spomaľovania. Ďalším varovným signálom je „strata odolnosti“ systému, ktorá sa prejavuje ako zvýšené kolísanie a odchýlky. Predpovede výskumníkov naznačujú, že táto dôležitá oceánska cirkulácia by sa mala zastaviť už v roku 2025. Klimatická kríza ovplyvňuje aj tieto prúdy a nie je pochýb o tom, že klimatickú krízu zapríčinil človek. Takéto zmeny klímy sú síce prirodzené, ale nie v takejto šialenej rýchlosti. Emisie skleníkových plynov spôsobujú globálne otepľovanie, ktoré urýchľuje topenie grónskeho ľadu. Roztopená sladká voda, ktorá sa dostáva do severného Atlantiku, môže následne narušiť systém cirkulácie, čo môže spôsobiť veľké klimatické poruchy. Tento prebytok sladkej vody môže narušiť normálne klesanie morskej vody, čím sa oslabí alebo dokonca zastaví systém.
Deň ekologického dlhu
Deň ekologického dlhu je symbolickým míľnikom, ktorý ukazuje, kedy v priebehu roka ľudstvo spotrebuje všetky prírodné zdroje, ktoré je planéta schopná obnoviť za jeden rok. Od tohto dňa až do konca roka žijeme „na ekologický dlh“ - čerpáme viac, než príroda dokáže poskytnúť za rok. Tento dlh vedie k úbytku lesov, pôdy, sladkej vody, k strate biodiverzity a k zhoršovaniu klimatickej krízy. V praxi to znamená častejšie extrémne výkyvy počasia, vyššiu náchylnosť krajiny na suchá či záplavy, problémy s potravinovou bezpečnosťou a zvýšené náklady na zvládanie následkov environmentálnych škôd.
Je to vážne varovanie a jeho dôsledky vidíme v každodenných problémoch: suchá, extrémne horúčavy, strata úrody, pokles biodiverzity. Zároveň ide o nástroj, ktorý zrozumiteľne komunikuje o nadmernej spotrebe, teda že spotrebúvame viac, než máme k dispozícii. Slovensko, ako súčasť Európskej únie a rozvinutého sveta, prispieva k tomuto globálnemu problému. Deň ekologického dlhu Slovenska v roku 2025 pripadol už na 10. máj, čím patríme medzi krajiny s najvyššou spotrebou prírodných zdrojov v pomere k ich dostupnosti. Je to dokonca o 6 dní skôr ako minulý rok kedy obyvatelia Slovenska vyčerpali svoje zdroje 16. mája. Ak by všetci ľudia na Zemi žili ako priemerný obyvateľ Slovenska, na pokrytie našej spotreby by sme potrebovali takmer dve planéty Zem. Najväčší podiel na našom ekologickom dlhu majú sektory energetiky, dopravy, produkcie potravín a spôsobu využívania krajiny - najmä lesného a poľnohospodárskeho hospodárenia. Opatrenia ako prechod na obnoviteľné zdroje energie, modernizácia verejnej dopravy, zlepšenie energetickej efektívnosti budov či podpora prírode blízkeho lesného hospodárstva by mohli významne znížiť našu ekologickú stopu.
Prečítajte si tiež: Sladké záviny: Tradičné recepty
Deň ekologického dlhu spája viacero kríz do jedného dátumu a ukazuje, že naša spotreba presahuje to, čo nám príroda dokáže udržateľne poskytnúť. Poukazuje na zdroj väčšiny environmentálnych problémov, od klimatickej zmeny cez stratu biodiverzity až po vyčerpávanie pôdy a vody. Všetky tieto problémy majú spoločného menovateľa - neudržateľný spôsob, akým žijeme, vyrábame a spotrebúvame. WWF Living Planet Report 2024 potvrdzuje, že populácie voľne žijúcich živočíchov klesli za posledných 50 rokov v priemere o 73 %, čo znamená zásadnú stratu funkčnosti ekosystémov.
Prekážky a riešenia
I napriek tomu, že každý z nás chce piť čistú vodu, dýchať čistý vzduch a jesť kvalitné potraviny, otázky životného prostredia stále nie sú politickou prioritou. Napríklad, dnes máme šancu čerpať prostriedky EÚ na obnovu prírody a prírodných zdrojov, ochranu biodiverzity - žiaľ túto šancu nevyužívame a ešte uvažujeme o znížení rozlohy našej pýchy národných parkov. Slovensko je čoraz častejšie aj aktívnym negatívnym hlasom v EÚ, ktorý presadzuje opatrenia na oslabenie ochrany prírody. V súčasnosti to sledujeme napríklad pri znížení ochrany vlka. Lepšie životné prostredie môžeme dosiahnuť len kombináciou legislatívnych reforiem, verejných investícií, podporou ekologických opatrení a technológií v priemysle a intenzívnej komunikácií s verejnosťou. WWF Slovensko zastupuje občanov a aktívne sleduje a pripomienkuje návrhy, ktoré poškodzujú životné prostredie.
WWF Slovensko sa dlhodobo usiluje o znižovanie ekologickej stopy prostredníctvom konkrétnych projektov v teréne ako aj odborného presadzovania systémových zmien. Našou víziou je krajina, kde človek žije v súlade s prírodou. Medzi naše hlavné priority na Slovensku patrí najmä ochrana lesov, vôd, veľkých šeliem a podpora biodiverzity. V rámci projektu Living Rivers napríklad podporujeme v krajine opatrenia na zvýšenie schopnosti krajiny zadržiavať vodu, oživujeme a obnovujeme naše rieky. V projekte LECA v spolupráci s Národným parkom Slovenský kras a ďalšími partnermi monitorujeme výskyt a interakciu šeliem s človekom, a zároveň testujeme preventívne opatrenia na ochranu hospodárskych zvierat v praxi. Dlhodobo upozorňujeme, že celoplošný odstrel šeliem nie je riešením a je potrebné podporiť preventívne opatrenia. V oblasti ochrany lesov podporujeme ochranu pralesov a prírodných lesov, podporu certifikáciu FSC a tiež presadzujeme prírode blízke obhospodarovanie lesov. Medzi zaujímavé aktivity patrí tiež podpora motýľov a iných opeľovačov, ktorú realizujeme v spolupráci s nemeckou nadáciou Bodensee Stiftung. Cielenou starostlivosťou o vegetáciu cestných svahov, ale aj spoluprácou s poľnohospodármi zlepšujeme kvalitu vybraných lúčnych pozemkov, čím pomáhame opeľujúcemu hmyzu, vrátane vzácnych druhov motýľov a včiel. Všetky naše aktivity sú postavené na dialógu a partnerstvách. Len spojením síl - odborných, verejných aj občianskych - môžeme zabezpečiť zdravé ekosystémy a budúcnosť, ktorá bude bezpečná pre ľudí aj prírodu.
Kľúčové opatrenia
Nie je jednoduché vymenovať len tri zázračné riešenia, ktoré by nás dostali späť do ekologického bezpečia. V skutočnosti ide o prepojený systém, v ktorom zohrávajú úlohu jednotlivci, firmy aj politici. Jedno z najdôležitejších opatrení, ktoré môže mať výrazný dopad, sa však týka potravinového systému. Podľa WWF Správy o stave planéty 2024 (Living Planet Report 2024) je práve spôsob, akým produkujeme a konzumujeme potraviny, najväčším motorom straty biodiverzity vo svete. Potravinová produkcia využíva až 40 % obývateľnej pôdy, spotrebúva 70 % sladkej vody a spôsobuje viac než štvrtinu globálnych emisií skleníkových plynov. Preto potrebujeme podporovať udržateľné, lokálne poľnohospodárstvo, obmedzovať intenzívnu živočíšnu výrobu a postupne meniť aj naše stravovacie návyky. Ďalším kľúčovým krokom je silná legislatíva na ochranu prírody, podpora ochrany a obnovy riečnych tokov, vodných zdrojov a lesov. Žiadne opatrenie však nebude účinné bez spolupráce. Posun k udržateľnej budúcnosti si vyžaduje spoločné úsilie štátu, verejnosti, priemyslu aj mimovládnych organizácií a zároveň ochotu zmeniť niektoré naše zaužívané zvyky.
Prečo sa v škole nepýtame "prečo?"
Ako je možné, že jedna zo základných detských otázok - otázka prečo - sa v škole vyskytuje tak zriedkavo? Dôvod je celkom prostý: pre náš školský systém je to v podstate nepriateľská otázka. Časť tohto nepriateľstva pochádza z komunizmu, kde hlavnou úlohou školstva bolo vštepovanie svetonázoru, ktorého základ tvorili lži. Otázka prečo mala v takomto systéme potenciál zápalky v muničnom sklade. Iná časť tohto nepriateľstva pochádza z nedostatku prirodzenej autority. Odpoveď na otázku prečo býva často zložitá a nie vždy úplne uspokojivá. No a do tretice tu máme časový faktor. Ak chceme zoznámiť deti s celou monumentálnou stavbou fyziky, chémie či biológie, potom sa nemôžeme obmedziť len na prirodzené otázky.
Prečítajte si tiež: Ako pestovať sladké zemiaky
Predstavme si, že by sa nám nejakým zázrakom podarilo odstrániť uvedené tri dôvody nepriateľstva medzi školou a otázkou prečo. V takom prípade by bolo možné opustiť súčasný systém osnov kopírujúcich systém príslušnej vedeckej disciplíny. O zaujímavosti nejakej otázky by prestala rozhodovať jej dôležitosť v rámci systému danej vedy. Otázka by bola zaujímavá len vtedy, ak by ju za takú považovali žiaci. Bolo by možné založiť vyučovanie prírodovedných predmetov na detsky zaujímavých otázkach? Možné by to bolo, ale bolo by to rozumné? Nestala by sa tak z učebných osnov iba nesúrodá zbierka atrakcií? Nezničili by sme tým akékoľvek systematické prírodovedné vzdelanie? Nie, ak by sme to robili rozumne. Vychádzajúc z detských otázok, sa dá úplne prirodzene vybudovať jasný a zrozumiteľný systém. Vezmime si napríklad tú slanú vodu. Prečo sa vlastne soľ vo vode tak dobre rozpúšťa? Odpoveď na túto otázku je ukrytá až na úrovni atómov a molekúl. Mnohým vlastnostiam vody sa pritom dá porozumieť aj bez detailnej znalosti zákonov týchto malinkých častíc hmoty. Pre akési základné porozumenie je často celkom dostatočná jediná informácia: molekula vody je Mickey Mouse.
Molekula vody sa skladá z jedného atómu kyslíka a dvoch atómov vodíka. Tieto atómy sú v molekule usporiadané tak, že pripomínajú myšiaka Mickeyho - vodíky sú uši a kyslík hlava. Veľmi dôležité pritom je, hoci je molekula vody ako celok elektricky neutrálna, že elektrický náboj v nej nie je rozdelený rovnomerne. Na vodíkoch je viac kladného a na kyslíku viac záporného náboja. Toto nerovnomerné rozloženie náboja má ďalekosiahle dôsledky. Pripomeňme si, že opačné náboje sa priťahujú a rovnaké sa odpudzujú. Ak sa vo vode vyskytnú nejaké elektricky nabité častice, molekuly vody sa k nim rady pritúlia. Robia to tak, že sa vhodne natočia. Ku kladnému náboju sa pritúli kyslík, k zápornému vodíky. Na základe tohto túlenia sa vodných Mickey Mousov k iónom sodíka a chlóru sa dá deťom celkom zrozumiteľnou a prístupnou formou vysvetliť rozpúšťanie soli. A nielen to, vysvetliť sa dá aj veľa ďalších vecí.
Sladká voda a jej vlastnosti
Na niektoré zaujímavé otázky deti neprídu samy, ale s veľkou pravdepodobnosťou ich zaujmú, keď im ich položí učiteľ. Napríklad ak sa ich spýta, prečo morské kryhy nie sú slané. V prvom momente mu asi neuveria, že nie sú slané, ale ľahko ich presvedčí pokusom. Ak strčia slanú vodu do mrazničky, po čase z nej vznikne ľad a okrem toho nezamrznutá voda, ktorá bude slanšia ako pôvodne. Ak potom ľad roztopia, dostanú z neho sladkú vodu. Prečo sa soľ do ľadu nedostane? Dobrá otázka. Čo na ňu hovorí náš kamarát Mickey Mouse? Kryštáliky ľadu majú pravidelnú štruktúru. Premena vody na ľad spočíva v tom, že molekuly vody sa prestanú len tak nezáväzne potulovať a namiesto toho vytvoria pravidelnú štruktúru, v ktorej sa kladne nabité ušká túlia k záporne nabitým hlavičkám. Ióny sodíka a draslíka však do tejto štruktúry nezapadajú, a tak sa do nej nedostanú. Pomocou obrázkov alebo dokonca animácií je toto vysvetlenie zrozumiteľné už na základnej škole.
Mimochodom, z obrázkov znázorňujúcich kryštalickú štruktúru ľadu sa dá porozumieť aj ďalšej nesmierne dôležitej vlastnosti vody - jej takzvanej anomálii. Vďaka tejto vlastnosti a vďaka Archimedovmu zákonu sa ľad tvorí na vodnej hladine a nie na dne, čo má úplne zásadný význam pre život na Zemi. Keď už sme pri tej sladkej vode, asi by sme sa mali s deťmi pohrať aj s rozpúšťaním cukru vo vode (v chémii sú soľ a cukor ďaleko od seba, lebo jedno patrí do anorganickej a druhé do organickej chémie - v kredenci sú však hneď vedľa seba, a to je pre deti podstatnejšie). Určite by stála za diskusiu otázka, prečo sú ovocné šťavy sladké, ale sladká voda sladká nie je. A tiež otázka, prečo nie je slaná voda pitná. A kde sa vlastne berie sladká voda? Ak sa soľ tak ľahko rozpúšťa vo vode, ako je vôbec možné, že nejaká voda zostane od soli ušetrená? Deti s učiteľovou pomocou nájdu odpoveď celkom ľahko. Vezmú misku so slanou vodou a nechajú odparovať. Vody je v miske čoraz menej a je čoraz slanšia, až sa nakoniec všetka voda odparí a soľ zostane. Čo to znamená pre kolobeh vody v prírode? Nuž to, že zo slaných morí sa vyparuje sladká voda, a tá sa potom vracia na zem v podobe dažďa a snehu. Voda zo zrážok napája potoky a rieky a nakoniec sa dostane späť do mora, kde ju už čaká soľ, ale aj možnosť znovu sa vypariť.
Kyslosť dažďovej vody
A teraz jeden chyták: aká je dažďová voda, slaná alebo sladká? Správna je tretia možnosť: dažďová voda je kyslá. Naozaj, dažďová voda je slabá kyselina. Ako je to možné? Veď predsa dážď pochádza z vyparenej vody a to je predsa čistá voda. Vtip je v tom, že vo vzduchu sa nachádza veľa látok, ktoré s vodou reagujú a tým vznikajú príslušné kyseliny (pri týchto reakciách stratí veľa vodných Mickey Mousov jedno uško, kyseliny sú látky, ktoré obsahujú veľa odtrhnutých ušiek). To má ďalekosiahle dôsledky. Dažďová voda chemicky reaguje s minerálmi a vytvára, napríklad, krasové útvary aj vodný kameň v práčkach. S deťmi sa môžeme baviť o tom, ako tento kameň vzniká, ako ho odstraňujeme, ako vlastne práčka perie (na chemickej úrovni sa dá veľa pochopiť na základe toho, že molekula mydla sa podobá na žubrienku). A tak ďalej, učiteľ môže klásť stále ďalšie a ďalšie otázky prirodzene vyplývajúce z predchádzajúcich, deti môžu klásť svoje otázky.
Prečítajte si tiež: Recepty na pirohy
Kvalita pitnej vody a jej problémy
Hygienicky vhodná pitná voda by mala byť číra, bezfarebná, bez pachute alebo zápachu. Problémy s vodou často spôsobia, že sa zmení farba, chuť alebo vôňa vody. Zväčša ide viac o estetickú závadu ako zdravotne škodlivú vodu, no určite netreba takéto zmeny kvality vody podceňovať. Predtým, ako sa rozhodnete pre niektorý spôsob úpravy vody, je treba problém čo najpresnejšie identifikovať. Niekedy môže ísť len o prechodné zníženie kvality vody v dôsledku výnimočnej udalosti.
Farba vody
Farba vody je jedným z fyzikálnych indikátorov čistoty povrchových a podzemných vôd. Výskyt zafarbenej vody môže byť podmienený geologickým zložením prameňa alebo je znakom znečistenia pitnej vody, hoci vo väčšine prípadov ide len o estetický problém. Treba tiež pamätať, že voda, ktorá vyzerá byť čistá, ešte nemusí byť pitná. Môže obsahovať okom neviditeľné mikroorganizmy, medzi ktorými môžu byť aj zárodky infekčných ochorení alebo nebezpečné chemické látky. Na základe farebného odtieňa vody môžeme konkrétnejšie charakterizovať pôvod znečistenia.
Hrdza vo vode
Červená, hnedá, oranžová, žltá farba sú zvyčajne prejavom hrdze vo vode. Hrdza vzniká pôsobením vlhkosti a reakcie železa s kyslíkom za vzniku zlúčenín oxidu železitého (Fe2O3) a oxidu železnatého (FeO). Rozdielna farba vody sa dá pripísať rôznym štádiám chemickej oxidácie železa (korózie) a rozličnej koncentrácii hrdze vo vode. Výskyt takto zafarbenej vody v dôsledku oxidácie železa, príp. mangánu nie je zdraviu škodlivý. Avšak železo a mangán spôsobujú technické problémy - usadeniny vo vodovodných potrubiach - a estetické problémy - škvrny na hygienických zariadeniach a pri praní škvrny na oblečení. Vo väčšom množstve dodáva železo vode trpkú chuť. Ak je voda hrdzavo sfarbená vždy po dlhšom nepoužívaní, alebo tečie len z niektorých kohútikov, či iba z teplej vody, problém je v domácom vodovodnom systéme. Aby sme zistili, ktorá časť vodovodného systému je skorodovaná, zoberieme vzorku vody čo najbližšie od vodomeru a postupne zo vzdialenejších kohútikov. Riešením je prepláchnutie vodovodného systému a inštalácia jemnej mechanickej filtrácie s odkalovaním alebo automatickým preplachom. Neupravovaná voda zo súkromných zdrojov často obsahuje železo a mangán v rozpustenej forme, ktoré si vyžadujú rozdielne spôsoby úpravy pomocou špecializovaných úpravní vody. Nevyhnutný je rozbor vody.
Mútna voda
Mliečna, mútna, hmlistá, penivá alebo dobiela sfarbená voda je zväčša spôsobená vzduchom vo vode. Aby sme sa uistili, či sfarbenie vody zapríčiňujú neškodné bublinky vzduchu, naplníme priehľadný pohár vodou a necháme pár minút odstáť. Ak sa voda začne čistiť od spodku pohára až po vrch, sfarbenie je spôsobené vzduchom a voda je zdravotne nezávadná. V prípade problémov je vhodné očistiť perlátor/aerátor alebo kontaktovať vodárne. Vodu je potrebné vyčistiť pomocou filtra na pitnú vodu, čo najbližšie miestu napúšťania vody na pitie a varenie (napr. umiestnením reverznej osmózy pod kuchynský drez). Nevyhnutný je rozbor vody.
Zelená farba vody
Dozelena sfarbená voda je v domácnosti väčšinou zapríčinená koróziou medeného vodovodného potrubia. V takom prípade môže mať voda aj modravý odtieň a sfarbuje porcelán a kameninové umývadlá či vane. V teplých mesiacoch môže byť zelená farba spôsobené riasami, ktoré sa nachádzajú najčastejšie v rezervoári, obzvlášť, ak v ňom voda stála dlhšiu dobu. Koróziu medeného potrubia môže spôsobovať uzemnenie elektrických rozvodov na vodovodné potrubie, najmä ak je potrubie z viacerých materiálov. Obsah medi v malom množstve je prospešný pre ľudský organizmus. Riešením je kontaktovať vodárne a nechať si urobiť rozbor vody. Riasy sú jednobunkové organizmy, ktoré sa dobre vyvíjajú v teplej stojatej vode bohatej na živiny a zvyčajne nespôsobujú zdravotné problémy. Vhodné je inštalácia mikrobiologického filtra AquaVallis alebo vodného filtra na báze reverznej osmózy doplnenej o UV lampu do kuchynského drezu.
Chuť a zápach vody
Prirodzená chuť vody je daná správnym pomerom minerálov: sodíka, vápnika a horčíka, ďalej koncentráciou hydrogén-uhličitanov, síranov a chloridov. Väčšie množstvo horčíka, síranov alebo železa spôsobuje horkastú chuť. Na druhej strane vyššia koncetrácia chloridov so sodíkom spôsobujú slanú chuť. Celkový obsah minerálov v pitnej vode sa pohybuje v rozmedzí 50 - 2250 mg/l. O chutnej vode sa dá hovoriť pokiaľ obsah minerálov neprekročí hodnotu 500 mg/l, pričom s narastajúcim obsahom sa chuťové vlastnosti vody zhoršujú. Nepríjemná chuť vody môže byť čiastočne prekrytá zvýšenou koncentráciou rozpusteného oxidu uhličitého.
Čistá voda by mala byť bez zápachu. Pri jej úprave, napríklad pri chlorácii, však môže získať sekundárny pach. Aj voda v prírode môže mať výrazný pach biologického pôvodu, ktorý je daný produktmi metabolizmu rôznych mikroorganizmov. Avšak môže ísť aj o prchavé látky, ktoré sa do vodných zdrojov dostali v dôsledku ľudskej činnosti. Nakoľko chuť a čuch sú úzko prepojené zmysly, často krát je ťažké ich rozlíšiť. Treba mať na pamäti, že vôňa a chuť sú do istej miery subjektívne kvality.
Chlór vo vode
Chlór sa pridáva do vody vo forme roztoku na dezinfekciu, jeho vôňa je výrazná a ľahko rozpoznateľná. S 99,9% úspešnosťou zabíja baktérie, vírusy a je prevenciou proti škodlivým mikroorganizmom. Zvyškový chlór dlho zotrváva vo vode, čím zabraňuje ďalšiemu rozvoju baktérií, ale spôsobuje aj charakteristickú chuť a vôňu. Zvyškový chlór aj prípadne sekundárne pachy z vody účinne odstraňujú filtre s aktívnym uhlím.
Mikroorganizmy vo vode
Stuchnutý, plesňový pach a zemitá pachuť vody naznačuje mikrobiologickú kontamináciu vody. Mikroorganizmy normálne žijú v povrchových vodných zdrojoch. Pri komunálnej, zdravotne nezávadnej vode dokážu účinne odstrániť nepríjemné pachy a pachute filtre s aktívnym uhlím. Voda zo súkromných zdrojov môže obsahovať väčšie koncentrácie kovov. Najčastejším problémom býva zvýšený obsah železa a mangánu. Navyše, ak voda nie je dezinfikovaná, tak prítomnosť týchto kovov podporuje rozvoj železitých baktérií. Šetrným spôsobom odstránenia mangánu a železa je oxidácia vody, ktorá prebieha vďaka prevzdušňovaniu, ktorým sa do surovej vody dostane potrebné množstvo kyslíka.
Sulfán vo vode
Hnijúci zápach vody alebo zápach pokazeného vajca (tzv. „vajcovka“), siričitý zápach je spôsobený plynmi sírovodíka (sulfán) prítomnými vo vode. Tento plyn podobne ako metán vzniká pri hnilobných procesoch za účasti sírnych baktérií. Vo väčšine prípadov takáto kontaminácia nesúvisí s hygienickou kvalitou vody. Nebezpečenstvo predstavujú plyny sírovodíka a metánu, ktoré sa uvoľňuje do vzduchu. Ak je zápach plynu cítiť len v upravovanej vode a nie je cítiť v neupravovanej vode (napr. komunálna voda), zápach vody zväčša po odtečení vody pominie. Ak sa sírne baktérie usadia v systéme verejného vodovodu, riešením je šoková chlorácia, zvýšenie teploty alebo výmena anódy v bojleroch. Siričitý zápach je dôsledkom rozkladajúcich sa organických prvkov v podzemí, pri čom vzniká plyn sírovodíka. Ten sa viaže na molekuly vody a keď doma otvoríme kohútik, sírovodík sa uvoľňuje do vzduchu. Ak koncentrácia sírovodíka v zdroji vody neprekračuje 1mg/l, používa sa filter s aktivovaným uhlím.
Skryté nebezpečenstvá v čistej vode
Voda, ktorá vyzerá byť na prvý pohľad čistá, ešte nemusí byť pitná. Môže obsahovať zárodky rôznych infekčných ochorení (patogénne baktérie, vírusy a pod.), ktoré sa do vody dostali z výlučkov chorého zvieraťa alebo človeka. Pri spracovaní ropy, uhlia, pri ťažbe a spracovaní rúd, výrobe farieb a lakov, úprave vody, produkcii a aplikácii pesticídov a celkovo z priemyslu a poľnohospodárstva, prechádzajú do vody rôzne, často-krát toxické látky. Ak sa nebezpečné látky vyskytujú vo vode len v malých koncentráciách, tak sú zmyslami nepostrehnuteľné. Prípadne niektoré neželané látky ani nemusia významne meniť senzorické vlastnosti vody (napr. dusičnany a dusitany).
Kontaminácia organickými a nežiaducimi látkami
Najväčším znečisťovateľom vôd je priemysel, ktorý vypúšťa ťažké kovy, rôzne roztoky chemikálií a iný odpad odvíjajúci sa od druhu výroby. Chemické látky zabíjajú vo vode mikroorganizmy, ktoré normálne rozkladajú organický materiál, a tým sa narúša rovnováha v ekosystéme. V znečisťovaní prírody ľudskou produkciou v poradí nasleduje poľnohospodárstvo. Odpadové vody z neho sa vo veľkej miere podieľajú na tzv. eutrofizácii vôd. Obsahujú zvyšky rastlinných a živočíšnych tkanív, močovku, zvyšky hnojív (dusičnany a fosforečnany) ako aj pesticídy (fungicídy, herbicídy, insekcitídy). Odpadové vody z budov majú na celkovom znečistení vôd najmenší podiel. Okrem fekálneho znečistenia, kam v súčasnosti treba započítať už aj farmaceutika, obsahujú tiež chemické prípravky na čistenie, pranie a umývanie (detergenty, tenzidy, príp. ešte aj fosfáty). Všetky spomenuté znečistenia v konečnom dôsledku znižujú samočistiacu schopnosť vôd. Voda sa počas kolobehu nestihne prečistiť a ostáva v nej čoraz väčšie množstvo nebezpečných látok pochádzajúcich z ľudskej činnosti. Doposiaľ ide o malé koncentrácie týchto látok, no práve v tom spočíva ich nebezpečie. Sú totižto zmyslami nepostrehnuteľné. V tejto súvislosti sa spomínajú napr. ropné látky, tenzidy, nitráty, fenoly, polychlórované bifenyly (PCB), dichlór-difenyl-trichlóretán (DDT), polycyklické aromatické uhlovodíky (PAU) a ďalšie. Často krát ide o jedy kumulatívneho charakteru. Aktívne uhlie z vody odstráni nebezpečné organické zlúčeniny, ako sú fenoly, benzény, herbicídy, pesticídy, alebo zvyšky liekov, čím sa podstatne zlepší chuť a vôňa vody. Vodu je v menšom množstve možné vyčistiť pomocou reverznej osmózy umiestnenej pod kuchynský drez.
Mikrobiologická kontaminácia
Baktérie, vírusy, prvoky alebo plesne sú vo zvýšenej miere prítomné napr. v odpadových vodách z ľudských sídiel alebo v odpadoch z poľnohospodárskej výroby. Takto "znehodnotená" voda nepredstavuje pre prírodu vážne ohrozenie, pretože práve vďaka týmto mikroorganizmom sa prirodzene sama prečisťuje. Riziko tkvie v tom, že kým je fekálna kontaminácia ešte čerstvá, tak sa vo vode nachádzajú s veľkou pravdepodobnosťou aj patogénne mikroorganizmy.