Zavádzanie spotrebičov do domácností prinieslo rozsiahle zmeny v každodennom živote ľudí na celom svete. Tento článok sa zameriava na históriu a vývoj rúr na pečenie, od primitívnych metód prípravy jedla až po moderné, technologicky vyspelé spotrebiče.
Počiatky prípravy jedla
Pred 10 miliónmi rokov sa človek živil pravdepodobne rastlinami, ovocím, bylinkami a semienkami. Približne pred 3 miliónmi rokov došlo k prechodu od prevažne rastlinnej stravy na živočíšnu. Tento spôsob výživy bol bežný až do staršej doby kamennej. Ľudia tej doby, australopitekus a homo habilis, začali vyrábať prvé nástroje, kamene jednoducho opracované do tvaru hrotu. Asi pred 400 000 rokmi sa človek naučil „skrotiť“ oheň, čoho následkom bolo zlepšenie prípravy jedál a znamenalo začiatok vývoja kultúry stolovania. Prvotnopospolné kmene kuchyňu ešte nepoznali. Mäsovú stravu si pripravovali na primitívnom ohnisku, pretože spoznali, že na ohni upečené mäso je chutnejšie ako surové.
Pred 40 000-8 000 rokmi ľudia dokázali založiť oheň s pomocou lukového vrtáka, dlabaním vyrobiť primitívne člny, zdokonalili zbrane, začali používať luk, dokázali zhotoviť nástroje z viacerých súčastí, zhotoviť odevy z koží, ktoré zošívali šľachami, začali pliesť košíky. Dokázali vyrobiť aj hlinené nádoby, čo im umožnilo dokonalejšiu úpravu jedla.
Asi pred 10 000 rokmi došlo k ďalšej zmene stravovacích pomerov. Prechod z prevažne živočíšnej potravy na prevažne rastlinnú umožnilo plánovité pestovanie obilnín (pšenicu a jačmeň), ktoré sa v tej dobe objavilo. Človek sa usadil a postupne začal okrem obilnín pestovať aj strukoviny. Z tohto obdobia pochádzajú vyobrazenia primitívnych pluhov používaných v Mezopotámii. Pluhy boli drevené a ťahal ich sám roľník. O ľuďoch tejto juhoázijskej civilizácie hovoríme ako o prvých majstroch v príprave jedál. Vďaka rozvoju obchodných stykov prenikalo postupne vtedajšie kuchárske umenie z Ázie do Egypta, Grécka a Ríma. Pochádzajú egyptské jednoramenné váhy a sada závaží z vápenca.
Starovek a stredovek: Rozvoj kuchárskeho umenia
Z roku 1600 p.n.l. pochádza skutočne doložená prvá písomná zmienka o šafráne. V tomto období sa zintenzívnila roľnícka produkcia potravín. Gréci a Rimania veľmi dôsledne dbali na kultúru stolovania. Dôkazom o tom sú archeologické vykopávky, ktoré potvrdili, že mali už osobitné miestnosti na jedenie, používali nádoby z pálenej hliny, neskôr bronzu a zo skla a mramorové poháre. V celom antickom svete sa za korenie platilo zlatom. Jeho použitím sa jedlá stali chutnejšími, dali sa obmieňať aj konzervovať. Starovekým Grékom sa pripisuje aj vynález kysnutého chleba. Bochníky chleba sa našli aj v zrúcaninách Pompejí. Gréci už poznali väčšinu nášho dnešného sortimentu korenín. S prenikaním gréckej kultúry sa šírilo kuchárske umenie aj do Ríma a už v 3. storočí p.n.l. dosiahlo svoj vrchol. Už roku 25 p.n.l. Rimania dokonca ako prví korenie aj pestovali. V záhrade legendárneho panovníka Lukula, presláveného usporadúvaním niekoľkodňových hostín, pestovalo sa niekoľko druhov korenín. Lukulov hlavný kuchár jedlá bohato korenil. Z 9. storočia p.n.l. pochádzajú písomné pramene, ktoré sa zmieňujú až o 600 rastlinách, koreninách a drogách. Okolo roku 100 p.n.l. začali Rimania používať pri stolovaní nôž. Okolo roku 100 n.l. Rimania prestierali na stôl aj obrus, ale tento zvyk čoskoro zanikol. V čase Rimanov mal obrus nielen praktický význam, ale aj symbolický. Bol symbolom mieru. V 4. storočí vojaci gréckeho kráľa Alexandra priniesli zo svojich výprav do Ázie malé zrnká, páliace na jazyku ako oheň. Nazvali ich „Peperi“. Peržania ich volali „pippari“ a Indovia „pippali“. Vo všetkých prípadoch išlo o dnešné čierne korenie. Keď bol vizigótsky kráľ Alarich so svojou družinou pred bránami Ríma, pokúšali sa Rimania vykúpiť zlatom, hodvábom a 3000 funtami korenia. No keďže dobyvateľ požadoval viac korenia a nedostal ho, dal mesto vydrancovať. V 6. storočí sa uskutočnili prvé výpravy na Ďaleký východ. Písomnú správu o nich nám zanechal z roku 530 obchodník a neskôr mních Kosmas Indiopleustes v knihe Topographia Christiana. Jeho opisy ciest pôsobili až neuveriteľne a senzačne. Šokovali aj jeho poznatky z ďalekej Číny, Indie, Cejlónu, Perzie a Etiópie.
Prečítajte si tiež: Ohrievacie rúry do kuchyne
Na začiatku stredoveku ľudia jedli väčšinou zeleninové jedlá vo forme placiek. Veľkú zásluhu na rozvoji kuchárskeho umenia mali kláštory. Mnísi prišli na mnoho úprav jedál z rýb a vajec, vedeli variť zeleninové polievky a pivo a prešovať hrozno na víno. Z tohto obdobia sa zachoval aj recept najslávnejšieho kuchára stredoveku Guillauama Tirella-Tailleventa na tzv. Na veľkých stredovekých hostinách sa jedlo zásadne rukami. Jedlá stolujúci vyberali zo spoločnej misy nožom a potom dávali do úst prstami. V 10. storočí sa začal pri stolovaní znova používať obrus. Obrúsky sa takisto používali iba výsadne v „lepších rodinách“. Šili sa z textilu. Na hostinách rímskych zbohatlíkov sa používali na utretie úst po jedle a na stieranie potu z čela. V celom prvom tisícročí n.l. obchod s korením držali pevne v rukách arabskí obchodníci. Svoje pozície si bránili i mocensky, vybudovali si oporné body na Ďalekom východe. Hlavným centrom obchodu s koreninami v tom čase bola Alexandria a neskôr Konstantinopol, dnešný Istanbul. V 11. storočí na miniatúrach z tejto doby sú prvý raz zobrazené vidličky na napichnutie mäsa pri jedle. V 14. a 15. storočí, navzdory cenám, spotreba korenia nadobudla obrovské rozmery. Bol až stokrát väčšia ako v súčasnosti. Európsky obchod ovládli hlavne benátski kupci, ktorí korenie do Benátok privážali po mori a predávali okolo Stredozemného mora, udávali jeho ceny a bohatli. Korenie, predovšetkým čierne, bolo meradlom bohatstva. Majetní feudáli ho v svojich príbytkoch pohadzovali i po zemi, aby tak dokázali svoju zámožnosť. Úmerne s dopytom rástli aj ceny korenia. Približne v polovici 15. storočia, keď Turci obsadili arabské obchodné cesty, ceny korenia stúpli tak, že tento tovar bol aj pre majetných nedosiahnuteľný. Bolo treba hľadať iné pramene. Tejto skutočnosti sa dajú pripisovať aj zámorské objavy. Kolumbus hľadal „krajinu, kde rastie korenie“, a objavil Ameriku. Vasco de Gama oboplával Afriku a vrátil sa domov s nákladom korenia. Do dejín gastronómie sa zapísal, keď na indonézskych ostrovoch objavil muškátovník.
V neskorom stredoveku došlo k poklesu vysokej spotreby mäsa. Roku 1477 vyšla prvá tlačená kniha venovaná chémii. V 15. storočí dosiahla talianska kuchyňa najväčší rozmach. K hygienickému stolovaniu významne prispelo používanie vidličiek. V tej dobe sa začali sa používať na kráľovských dvoroch. Prvé sa podobali akýmsi kliešťam. Rýchle rozširovanie vidličky podnietila najmä móda naberaných golierov - boli v móde až tak veľmi veľké, že dať jedlo do úst bez vidličky s dlhou rukoväťou bolo takmer nemožné. Podobné platilo aj pre obrúsky.
Novovek: Objavovanie a inovácie v kuchyni
Portugalcov, ktorí sa snažili získať monopol na obchod s korením, nasledovali po novoobjavených vodných cestách Holanďania a Angličania, neskôr aj Francúzi. Roku 1521 našiel poručík Sebastin del Cano ostrov plný klinčekov. Toto vzácne korenie o váhe 26 ton naložil na lode a vrátil sa do Európy. Roku 1559 začala panovať vo Francúzsku Katarína Medicejská, ktorej sa pripisujú zásluhy o rozvoj francúzskej kuchyne, a ktorá pozvala slávnych talianskych kuchárov šíriť po Francúzsku „jemné kuchárske umenie“. Preto francúzsku kuchyňu dlho ovplyvňovala talianska kuchyňa, ale napriek tomu sa vyvíjala osobitne, až sa po čase spod vplyvu talianskej kuchyne celkom vymanila. Tak vznikla klasická francúzska kuchyňa. Kuchári dbali najmä na jemnosť, chuť a rozmanitosť jedál, vymýšľali ustavične nové a nové kuchárske recepty a nové spôsoby úpravy jedál. Na ich prípravu používali najčastejšie nové suroviny, okrem domácich aj dovážané zo zámoria. Koncom 16. storočia sa začali fľaše s vínom uzatvárať korkovou zátkou. Roku 1602 Holanďania založili vlastnú námornú spoločnosť, Východoindickú holandskú spoločnosť. Tá sa postupne rozrastala, o čom svedčí aj jej desaťtisíc lodí v roku 1614. Holanďania postupne ovládli trh s klinčekmi a muškátovým korením.
Roku 1670 Francúz G. P. Roku 1679 si dal vo Veľkej Británii patentovať francúzsky inžinier Denis Papen parný zahusťovač. Roku 1683 bola vo Viedni otvorená prvá kaviareň na svete. Kaviarnikom v nej bol Franz Georg Kolschitzky. Recept na kávu doviezol z Turecka a časom ho prispôsobil európskej chuti - začal ho sladiť a pridávať mlieko. V 17. storočí vyrobili vo Francúzsku prvú zmrzlinu v Európe. Angličania sa pôvodne uspokojili sa zo značnými dodávkami korenia od svojho najslávnejšieho korzára Francisa Drakea. Ich príklad nasledovalo Francúzsko a obsadilo ostrovy Mauritius a Réunion. Sopečná skala nachádzajúca sa asi tisíc km na sever od Austrálie a pozostávajúca zo šiestich ostrovčekov súostrovia Banda Islands. Oriešok aj muškátový kvet z Runu predávali kupci v Konstantinopole a prísne strážili tajomstvo jeho pôvodu. V Londýne sa predával za 600krát vyššiu cenu, za akú ju kupci na Rune kúpili. Preto vraj vtedajší britskí obchodníci dali prísne strážiť robotníkov pri vykladaní muškátového korenia a od ich zamestnávateľa si vymohli pre nich špeciálne pracovné kombinézy bez vreciek. Nakoniec sa kvôli oriešku rozpútal roku 1616 medzi Angličanmi a Holanďanmi boj o ostrov Run. Roku 1700 panovník Leopold I. Postupne sa do histórie gastronómie zapisovali mnohí slávni majstri-kuchári, ako boli Antoin Carêm, Prosper Montagne, Pierre de Lune a kráľ kuchárov August Escoffier, ktorému za kuchárske umenie udelili grófsky titul. Moderné vedecké smery v gastronómii uplatňoval francúzsky právnik a filozof Brillant-Savarin. Vynikajúcim kuchárskym majstrom na kráľovských dvoroch bol Luis Béchamel, ktorý napísal mnoho kuchárskych receptov. Z roku 1740 pochádza cisársky ceremoniál, ktorý informuje o požiadavkách, ktoré sa vyžadovali od hostí počas stolovania. V zastúpení portugalského kráľa markíz de Pombal založil Asociáciu pestovateľov hrozna v Alto Douro, ktorá mala kontrolovať kvalitu, ceny a vývoz vína. O rok neskôr, v roku 1757 v strednej časti povodia rieky Duoro, nechal označiť veľkými kamennými (žulovými) pätníkmi oblasť s vinicami klasifikovanými podľa kvality vína. V 18. storočí boli vyrobené prvé šľahače. Išlo o jednoduché drôtené sľučky pripojené k držadlu.
19. a 20. storočie: Mechanizácia a elektrifikácia
Začiatkom 19. storočia boli vyvinuté spôsoby uschovania potravín v uzavretých nádobách. V prvej polovici 19. storočia vďaka objavom nemeckého chemika J. Liebiga zaznamenávame prvé vedecké poznatky z oblasti gastronómie. Liebig v strave definoval základné živiny - bielkoviny, tuky a nerastné látky. Roku 1843 bola cena korenia najnižšia v dejinách. Funt čierneho korenia stál vtedy na newyorskej burze 2,88. Roku 1851 v meste Bendig (štát Viktória) austrálsky tlačiar James Harrison, emigrant zo Škótska, zostrojil chladiaci okruh, ktorým ochladil budovu miestneho pivovaru. Ako chladniacu náplň použil éter. Využil princíp, ktorý objavil pri čistení kovových písmen éterom. Roku 1853 prvýkrát na svete pripravil zemiakové lupienky George Crum. Podľa tradovanej historky to bola reakcia na neustále sťažnosti istého zákazníka, že vysmážané zemiakové hranolčeky sú príliš hrubé. Takže zemiaky nastrúhal na tenké kolieska a tie opražil na oleji. V roku 1863 sa narodil zakladateľ oddelenej stravy, americký lekár Dr. Howard Hay. Keď ochorel na ťažkú a nevyliečiteľnú chorobu obličiek, presedlal na celkom inú stravu akú jedol dovtedy. Nekombinoval sacharidové a bielkovinové potraviny a úspech sa dostavil. Dr. Hay sa dožil úctyhodných 74 rokov (zomrel v roku 1940). V roku 1886 zostrojil Benjamín How umývačku riadu. Harrisonov nápad inšpiroval prvú plavbu chladiarenskej lode SS Strathleven s nákladom mäsa z Austrálie do Londýna. Okolo roku 1891 boli predané prvé elektrické varné kanvice vyrobené americkou spoločnosťou Carpenter Manufacturing Company (topnú špirálu mali uloženú na vonkajšej strane kanvice). V roku 1893 bola na svetovej výstave v Chicagu predvedená umývačka riadu W. Cockranovej. Išlo o vylepšený model z roku 1889. V roku 1886 zaregistrovali na patentovom úrade značku Coca-Cola. Koncom 19. storočia popri všetkých kladoch francúzskej kuchyne niektorí kuchári v úsilí po nadmernej ctižiadosti zachádzali až do extrémov. Zdobili napríklad misy nepoužívateľnými ozdobami, predovšetkým soškami z vosku, umelými kvetmi a pod. Proti extravagantnosti namietali August Escoffier a Prosper Montagne. Propagovali zdobiť jedlá len používateľnými ozdobami, pričom odporúčali všetky zložky jedla „harmonicky ladiť, vkusne zdobiť a podávať“. Vo Francúzsku teda vynikla nielen príprava jedál, ale dbalo sa aj na stolovanie, ktoré malo v tom čase vysokú úroveň.
Prečítajte si tiež: Ochutnajte svet prostredníctvom pizze
V roku 1902 vyvinul americký inžinier Willis Carrier prvú skutočnú klimatizáciu. V roku 1913 britský metalurg Harry Brearley objavil nerezovú oceľ. Išlo o náhodu. Až roku 1914 boli objavené vitamíny. V roku 1923 švédski inžinieri Balzer von Platen a Carl Munters uviedli na trh prvú domácu elektrickú chladničku. Roku 1946 si nechal Percy Spencer patentovať princíp mikrovlnej rúry/zariadenia na mikrovlnný ohrev potravín. V roku 1949 jeho spoločnosť už na trh dodávala mikrovlnné rúry. Roku 1955 otvoril svoju prvú reštauráciu McDonald's v Des Plaines v Illinois Ray Kroc.
Rúry na pečenie v 20. storočí: Od jednoduchosti k inováciám
Až do 20. rokov 20. storočia sa na všetko varenie používalo drevo alebo uhlie. Okrem potenciálneho nebezpečenstva spojeného s týmito metódami varenia - obzvlášť v malých kuchyniach - varenie trvalo veľmi dlho. V roku 1926 prišiel Siemens na trh s prvou "rúrou na pečenie". Išlo o rúru obalenú ohrevnou špirálou. Počas 20. rokov 20. storočia bola elektrina v domácnostiach stále bežnejšia. To spôsobilo revolúciu v chode domácností a do značnej miery to uľahčilo každodenný život. Elektrina prispela aj k rozširovaniu škály domácich spotrebičov.
Nevyhnutnou súčasťou používania rúr na pečenie bolo ich čistenie silnými a často škodlivými čistiacimi prostriedkami. To však platilo len do roku 1973, kedy inžinier Josef Ackermann vynašiel elektrickú rúru na pečenie s funkciou pyrolýzy. Tento automatický proces značne uľahčil čistenie rúry na pečenie bez nutnosti použitia čistiacich prostriedkov.
V 80. rokoch 20. storočia sa domáce spotrebiče Siemens boli o krok vpredu a vyvinuli vstavané domáce spotrebiče. To zmenilo usporiadanie a štýl kuchyne a zaviedlo éru, v ktorej začal na význame získavať okrem funkčnosti aj dizajn.
21. storočie: Inteligentné spotrebiče a prepojená domácnosť
- storočie prinieslo IoT (internet vecí), ktorý zmenil naše možnosti networkingu. Fyzická vzdialenosť prestala byť akoukoľvek prekážkou. Svet je stále prepojenejší a komunikácia vstupuje na všetkých úrovniach do novej éry. Keď Siemens v roku 2014 zaviedol prvé domáce spotrebiče s technológiou Home Connect, prišla nová forma komunikácie aj do našich domovov.
Jednou z kľúčových priorít pre každého výrobcu spotrebičov bola a stále je energetická účinnosť. V roku 2008 prišla technológia sušenia Zeolith® pre umývačky riadu.
Prečítajte si tiež: Časový spínač na rúre Beko: Návod
V roku 2007 prišiel chytrý telefón, ktorý znamenal revolúciu celého mobilného trhu.
Značka MORA: Príbeh kvality a tradície
História vzniku výroby domácich spotrebičov v Mariánskom Údolí siaha už do obdobia pred dvoma storočiami. Firmu MORA budovali dedovia našich otcov, naši otcovia a dnes históriu firmy budujeme my. Značka MORA bola a je synonymom kvality a umu českých ľudí. V tomto roku bola zavedená patentovaná výroba kachlí Meteor na tuhé palivo, ktorých bolo v rôznom prevedení vyrobených do r. Zavedena výroba plynových automatických praček Moretta a výroba nových kombinovaných elektro-plynových sporáků MORA 3. Bola vyvinutá a zahájená výroba nových sporákov 4. Firma MORA MORAVIA sa stala členom skupiny Gorenje. V tomto roku boli uvedené na trh nové sporáky 5. MORA začína používať nový komunikačný koncept a claim MORA. Značka MORA oslavuje v tomto roku 195 rokov svojej existencie.