Michal Škorec, jedno z najuznávanejších mien slovenskej gastronómie, sa ku kuchárskemu umeniu dostal vskutku netradične. Jeho príbeh je dôkazom, že inšpirácia môže prísť z najneočakávanejších zdrojov. Od skromných začiatkov v maminej kuchyni až po pôsobenie v luxusnom poľovníckom zámočku, Škorec prešiel dlhú a pozoruhodnú cestu.
Hokejová motivácia
Ak sa pýtate na kuchárske začiatky Michala Škoreca, len sa usmeje. Spomína, že keď si dal prihlášku na učebný odbor kuchár, celá rodina sa čudovala. Jeho rozhodnutie ísť študovať za kuchára totiž motivoval hokej. Ako dieťa bol zapálený hokejový brankár a veľký hokejový fanúšik. Žigo Pálffy, jedna z našich hokejových legiend, ktorý v tom čase hral v Trenčíne, teda neďaleko Bánoviec nad Bebravou, odkiaľ Michal pochádza, sa vyučil za kuchára. Tak si mladý Bánovčan povedal, že bude kuchárom ako jeho idol. Toto rozhodnutie sa ukázalo ako správne.
Prvé kuchárske kroky
„Škola ma zaujala hneď. Chodili sme vtedy každý druhý týždeň na prax a mal som šťastie, že sme tam len neumývali riad alebo neškrabali zemiaky. Postupne nás zapájali do chodu kuchyne, takže kto chcel, mohol naozaj napredovať,“ spomína Michal na svoje začiatky. Už ako 16-ročný pomáhal variť na svadbách. S hokejom vďaka svojmu kuchárskemu umeniu kontakt nestratil. Hokejový klub Dukla Trenčín bol liahňou slovenských hokejových hviezd a Michal Škorec pôsobil okrem krátkej prestávky vždy v okolí Trenčína. Chýr o jeho kuchárskom umení sa dostal až k hokejistom, ktorí sú už roky jeho častými hosťami. Pripravoval napríklad aj oslavu štyridsiatky slávneho Mariána Hossu.
Gašperov Mlyn a cesta k vyššej gastronómii
Ďalším dôležitým míľnikom v jeho kariére bolo pôsobenie v Gašperovom Mlyne v Batizovciach. S úsmevom spomína, že keď prvýkrát volal s manažérkou reštaurácie, spýtal sa, kde tie Batizovce vlastne sú, či niekde pri Komárne. Ako čerstvo rozvedený sa odsťahoval z Bánoviec do Batizoviec. „Boli to veru pionierske časy.“ Jeho práca a odhodlanie priniesli ovocie - Gašperov Mlyn sa stal vyhľadávanou reštauráciou. Reštaurácia sa dostala aj do bedekrov a jej šéfkuchár účinkoval v televíznych programoch o varení aj v ďalších médiách.
Návrat domov a nové výzvy
Po úspešnom pôsobení v Gašperovom Mlyne sa Michal rozhodol vrátiť sa domov, do Bánoviec. „Mali sme malú reštauráciu, pripravovali sme aj gastronomické plesy, kde som pozýval najlepších slovenských šéfkuchárov a hral nám tam napríklad aj Čechomor či Robo Papp. Lístky sa vždy predali za týždeň. Po niekoľkých rokoch sme však skončili, pretože majiteľ priestorov nám stále zvyšoval nájom a už sme to nevedeli uniesť.“
Prečítajte si tiež: Chutné a zdravé plnené cestoviny bez mäsa
Antonstál: Gastronómia v lone prírody
Jeho momentálne pôsobisko je pre niekoho možno nezvyčajné - je to poľovnícky zámoček Antonstál hlboko v lesoch nad Nemšovou. V krásnom odľahlom prostredí by ste špičkovú gastronómiu asi nečakali. Michal tu pôsobí už niekoľko rokov a hovorí, že sa rozhodne nenudí, ponúk majú dokonca viac, ako stihnú vybaviť. Usporadúvajú firemné akcie, oslavy, degustačné večere, svadby, luxusné poľovačky s degustáciami… V rámci neho pripravuje pre hostí, ktorí si kúpia degustáciu, špeciálne trojchodové menu. Tento rok k nemu navyše pridal aj svoju špecialitu - štrúdľu s banánom a s čokoládou a zaradili sa tak do trojice najúspešnejších festivalových reštaurácií na celom Slovensku.
Varenie pre malých gurmánov
Uznávaný šéfkuchár však nevarí len záujemcom o výborné jedlo, poľovníkom či svadobčanom. Od apríla sa zámoček mení na školu v prírode a v lete na letný tábor a malých stravníkov má na starosti tiež Michal Škorec. Hovorí, že zavďačiť sa im je náročnejšie ako dospelým gurmánom, keďže dnešné deti majú k jedlu množstvo výhrad a zjedia akurát špagety, kurací perkelt alebo ryžu so šťavou.
Kuchár s husľami v ruke
Inokedy sa premieňa z kuchára na hudobníka. Keďže strýko bol muzikant, učil sa aj malý Michal hrať na husliach. Na trénovanie síce čas nemá, ale ak je príležitosť, rád si na nich aj teraz zahrá. „Kolega hrá na heligónke a niekedy, keď je dobrá nálada a v kuchyni sme skončili, hosťom aj zahráme. Raz tu bola akcia, kde mali aj svoju kapelu.“
Prekvapenia na tanieri
Svojich hostí rád prekvapuje, a to najmä tým, že klasickým jedlám, ktoré všetci poznáme, dáva netradičný vzhľad alebo ich pripraví trochu inak. A s hustým zaúdeným zemiakovým krémom. S úsmevom spomína, ako jednému váženému hosťovi servíroval ako prílohu tarhoňu. „Všimol som si, že mu stuhli črty, ale nič nepovedal. Až potom sa priznal, že tarhoňu neznáša, ale takto pripravenú ju nikdy nejedol. Urobil som ju totiž na spôsob rizota. Dal si ju, aj keď k nám prišiel druhýkrát,“ spomína Michal.
Divina bez obáv
V menu, ktoré na akciách ponúkajú, je aj veľa diviny. Niektorí ľudia majú pred ňou rešpekt, kvôli parazitu - svalovcu. M. Škorec však vysvetľuje, že u nich sa nemajú čoho obávať. Všetko mäso musí byť skontrolované a parazitom je ohrozená najmä diviačia zver. Z jeleňa je však absolútne bezpečné. Je to preto, lebo jeleň je bylinožravec, navyše je veľmi prieberčivý a nezje ani seno, ktoré sa mu nepozdáva.
Prečítajte si tiež: Ako pripraviť bravčové mäso so šampiňónmi
Peter Barnišin už ďalej nebude viesť slovensku reprezentáciu v malom futbale
Skončil po vzájomnej dohode. Ovládla však medzinárodný turnaj EMF Nations Games, a to v roku 2024 v Galante aj v roku 2025 v Košiciach. V súťažných zápasoch na lavičke reprezentácie mal Barnišin bilanciu 12 víťazstiev a 3 prehry. "Chcel by som sa veľmi pekne poďakovať Slovenskému zväzu malého futbalu za príležitosť viesť národné mužstvo. Bola to pre mňa veľká česť. Od môjho nástupu na trénerskú lavičku som od všetkých ľudí, s ktorými som spolupracoval, cítil maximálnu podporu a snahu posúvať malý futbal vpred. Z môjho pôsobenia si odnášam do ďalšej kariéry veľké množstvo skúseností. Počas celého pôsobenia vládla v národnom tíme skvelá atmosféra. S realizačným tímom a hráčmi sme vytvorili skvelú partiu. Veľmi ma mrzí, že nám tohtoročné majstrovstvá sveta výsledkovo nevyšli a fanúšikom sme nepriniesli odmenu za podporu, ktorú sme od nich cítili. Malý futbal, rovnako ako iné športy, vie byť však nevyspytateľný. Napriek tomu, že sme s oboma finalistami dokázali mesiac pred podujatím zvíťaziť, na samotnom šampionáte sa nám pôsobenie bohužiaľ nevydarilo. Malému futbalu prajem do budúcna len to najlepšie a držím palce môjmu nasledovníkovi. "Chcem sa poďakovať Petrovi Barnišinovi a jeho celému realizačnému tímu za prácu počas uplynulých dvoch reprezentačných cyklov. Ako celý tím odviedli tvrdú a poctivú prácu. Je však veľká škoda pre všetky strany, že sľubne vyzerajúce prípravy v oboch cykloch sa výsledkovo neprejavili aj na vrcholných podujatiach. Ešte pred troma mesiacmi sme porazili Azerbajdžan, ktorý sa stal majstrom sveta a dnes informujeme o zmenách na trénerskom poste. Taký je však šport. Do budúcej trénerskej kariéry prajem Petrovi Barnišinovi množstvo úspechov.
Nový album skupiny Hrdza
Album skupiny Hrdza vychádza vo formáte CD a digitálnej forme vo všetkých streamovacích službách. V decembri vyjde aj na vinyle. Práca na albume sa začala ešte v roku 2019. Väčšina piesní však bola skomponovaná a nahraná počas pandémie. To sa odrazilo aj na piesňach, personálnom zložení a celkovom zvuku albumu. Zaujímavosťou je, že väčšina skladieb vychádza na albume vo svojej pôvodnej demo podobe. „Viac ako členovia kapely bola do albumu zapojená moja rodina, manželka Zuzka a naše tri dcéry. Najmä najmladšia, Lada, si pospevovala moje nápady a hneď bolo jasné, čo bude hitom,“ začal svoje rozprávanie o albume Slavomír Gibarti a pokračoval: „Keď prišla pandémia presťahovali sme sa do jednoizbovej chalupy v horskej dedinke pri Prešove. Preto inšpirácia prichádzala práve od rodiny. Veľký vplyv na zrod niektorých piesní, ako aj konečnú podobu iných, mal tiež náš priateľ Jaroslav “Jaris” Vaľko, ktorý nám točí klipy. Ako všetci v tej dobe, boli sme navzájom odizolovaní. Do štúdia som chodil iba sám, nahrával piesne na všemožných nástrojoch a iba občas jednotlivo zavolal iného člena kapely. Je to album, kde až v šiestich piesňach spievam sólo ja a tiež hrám na mnohých nástrojoch. Veľmi pozitívnu odozvu má video úvodnej piesne albumu Horela ľipka, ktoré sa od svojho zverejnenia objavuje na popredných priečkach trendov na YouTube. „Je to príbeh o neopätovanej láske na pozadí oslavy letného slnovratu a jánskej vatry. Veľkoklip, na ktorom sa priamo podieľalo viac ako 160 ľudí, sa natáčal pri obci Podhradík na prelome júla a augusta ešte v roku 2021,“ prezradil líder S. Gibarti. „Prvá a posledná pesnička na albume je v podstate rovnaká melódia. Skladbu Ňebudzem dobri som dal aj do molu aj do duru. Nášmu akordeonistovi Matejovi sa mólová veľmi nepozdávala, tak Ňebudzem dobri zostala v dure. Jarisovi sa však veľmi zapáčila aj molová verzia a ešte v ten istý deň pri rezaní dreva na záhrade som pre ňu našiel nový text. Tak vznikla pieseň Horela ľipka,“ povedal. Tieto dve skladby znejú odlišne, aj keď majú v podstate rovnakú melódiu. „Mne vôbec nepripadajú rovnaké a ani bežnému poslucháčovi by to nenapadlo. Novinkový album obsahuje dvanásť piesní prevažne z dielne Slavomíra Gibartiho. Sedem skladieb je plne autorských a zvyšných päť je inšpirovaných ľudovou tvorbou (Horela ľipka, Jabĺčko, Vretienko, Beťar ďivka a Ňebudzem dobri). Každá pieseň má svoj príbeh, kým sa pretaví do konečnej podoby. „Inšpirujú ma ľudia, okolo ktorých sa pohybujem. Text piesne Dva stromy mi dal popradský pesničkár Števo Šanta na koncerte asi pred desiatimi rokmi. Zapáčil sa mi, ale kým sa pieseň dostala na album ubehlo desať rokov.“ Naopak, iné nahrávky sa rodia veľmi rýchlo. „Mal som jednoduchý hudobný nápad na báseň od slovenskej poetky Maši Haľamovej. S gitarou a našou speváčkou Baškou som ju stručne nahral na mobil. Bol január, náhodou som ju pustil Jarisovi a nadchlo ho to tak, že už o týždeň sme točili klip na bežkách v Ždiari. Nahrávanie začalo asi o mesiac neskôr a počas experimentovania v štúdiu dospela rýchlo do svojej konečnej podoby,“ povedal Slavomír Gibarti. Spoluautorom piesne Čo, hej je Martin Husovský. Ten napísal základnú melódiu pre inscenáciu hry Podivuhodný skon sedliaka Škorca od Jonáša Záborského. Hru režíroval Michal Náhlík pre Divadlo Jonáša Záborského v Prešove. Prezradil, že počas pandémie sa členovia kapely snažili dodržiavať pravidlá a aj kvôli svojim rodinám sa nestretávali osobne. Líder si splnil starý sen, že si nakúpil z celého sveta rôzne hudobné nástroje: „Boli to rôzne etno bubny a strunové nástroje ako ruská domra, grécka baglamas, tzouras … netradičné a málo známe nástroje. Niektoré som si veľmi obľúbil a začal som na nich cvičiť. Album Čo mi je, to mi je je teda založený na iných zvukoch. Slavomír Gibarti chodieval do štúdia takmer denne sám. „Martin Migaš, s ktorým nahrávam dlhé roky, pracoval počas pandémie len za podmienky, že do štúdia budeme chodiť jednotlivo, nie celá kapela. Piesne som začal točiť tak, že som najskôr nahral základný spev s gitarou, potom basu, bubny, potom ďalšie gitary. A keď mi demo znelo dobre, tak som zavolal ďalších hudobníkov. Samostatne Dominika Maniaka s husľami alebo Mateja Palidraba na akordeóne, potom prípadne bubeníka alebo basgitaristu, keď som chcel prehrať moje výkony,“ rozprával o nakrúcaní. Niektoré skladby však ostali v tej pôvodnej, demo podobe, kde väčšinu nástrojov hral on sám. „Tento album sa líši od tých predchádzajúcich. Teraz sme netvorili spoločne. Teraz to bolo viac individuálne,“ dodal.
Prečítajte si tiež: Jednoduché recepty: Pečené zemiaky s kuracím