Zemiaky, dnes základná potravina v mnohých krajinách sveta, prešli dlhú a zaujímavú cestu, kým sa stali súčasťou nášho jedálnička. Ich príbeh sa začal v Južnej Amerike a postupne sa rozšírili do celého sveta, vrátane Slovenska. Tento článok sa zameriava na históriu pestovania zemiakov na Slovensku, ich príchod, rozšírenie a význam v kontexte slovenskej kultúry a poľnohospodárstva.
Pôvod a rozšírenie zemiakov v Južnej Amerike
Zemiaky pochádzajú z oblasti Ánd v Južnej Amerike, konkrétne z územia dnešného Peru a Bolívie. Domorodí obyvatelia, ako napríklad Inkovia, ich pestovali už pred tisíckami rokov. Zemiaky boli pre nich dôležitým zdrojom potravy a energie, a to najmä vďaka svojej schopnosti rásť v náročných podmienkach vysokohorského prostredia. Inkovia vyvinuli rôzne techniky pestovania a konzervovania zemiakov, ktoré im umožňovali prežiť v drsných podmienkach.
Príchod zemiakov do Európy
Do Európy sa zemiaky dostali v 16. storočí, po príchode španielskych conquistadorov do Južnej Ameriky. Španieli si všimli, že zemiaky sú pre domorodých obyvateľov dôležitým zdrojom potravy, a tak ich začali dovážať do Európy. Spočiatku však zemiaky neboli v Európe veľmi populárne. Ľudia ich považovali za zvláštnu a neznámu plodinu, a preto ich konzumovali len zriedka. Okrem toho sa šírili aj rôzne povery a mýty o zemiakoch, ktoré odrádzali ľudí od ich konzumácie.
Postupné prijatie zemiakov v Európe
Trvalo niekoľko storočí, kým si zemiaky získali popularitu v Európe. Jedným z dôvodov bol hladomor a nedostatok obilia, ktorý postihol Európu v 17. a 18. storočí. Zemiaky sa ukázali ako plodina, ktorá dokáže rásť aj v menej úrodných pôdach a v chladnejšom podnebí, a preto sa stali dôležitým zdrojom potravy pre chudobnejšie vrstvy obyvateľstva. Ďalším faktorom, ktorý prispel k popularite zemiakov, bola ich vysoká nutričná hodnota. Zemiaky obsahujú množstvo vitamínov, minerálov a vlákniny, a preto sú dôležitou súčasťou zdravej výživy.
Príchod zemiakov na Slovensko
Na Slovensko sa zemiaky dostali ešte neskôr, pravdepodobne okolo roku 1654. Prvýkrát sa o nich zmienil až mních Cyprián z Červeného Kláštora v Pojednaní o poľnohospodárstve na Spiši z roku 1768. Iná zmienka z roku 1786 hovorí o tom, že zemiaky na územie Spiša priniesli tamojší rodáci študujúci na univerzitách v západnej Európe. Tomáš Šváby, jeden z týchto študentov, nechal zemiaky rozmnožiť vo Veľkej Lesnej. Odtiaľ potom vzišlo ľudové pomenovanie zemiakov - „švábka“, s ktorým sa aj v súčasnosti ešte môžeme stretnúť.
Prečítajte si tiež: Všetko o nočnom vlaku Viedeň - Hamburg
Napriek tomu sa zemiaky na Slovensku udomácňovali len veľmi pomaly. Ľudia boli voči novej plodine opatrní, najmä preto, že ich prežitie záviselo od vlastnej poľnohospodárskej produkcie. K rozšíreniu pestovania zemiakov prispela až katastrofálna neúroda obilia v rokoch 1771 až 1773. Až nasledujúce poľnohospodárske reformy panovníčky Márie Terézie presadili pestovanie nových plodín - zemiakov, kukurice, tabaku, ďateliny. Ukázalo sa, že závislosť na jednom druhu plodiny je nebezpečná, a tak zemiaky začali získavať na popularite.
Rozmach pestovania zemiakov na Slovensku
Skutočný rozmach pestovania zemiakov nastal až na začiatku 19. storočia v severných oblastiach Slovenska. Chladnejšie podnebie a menej úrodná pôda v týchto oblastiach nepriali pestovaniu obilia, no zemiakom vyhovovali. Zemiaky sa postupne stali jednou z hlavných zložiek výživy obyvateľstva a vyslúžili si označenie „druhý chlieb“. V rokoch 1842 - 1848 došlo k dočasnému útlmu produkcie zemiakov.
Zemiaky ako súčasť slovenskej kultúry a kuchyne
Postupom času sa zemiaky stali neoddeliteľnou súčasťou slovenskej kultúry a kuchyne. Používajú sa na prípravu rôznych tradičných jedál, ako sú zemiakové placky, knedle a polievky. Do svetovej klenotnice by pokojne mohli zamieriť liptovské šialence - baranie črevá plnené zemiakovou zmesou, švábovníky plnené bryndzou, zemiakový brmbeľ na kyslo s vajcami a kôprom, oravská šajtľava - polievka zo zemiakov, kapusty, koreňovej zeleniny a oravskej slaniny, koch na sladko - zapečené zemiaky potreté lekvárom, zemiaková baba v pekáči s cibuľou a cesnakom (v Púchove a Kočkovciach aj s krúpami či ryžou), liptovské zemiakové dolky, zemiakové pagáče alebo roláda zo zemiakového cesta s oškvarkovou plnkou, oravský podlesník a mnohé ďalšie.
Liptovské droby: Príklad regionálnej zemiakovej špeciality
Liptovské droby sú tradičným druhom jaterníc so zemiakovou náplňou, ktoré sa vyrábajú starou remeselnou metódou na území Liptova. Pozostávajú z jedinečnej korenenej zemiakovej zmesi so škvarkami, cibuľkou a cesnakom, ktorá je plnená do bravčových alebo hovädzích čriev. Nájdete ich v ponukách dobrých reštaurácií ako aj vo vybraných obchodoch a tak si ich viete pohodlne a jednoducho pripraviť aj doma, kedykoľvek na ne dostanete chuť. Liptovské droby boli oddávna obľúbenou pochúťkou obyvateľov Liptova pri rôznych oslavách, na jarmokoch alebo hodoch.
Všetko to začalo príchodom zemiakov na územie Slovenska. Zemiaky sa začali pestovať v Liptove v polovici 18. storočia. K rozšíreniu pestovania zemiakov prispela katastrofálna neúroda obilia v rokoch 1771 až 1773. Zemiaky sa postupne stali jednou z hlavných zložiek výživy obyvateľstva a vyslúžili si označenie „druhý chlieb“. Vymedzená zemepisná oblasť - Liptov bol vždy významnou zemiakarskou oblasťou Slovenska a súčasne bol sebestačný aj v chove hospodárskych zvierat, najmä ošípaných a oviec. Optimálne využitie vedľajších jatočných produktov bolo veľmi dôležité z ekonomického hľadiska pre obyvateľov Liptova. Stravovanie obyvateľstva v Liptove bolo založené na domácich potravinových zdrojoch. Jedným z nich boli zemiaky. Zemiaky sa jedli samotné ako hlavné jedlo, alebo s rôznymi prílohami. Okrem zemiakovej kaše, halušiek a koláčov zo zemiakového cesta stali sa obľúbenou pochúťkou Liptovské droby.
Prečítajte si tiež: Praktické rady pre budúcich starších súrodencov
Pre CHZO (Chránené zemepisné označenie) je typická garancia pôvodu a kvality výrobku. V prípade Liptovských drobov sa všetky fázy výrobného procesu musia uskutočniť v regióne Liptov. Liptovské droby sú v poradí len 12 výrobkom s označením CHZO na Slovensku. Tento fakt hovorí za všetko. Na začiatku, v roku 2016 vzniklo občianske združenie Liptovské droby. Táto iniciatíva postupne naberala na sile a spojila čoraz viac ľudí. Receptov na droby je v Liptove neúrekom avšak v snahe získať CHZO sa vybrala zjednotená receptúra, ktorá reprezentuje celý región.
Rodinná firma Štefan Tkáč GURMÁN je regionálny výrobca tradičnej Liptovskej špeciality. Tradícia firmy sa datuje už od roku 1965. Liptovská potravinárska spoločnosť pôsobí na trhu od roku 2010. Vyrába ošúpané surové a varené zemiaky, vákuovo balené, v rôznych tvaroch. Výrobok má valcovitý tvar. Priemer výrobku je 3 až 5 cm a je dlhý 10 až 25 cm s hmotnosťou 100 až 300 g. Črevá sa po naplnení na požadovanú dĺžku zaviažu drevenou špajdľou. Črevo tesne dolieha k náplni, ktorá je pripravená z nastrúhaných zemiakov, mletých škvariek a cibule na jemnú štruktúru a s koreninami a cesnakom. Podiel zemiakov v liptovských droboch na 1 kg je 75 - 85 % hmotnosti, škvariek 8 - 10 % hmotnosti, bravčovej masti 5 % a soli najviac do 1,7 %. Konzistencia výrobku je mäkká, povrch hladký, mierne vlhký a čistý. Farba na povrchu je svetlosivá a na priereze je sivožltá. Vôňa a chuť je zemiakovo-korenistá.
Pestovanie zemiakov na Slovensku v kontexte obcí
Obec Štôla: Príklad historického vývoja poľnohospodárstva
Obec Štôla, ktorá vznikla na mieste niekdajšieho benediktínskeho kláštora, má bohatú históriu spojenú s poľnohospodárstvom. Predchodcami dnešných obcí boli tzv. „šoltystvá“, čo boli osady drevorubačov - budúcich sedliakov. Títo drevorubači získavali poľnohospodársku pôdu klčovaním a pálením lesov. Štôla bola založená tzv. „šoltýskou kolonizáciou“, kde sedliaci-kolonisti boli oslobodení od poplatkov za užívanie pôdy.
Hospodárska situácia sa začala zlepšovať po roku 1930. V roku 1934 začala firma Baťa s výstavbou fabriky vo Svite, ako aj s výstavbou samotného mesta.
Štôla vznikla na základe kolonizácie po tatárskom vpáde po roku 1241. Pri zakladaní sedliackych usadlostí, neskorších obcí, stál na čele takzvaný „šoltýs“, obyčajne človek vyššieho postavenia, ktorý sa so zemepánom dohodol na skultivovaní určitého pustého územia. V našom regióne to bol les. V čase kolonizácie a nejaký čas po nej nejestvovalo poddanstvo. Kolonizátor - sedliak, bol slobodným človekom a keď plnil svoje záväzky voči zemepánovi mohol sa slobodne sťahovať. Kolonisti-sedliaci vlastnili obyčajne usadlosť + záhradu + malú časť pôdy (intravilán). Pôda mimo usadlosť (extravilán), nebola ich vlastníctvom. Mali k nej len zmluvný vzťah. Okrem vrstvy slobodných sedliakov a otrokov tu bola ešte málopočetná vrstva želiarov. Želiari boli asi sedliaci, ktorí prišli na usadlosti po kultivácii pôdy a tak obyčajne bývali v cudzej usadlosti a k dispozícii mali len intravilán.
Prečítajte si tiež: Rady pre budúceho staršieho súrodenca
Chotár usadlostí tvorili intravilán + extravilán + lesy a pasienky (dnešné urbárske pozemky). Usadlosti - obce, najmä v horských oblastiach, vznikajúce skôr, mali obyčajne väčší extravilán, ako „mladšie“ obce. Štôla bola vtedy založená tzv. „šoltýskou kolonizáciou“. To znamenalo, že sedliaci-kolonisti boli počas 17 rokov od začiatku kolonizácie oslobodení od poplatkov za užívanie pôdy. Počas týchto rokov sa odvádzal len „desiatok“ pre cirkev. Po 17 rokoch sa odvádzal poplatok zemepánovi a to 1 pondus striebra za každý lán a 6 denárov, ktoré sa odvádzali grófom Gottshalkovi a Frohlingovi a k tomu desiatok pre cirkev. Okrem odvádzania poplatkov a naturálií boli tu ešte robotové povinnosti. Na robotách sa pracovalo „od slnka do slnka“, čiže od východu do západu slnka. V našej oblasti to bolo asi 90 dní záprahovej roboty a 160 dní ručnej roboty za rok pre jednu usadlosť.
Postupne šľachta a zemepáni získali výkonnú a súdnu moc a postupne okliešťovali „slobodu“ sedliakov, až nakoniec sedliaci aj s bývalými otrokmi splynuli v triedu poddaných, bez možností slobodného pohybu a boli pripútaní k pôde a jej vlastníkovi. V 18. storočí prebehla v Uhorsku reorganizácia poľnohospodárskej pôdy, kedy bola pôda rozdelená do 4. akostných tried. Štôlsky chotár bol začlenený do 3. triedy, ako napr. Aj keď zrušenie poddanstva cisárom Jozefom II. v Rakúsku bolo v roku 1781 a v Uhorsku, kde politicky a územne patrilo aj Slovensko, v roku 1785, trvalo ešte viac ako 60 rokov, kým poddanstvo bolo zrušené aj fakticky. Poddaní sa stali skutočne slobodnými až zákonom platným od 1. 11. 1848. Tento zákon učinil poddaných nielen slobodných, ale získali do vlastníctva aj pôdu, ktorú mali v prenájme, bez nároku odškodniť zemepánov. Ten istý zákon zrušil aj povinnosť odvádzať desiatok cirkvi. Zrušenie poddanstva znamenalo aj slobodu sťahovania, výber povolania, právo dedenia.
Názov „urbár“ pochádza z maďarského „úr bér“ = panská mzda. Zákonom z 18. 3. 1848 a Urbárskym patentom z 2. 3. 1853 vznikla povinnosť vtedajším zemanom vyčleniť bývalým poddaným - urbarialistom, ktorí mali pred rokom 1848 usadlosť v jednotlivých obciach, zo svojho lesa a pasienkov ležiacich v chotároch jednotlivých obcí, zlomok do výšky 1/16 z výmery tejto pôdy. Tak vznikli urbárske lesy a pasienky.
Obec Lúky: História a poľnohospodárstvo
Kronika obce Lúky, prepísaná Valérom Ježovicom, poskytuje zaujímavý pohľad na život v obci v prvej polovici 20. storočia a okrajovo sa dotýka aj pestovania plodín, hoci priamo o zemiakoch nehovorí. Kronikár Rudolf Jaroušek, správca rímskokatolíckej školy, bol ustanovený za kronikára v roku 1933. Opisuje polohu obce Lúky v Púchovskej doline, medzi Púchovom a Moravou. Zmienka o úrodnosti pôdy v doline naznačuje, že aj zemiaky sa tu mohli pestovať.
Obyvatelia Lúk boli prevažne robotníci, s menším počtom roľníkov. Mnohí chodili na sezónne práce na majere, do tovární alebo na stavby. Dôležitý bol chov hovädzieho dobytka a miestna mliekareň. V obci pôsobili rôzni živnostníci: kováč, pekár, obchodníci, mäsiari, hostinskí, krajčír, obuvníci, stolári a zámočník.
Hoci kronika priamo nespomína pestovanie zemiakov, zmienka o úrodnej pôde a živobytí obyvateľov naznačuje, že zemiaky mohli byť dôležitou plodinou pre miestnych roľníkov. V kontexte ťažkých životných podmienok a sezónnych prác, ktoré obyvatelia vykonávali, zemiaky mohli predstavovať stabilný zdroj potravy a príjmu.
Súčasné trendy a výzvy v pestovaní zemiakov
V súčasnosti čelí agrosektor rôznym výzvam, ako sú vysoké ceny energií a hnojív, sucho a nedostatok krmív. Ceny hnojív vzrástli až o 300 percent, čo sa dalo premietnuť do cien plodín iba čiastočne. Sucho zredukovalo úrody kukurice i krmovín, čo si vyžiadalo nákup siláže z externých zdrojov.
Napriek výzvam sa farmári snažia hľadať riešenia a inovácie. Zefektívňujú rastlinnú výrobu, investujú do nových technológií a hľadajú možnosti na znižovanie nákladov. Dôležité je aj rozumnejšie využívanie vody a komplexná koncepcia zadržiavania vody v krajine.
Významné osobnosti a organizácie v oblasti pestovania zemiakov
Pravdepodobne prvým šľachtiteľom zemiakov na Slovensku bol rímskokatolícky kňaz Jozef Agnelli z Čár pri Senici. Začal s touto činnosťou už v roku 1872 a podarilo sa mu vyšľachtiť tri nové odrody. V roku1946 bola v Malom Slavkove pri Kežmarku založená prvá šľachtiteľská stanica, ktorá sa o dva roky neskôr presunula do Veľkej Lomnice.
Knižný spolok Zemiaky je združenie, ktoré spája záujemcov o pestovanie zemiakov a históriu ich príchodu na Slovensko.
Inšpirácia v knihách o záhradkárstve
Pre záujemcov o pestovanie zemiakov a iných plodín je k dispozícii množstvo kníh o záhradkárstve. Tieto knihy sa zaoberajú rôznymi aspektmi záhradníctva, záhradnej architektúry, pestovania rastlín a údržby záhrady. Mnohé z nich obsahujú praktické rady a postupy, ktoré pomáhajú záhradkárom dosiahnuť bohatú úrodu. Medzi najvýznamnejších odborníkov v oblasti záhradkárstva patrí prof. Ing. Ivan Hričovský, DrSc., ktorý spolu s kolektívmi ďalších odborníkov priniesol na slovenský knižný trh niekoľko pomológií a praktických príručiek.
Nutričná hodnota a využitie zemiakov
Zemiaky sú jednou z najuniverzálnejších ingrediencií v kuchyni. Po celom svete existuje nespočet spôsobov, ako ich pripraviť. Medzi najobľúbenejšie spôsoby patrí varenie, pečenie, smaženie na výrobu kaší, hranoliek, čipsov, knedlíkov a mnohých ďalších pokrmov.
Pre vysoký obsah škrobu sú zemiaky energetickou lahkostráviteľnou a dobre využiteľnou potravinou. Uľahčuje aj trávenie ťažšie stráviteľných potravín napríklad: tukov. Bielkoviny zemiakov patria k najhodnotejším rastlinným bielkovinám. Obsahujú viac ako 70 % vody. Obsah škrobu je 12 - 20 %. Obsah bielkovín je asi 1,5 %. Z vitamínov je tam vitamín C, zo skupiny B Karotén.
Zemiaky sú bohatým zdrojom vitamínu C, draslíka, vitamínu B6 a vlákniny. Jeden stredne veľký zemiak obsahuje viac draslíka než banán a môže pokryť až 30 percent dennej dávky vitamínu C - samozrejme, ak sa konzumuje so šupkou.