AC/DC sa na konci februára 1980 ocitli v ťažkej situácii. Ich prelomový album Highway To Hell prudko stúpal k miliónu predaných kusov v USA, keď ich legendárny frontman Bon Scott tragicky zomrel. Osud kapely visel na vlásku a nikto nemohol predvídať, ako sa veci vyvinú. Bratia Youngovci sa však namiesto smútku ponorili do práce a výsledok sa dostavil.
Bon Scott: Posledné dni a tragická smrť
Keď AC/DC 27. januára 1980 zišli z pódia v southamptonskom divadle Gaumont, málokto tušil, že to bol ich posledný koncert s Bonom Scottom za mikrofónom. Skupina síce ešte vystúpila 7. februára v Paríži pre televíznu reláciu "Highway To Hell", ale to už boli iba posledné záblesky legendy. Kapela bola konečne na prahu úspechu a jej členovia začínali okusovať plody ich vyše šesťročného úsilia. Život však vie znenazdajky uštedriť tvrdú ranu. A na tú osudovú, z noci z 18. na 19. februára 1980, členovia AC/DC nikdy nezabudnú.
Bon Scott mal chuť vyraziť si, a tak kontaktoval svoju ex Silver Smith, ktorá ponuku odmietla, ale dala ho dokopy s Alistairom Kinnearom. Ten s Bonom skončil v londýnskom klube The Music Machine, v spoločnosti ľudí, ktorí brali heroín - napokon, aj samotný Kinnear si privyrábal ako díler. Podľa výpovede Liz Elliotovej, ktorá sa s Kinnearom kamarátila, Alistair s Bonom v tú noc pili, Bon užil heroín, ktorý si kúpil od Alistaira, a zaspal v Alistairovej bielej dodávke [žiaden Renault 5 ako sa doteraz tvrdilo]. Keďže ho Alistair nedokázal prebudiť, prikryl ho dekou a šiel spať. Na druhý deň ho našiel mŕtveho a tak vyplašený navštívil Liz a jej partnera.
Tieto skutočnosti konečne ponúkajú logické vysvetlenie Scottovej tragickej smrti. Bon Scott síce bol alkoholik, ale v čase smrti mal v krvi iba polovičné množstvo alkoholu, ktoré mala Amy Winehouse. S heroínom sa spája stigma injekčnej striekačky, ale treba si uvedomiť, že heroín sa užíval aj vo forme cigarety. Mnoho ľudí nevie prežuť skutočnosť, že ich idol užíval drogy, napriek tomu, že v tej dobe bolo užívanie drog v umeleckých a sociálnych kruhoch normálna záležitosť. Navyše, Bon nedostal prezývku (ešte v Austrálii) “Ronnie Roadtest” [niečo ako “Tester Ronnie” alebo “Skúšobný jazdec Ronnie”] pre nič za nič. Logiku dáva aj fakt, že Bon zaspal v bielej dodávke, a nie na sedadle Renaultu 5. To by vysvetľovalo, prečo ho žiaden okoloidúci nevidel spať v aute. Bona zabila jeho ľahkomyseľnosť. Ešte v Austrálii sa pár rokov predtým dvakrát predávkoval heroínom, a od kapely dostal ultimátum. Do tretice už nemal toľko šťastia.
Pohreb sa konal v západoaustrálskom Perthe, kde Bona aj spopolnili. Pochovaný je na cintoríne vo Fremantli, a jeho miesto posledného odpočinku je najnavštevovanejším v Austrálii.
Prečítajte si tiež: Chutné a výživné jedlá bez mäsa
Hľadanie nového speváka: Brian Johnson prichádza
Kapela sa po návrate do Londýna, podporená pokračovať ďalej aj Bonovým otcom Chickom, pustila v marci 1980 do hľadania nového speváka. Napokon si vybrali Briana Johnsona, rodáka zo severoanglického Dunstonu, ktorý predtým pôsobil v kapele Geordie. Skúšku v Londýne spojil s fuškou - v ten istý deň nahral aj znelku do reklamy na vysávače Hoover. Keď sa dostavil na miesto skúšky do Vanilla Studios, dal sa do reči s bedňákmi a dlhú chvíľu s nimi hral biliard. Napokon ho zavolali do štúdia, kde urobil na kapelu dobrý dojem hneď výberom úvodného songu - Nutbush City Limits od Tiny Turner. Následne si zaspieval aj Whole Lotta Rosie a v miestnosti vraj panovali úsmevy. Už 1. apríla 1980 bol Johnson oficiálne predstavený ako nový spevák AC/DC.
Kapela vyskúšala množstvo spevákov, kým si vybrala Briana Johnsona. Začnime v Austrálii. Medzi potenciálnych kandidátov patrili Stevie Wright (The Easybeats), John Swan (Swanee), jeho nevlastný brat Jimmy Barnes (Cold Chisel), či Angry Anderson (Rose Tattoo). Ani jeden z nich nebol oslovený. Iba Allan Fryer, vtedy ešte spevák Fat Lip (neskôr premenovaných na Heaven), bol údajne na skúške v štúdiu Alberts, kde pod dozorom dua Vanda & Young naspieval pár AC/DC čísiel. Tour manažér kapely Ian Jeffery sa však neskôr vyjadril, že nik z Austrálčanov nebol v hre a skupina neuvažovala o hľadaní nového frontmana v tamojších vodách. Napriek tomu si dovolím povedať, aj na základe osobnej skúsenosti, že Allan Fryer bol asi až príliš blízko charakteru Bona Scotta.
V Londýne si kapela nahrávala kandidátov na magnetofón, a pásku vždy nasledujúce ráno počúvali producent Mutt Lange so zvukárom Tonym Plattom v aute, po ceste do Battery Studios, kde nahrávali debutový album kapely Broken Home. Noddy Holder (Slade) bol údajne zvažovaný, ale zo zjavných príčin nebol oslovený. Steve Marriott (Humble Pie), Dan McCafferty (Nazareth) ani Marc Storace (Krokus) neboli nikdy kontaktovaní. Gary Holton (Heavy Metal Kids) vraj dorazil na konkurz s bedničkou whisky a nálada v miestnosti klesla na bod mrazu. V roku 1985 ho ako 33-ročného postihol rovnaký osud ako Bona (dokonca v tom istom veku). Podľa Iana Jefferyho sa do užšieho výberu dostal Gary Pickford-Hopkins (Rick Wakeman). Favoritom Tonyho Platta bol Steve Parsons (Sharks) a ja v jeho hlase počujem podobnosť s tým Johnsonovým. Najbližšie uspieť mal bývalý spevák kapely Back Street Crawler (po smrti Paula Kossoffa premenovanej na Crawler) Terry Slesser, ktorý sa ale vyautoval sám. Na skúške navrhol na prelomenie ľadov flák Rocky Mountain Way od Joea Walsha. Po ňom sa atmosféra trocha uvoľnila a Slesser si dal zo dva poháre rosé, zatiaľ čo Angus popíjal čaj. Následne sa vrhli na Whole Lotta Rosie, Highway To Hell a The Jack. Všetko vyzeralo dobre, až pokým Malcolm nezistil, že sa na magnetofón nič nenahralo. Keď sa spýtal Slessera, či to chce skúsiť znova, ten to odmietol, pretože skúška bola preňho vyčerpávajúca a emočne náročná. Týmto si ale takpovediac strelil do nohy. Hľadanie tak pokračovalo ďalej.
Meno Briana Johnsona údajne navrhol samotný Mutt Lange, ktorý mal aj vplyv na výber. Ako producent vedel posúdiť, či sa daný hlas bude svojou farbou a rozsahom hodiť k hudbe kapely. AC/DC Johnsona následne vyskúšali a zvyšok je história. A nie, Bon Scott neodporučil kapele Briana Johnsona ako svojho nástupcu, keby sa mu niečo stalo. To je iba ďaľšia z rozprávok. Je ale pravdepodobné, že ho videl, keď jeho austrálska kapela Fraternity (v tom čase premenovaná na Fang), strávila rok v Londýne a otvárala aj pre Geordie.
Back in Black: Zrodenie legendy na Bahamách
Kapela nacvičuje s novým spevákom a pracuje aj na novom materiáli (táto práca už započala týždne predtým s Bonom, ktorý si aj sadol za bicie a s Youngovcami nahral demá). Času nie je nazvyš, pretože pôvodne plánované tri týždne skúšania boli skrátené na jeden. Dôvodom je možnosť nahrať album v štúdiu na Bahamách. Kapela ho chcela pôvodne nahrávať v Spojenom kráľovstve, ale žiadne tamojšie štúdio nebolo voľné. Samotné nahrávanie albumu v Compass Point Studios trvalo štyri týždne. Majster zvuku Tony Platt pri pohľade naspäť tvrdil, že štúdio malo dosť utlmený zvuk a nízky strop - takže nebolo by jeho prvou voľbou. Na druhú stranu dodal, že z jeho skúsenosti nie ideálne podmienky často viedli ku prekvapivým výsledkom.
Prečítajte si tiež: Tipy na romantickú večeru
Ako prvé musel Platt vyriešiť rozostavenie jednotlivých muzikantov. A keďže alfou a omegou zvuku kapely sú bicie, prechádzal sa po štúdiu A s malým bubnom, udierajúc doň, a počúval. Bicie postavil na mieste, kde zvuk bubna bol o dosť hlasnejší a plnší - ako neskôr zistil, vďaka priestoru nad stropom. Compass Point štúdio A malo nahrávaciu konzolu MCI série JH-500 a 24-stopový magnetofón od rovnakej značky. Tony Platt pri nahrávaní využil svoju expertízu, a tak pre každý song bol výber zosiľňovačov a reproboxov Marshall, vrátane výberu a umiestnenia mikrofónov, šitý na mieru, potrebám piesne. Producent Mutt Lange zas kládol dôraz na to, aby tom tomy (prechody) a floor tomy (kotly) bicích Phila Rudda vždy ladili s akordom tóniny piesne.
Medzi prvých zákazníkov patrili Talking Heads a záujem o nahrávanie v Compass Point štúdiu bol čoskoro tak veľký, že v roku 1979 musel Blackwell pristaviť štúdio B, aby sa mal kde venovať svojim projektom. V 80. rokoch zažilo štúdio zlatú éru, kedy tu okrem AC/DC nahrávali aj Bob Marley, Grace Jones, Robert Palmer, Joe Cocker, Eurythmics, Spandau Ballet, Duran Duran, či The Rolling Stones.
Potom čo v roku 1987 producent a manažér štúdia Alex Sadkin tragicky zahynul začalo štúdio postupne upadať. Nepomohlo ani to, že Chris Blackwell trávil v štúdiu čoraz menej času a začal sa venovať iným biznisovým aktivitám (v roku 1989 predal Island Records). Začiatkom 90. rokov sa štúdio dostalo do problémov s miestnou vládou, ktorá sa ho snažila získať pod svoju kontrolu a neskôr ho aj zatvorila. V roku 1992 Blackwell najal úspešného producenta Terryho Manninga a jeho ženu Sherry, aby štúdio menežovali. Manningovci obe štúdiá kompletne zrenovovali a začali písať jeho druhú úspešnú éru. Tá však skončila v septembri 2010, kedy štúdio definitívne zavreli.
Keď som pred časom pátral po podrobnostiach, našiel som rozhovor s Terrym Manningom, kde sa vyjdaril, že pokiaľ budú isté osoby žiť, nechá si detaily pre seba. Bohužiaľ, Manning zomrel nedávno v marci vo veku 77 rokov a tak nám ich už nepovie. A táto korupcia musela siahať až k najvyšším miestam, pretože jedným z incidentov bola úkladná vražda bankára, ktorému Manning v roku 2009 prenajímal kanceláriu v štúdiovom komplexe. Vrah si počkal, kým finančník nezaparkoval svoje auto pred budovou štúdia, preskočil múrik a utekal na parkovisko, kde obeť strelil do hlavy a následne ušiel. Terry Manning na to vybehol zo štúdia a našiel bankára v kaluži krvi.
Kto chce vidieť ako legendárne štúdio A a jeho kontrolná miestnosť vyzerali šesť rokov po opustení komplexu, tomu odporúčam pozrieť si toto video. Podľa fotografie zo začiatku roku 2025, kedy miesto navštívil basák Iron Maiden Steve Harris, dnes už bývalé štúdio pripomína iba drevený rám a okno, cez ktoré sa z bývalej kontrolnej miestnosti producenti pozerali na hudobníkov.
Prečítajte si tiež: Rýchla a chutná večera s maslovou tekvicou
Kapela nahrávala songy tradične, spolu v štúdiu, zatiaľ čo Brian všetko pozoroval z réžie. Pre Angusove sóla Tony Platt umiestnil jeho Marshall do rezonančnej komory a zvuk doň bol posielaný prostredníctvom rádiového vysielača jeho SVDS bezdrôtového gitarového systému (ten zároveň slúžil ako boost efekt). Mutt Lange bol perfekcionista a Tony Platt s ním mal občas ohnivú diskusiu o tom, či daný pokus bol dostatočne perfektný pre Langea, a či mal dostatočne dobrý feel pre Platta.
Johnson údajne každý večer dostal od Youngovcov kazetu s demonahrávkou songu, ktorý si vybrali na nahrávanie nasledujúci deň, aby mohol začať pracovať na texte. Na druhý deň na poludnie, kedy Brian príde do štúdia, potom producentovi ukáže čo napísal, a ten spraví fotokópie pre seba a Tonyho Platta. Práca na texte potom prebieha počas nahrávania v štúdiu kolektívne. Keď príde čas na nahrávanie hlavného vokálu, zvyšok skupiny je vykázaný zo štúdia, aby zbytočne neznervózňoval nového speváka. Producent s majstrom zvuku robia všetko pre to, aby sa Brian cítil čo najkomfortnejšie. V zadnej časti štúdia, okolo jeho mikrofónu, postavia zásteny, aby mal trochu súkromia, keďže nemá rád pohľady upriamené naňho. Štúdio je klimatizované, a keď Brian doň vstúpil aby nahral vokál, už v ňom musel zostať. Presun späť do réžie (navyše vonkajším koridorom) by znamenal zmenu teploty a vlhkosti, čo by malo negatívny dopad na jeho hlas. Cieľom bolo dostať z Briana tri až štyri pokusy, ktoré boli same o sebe absolútne prijateľné ako finálny vokál, a potom z nich skompilovať tie najlepšie časti, čím sa posunula kvalita ešte vyššie. Pracovné tempo je tak vysoké, že pre Briana Johnsona končí nahrávanie už 4. mája, teda menej než mesiac po tom, ako pristál na ostrove. Phil Rudd a Cliff Williams, ktorí skončili s nahrávaním ich partov o čosi skôr, sú nejaký čas už tiež preč.
Hells Bells: Zvon, ktorý sa stal legendou
Pred samotnou mixážou albumu bol Tony Platt vyslaný späť do Anglicka, aby nahral zvon, ktorý si kapela objednala v apríli. Zlievareň zvonov John Taylor v meste Loughborough mala na jeho výrobu sedem týždňov.
Milsom spomína, že pôvodne navrhnutý zvon, ladený do C, bolo nemožné vyrobiť za sedem týždňov, a kapele sa nepozdávala ani jeho váha 2 tony, ktorá bola príliš ťažká pre pomocnú konštrukciu na jeho zavesenie nad pódiom. Nakoniec bol zvolený štandardný bronzový Taylor zvon, ladený do E, s priemerom 48 palcov (cca 1,22 m) a polovičnou váhou - 1 tona. Celková váha zvona však bola 1051 kg, k čomu prispelo veľké logo na ňom. Po naladení bol zvon natretý nazlato, logo leštením odkrylo bronz.
Výroba zvona je časovo náročný proces. Najprv je treba vyrobiť jednorazové formy pre jeho vnútorný a vonkajší profil. Tá vonkajšia zaberie najviac času, pretože sa do nej vtláčajú požadované nápisy. Po doručení AC/DC loga si ho museli zvonári zväčšiť na požadovanú veľkosť a následne vyrobiť špeciálne pečiatky, ktoré potom zrkadlovo obrátené vtlačili do formy. Žiaden zvon Taylor dovtedy nemal tak veľké nápisy, takže do formy museli vyrezať veľké otvory, ktoré vyplnili vlhkou ílovitou hlinou a do nej potom odtlačili drevené šablóny. Keď sú obe formy hotové, zovrú sa dokopy zverákmi a vleje sa do nich rozžeravená zvonovina (77% meď a 23% cín) pri teplote 1150°C. Následne sa musí čakať, kým bronz dostatočne vychladne, aby sa zvon mohol vybrať z formy.
Producent Mutt Lange sa obával, či Pekelný zvon stihnú dokončiť načas a tak vyslal Platta, aby skúsil nahrať nejaký podobne veľký zvon. Platt zavolal do zvonárne Taylor a Milsomov kolega mu odporučil zvon Denison, ktorý zvonáreň darovala do zvonkohry, ktorá bola vo veži memoriálu padlým v prvej svetovej vojne v Loughborough. Denison bol najväčší z jej 47 zvonov, s priemerom cca 1,93 m a váhou vyše 4 tony. Ladený bol do G# (gis). Zvonica bola vo výške 36 metrov. Platt dorazil s nákladiakom v ktorom bolo mobilné štúdio Rolling Stones a dal sa do práce.
Pekelný zvon bol napokon dokončený načas. Majster zvonár Mike Milsom ale pri ladení zvona objavil neočakávanú anomáliu. Veľké AC/DC logo spôsobilo jeho nerovnovážnosť, ktorá sa pri údere prejavovala kolísavým zvukom najnižšie naladeného tónu. Našťastie sa mu podarilo identifikovať štyri miesta po obvode zvona, kde sa daný efekt neprejavoval. Tieto zaznačil červenými kruhmi. Keďže všetky zvony Taylor mali vďaka grafitovému prášku tmavošedú farbu, kvôli lepšej viditeľnosti Pekelný zvon natreli nazlato.
Keďže mobilné štúdio Rolling Stones nebolo k dispozícii, Platt použil mobilné štúdio Ronnieho Lanea, ktoré viedol jeho kamarát. Airstream karavan so štúdiom zaparkovali priamo vo vnútri zvonárne. Kvôli časovému presu Tony Platt strategicky rozmiestnil asi 16 rôznych mikrofónov okolo zvona a nahral jeho zvuk na 24-stopový magnetofón. Milsom je ten, koho úder je zvečnený na nahrávke. V New Yorku potom Mutt Lange s Plattom zvolili kombináciu blízkych a vzdialených mikrofónov, ktorá produkovala najlepší zvuk, a spravili mix na polpalcovú pásku pri rýchlosti 30 ips. Rýchlosť potom spomalili na polovicu (15 ips) a tento krok spôsobil to, že tón zvona E klesol o ďaľšiu oktávu. Zvon tak znel majestátnejšie. Takýto zvon by v reále mal oproti tomu Pekelnému dvojnásobný priemer (2,5 m) a váhu vyše 8 ton!
Pekelný zvon slúžil vyše dekádu - od začiatku turné Back in Black v júni 1980 až do konca turné The Razors Edge v novembri 1991. Brian Johnson tak roky každý jeden začiatok piesne Hells Bells uvádzal údermi doň. S výnimkou turné Flick of the Switch, pre ktoré bol zvon modifikovaný, aby sa mohol kývať. Vo zvonárni Taylor dostal jarmo, ozubené koleso, motor, hnaciu reťaz a rám.