Hokej je šport, ktorý si vyžaduje talent, tvrdú prácu a odhodlanie. Pre mladých hokejistov je dôležité, aby mali správnu podporu a tréning, aby sa mohli rozvíjať a dosiahnuť svoje ciele.
Začiatky a rozvoj talentu
Dieťa chce hrať hokej a rodičia sa rozhodujú, či mu to umožnia. Zovšadiaľ počúvajú, aký je to drahý šport, vraj iba pre bohatých.
Matej Tóth je slovenským reprezentantom v chôdzi. Na konte má mnoho úspechov aj napriek tomu, že sa v detstve nepovažoval za veľký talent. K prvým skvelým výsledkom ho doviedla hlavne láska k športu a bývalý tréner Peter Mečiar. Každý jeho zverenec si chôdzu rýchlo zamiloval. Matej získal zlato na olympiáde v Riu, vyhral prvé miesto na Majstrovstvách sveta v Pekingu, no úspechy má späté aj s mestom Dudince. V tomto meste zložil manželský sľub, splnil olympijský limit a dosiahol svoj osobný rekord. Aj napriek nie najideálnejšej trati majú Dudince omnoho viac výhod, ako nevýhod.
Slovenská hokejová liga
Nedá sa tvrdiť, že by slovenská hokejová liga bola v európskom, či dokonca svetovom meradle čímsi viac, než priemernou súťažou.
Podpora a motivácia
Aleš Bednařík je psychológ, ktorý sa zameriava na Pozitívnu psychológiu. Tá má za cieľ skúmať, čo robí ľudí šťastnejšími. Seba samého považuje za happytariána. Ide o človeka, ktorý uvedomele robí niečo, čo prospieva zvyšovať mieru pocitu šťastia a spokojnosti a naopak sa snaží zistiť, čo mu to šťastie uberá.
Prečítajte si tiež: Kultúrne vykorenenie Inuitov prostredníctvom tetovania
Inšpirácia prírodou a zdravý životný štýl
Bartek Dobrodej Krzewiński, znalec divokých rastlín. (Zdroj: archív BDK) Poliak Bartek Dobrodej Krzewiński je vyštudovaný lesný inžinier, ktorý sa na Slovensku usadil zhruba pred siedmimi rokmi, keď sa tu zamiloval. Rastliny ho fascinovali od detstva, ale až u nás sa stali jeho zamestnaním. Po celej krajine prednáša o ich liečivých účinkoch a o tom ako z nich pripraviť gurmánske jedlá. Ale napríklad agátové kvety je rovno zo stromu, vraj chutia ako hrášok. Žijete v Zaježovej s manželkou Katkou a tromi deťmi, ale pred založením rodiny ste pracovali desať rokov v škandinávskej tajge. Natieral som domčeky na samotách v divočine. Za celý týždeň som tam nestretol človeka. Rastlinky ma zaujímali od malička. Už v škôlke, keď sme mali nakresliť niečo pre mamičky, všetky deti vyobrazili rodinu, len ja kvietky a slniečko. Pamätám si, že keď som bol v puberte, ukazoval som niekomu fotky z výletu a on sa čudoval, že tam nie sú žiadne pamiatky ani ľudia, iba rastlinky. V tom čase moju fascináciu bylinkami podporil aj zážitok z tábora tchaj-čchi, kde jedna účastníčka pridala do palacinkového cesta kvety čiernej bázy. Vynikajúco voňali. Keď som krátko po tom objavil v kníhkupectve knižku o bylinkách, začal som sa nimi zaoberať viac. Na vysokej škole lesníckej som študoval ochranu lesných zdrojov, priamo v prírode som spoznával stovky ďalších divokých rastlín. Už vtedy som ich rovno aj ochutnával. Tak veľmi ma fascinovali, že aj diplomovú prácu som písal o nich. Áno. Najprv som sa zamiloval do vašej krajiny a potom do mojej manželky Katky, spoznali sme sa asi pred ôsmimi rokmi a zhruba o rok som sa tu usadil. Keď v spoločnosti náhodou prišla reč na bylinky, všimol som si, že viem o nich o čosi viacej ako ostatní. Pretože ma bavilo deliť sa o to s ľuďmi, začal som o bylinkách prednášať, najprv zadarmo, no len o tých jedlých. Na ich liečivé účinky som sa začal viacej zameriavať až vďaka Katke, ktorá si ich sušila na čaj a vyrábala z nich tinktúry a olejčeky. Máj je už skoro v strede, ale niektorí ľudia ešte trpia jarnou únavou, alergikov zas dráždia kvitnúce rastliny. Nie som odborník na alergie, ale niektorí ľudia hovoria, že keď začali jesť divoké bylinky vo väčšom množstve, zmiernili sa im, alebo úplne zmizli. Na jarnú únavu odporúčam jesť čo najviac zeleného, listy medvedieho cesnaku, žihľavy, alebo listy stromov buka, lipy, hlohu, moruše. Aj brezové a javorové listy sú jedlé, i keď trochu horkasté. Chutia aj buriny, ktoré rastú v záhradách, ako kozonoha hostcová, hviezdica prostredná, žltnica, zádušník. Mrlík biely je chuťovo takmer na nerozoznanie od špenátu. Kto má rád doplnok výživy známy ako zelený jačmeň, ušetrí, keď si spraví šťavu z pýru či iných tráv - len ich treba narezať na kratšie kúsky, lebo keď sú dlhé, môžu sa zamotať okolo šneku. Prípadne namiesto šťavy môžeme spraviť z trávy smoothie a potom ho precediť. V takom nápoji je oveľa viac živín a minerálov ako v zelenom jačmeni. Veľmi zjednodušene povedané, to zelené v rastlinách nám dáva množstvo energie a kedysi to ľudia vedeli. Veď keď v rozprávke Pepek námorník zjedol špenát, získal veľkú silu. V roku 2012 publikoval významný vedecký magazín Journal of Cell Science zaujímavý článok. Že aj živočíchy produkujú energiu zo slnka, keď zjedia zelené rastliny. Úplne to mení pohľad na vec, ktorý nám vštepujú na biológii, že energiu zo slnka produkujú iba rastliny. Takže vo veľkej skratke, keď chcete mať viac energie, jedzte viac zeleného, lebo to nám dnes najviac v strave chýba. Spomínali ste listy žihľavy, ktoré pŕhlia. Prejdite po nich valčekom na cesto zo všetkých strán, až kým nepustia šťavu, potom už nepŕhlia. Alebo ich sparte vriacou vodou. Najlepšia je mladá žihľava, ale keď ju pokosíte, mladé výhonky nájdete aj koncom mája, aj v lete a na jeseň. Je aj spôsob, ako žihľavu rozpučiť v rukách bez popŕhlenia. Na všetky spôsoby, dávam ich do smoothie, šalátu, polievky, varím z nich prívarky. Keď robím smoothie, rozmixujem listy s vodou, alebo aj s citrónom a medom, prípadne s ovocím ako jabĺčka, čučoriedky, brusnice… Do šalátu sa používajú ako bežné šalátové listy, stačí k nim pridať olej a soľ, alebo vyrobiť dressing podľa chuti. Veľmi chutné sú mladé výhonky ihličnanov, smreku, borovice alebo duglasky, no asi najchutnejšie má smrekovec opadavý. Ihličie môžete aj zakonzervovať na zimu, stačí ho zaliať slanou vodou, naložiť do pohárov, alebo do suda, nádobu zhora zaťažiť a je to. Mne chutí veľa rastliniek aj za surova, viem sa doslova napásť listov aj kvetov zo stromov. Jednou z najväčších delikates sú agátové kvety, chutia ako hrášok. Dajú sa však tiež obaliť v cestičku a vypražiť. Zaujímavé sú aj javorové kvety a kvety magnólie, i keď tie trochu štípu. Niektorí hovoria, že pripomínajú zázvor. Veľkou fajnovosťou sú mladé výhonky chmelu, ktoré môžeme nájsť v prírode aj v máji. Chutia podobne ako špargľa, stačí ich chvíľku povariť, alebo vypražiť na oleji. V niektorých krajinách sú bežnou zeleninou, napríklad v Gruzínsku sa predávajú na tržnici vo zväzkoch. Vo svete sú známou pochúťkou aj mladé paprade, ktoré začiatkom mája rastú ešte na severe Slovenska. Zbierajú sa, keď majú vrcholčeky listov zakrútené ako biskupskú barlu. Ale nesmú sa jesť surové, lebo obsahujú tiaminázu, čiže enzým, ktorý ničí vitamín B1. No 5 - 10 minút varu tiaminázu zneškodní. Je bezpečné spracúvať aj bylinky natrhané v meste? Samozrejme, nemali by sa trhať bezprostredne pri cestách, ale čím ďalej od nich. Ak však ide o malé cesty, tak jedávam aj rastliny, ktoré rastú priamo popri nich. Je vedecky potvrdené, že ani zelenina na poliach už neobsahuje tabuľkové množstvá minerálov a živín. V minulosti nechávali ľudia polia každý tretí rok zarásť, aby si oddýchli, teraz na nich pestujeme rastliny desiatky rokov bez prestávky. Pôda je vyčerpaná, len umelo sa do nej dopĺňa tri až desať základných prvkov. Ľudské telo ich pritom potrebuje desiatky. Stačí, že jeden chýba a človek môže ochorieť. Nájdu sa, ale našťastie, deväťdesiatdeväť percent z nich chutí tak hnusne, že človek ich hneď vypľuvne. Dráždia, pália aj jazyk aj sliznice. Je ale aj zopár výnimiek, napríklad koreň rozpuku jedovatého, ktorý chutí ako zeler a aj tak trošku vyzerá. Ale našťastie rastie iba pri vode, nie je to bežná rastlinka. Chystáte vlastnú encyklopédiu byliniek, Divoké jedlé rastliny. Knihy o bylinkách popisujú bežne okolo tridsať až sto rastliniek, ale ja ich popisujem stovky. Kladiem veľký dôraz aj na ich dvojníkov, čiže rastliny, s ktorými sa dajú pomýliť. Pri niektorých je preto viacej strán textu. Dokopy má kniha vyše päťsto strán a už sa edituje.
Vzdelávanie a tréning
PhDr. Hra ako prostriedok učenia má dôležitý rozmer - zábavu. Deti má predovšetkým baviť a preto majú k tejto forme učenia pozitívny vzťah. Tanec je nesmierne náročná a zároveň ľahučká vyjadrovacia forma. A práve hra je rozmer, ktorý v ťažkej fyzickej fáze tréningu, neodmysliteľne patriacej k tanečnej technike, pomáha udržať pozitívny aspekt a zvyšuje efektivitu celého procesu. Umenie prichádza až so skúsenosťou, ale jeho záblesky sa vyskytujú v ktoromkoľvek stupni procesu. V prepojení a súznení vnútornej a vonkajšej pohybovej výpovede. V čistom a spontánnom prejave detí pri hrách a tančekoch, prvých pokusoch mládeže o vyjadrenie sa tancom, spontánnom hraní sa s tancom v improvizácii, alebo vysokej úrovni ktorejkoľvek tanečnej techniky v scénickom umeleckom prejave. Ak sa nebrieme príliš vážne, vždy je v tom hra. A teda zábava. Poďme sa teda hrať. Slovami na úvod od tanečného pedagóga, choreografa a umelca Martina Urbana sa nechajme motivovať aj inšpirovať. Kniha Hra a tanec od tohoto autora je odporúčaním pre tých z Vás, ktorí sú už na vyššej úrovni - máte zvládnuté základy, Vaši malí tanečníci už vyrástli a ovádajú základný tanečný pohyb. Predkladaná didaktika školičky ľudového tanca je určená tým z Vás, ktorí pracujú s úplnými začiatočníkmi. Aj keď v našej didaktike nájdete hry pre malé deti, teóriu práce so začiatočníkmi je možné využiť aj pre začiatočníkov v staršej vekovej kategórii. Len sa nechajte inšpirovať predkladanou didaktikou, detské hry a piesne nahraďťe materiálom vhodným vekovej kategórii Vašich začiatočníkov - a využite pohybové aktivity z našej didaktiky. Pretože podstata didaktiky ostáva tá istá: hravou a prirodzenou formou začať od vnímania rytmu, od prvkých tanečných krokov v rytme, lebo tanec je vlastne hra nášho tela v rytme hudby… Záujem o činnosť folklórnych súborov v prostredí Slovákov žijúcich v zahraničí v posledných rokoch narastá. Viacerí z Vás na rôznych plénach prezentovali, že až Váš život v zahraničí vzbudil Váš záujem o folklór. Napriek tomu, že nemáte žiadne skúsenosti s činnosťou vo folklórnom súbore, máte záujem aj o činnosť detských folklórnych súborov vo Vašich krajanských spolkoch. Nie raz ste ma požiadali o pomoc - aj so slovami: nielen, že deti nikdy „folklór“ netancovali, ani nikto z nás dospelých nikdy v súbore nebol. Práca, do ktorej sa vo Vašich spolkoch a súboroch púšťate, však má svoje dôležité zásady a princípy. Nevyhnutným základom je poznanie tradičnej kultúry, ktorú máte záujem prezentovať. Podstatu tradičnej kultúry tvorí materiálna kultúra, ktorá vo forme prírodného prostredia bola určujúca pre tradičnú kutúru regiónov Slovenska - od okolitého prostredia a podmienok záviselo, či bola architektúra drevená alebo hlinená - aj či sa nosili kroje z ľanového (v horských prosrediach) či konopného plátna (v teplejších nížinách). Od vzdialenosti regiónu od mestského prostredia potom záviselo, v ktorom období sa do ľudového odevu dostávali farebné výšivky, či neskôr rôzne galantérne nášivky, v ktorom období sa domáce plátno menilo na brokát, zamat, kašmír - alebo v mužskom odeve plátno a súkno na fabrické materiály. Duchovným základom kultúry našich predkov bola ich viera (najprv tá ľudová), z ktorej vyplývali základné prvky duchovnej kultúry viažucej sa k rodinnému zyvkosloviu (zvyky súvisiace s narodením, iniciačnými obradmi, svadbou, pohrebom), aj ku zvykosloviu výročnému (zimné obdobie vrcholiace vo Vianociach, fašiangy, jarné novoročie, letné a jesenné pracovné zvyky…). Druhým dôležitým základom pre Vašu prácu v súbore či krúžku je uvedomenie si skutočnosti, že jedine na základe poznania tradičnej kultúry viete pripraviť tanček alebo divadielko, ktoré nebude mnohokrát opakovanou kópiou. Nemusíte pritom študovať všetko - siahnite po tom regióne, z ktorého pochádzate. Pýtajte sa Vašich starých rodičov, čo sa hrali, čo si spievali. Požiadajte múzeum alebo kultúrne centrum vo Vašom rodisku, či Vám nevie poradiť s materiálom z Vášho regiónu. Čím prirodzenejšie bude vystúpenie Vašich detí, tým skôr im ich diváci uveria. A prirodzenosť nájdete v tom, čomu aj Vy sami uveríte. Najskôr uveríte svojim vlastným koreňom - preto Vám navrhujem, aby ste začali vo svojom vlastnom regióne. A ďalšia dôležitá vec: každá hra a tanček, ktoré sa aj prostredníctvom detí z Vášho krúžku či súboru dostanú na pódium, stávajú sa prejavom folklorizmu, teda druhého života folklóru. Pre tradičnú kultúru totiž platí, že je to tá časť, ktorá sa žije vo svojom pôvodnom prostredí a ktorú udržiavajú jej pôvodní nositelia. „Je mi ľúto, keď „folkloristickí“ tvorcovia (samozrejme i početní interpreti) nemajú úctu k antropologickej hodnote prejavov, ktoré sprostredkúvajú. Pod pojmom úcta myslím vedomosť o veci a uvedomenie si svojho poslania. Často vidia len cieľ svojho produktu - úspešnosť produkcie, t.j. tanec, film, koncert, povesť, štúdiu atď. (Je na škodu veci, keď veľmi dobrí tanečníci nevedia „o čom“ tancujú, pretože masy členov súborov a skupín, ktorí sa hrdo nazývajú folkloristami, by mali byť v určitom zmysle i znalcami tradičnej kultúry). Hodnotu práce, najmä v detských folklórnych súboroch, nie je potrebné vidieť v počtoch vystúpení a v oceneniach, ale vo výchovnej sfére. A popri interpretačných aktivitách je potrebné prihliadnuť i na vzdelávanie nenásilnou formou, adekvátnou veku. Folkloristami na Slovensku sa to dnes len tak hmýri. Podhubie folklórneho hnutia, ktoré sme si založili v druhej polovici 20. storočia a jeho vrchol sme zaznamenali v 80. rokoch nám na Slovensku dáva ojedinelý základ pre činnosť folklórnych súborov najrôznejšieho zamerania. Zameranie súborov potom určuje takmer výhradne osobnosť, ktorá súbor či jeho umeleckú činnosť vedie a umelecky smeruje. Folklórne súbory na Slovensku tak pokrývajú veľmi široký záber foriem spracovania pôvodného folklóru - od „podobeniek na sovietsku školu“, na ktorej archívne formy nostalgicky spomínajú nadšenci glorifikujúci práve 80. roky ako vrchol folklorizmu na Slovensku - až po ich občas až odporcov, ktorí trvajú na dokonalom prepise archívnych filmových záznamov z 50. - 80. rokov 20. storočia. Medzi oboma pólmi sú desiatky úrovní, ktoré idú za „svojou“ formou prezentácie folklóru až do takej miery, že na Slovensku zaznamenávame „množenie folklórnych súborov delením“. Na jednej strane je táto rôznorodosť veľmi dôležitá - vystihuje podstatu práva na vlastnú umeleckú tvorbu, na vlastné umelecké cítenie (dovolím si poznamenať, že je nutný dôraz práve na pojem „umelecký“). Pre záujemcov z prostredia Slovákov žijúcich v zahraničí je preto pochopiteľne veľmi ťažké orientovať sa v ponuke zo Slovenska. Práve preto Vám v nasedujúcej didaktike ponúkame jeden z možných postupov pri začiatkoch práce s detským folklórnym súborom či tanečným alebo divadelným krúžkom. Ak chcem byť vedúcim folklórneho súboru akéhokoľvek zamerania, podstatou mojej činnosti musí byť poznanie materiálu, poznanie tradičnej kultúry, ktorú chcem spracovávať a prezentovať prostredníctvom súboru. Dôležité sú súvislosti - ľudový tanec súvisel s ľudovou hudbou a spevom, s ľudovým odevom, ten vyplýval z geografických daností ktoré ovplyvňovali celú materiálnu kultúru - a to všetko bolo pod vplyvom zásad a princípov obsiahnutých v duchovnej kultúre. Ak chcem byť vedúcim folklórneho súboru, musím pracovať s ľuďmi - to znamená prijať ich ako individuality s jedinečnými vlastnosťami, pochopiť ich jedinečnosť, spoznať ich priority, pozitívne danosti - a tie využiť v prospech výsledku celého kolektívu. Nezatvárajme naše tradície do „konzervy“ folklórnych súborov, nechajme im právo na vývoj ako súčasti našich tradícií. Ak sa ako vedúci súboru rozhodnem pre dokonalé kopírovanie pôvodného materiálu, čím mu uberám právo na jeho ďalší život a nepridávam ku kopírovaniu žiadnu svoju hodnotu, stávam sa „archivárom“ - aj to je dôležitá funkcia, iste aj dnes potrebná - ale väčšinou nespĺňa kritériá umeleckého diela… Ak idem opačným extrémom a snažím sa o umelecké spracovanie, dávam si laťku veľmi vysoko: musím dokonale poznať pôvodný materiál, lebo len v jeho poznaní viem nájsť správnu inšpiráciu pre umeleckú tvorbu. Musím nájsť interpretov, ktorí sú schopní zvládnuť technicky náročné partie môjho diela tak, aby ho nedegradovali na balast. Najvhodnejšia cesta pre súbory Slovákov v zahraničí bude pravdepodobne niektorá zo zlatých stredných ciest medzi naznačenými hraničnými formami. Poučme sa však z múdrosti našich predkov: všetko so všetkým súvisí, estetika a forma vždy súvisí s obsahom, ktorý je určujúci. Príliš veľké odchýlky od zaužívanej formy (všetkého) naši predkovia nikdy nepripúšťali a prirodzene tieto extrémy vypudili z kolektívu. Zlatá stredná cesta je plná inšpirácií aj možností - a práve tradíciou inšpirovaná prirodzenosť vie aj dnes upútať. Bez rozcvičky nikdy nezačínajte… Rozcvička pripraví telo, aj myseľ. Pri správnej rozcvičke sa správne naladia deti, aj pedagóg. Po dobrej rozcvičke deti s radosťou pokračujú - a pedagóg ľahšie napreduje… Na úvod deti „zohrejeme“ kráčaním, pri ktorom dbáme, aby deti dodržiavali rytmus a „kráčali do hudby“. Pokojne využite aj modernú hudbu, ktorú deti poznajú a majú rady. Dôvod? Moderná hudba má jasne zvýraznenú prvú dobu, ktorá deťom pomôže pri správnom kráčaní do rytmu (na rozdiel od skladieb ľudovej hudby, kde je spravidla dôraz na druhú dobu, tzv.“estam“). Pri kráčaní do rytmu necháme deti kráčať úplne prirodzene, nevedieme ich ku kráčaniu cez špičku (je to neprirodzený pohyb), dbáme na to, aby deti našľapovali cez pätu na celé chodidlo, pričom aby nezvýrazňovali nášľap cez pätu a podobne. Pri chôdzi do rytmu využívame „ľadovú kryhu“. Predstavte si, že my všetci sme na šírom mori, spoločne na jednej veľkej ľadovej kryhe. Ak by sme sa postavili všetci na jednu časť tejto kryhy, kryha by sa naklonila a my by sme postupne padli do mora… Preto sa musíme snažiť, aby sme po celej ľadovej kryhe boli v rozostupch, čo zabezpečíme tak, že sa nebudeme jeden druhého dotýkať, že keď sa pri pohybe začneme približovať k niekomu inému, všimneme si to a zmeníme smer, aby sme sa nedotkli. Ľadová kryha a kráčanie do rytmu - každé dieťa podľa svojho rozhodutia, schopností a odvahy si samo rozhodne, kedy a v akom čase bude meniť rôzne smery pri kráčaní: dopredu, cúvanie, natáčanie, chôdza bokom… Ľadová kryha, kráčanie + čísla a pokyn - pedagóg vysvetlí, čo ktoré číslo znamená. Základom ostáva pohyb do rytmu po ľadovej kryhe. Počas pohybu pedagóg povie číslo, každé dieťa musí urobiť to, čo číslo znamená. Po úvodnom rozohriatí pristúpime ku postupnému rozhýbaniu tela a končatín. Môžme využiť fantáziu a nechať aj deťom, aby si vymysleli pohyb pre rôzne zvieratká, ktoré všetci napodobňujú. Využiť môžeme zaužívané telocvičné pohyby: mačička, psíček, žabka… ale môžeme vymyslieť akékoľvek iné zvieratko: tuleň, medveď, ježko, slon… Dôverujme deťom a veďme ich k odvahe, aby sa nebáli predviesť svoju predstavu pohybu rôznych aj ďalších zvieratiek. Podstatou polohových pretekov je potom pohyb všetkých detí dohodnutým spôsobom podľa pokynu pedagóga, ktoré zvieratko majú deti napodobňovať. Pedagóg dbá na to, aby jednotlivé pohyby zvieratiek na seba nadväzovali, nie je vhodné prudko meniť polohy v úvodnej fáze rozcvičky. V prílohe nášho materiálu Vám poskytneme viaceré detské riekanky a vyčítanky. Pedagóg si na zvolenú riekanku alebo vyčítanku vymyslí rytmiku, ktorú „vyťukáva“ drevenými vareškami, alebo paličkami. Rytmiku naučí pedagóg deti spoločne s riekankou. Deti si tak trénujú pamäť aj rytmus. Tento spôsob trénovania rytmu je vhodný aj pre úplných začiatočníkov, pre najmenšie deti. Do rytmu pustenej piesne deti tlieskajú na každú slabiku spievaného slova. Najprv sa deti učia tlieskanie do rytmu samostatne (môžu trénovať aj doma), postupne tlieskajú všetky deti spoločne do rytmu. Deti sa posadia, alebo postavia do kruhu (navrhujeme striedať formu postavenia). Deti si „podávajú“ potlesk. Prvé dieťa tlieskne smerom doprava (pri ďalšom opakovaní aj doľava), jeho sused tlieskne smerom k ďalšiemu susedovi v tom istom smere. Dbáme na to, aby sa deti postupne dopracovali k pravidelnému tymu, ktorým si potlesk „podávajú“ v jednom smere kruhu. Pedagóg im môže na úvod s rytmom pomôcť, ale cieľom je dosiahnuť, aby sa deti samy dostali do pravidelného rytmu a vedeli si ho udržiavať. Po získaní dostatočnej praxe deťom pustíme muziku a dbáme, aby deti tlieskali do rytmu. Výberom vhodného tempa v hudbe vieme deťom postupne úlohu robiť stále náročnejšou. Od pomalšieho tempa sa vieme posunúť k tempu rýchlejšiemu. Ak niektoré dieťa nestihne tlesknúť na dobu nasledujúcu po potlesku jeho suseda dbá pedagóg na to, aby dieťa tlesklo na najbližšiu dobu v správnom rytme. Ozvena: keď je kruh dostatočne veľký, a deti bezproblémovo zvládajú základnú verziu podávania potlesku, môžu si deti potlesk podávať aj tak, že začnú viaceré deti naraz, alebo keď potlesk „odíde“ do inej časti kruhu, prvé dieťa s istým odstupom znova „pošle“ potlesk - najprv v tom istom smere ako odišiel prvý potlesk, alebo po získaní dostatočnej šikovnosti všetkých detí aj do opačného smeru. Zrkadlo: Keď majú deti dostatočnú prax s podávaním potlesku v oboch smeroch po kruhu aj s ozvenami, môžu začať používať aj „zrkadlo“: dieťa namiesto podania potlesku v smere nastaví „zrkadlo“ (pohyb proti potlesku dvomi rukami, v ktorých akoby dieťa držalo zarámované veľké zrkadlo). Na nastavené zrkadlo musí zareagovať to dieťa, ktoré tlieskalo ako posledné - a musí tliesknuť a podať potlesk do opačnej strany. Cieľom je dosiahnuť, aby aj tento prvý potlesk po zrkadle nasledoval v stanovenom rytme, najlepšie hneď na prvú nasledujúcu dobu. Namiesto potlesku si deti podávajú varešku, alebo neskôr aj palicu, ktorou pri podaní buchnú o zem. Rôzne formy napodobňovania vláčika, koordinácia pohybu detí navzájom za sebou. Staršie dieťa stojí, mladšie pred ním čupí. Staršie dieťa chytí hlávku menšieho opatrne do oboch rúk a miernym pohybom rukami „osieva“ hlávku dieťaťa pred sebou. Dve deti naproti sebe sa chytia za ruky na široko, akoby spoločne držali veľké sito. Pohyb do rytmu vyčítanky, rôznymi formami napodobňujeme osievanie, necháme deťom, aby si vymysleli vlastnú formu „osievania“. Cip, cip, cipovička, mak, mak makovička. Deti sú v drepe, dbáme na to, aby nemali deti na podlahe celé chodidlá, ale aby boli chodidlá len na prednej časti - a v drepe deti sedia na pätách. Udržiavajú si tak rovnováhu. V tejto polohe sa pokúšajú kráčať, alebo neskôr aj skákať. Využijeme medzi deťmi obľúbený princíp na zemi nakreslenej „skákacej škôlky“. Políčka skákacej škôlky však zoradíme tak, aby sme deti viedli k tréningu tanečného kroku. Pre najmenšie deti - a v úplnom začiatku - necháme deti, aby si vo svojom vlastnom tempe škôlku preskákali, pričom dbáme len na to, aby deti „triafali“ správnou nohou do políčok škôlky. Dodržiavame princíp, že políčka na pravej strane sú pre pravú nohu, políčka na ľavej strane pre ľavú nohu. Trénujeme kráčanie do rytmu po priestore (formou ľadovej kryhy) alebo po kruhu. Zvolíme najprv sp…
Prečítajte si tiež: Rezeň z Azkabanu: recenzia
Prečítajte si tiež: Zaujímavosti o rímskych kostoloch