Trnava, mesto s bohatou históriou a kultúrnym dedičstvom, sa môže pýšiť mnohými významnými osobnosťami, ktoré sa svojou prácou a talentom zapísali do rôznych oblastí života. Tento článok predstavuje niekoľko z nich, od umelcov a vedcov až po cirkevných hodnostárov a pedagógov, a ich prínos pre Trnavu a celú spoločnosť.
Ohnive Kura 2 19 Diel Nový Riaditeľ
V kontexte kultúrneho a intelektuálneho života Trnavy sa vynárajú mená osobností, ktoré formovali a obohacovali rôzne oblasti spoločnosti. Medzi tieto osobnosti patrí aj prekladateľ, arabista, hudobná kritička, filmový režisér, keramik, psychológ, jazykovedkyňa, historik umenia, literát, biskup a vysokoškolský pedagóg. Ich životné príbehy a diela sú svedectvom o ich prínose pre rozvoj Trnavy a celého Slovenska.
Ján Kura: Arabista a prekladateľ
Ján Kura, významný prekladateľ a arabista, sa narodil 16. februára 1931 v Trnave v rodine stredoškolského profesora. V roku 1935 sa s rodinou presťahoval do Pardubíc. Jeho záujem o arabský svet sa začal už na strednej škole. Vyštudoval Filozofickú fakultu UK v Prahe, odbory čeština, ruština a arabčina. V rokoch 1959 - 1972 pôsobil v Orientálnom ústave Československej akademie věd v Prahe. Počas tohto obdobia prednášal aj severoafrickú literatúru a tuagerský jazyk na Karlovej univerzite. V rokoch 1968 - 1970 pôsobil aj ako hosťujúci profesor na Seminári pre arabské a islamské štúdiá na Univerzite v Münsteri.
Počas obdobia normalizácie bol v roku 1973 z politických dôvodov prepustený z Orientálneho ústavu kvôli jeho protestom proti sovietskej okupácii. Do ústavu sa vrátil až v roku 1990, kedy bol rehabilitovaný a stal sa jeho riaditeľom. Bol členom akademickej rady Akademie věd. Od roku 1994 bol šéfredaktorom periodika Akademický bulletin, od roku 1998 časopisu Nový Orient.
Ján Kura bol popredný znalec a propagátor modernej arabskej literatúry severnej Afriky a erudovaný prekladateľ. Ovládal nielen francúzsky a arabsky, ale aj tuáregčinu, berberčinu a kabyľčinu. O jeho plodnej práci svedčia desiatky prekladov, nielen veľkých literárnych diel, ale aj rozprávok. Je autorom mnohých vedeckých a odborných prác doma i vo svete. Stal sa veľkým popularizátorom arabskej literatúry a kultúry. Medzi jeho preklady patria diela ako Blázon a iné paraboly, Zakliaty sultán - arabské rozprávky, Morská víla a iné rozprávky, Moderné alžírske poviedky a iné. Zomrel 20. júna 2000 v Prahe a pochovaný je v Litomyšli.
Prečítajte si tiež: Tradičné slovenské ohnivé mäso
Hudobná kritička, klaviristka, rozhlasová redaktorka a novinárka z Trnavy
Ďalšou významnou osobnosťou je hudobná kritička, klaviristka, rozhlasová redaktorka a novinárka, ktorá sa narodila 27. októbra 1931 v Trnave a zomrela 4. januára 2001 v Bratislave. Maturovala na košickom gymnáziu a študovala v Košiciach na Vyššej hudobnej škole hru na klavír. Krátko pôsobila ako učiteľka klavíra, v roku 1952 začala pracovať v košickom štúdiu Československého rozhlasu a o rok neskôr prešla do Bratislavy, kde pôsobila v rozhlase ako hudobná redaktorka. Bola tvorkyňou mnohých estrádnych programov a vysielaní o vážnej hudbe, autorkou rozhovorov s tvorcami a interpretmi vážnej hudby. V roku 1976 odišla pracovať do týždenníka Slovenka a naďalej sa venovala propagácii domácej a zahraničnej klasickej i novej hudby a hudobného života.
Jozef Zachar: Filmový režisér a scenárista
Jozef Zachar, filmový režisér a scenárista, sa narodil 13. decembra 1920 v Hlohovci a zomrel 1. januára 2013 v Piešťanoch. Pôvodne chcel byť učiteľom, no napokon svoj život spojil s filmom. Vyštudoval literatúru a psychológiu na Pedagogickej fakulte Slovenskej univerzity v Bratislave a krátko pracoval ako učiteľ (1949 - 1950). Pôsobil v Ústave pre školský a osvetový film - Škofilm v Bratislave a od roku 1950 pracoval ako režisér v Štúdiu populárno-vedeckých náučných filmov.
K vrcholu jeho dokumentárnej tvorby patria filmy Samo Chalupka (1955), Psychodráma (1964). S televíziou začal Jozef Zachar spolupracovať od roku 1965. Nakrúcal tematicky a žánrovo rôznorodé filmy. Do zlatého fondu slovenského hraného filmu sa zaradili filmy Neprebudený (1965, získal čestné uznanie na Medzinárodnom televíznom festivale v Monte Carlo 1966), Zmluva s diablom (1967), Očovské pastorále (1973), Sebechlebskí hudci (1975), Vynes na horu svoj hrob (1979), Demokrati (1980). Režíroval aj filmy Zaprášené histórie (1971), päťdielny televízny film Nepokojná láska (1975), Sedem krátkych rokov Ing. Hagaru (1978), Bičianka z doliny (1981), filmový prepis opery Eugena Suchoňa Svätopluk (1989, týmto filmom ukončil aktívnu režisérsku kariéru) a i. Pre deti natočil film Kamarátka Šuška (1977), muzikál Guľôčky (1982) a Lampáš malého plavčíka (1984). Zachar je nepochybne jedným z najplodnejších slovenských režisérov aj vďaka jeho zručnosti, tvorivosti a výsledným prácam. V rodnom Hlohovci natáčal film Zodpovednosť v prostredí výchovného ústavu pre mládež na hlohovskom zámku. Jeho filmy získali mnoho cien a sám patril k uznávaným a oceňovaným režisérom.
Keramik, sochár a dizajnér z Malých Levár
Ďalšou významnou osobnosťou je keramik, sochár a dizajnér, ktorý sa narodil 7. novembra 1925 v Malých Levároch a zomrel 28. septembra 1999 v Trnave. Študoval na Štátnej slovenskej odbornej keramickej škole v Modre s kachliarskym a tehliarskym oddelením (1942-1944), na Vyššej škole umeleckého priemyslu (1946 - 1950) a na Vysokej škole výtvarných umení (1950 - 1954) v Bratislave u profesorov Jozefa Kostku, Rudolfa Pribiša a Fraňa Štefunka na oddelení sochárstva. Už počas štúdia na vysokej škole začal experimentovať s tvorbou úžitkovej keramiky. Keramické materiály sa stali hlavným vyjadrovacím prostriedkom pre jeho široký umelecký záber. Priestor pre tvorbu našiel krátko po ukončení školy v Trnave, kde v jeho vlastnom ateliéri vznikli takmer všetky jeho diela. Od roku 1952 bol členom Zväzu slovenských výtvarných umelcov, od roku 1990 členom Slovenskej výtvarnej únie a Asociácie výtvarných umelcov užitého umenia a desingu. Venoval sa tvorbe úžitkovej a dekoratívnej keramiky. Svoje diela vystavoval na šiestich samostatných výstavách, na mnohých kolektívnych výstavách na Slovensku i v zahraničí a výtvarne dotvoril architektonické objekty vo viacerých slovenských mestách. Nikdy nepodliehal módnym trendom. Jeho tvorba sa vyznačuje čistými líniami a čistou farebnosťou, v ktorej prevláda biela, červená, modrá, žltá a efekt kovovej glazúry. Jeho práce sa nachádzajú napr. v zbierkach Slovenskej národnej galérie Bratislava, Západoslovenského múzea Trnava, Záhorskej galérii Senica, Galérii Jána Koniarka v Trnave, Galérii Miloša Alexandra Bazovského v Trenčíne, Novohradskom múzeu a galérii Lučenec, v súkromných zbierkach doma i v zahraničí. Patril k najvýraznejším osobnostiam slovenskej keramickej tvorby druhej polovice 20. storočia.
Psychológ, umelec, vynálezca, fotograf a filmový pracovník z Maduníc
Psychológ, umelec, vynálezca, fotograf a filmový pracovník sa narodil 14. októbra 1907 v Maduniciach a zomrel 25. októbra 1990 v Burbank, Illinois (USA). Študoval na gymnáziu v Nitre, psychológiu na Filozofickej fakulte UK v Bratislave. Absolvoval študijné pobyty v Berlíne, Paríži a Londýne. V roku 1938 získal titul PhDr. Od mladosti prejavoval záujem o fotografiu a film. Vydal knihu Film a škola (1937), v ktorej sa podrobne zaoberá nielen technickými, ale aj estetickými problémami filmu, psychologickými a pedagogickými momentmi filmového vyučovania. Nakrútil prvý slovenský farebný film Niekoľko perál slovenského folklóru. Pre Školfilm nakrútil snímku Výlet do Tatier (1942) a farebný národopisný film Ždiar (1943). Prispieval do časopisu Školfilmu. S Karolom Plickom stál pri zrode FAMU v Prahe. Pôsobil ako riaditeľ Psychotechnického ústavu a súčasne učiteľ dejín filmu na ŠUP, v r.1940 - 1942 riaditeľ Školfilmu v Bratislave, v r. 1945 - 1946 zástupca splnomocnenca vo Filmovom ústave v Prahe, od r. 1947 riaditeľ filmovej spoločnosti Slofis v Bratislave. V roku 1949 emigroval do Brazílie, kde uverejňoval aj astronomické štúdie a podal niekoľko patentov. V roku 1964 sa s rodinou presťahoval do USA. Tu sa venoval technike filmu, zaostril kameru na stereoskopické snímanie a projektor na stereoskopické premietanie, písal štúdie o ortostereoskopii.
Prečítajte si tiež: Vyskúšajte plnené mäsové placky
Valéria Betáková: Jazykovedkyňa a vysokoškolská pedagogička
Valéria Betáková, jazykovedkyňa a vysokoškolská pedagogička, sa narodila 28. septembra 1920 v Hlohovci a zomrela 1. augusta 1990 v Bratislave. Študovala na gymnáziu v Trenčíne, slovenčinu a nemčinu na Filozofickej fakulte Slovenskej univerzity v Bratislave, ruštinu na Filozofickej fakulte UK v Bratislave. Pôsobila na stredných školách a na gymnáziu v Prievidzi a Hlohovci, kde začínala ešte v rokoch 2. svetovej vojny a na ekonomických školách v Trenčíne a v Bratislave, kde pôsobila v povojnových rokoch. V rokoch 1956 - 1961 pracovala ako odborná asistentka na Vyššej pedagogickej škole v Bratislave, v rokoch 1961 - 1978 na Pedagogickej fakulte UK v Trnave. Bola poprednou predstaviteľkou slovenskej lingvodidaktiky a metodiky vyučovania slovenčiny. Autorka a spoluautorka viacerých učebníc slovenského jazyka pre základné a vysoké školy. Venovala sa aj prekladateľskej činnosti. V rokoch 1966 - 1972 bola predsedníčkou pobočky Združenia slovenských jazykovedcov pri SAV v Trnave, v rokoch 1972 - 1973 členka výboru Združenia slovenských jazykovedcov pri SAV. V roku 1969 bola členka redakčnej rady pre vydávanie metodickej literatúry pri Slovenskom pedagogickom nakladateľstve v Bratislave, v roku 1968 členka odbornej komisie pre slovenský jazyk a literatúru pri Výskumnom ústave pedagogickom v Bratislave, v rokoch 1969 - 1970 členka odbornej komisie Ministerstva školstva SSR pre posúdenie a schválenie novej koncepcie slovenského jazyka v základnej škole, v rokoch 1970 - 1978 členka odborno-metodickej edičnej komisie Ministerstva školstva SSR pre schvaľovanie vysokoškolskej študijnej literatúry v odbore slovenský jazyk a literatúra, od roku 1971 členka komisie pre obhajobu kandidátskych dizertačných prác vo vednom odbore teória vyučovania slovenského jazyka, v rokoch 1971 - 1975 členka odbornej predmetovej komisie Ministerstva školstva ČSR pre vyučovanie materinského (slovenského) jazyka a literatúry v základnej škole, v rokoch 1984 - 1987 predsedníčka komisie, v rokoch 1975 - 1978 členka edičnej rady Univerzity Komenského v Bratislave.
Vladimír Siváček: Historik umenia, pedagóg a súdny znalec
Vladimír Siváček, historik umenia, pedagóg, súdny znalec v oblasti výtvarného umenia a ochotnícky bábkar, sa narodil 9. septembra 1942 v Trnave a zomrel 31. augusta 2005 vo Veľkom Krtíši. Základnú školu navštevoval v rodnom meste. Po ukončení povinnej školskej dochádzky študoval na JSŠ v Trnave. V štúdiu pokračoval na Pedagogickej fakulte UK, ktorú ukončil štátnou záverečnou skúškou v odbore slovenský jazyk - dejepis. Po vojenskej základnej službe pôsobil ako pedagóg. Pracoval v Krajskom dome detí a mládeže v Trnave, kde začal pracovať s bábkarskými súbormi. Diaľkové štúdium na DAMU Praha odbor bábková réžia ukončil v roku 1973. V r. 1976 -1990 bol riaditeľom Galérie J. Koniarika v Trnave. Po vykonaní rigoróznej skúšky v r. 1981 získal titul doktora pedagogiky. V roku 1987 obhájil kandidátsku dizertačnú prácu a v roku 1989 získal titul doktor filozofie. Pracoval ako súdny znalec pre odbor umelecké diela - odvetvie umenie výtvarné. Bol členom spoločnosti SAV a členom organizácie UNION INTERNATIONALE DE LA MARIONNETTE (Medzinárodný zväz bábkárov) so sídlom vo Francúzsku a od r. 2004 čestným členom UNIMA. V r. 1993-2004 vykonával funkciu riaditeľa múzea v Modrom Kameni, ktoré v r. 1995 reprofiloval na špecializované pracovisko s celoslovenskou pôsobnosťou na Múzeum bábkarských kultúr a hračiek hrad Modrý Kameň. Venoval sa dejinám výtvarného umenia trnavského regiónu, napísal prácu Výtvarní umelci Trnavského okresu (1980), Dejiny Trnavy - časť Výtvarné umenie 20. storočia v Trnave (1983), Pútnik životom: P. Teodor Jozef Tekel františkán - akad. maliar (2001), Medailér W. literát a predseda Zväzu politických väzňov pre Trnavský kraj.
Vojtech Ottmar: Literát a bojovník za práva politických väzňov
Vojtech Ottmar, literát a predseda Zväzu politických väzňov pre Trnavský kraj, sa narodil 8. júla 1945 v Trnave a zomrel 26. marca 2015 v Trnave. Základnú aj strednú školu navštevoval v Trnave. Od 18-tich rokov pracoval na železnici. Zo začiatku ako sprievodca, neskôr vlakvedúci. Ako mladík začal písať poviedky a fejtóny, ktoré uverejňoval v časopise Železničiar. Zapojil sa do súťaže vyhlásenej Ústredným kultúrnym domom železničiarov v Prahe, kde získal druhé miesto. Aj v ďalšej súťaži, vypísanej Československým rozhlasom v Bratislave, sa umiestnil na poprednom mieste. Pracoval ako redaktor časopisu Železničiar. Neskôr sa zamestnal ako majster v Atómových elektrárňach Jaslovské Bohunice. Do závodného časopisu písal poviedky a fejtóny. V roku 1983 bol zatknutý a v roku 1985 vo vykonštruovanom procese odsúdený za údajné podvracanie republiky na dva roky väzenia. Bola mu zakázaná vydavateľská činnosť. Na sklonku roka 1989 sa vrátil na bratislavskú železničnú stanicu, od roku 2003 pracoval vo funkcii vlakvedúceho na rýchlikoch i osobných vlakoch. Jeho veľkou vášňou bola literárna tvorba, ktorej sa popri svojej práci aktívne venoval po celý život. Výsledkom sú zbierky básní Ľudská neľudskosť a autobiografické publikácie Podvratník a Nežná revolúcia potkanov, v ktorých opisuje útrapy vo väzniciach a prenasledovanie normalizačným režimom v osemdesiatych rokoch 20. storočia. Spomína však aj na veselé či vážne príhody zo svojho života v dvoch dieloch Spomienky starého Trnavčana. Osobitné miesto v živote Vojtecha Ottmara tvorili aktivity pre politických väzňov, ktorým venoval veľa času i úsilia. Ako člen a vedúci trnavskej pobočky ZPKO dlhé roky bojoval za to, aby sa pamiatka obetí komunistického režimu dôstojne pripomínala.
Pavol Jantausch: Biskup, náboženský spisovateľ a národný pracovník
Pavol Jantausch, biskup, náboženský spisovateľ, cirkevný hodnostár, národný a osvetový pracovník a prvý apoštolský administrátor Apoštolskej administratúry v Trnave, sa narodil 27. júna 1870 vo Vrbovom a zomrel 29. júna 1947 v Trnave, kde je aj pochovaný. Ľudovú školu navštevoval vo Vrbovom, na gymnáziách študoval v Trnave, Ostrihome a v Bratislave, maturoval v Trnave, štúdium teológie absolvoval na univerzite vo Viedni. Za kňaza bol vysvätený 21. septembra 1893. Po štúdiách bol kaplánom v Topoľčanoch, Smoleniciach, Bojnej a v Bratislave - Blumentáli. 15. februára 1899 bol vymenovaný za farára do Dubovej pri Modre. Potom pôsobil v Ludaniciach. 29. mája 1922 ho pápež Pius XI. vymenoval za administrátora novozriadenej Trnavskej apoštolskej administratúry, ktorá bola vytvorená z tej časti Ostrihomského arcibiskupstva, ktoré sa stalo súčasťou ČSR. Biskupskú vysviacku prijal v Trnave 14. júna 1925 z rúk pražského arcibiskupa Františka Kordáča. V r. 1936 stál pri otvorení Rímskokatolíckej bohosloveckej fakulty UK v Bratislave. V r. 1938 sa pričinil o zriadenie Biskupského gymnázia v Trnave. Vo svojom rodisku vo Vrbovom dal v r. 1930 vybudovať kláštor premonštrátok a ďalší z jeho iniciatívy vznikol v Dvorníkoch pri Hlohovci. Po druhej svetovej vojne sa zaslúžil o obnovenie vydávania časti katolíckej tlače, najmä Katolíckych novín, náboženskými úvahami a príležitostnými článkami už pred rokom 1918 prispieval do náboženských periodík Duchovný pastier, Posol Božského Srdca Ježišovho, Pútnik svätovojtešský a iné. Jeho najhodnotnejšie príspevky vyšli v 2-zväzkovej nábožensko-filozofickej práci (1943 - 1944). Trnavskú apoštolskú administratúru viedol až do svojej smrti. Jeho životným krédom bolo heslo „S láskou za pravdu“ (Pro veritáte - cum caritáte). V roku 2010 mu bolo za rozvoj vzdelanosti a upevňovanie náboženského života na území Slovenska in memoriam udelené Čestné občianstvo TTSK. Na jeho pamiatku sa v roku 2010 trnavský arcibiskup Róbert Bezák rozhodol udeľovať Cenu biskupa Pavla Jantauscha. Jeho meno nesie vo svojom názve Arcibiskupské gymnázium v Trnave. V Západoslovenskom múzeu v Trnave - na prvom poschodí Domu hudby Mikuláša Schneidera Trnavského je od roku 2016 vystavená unikátna nábytková zostava z jeho pozostalosti. Nábytok do múzea daroval jeho príbuzný Ing. František Gregor z Košíc. Bol vyrobený piešťanským stolárom Vojtechom Novotným v tridsiatych rokoch 20. storočia.
Vysokoškolský pedagóg z Veľat
Vysokoškolský pedagóg sa narodil 25. mája 1920 vo Veľatoch a zomrel 21. februára 1975 v Trnave. V roku 1941 ukončil štúdium na Štátnej učiteľskej akadémii v Prešove a začal svoju učiteľskú činnosť ako riaditeľ národnej školy vo Valkovciach. Postupne pôsobil ako učiteľ a riaditeľ meštianskej školy, učil na strednej všeobecnovzdelávacej škole, bol riaditeľom Strednej všeobecnovzdelávacej školy v Trnave, okresným školským inšpektorom a vedúcim odboru školstva. Po ukončení štúdia na Vysokej škole pedagogickej v Bratislave pôsobil ako stredoškolský profesor pedagogiky na Pedagogickej škole v Trnave.
Prečítajte si tiež: Betka Stanková a Ohnivé Kura