Slovenská kultúra je bohatá tapiséria pretkaná niťami tradícií a zvykov, ktoré sa odovzdávajú z generácie na generáciu. Tieto zvyky, často spojené s roľníckym životom, náboženskými sviatkami a rodinnými udalosťami, formovali identitu slovenského národa a pretrvávajú dodnes, hoci v pozmenenej podobe. Ponorme sa do fascinujúceho sveta slovenských tradícií a odhaľme ich význam a premeny v priebehu času.
Kultúra a identita
Slovenská verejnosť bola v minulosti zaplavená rôznymi novinami a časopismi, no len málo z nich si dokázalo udržať hodnotu a ideový smer. Slovenské srdce je hlboko katolícke a slovenský rozum dokáže rozpoznať a zavčasu sa odvrátiť od bludov, aby neškodili národu. Práve preto je dôležité zachovávať a rozvíjať kultúru, ktorá je pre našich predkov typická.
Locarno a povojnová konsolidácia
Po prvej svetovej vojne sa Európa zmietala vo finančných problémoch a hľadala cestu ku konsolidácii. Locarno malo ďalekosiahly význam v súčasnej svetovej politike. Rozšafní politikovia a štátnici považujú locarnskú konferenciu štátov dokonca počiatkom šťastlivého a pokojného vývoja europských národov, ačkoľvek druhí tomu neveria. Locarnskej dohode dávajú vážnosť príčiny, ktoré prinútily štátnikov, aby locarnskú smluvu podpísali. Medzi týmito príčinami najprednejšiu rollu hrá spoznanie nemožného postupu dosaváďnej hospodárskej politiky, riadenej viac menej ešte vždy válečnými vášňami a nie reálnym rozmýšľaním. Locarno je prvým krokom k reálnej politike.
Výročný cyklus v Rači: Pohľad do minulosti
Výročné obyčaje predstavujú zložitý komplex kultúrnych javov s rôznym významom a historickým zázemím. Boli spojené predovšetkým so životným cyklom a pracovnými aktivitami roľníka, ku ktorým sa postupne pridružovali aj obyčaje spojené s inými povolaniami a spoločenskými vrstvami. Silou tradície obyčaje pretrvávali, aj keď okolnosti, za akých vznikli, sa už podstatne zmenili. Len máloktoré však zostali zachované vo svojej pôvodnej podobe a význame. Postupne získavali nánosy ďalších historických období a odrážali meniace sa spoločensko-ekonomické podmienky. Cyklus rozličných sviatkov a tradičných obyčají vykonávaných v priebehu celého roka v Rači vytváral pomerne zložitý systém. Značná časť obyčajových úkonov v Rači bola odzrkadlením skutočnosti, že pôvodným zdrojom obživy tunajších obyvateľov bolo poľnohospodárstvo, najmä vinohradníctvo.
Predelom medzi dvoma cyklami
Predelom medzi dvoma výročnými cyklami bol november. V tomto mesiaci sa uzatváral roľnícky rok a pozornosť sa zameriavala na zabezpečenie hospodárskeho úžitku v nasledujúcom období. Na Katerinu, nem. Katrajfest (25. novembra)2 sa konali posledné tancovačky. Hovorilo sa, že Ondrej váže husle. Na Ondreja boli ešte zábavy, a to aj na štyroch miestach v obci, ale po tomto termíne až do Vianoc sa tanečné zábavy nerobievali. V uvedenom období sa však v dedine nacvičovalo viacero divadelných predstavení. Uvádzali ich rozličné spolky, organizácie a skupiny, ako bola napríklad mládenecká kongregácia, mariánska kongregácia, Robotnícka telovýchovná jednota, Orol, vinohradnícky spolok, školáci alebo študenti s učiteľmi a podobne. Divadlá sa hrávali v zimnom období, počínajúc vianočnými sviatkami.
Prečítajte si tiež: Jednoduchá pizza zo sendvičového chleba
Adventné a vianočné zvyky
Na deň Svatej Barbori, nem. Bárbara (4. decembra) odlamovali hospodári vetvičky z viniča a čerešne, v neskorších obdobiach už aj z ostatných stromov, a nechávali ich vo vode vypučať. V obyčajoch vykonávaných na Mikuláša, nem. Nikolauz (6. decembra) prevládali zábavné prvky. Muži a mládenci z príbuzenstva sa preobliekali za Mikulášov a obdarovávali deti balíčkami od rodičov, obsahujúcimi ovocie a cukríky. Boli oblečení vo vyvrátenom kožuchu, maske a biskupskej čiapke, v ruke mali palicu a kôš. Sprevádzali ich postavy čerta s anjelom alebo smrti, strašili neposlušné deti a vyplácali ich martinskými prútmi. Ovocie a cukríky dostávali deti aj do topánok, ktoré si večer ukladali vyčistené do okien.
Lucija (13. decembra) bola jedným z dní, keď podľa starých predstáv mali strigy veľkú moc. V tento deň sa nesmelo nič z domácnosti požičať ani prijať, aby bosorky nemali do domu prístup. Bolo tiež zakázané šiť, aby si vraj ľudia nepopichali, teda neodohnali šťastie. Cez deň ešte ženy mohli chodiť na návštevu, avšak večer už nie, lebo by vraj odniesli hojnosť z rodiny. Večer prichádzali do domácností susedov a známych dievčence oblečené v bielom - Lucie a husími krídlami ometali steny. Na zmysel tejto obyčaje - vyhnať z domu nečisté sily - sa však zabudlo a luciová obchôdzka nadobúdala podobný charakter ako mikulášska. Lucie nosievali aj varešku, ktorou vyklopkali po prstoch nespratné deti, prikazovali im modliť sa a dávali im pobozkať krížik. Nosievali aj kôš, z ktorého obdarovali deti sladkosťami a ovocím. V niektorých rodinách matky už v predvečer Lucie nachystali na stôl tanier so všelijakým ovocím a ráno povedali deťom, že je to dar od svätej Lucie. Inde dávali na noc medzi okná cesnak, cibuľu a sušené ovocie (ščípki) a nechali ich tam tri dni. Rozšírená povera o zhotovovaní luciového stolčeka, pomocou ktorého možno na polnočnej omši spoznať miestne bosorky, bola známa aj v Rači. Rovnako bolo známe predpovedanie počasia na jednotlivé mesiace nasledujúceho roka podľa počasia v dňoch od Lucie do Štedrého dňa.
Predvianočné obdobie sa nieslo v znamení príprav na zimné sviatky. Ženy upratovali a čistili príbytky, muži pripravovali krmivo pre dobytok a palivo. Ešte koncom minulého storočia pekávala v tomto čase pani rechtorka v škole vianočné oblátky pre katolícke rodiny. Najprv chodili z domu do domu miništranti a školníci s putničkami a košíkmi a spievali pieseň:Prišiel čas, bi sme vásnaščívili zas,rozmilí kresťania f ten vánočňí čas. Gazdiné dávali chlapcom do putničiek múku a do košíkov vajcia, orechy a maslo, niekde aj peniaze. Chlapci si zapisovali mená darcov i množstvo darov, aby pani rechtorka neskôr vedela, komu má koľko poslať oblátok. Do tridsiatych rokov piekla evanjelikom oblátky pani farárka. Poslednú nedeľu pred Vianocami ich naviazala do balíčkov pre každú famíliu, vložila do bielizňového koša a odtiaľ si ich ľudia v kostole rozobrali.
Štedrý deň a jeho čaro
Na Ščedrí deň (24. decembra) pripravovali gazdiné jedlá na večeru a ak si nenapiekli chlieb a koláče už v predchádzajúci deň, robili tak teraz. Pred večerou sa opravuval vianočný stromček (krispan, nem. vajnochcpan). Obyčajne to bol smricčok, ale používali sa aj kupované alebo doma z drevených tyčiek zhotovené stromčeky. Ozdobovali sa farebnými papierovými reťazami, obrázkami, srdcami, sviečkami, tiež orechmi a kockami cukru, ktoré sa zabalili do farebného papiera a staniolu. Večer vniesol gazda ozdobený stromček slávnostne do izby a pribil či zavesil ho na hlavnú hradu, kde zostával dva-tri týždne.
Ščedrí večer (nem. Hajlige omt) býval vždy dôležitým sviatkom a mnohým úkonom a predmetom - najmä tým, ktoré prebehli počas večere alebo prišli do styku so štedrovečerným stolom - sa pripisovali všakovaké priaznivé účinky. Všetko, čo bolo pri večeri v miestnosti, malo sa v budúcom roku rozmnožiť. Pod štedrovečerný stôl sa položila otiepka slamy alebo sena. Niekde dávali po troške z každého druhu obilia do misky či košíka a položili na stôl alebo pod stromček. Pod slávnostný biely obrus, ktorý bol prestretý na stole, sa kládla kovová minca, aby bola v dome vždy hojnosť peňazí. Počas večere sa pamätalo aj na zomretých. Na stole bola zapálená hrubá sviečka, ktorú domáci dostali na pohrebe niektorého z dedinčanov. Verilo sa, že kým horí, zúčastňujú sa na večeri aj mŕtvi. Ak v priebehu roka niekto z rodiny zomrel, nechávali mu pri stole voľné miesto a prestreli mu tak ako ostatným. V katolíckych rodinách mu dávnejšie nadelili na tanier oblátku, jablko a hrozno. Dali ich potom zjesť prvému zo žobrákov, ktorí cez vianočné obdobie v hojnom počte chodili v Rači po pýtaní. Po večeri sa zo stola neodpratávalo, riad sa umýval až na druhý deň ráno. Tak ako pred večerou, aj pri stromčeku sa domáci spoločne pomodlili a zaspievali koledy. Potom rozdali deťom darčeky. Zvyšky večere sa pridávali ráno dobytku do nápoja. Seno, ktoré bolo pod stolom, sa na uzdravenie dávalo žrať chorému statku.
Prečítajte si tiež: Tipy pre dokonalý chlieb
Mládež v Rači sa na Štedrý večer neschádzala, tento čas však býval príležitosťou pre dievčatá vyveštiť si vydaj a budúceho manžela. Dievčina sa mala postaviť naprostred ulice a okolo seba rozsypať štedrovečerné omrvinky. Odkiaľ najskôr začula zabrechať psa, tam sa mala vydať. Mohla tiež zabúchať na svinský chliev. Z ktorého dvora sa domácej svini ozvala druhá, tam sa dievka nádejala byť nevestou. Doma si dievčatá púšťali orechové škrupiny po vode v lavóre - jedna bola dievčinina, ostatné mali mená mládencov.
Štedrý večer býval nielen rodinným, ale aj spoločenským sviatkom. Spoločenskú časť večera začínali deti školského veku, ktoré od zatmenia do deviatej hodiny chodzili spívat. Dvoj- až päťčlenné skupinky spevákov chodili zo dvora do dvora, zastali pred dvermi a zaspievali niektorú z vianočných piesní. Na spev vyšla gazdiná zo dverí s otázkou: „A kolko vás je dzecí?“ a obdarovala každého koledníka orechmi, jablkami, hroznom, ale aj makovými bélešmi a majetnejšia im dala aj koláč. Aj keď zriedka, ale stávalo sa, že spoza dverí sa ozvalo: „Pánbú vás nadzel!“ alebo „Uš ste tu bili!“, čo znamenalo, že koledníkov neprijímajú a neobdarujú ich. Po ulici chodil aj obecný pastier a plieskal bičom. Na toto znamenie mu vynášali gazdiné, ktorým pásol kravy, tzv. vánočňí: trochu fazule a chlebovej múky, prípadne aj víno. Evanjelici chodili do kostola ešte pred večerou. Výnimočne sa však aj niektorí z nich - kvôli estetickému zážitku a priateľským vzťahom s katolíkmi - zúčastňovali na polnočnej omši. Po večeri mávali divadelné predstavenie v hostinci, alebo chodili so spevokolom a dychovkou spievať po dedine. Domy navštevovali v určenom poradí: najprv išli k farárovi, potom k rechtorovi, notárovi, richtárovi a ku všetkým významnejším a bohatším ľuďom v obci. Pre vymenovaných bývala táto návšteva so spevokolom otázkou spoločenskej prestíže. Ďalej pokračoval tridsať- až šesťdesiatčlenný sprievod spevákov a hudobníkov v obchôdzke aj po ostatných domoch. Spievali nábožné piesne, ktoré predtým nacvičili pod vedením kantora (Stille nacht, chajlige nacht; Krist ist geboren; Ó du fróliche, ó du sajlige a podobne). Aj katolíci hrávali v tento deň divadlá a chodili na predstavenia, ale v menšej miere. Po návrate z polnočnej omše sa domáci opäť najedli a gazda - ak tak neurobil ešte pred večerou - dal každej krave zožrať oblátku so zapečeným petržlenom a kus chleba, aby statok v ďalšom roku ochránil od všetkého zlého.
Sviatočné dni po Štedrom dni
Prvý vianočný sviatok - Boží narodzeňí, nem. Erste vajnochefest (25. decembra) patril k najväčším sviatkom roku. Zato na Štefana, nem. Štefl (26. decembra) bolo zaužívané vzájomné navštevovanie a vinšovanie nielen medzi príbuznými, ale aj medzi susedmi a dobrými známymi. Dospelých vinšovníkov pozvali na pohostenie ku stolu a častovali ich vínom. Medzi zaužívané pohostenie patrila aj bábovka s rumovým čajom (kugluf a rumové té). Deti, ktoré v tento deň tiež chodili vinšovať rodine, susedom a známym, ponúkali domáci koláčom a darovali im menší peniaz. Popoludní chodievali miestne kapely, najmä hasičská dychovka, vyhrávali k meninám známcjším a významnejším Štefanom. Na Jána, nem. Johanták (27. decembra) si nosili ľudia do kostola víno na posvätenie. Svatojánske víno sa používalo na liečenie koliky, bolo vraj dobré na každú vňútrajší nemoc aj od prestidnucá.
Silvester a Nový rok
Posledným sviatkom v roku bol Silvester - Starí rok. nem. Oldesjár (31. decembra). Ľudia išli do kostola, kde sa okrem iného dozvedeli počet narodených, zomretých a zosobášených v uplynulom roku, čo bývalo predmetom ďalších rozhovorov. V domácnostiach sa pripravoval sviatočnejší obed a večera, pretože sa verilo, že nový rok preberá od starého to, čo mu ten na stole zanechá. Ak mu zanechá štedro prestretý stôl - nebudú ľudia v ďalšom roku hladovať. Preto gazdiné - podobne ako na Štedrý večer - dbali, aby bol stôl bohatý, a nezabudli ani na víno, vodu - lebo bez nej by človek nevyžil - a peniaze, ktoré položili pod obrus. Pred polnocou chodil hlásnik - hrobár so svojimi kamarátmi spievali pred domy obecnich prectavenich. Spievali pieseň, v ktorej vinšovali všetko najlepšie najprf pánu farárovi, potom pánu rechtorovi, richtárovi, notárovi aj všetkým ostatným. Na Noví rok (nem. Najesjár) chodil už hrobár aj s celou svojou rodinou z domu do domu. Vo dverách prednášal novoročný vinš4 a pri tejto príležitosti ho ľudia odmeňovali za hrobársku službu. Do putne mu zosýpali múku, do džbána prilievali víno a dávali mu aj zemiaky, masť a vajcia. Deti chodili vinšovať šťastie v novom roku do rodín príbuzných (babkám, tetám, strýkom, krstným matkám), ale aj susedom a známym. Aj susedia, rodina a dobrí známi sa navzájom navštevovali a želali si všetko najlepšie. Bedlivo sa však sledovalo, aby v tento deň nevstúpila do domu prvá žena - lebo to vraj prinášalo nešťastie. Na Nový rok posielali majitelia obchodných živností svojim zákazníkom dary. Tzv. novoročňi predstavovali rozličné drobnosti z obchodu: kalendár, kilo cukru, metla, pohár kompótu a podobne. Týmto prejavom sa obchodníci usilovali získať a udržať si zákazníkov, najmä menej stálych a z nižších sociálnych vrstiev.
Trojkráľová obchôdzka
Vo vianočno-novoročnom období chodievali odrastenejší chlapci z račianskych katolíckych rodín, ale aj skupinky chlapcov z Jura, Mysleníc a Vajnor na trojkráľovú obchôdzku. Traja zo skupinky detí boli oblečení za kráľov: v bielych mužských košeliach s farebnými papierovými korunami na hlavách, štvrtý bol oblečený ako pastier - vo vyvrátenom kožuchu a baranici. Traja králi nosili so sebou na dlhšej palici červenú hviezdu, drevený betlehemček a meštek, do ktorého im ľudia dávali peniaze. Najprv požiadali o vstup do domu a až po súhlase predviedli hru a vyspievali piesne. Keď ich domáci obdarovali, napísal jeden z obchôdzkárov na veraje vstupných dverí kriedou letopočet a uprostred neho iniciály G + M + B.
Prečítajte si tiež: Placky zo starého chleba
Ďalšie sviatky a zvyky
Deň Tri králú, nem. Chajlign traj konik (6. január) bol posledným zo sviatkov, ktoré sa zoskupovali okolo zimného slnovratu. Podobne ako na Štedrý večer aj v tento deň pripisovali ľudia rozličným predmetom priaznivé účinky (liečivé, ochranné, hospodársko-prosperitné a podobne). Aj cirkev, ktorá postupne tiež prijala do svojho učenia vieru v magicko-ochrannú silu niektorých predmetov (najmä vody a rastlín), umocňovala ich priaznivý dosah svätením6. Na deň Troch kráľov si račianski katolíci dávali posviacať v kostole vodu a kriedu. S trikrálovú vodú vykropil doma hospodár pivnicu, sýpku aj vinohrad, aby ochránil hospodárstvo od neúrody a nešťastia. Posviacanie viníc sa opakovalo aj na začiatku jarných prác vo vinohrade. Svätená voda sa dopĺňala do domácich svetedelňiček, používali ju aj na zaháňanie neduhov a chorôb - dávali ju piť chorému a kropili ňou mŕtveho. Na Hromňice (2. februára) chodila katolícka časť obyvateľstva posviacať zasa sviečky. Takto umocnená ochranná sila sviečok sa využívala napríklad pri úmrtí, keď sa dávali do rúk zomretého. Hromňička sa zapaľovala tiež pri veľkej búrke, čím sa mal ochrániť dom od hromobitia. Tento účinok sa pripisoval aj chlebu so soľou, ktorý gazdiné hádzali do ohňa. Na Blažeja (3. februára) nechodievali v Rači učitelia ani žiaci na obchôdzky tak ako inde na Slovensku. Pamiatkou na ne môže byť vari len školská zábava, na ktorej deti popoludní tancovali pri hudbe z gramofónu. V tomto ročnom období vinohradníci už sledovali, kedy nadíde počasie vhodné na začiatok prvých jarných prác. Hovorilo sa, že Macej rozdáva kosírki. S menom Mateja (24. Fašiangi (nem. fošink) sa pokladali za najveselšie obdobie v roku. Trvali od 7. januára až do velkého pústu, ktorý sa začínal štyridsať dní pred Veľkou nocou. Počas predveľkonočného pôstu - podobne ako počas predvianočného adventu - platil zákaz usporadúvať tanečné zábavy a odsudzovala sa hlasná veselosť. O to viac zabíjačiek, svadieb a tancovačiek bývalo preto vo fašiangovom čase. Pre toto obdobie boli charakteristické račianske báli.
Svadobné tradície: Od žiadosti o ruku po svadobnú hostinu
Keď sa mládenec s dievkou dohodli, požiadal i rodičov o jej ruku. Ak dostal priaznivú odpoveď, prišiel i so svojimi rodičmi, aby jeho žiadosť opakovali. Po vzájomnom dohodnutí bývala malá hostina. To sú konačky. Potom išli mladí k farárovi. Medzi ohláškami chodili na učenie k farárovi a konali sa prípravy k svadbe. Takmer na žiadnej nechýbala hudba, ak jej nebolo, povedali že je to „kar“. Každá svadba bola v tichej dedinke udalosť, ktorá vzrušila celú obec. Najmä ženské pohlavie vydržalo čakať na svadobčanov celé hodiny. Už niekoľko dní pred svadbou mali kuchárky napilno, najmä posledné hodiny sa usilovne pieklo, varilo pre pozvaných.
Povolávanie na svadbu
Družice i družbov si povolávala nevesta i mladý zať osobne. Družice pomáhali okolo kuchyne, kým družbovia niekoľko dní pred svadbou s ovenčenou družbovskou palicou chodili povolávať príbuzných i známych s takýmto naučeným predslovom: „Slovutní a mnohovážení páni priatelia, skazujen ván peknú poklonu, že si Ján Ondrík sám sebe zaumieniv svoj stav mládenský zmeniť a do stavu manželského stúpiť. Tak ale že si to sám od seba začať ani dokonať nemôže, ponajprv opiera sa na milého pána Boha a poton na vás, úprimných priatelov, aby ste mu v tejto veci na pomoci boli a budúci deň 24. apríla do chrámu Pána sprevadili a tam pri jeho premienaní mládenského stavu prítomní boli. A keď sa nám pán Boh šťastlive z chrámu Pána pomôže navrátiť do jeho poctivého príbytku, že sa ván chce zo všeckýn dobrýn odslúžiť. Kázali vás nastokrát pozdraviť, aby ste ich v tejto veci neráčili odporovať“ V deň svadby chodili družbovia ešte raz upozorniť všetkých povolaných, aby sa na svadbu dostavili. Nevesta i mladý zať povolávali svojich príbuzných do svojho domu. Tí, ktorí išli na svadbu, doniesli so sebou alebo poslali vopred sliepku alebo kohúta, cukrovinky a tiež tortu, ba pred svadbou, keď sa vo svadobných domoch piekli koláče, doniesli syra, masla, mlieka, maku, vajec atď. A to i takí, čo na svadbu povolaní neboli. Samozrejme, to sa potom zase oplácalo, keď iný robil svadbu.
Svadobný deň: Odobierka a cesta do kostola
Keď boli svadobčania všetci zídení, starejší sa nahlas pomodlil a zasadli k obedu. Po obede zase starejší odoberal mladého zaťa od rodičov, ďakujúc im za výchovu a žiadal ich požehnanie. Na to išli s hudbou v čele pre mladú nevestu. Tu bolo zase úlohou starejšieho dlhou rečou prosiť nevestiných rodičov o ženu pre mladého zaťa. Starejší hovoril: „Poviedav všemohúci Boh služobníkon svojin, aby stráž mali a keď príde pán, na dvere zaklope, aby mu s redosťou otvorili. Služobníci stráž držali, sviece in horeli, a keď prišov pán, na dvere zaklopav, s radosti mu otvárali. Tak z príkladu toho aj my prichádzame do príbytku vašeho a klopeme na dvere vaše, či nás ksete prijať, keby ste nám ráčili odpovedať“. Rodičia dievkini ich prijali a starejší s húfom vstúpil do domu, kde vypýta zase ju od rodičov na sobáš takto: „Slovutní a mnohovážení páni priatelia. Máme príklad, že ako niekedy Dobijas cestu konav aj s andelom Rafaelon, tak keď prišli do mesta Agbatan, starali sa, že kde dostanú hospody. Anjel Rafael riekol mladýmu Tobiasovi: „vojdime príbuznýmu nášmu Raguelovi, ten má dcéru jedinú menom Sáru, buden ti mluviť o ňu, že by ti bola za manželku daná, ale mladý Tobijas sa nad tým ulakol, lebo počuv o dcére, pri ktorej už 7 mužov zamorduvanô bolo skrze diabla zlého, takže sa von obáva, že by to nešťastie aj naňho neprišlo, ale mu odpovedal andel, že by sa toho ništ nebáv, lebo že dcéra Ragelova jemu pod dielom pripadá za manželku zato, že sa bojí Boha. Tak vošli Raguelovi a ten ich prijal privetive a riekol potajme manželke svojej. Jak podobá sa mládenec tento príbuznému nášmu Tobiášovi. Za nejaký čas mlčav, potom opýtav sa ich: Odkiaľ ste bratri? Andel Rafael odpovedal: Zo synov Jefetali zajatí do Ninive. Hneď sa doptával Raguel: zdravý je a živý je starý Tobias? Odpovedal andel: Rafael zdravý je a živý je, von je otiec mládenca tohoto. Tak padov Raguel na krk mladýmu Tobiasovi, plakav a riekov archa: „dobrýho a poctivýho oca syn si“. A hneď zabiv Raguel škopca a pripraviv pokrmu mnoho a ponúkali mladýmu Tobiasovi: Jec a pi, buc veselý. Ale mladý Tobias neksel jesť, ani piť, že počím bymu Raguel dcéru jeho za manželku neprisľúbil, ale Rafael sa nad jeho žiadosťou ulakov a riekol: synovia moji milí pri boku mojej dcéry už 7 mužov zamorduvanô bolo skrz diabla zlého a vy ste z pokolenia môjho, tak sa obávan, že by toto nešťastie aj na vás neprišlo. Ale oni odpovedali: my sa toho ništ nebojíme, lebo my silne veríme v Boha všemohúceho, andela svätého, že budeme ochránení od diabla nešľachetného. Tedy pojav otec dcéru za ruku a podav mladýmu Tobiiašovi za manželku. Matka jej riekla: milosrdný Boh, daj ti už raz radosť v najlepších vecách tvojich. Tak mnohovážení priatelia z príkladu toho aj my konáme cestu našu a prosíme Boha všemohúceho, že by cestu našú šťastlivú a zdarlivú ráčil učiniť. Tak prosíme a mluvíme a ešte mluviť budeme, keď len dcéra vaša kse s mužon týmto ísť a jemu za manželku daná byť, keby ste hu k rukam našín doprevadiť račili.“
Mladá nevesta nebola prítomná, tú obliekali do svadobných šiat v inom dome a priviedol ju družba až po pýtaní so slovami: „Milí priatelia! Gdiť bolo ráno, zavolali rodičia Rebeku svoju a pýtali sa jej, zdališ pójdeš s mužon týnto Elilazaren, ona odpovedala, že pôjde. Tak ja služobník na žiadosť vašu ju privádzan a do rúk vaších hu oddávan, aj vy pán starejší príjmite hu z mej ruky.“ Potom mladá nevesta pristúpila k svojmu vyvolenému, starejší ju tiež odoberal od rodičov, ktorí jej žehnali. Prvá družička doniesla mladému zaťovi pozlátený rozmarín a obyčajne vyšívanú bielu vreckovku s niekoľkými slovami, čo ženích s poďakovaním prijal a obdaril družicu peňažitým darom. Družica hovorila reč, „vinš“: „Mnohovážení priatelia! Máme príklad, že ako nekdy syn Boha všemohúceho na horu Kalváriu ťažký kríž niesol a keď sa na jeho čelo pot vyraziv, žiadon sa nad nim nesmilovav, len židovka Veronka z hlavy šatku sňala, utrieť tvár Kristovu dala a na tej šatky tvár Krista zostala, židovka Veronka tak svätou zostala. Tak z príkladu toho milý ženichu, aj táto tvoja budúca manželka sa na tie časy rozpomína, že keď ty v potu tvári svoj chlebík vyhľadávať budeš a keď sa ti na čele pot vyrazí, s touto šatkou že by si si utrev, s týmto perečkon sa ti vďačí, aby si to od nej vdačne prijav a sa mu tešiv a raduvav.“ Družica podala zaťovi šatôčku a rozmarín mu pripla na kabát. Po skončení tohto „pýtania“ uctili všetkých prišlých hostí z domu ženícha, na čo sa išlo s hudbou, spevom a výskaním do kostola. Cestou sa rozdávali koláče, víno alebo pálenô.
#