Zákusky, koláče či buchty - každý z nás má svojho sladkého obľúbenca. Sladká chuť sprevádza ľudstvo odjakživa a to, že je nám príjemná, máme zakódované doslova v DNA. Sladké jedlá či dezerty nechýbajú na žiadnej spoločenskej udalosti. Radi si ich pripravujeme doma, no skvelé je tiež vybehnúť do obľúbenej kaviarne na chutnú kávu s koláčikom. A medzi tieto obľúbené sladkosti patrí aj perník. Odkiaľ sa však vzal perník a ako vznikla jeho tradičná receptúra?
História perníka
Medovníky boli známe už v starovekom Ríme. Medovník v jeho dávnej podobe poznali už v starom Egypte a v Ríme v časoch, kedy sa uctievali rôzne božstvá a obetovali sa im vzácne veci (medzi inými aj med, ako „nápoj bohov“ a medové koláče). V Ríme boli perníky súčasťou pôstneho jedla a servírovali sa k silnému pivu, neboli to však sladučké koláčiky ako ich poznáme dnes, skôr silne korenené sladkasté pečivo.
V Európe sa objavili okolo 14. storočia, keď sa sem v dôsledku križiackych výprav dostali rôzne koreniny a recepty z arabských krajín. Podľa inej legendy sa perníky dostali do Európy o 100 rokov skôr. Priniesol ich arménsky mních, ktorý prišiel zo západného Grécka a usadil sa vo Francúzsku. Tam sedem rokov učil piecť perníky miestnych mníchov v ženských kláštoroch.
Väčší rozkvet dosiahli v 16. storočí, keď začali vznikať aj prvé medovníkové formy. O rozšírenie sa zaslúžili najmä kláštory, keďže medovníky sa predávali prevažne v pútnických centrách a mestách.
Perník v Európe
Mimoriadnu popularitu získali medovníky v Nemecku, kde sa prvýkrát spomínajú na konci 13. storočia. Ich výrobu bolo potrebné vzácne korenie zo vzdialených krajín, piekli ich najmä v mestách, ktoré boli dôležitými obchodnými uzlami, ako Kolín nad Rýnom, Augsburg, Ulm, a najmä Norimberg. Norimberg bol dokonca vyhlásený za hlavné mesto perníkov. Vytvorili tu aj špeciálny druh, ktorý sa volá oblátkové medovníky - preto, lebo cesto sa pečie na oblátkach.
Prečítajte si tiež: Bryndzové halušky ako symbol Slovenska
Keďže na prípravu medovníkov bolo treba orientálne korenie, medovníky a ich výroba sa rozšírili najmä v hansovných mestách, resp.dôležitých obchodných križovatkách, kde prúdili vzácne tovary, ako napr. Norimberg.
V susedných Čechách sa známy Pardubický perník vyrábal už od 16. storočia, veľký rozvoj perníkárstva však nastal v 18. storočí, kedy Mária Terézia udelila právo vyrábať perník (žeby predchodca dnešnej licencie?). Výrobcovia perníkov v Čechách sa kedysi volali celetníci, od čoho je odvodený aj dnešný názov jednej z pražských ulíc - Celetná.
Ak sa pozrieme ešte o kúsok na východ, v Rusku je strediskom perníkov mesto Tula, kúsok od Moskvy. Tradičný ruský perník alebo medovník sa volá prianik (pryaniki) a pečie sa v tvare malých guľatých buchtičiek poliatych cukrovou polevou.
Perník na Slovensku
V 16. a 17. storočí mala Bratislava najlepšie podmienky na rozvoj vďaka politickému i hospodárskemu významu, ale aj na základe počtu obyvateľov. Hlavným podnetom bol záujem zámožnejších obyvateľov miest a pútnických centier. Preto bola výroba medovníkov veľmi vzácna a tieto dobroty boli výsadou bohatšej vrstvy. Až v polovici 19. storočia už boli medovnikári rozšírení v každom meste.
Strediskom pernikárov a výroby perníkov či medovníkov na Slovensku, resp. ešte v Uhorsku, bola Bratislava, kde bol založený aj prvý pernikársky cech. V roku 1619 vznikol na našom území cech medovnikárov, ktorý podliehal do roku 1681 generálnemu cechu vo Viedni. Jeho členmi boli majstri z Bratislavy, Modry, Prešova, Levoče a z banských miest. Neskôr sa pernikári rozšírili takmer do každého väčšieho mesta.
Prečítajte si tiež: Francúzske zemiaky: Klasika v slovenskej kuchyni
Najznámejšie strediská výroby medovníkov na západnom Slovensku boli v okolí Bratislavy, Trnavy, Pezinka, Modry, Hlohovca či Topoľčian. Hlavné oblasti medovnikárskej výroby v strednej časti dnešného Slovenska nachádzame okolo banských miest (Banská Bystrica, Banská Štiavnica, Kremnica, Nová Baňa), ale i v oblasti Zvolena, Ružomberka, Rajca, Žiliny, Martina či Trstenej. Na východnom Slovensku sa vytvorili centrá medovnikárstva na Spiši, kde dominantné postavenie patrilo Levoči.
Výroba perníkov
Najrozšírenejším spôsobom výroby boli drevené formy, do ktorých sa vtláčalo cesto. Chuť medovníkov závisela od kvality múky, medu a od druhu korenín. Preto mal každý výrobca svoj tajný recept a výrobný postup, ktorý si chránil. Umením bola nielen príprava cesta, ale aj rezba drevených foriem. Vyžadovala si totiž profesionálnych rezbárov, ktorí pri práci využívali najmä drevo z ovocných stromov. Tvrdé drevo umožňovalo zachovať ostré hrany reliéfu aj po rokoch pravidelného používania.
Po roku 1872, keď sa cechy zrušili, sa medovnikárstvo ako také stalo súčasťou remesla pekárov a cukrárov. Vplyv nových technológií postupne menil aj spôsob výroby medovníkov. Do cesta sa pridávalo viac cukru, čo bolo spôsobené stále sa zvyšujúcim záujmom kupujúcich. Aj výzdoba menila svoju podobu. Už nestačil iba tvar, ktorý kopíroval výrez foriem z dreva. Žiadanou sa stala biela cukrová poleva, ktorá pôsobila krajšie a zaujímavejšie. Dôvody však boli aj iné - cukor bol na rozdiel od medu lacnejší, a tak bola lacnejšia aj samotná výroba.
Perníky ako súčasť tradícií a sviatkov
Pôvodne sa medovníky a perníky pekávali nielen v čase Vianoc, ale aj počas rôznych jarmokov alebo rôznych sezónnych osláv - festov. V minulosti však medovníky častokrát doslova zachraňovali životy. Dnes u nás perníky a medovníky dominujú Vianocam a bez nich si asi nevieme tieto sviatky predstaviť.
Medovníky sa nejedli len na Vianoce, ale aj na Veľkú noc alebo v iných obdobiach, boli vtedy súčasťou pôstnej kuchyne. A prečo sa stali symbolom Vianoc? Podľa jednej teórie sa tak stalo počas 30-ročnej vojny, keď bol nedostatok všetkého jedla.
Prečítajte si tiež: Od Strednej Ameriky po svet: Pôvod kukurice
S perníkmi sú spojené dokonca aj kráľovské hlavy. Perníky v tvare figúrok sa vraj prvýkrát objavili na dvore kráľovnej Alžbety I., ktorá nimi obdarúvala zahraničných hodnostárov. Perníky patrili v 18. storočí aj do škótskeho parlamentu - jeho členovia si nimi spríjemňovali poludňajšie prestávky ako poriadni gurmáni.
Podľa niektorých bádateľov boli prvé perníkové domčeky výsledkom známej rozprávky bratov Grimmovcov o Jankovi a Marienke. Po vydaní rozprávky, ktorá sa stala veľmi populárnou, vraj začali nemeckí pernikári robiť zdobené rozprávkové domčeky z voňavého cesta.
Tematika a zdobenie medovníkov
Výroba a zdobenie medovníkov však mali základné rozdiely. Ak smerovali do miest, medovníky boli veľké a oplývali bohatou výzdobou. Ak na vidiek, boli menšie a zdobené jednoducho.
Aj v súčasnosti vnímame medovníky nielen ako chutnú cukrovinku, ale aj ako prezentáciu šikovných ľudí, ktorí povýšili ich zdobenie na umenie. Oplatí sa zastaviť pred medovníkovými stánkami a pokochať sa tou nádherou. Tematika medovníkov bola naozaj rôznorodá. Rozšírená bola napríklad náboženská, keď medovníky symbolizovali narodenie Ježiša Krista, Máriu s dieťaťom, Adama a Evu a pod. Námety na vzhľad medovníkov ľudia čerpali aj zo spoločenského života.
Obľúbeným sa postupne stalo i vytváranie náročnejších tvarov a podôb medovníkov, vďaka čomu vznikali domčeky, betlehemy, košíky, topánky, knihy či vláčiky. Takéto výrobky si vyžadovali pečenie jednotlivých dielov zvlášť. Potom sa postupne zlepovali múčnym lepidlom do požadovaného tvaru.
Príprava cesta a recepty
Základnou surovinou na medovníky, ako vyplýva už z názvu, bol práve med. Od jeho kvality závisela aj kvalita samotných medovníkov. Keďže správny výber medu bol kľúčový, výrobcovia si na ňom dali veľmi záležať. Najčastejšie nakupovali od miestnych včelárov, ktorí med sami spracovávali. Zvykli kupovať celé úle a z vosku, ktorý zostal, vyrábali rôzne predmety, napríklad sviečky.
Medovníky sa pripravujú niekoľko dní pred tým, než dôjde k samotnej konzumácii, pokojne aj dva týždne - o to lepšie chutia. Prečo? Toto pravidlo sa zachovalo z tradičného receptu, keď sa uvarený, ešte horúci med odkladal do drevených sudov. Pridala sa ražná múka a vymiešalo sa riedke cesto, ktoré sa vychladnuté odložilo na tmavé miesto a nechávalo sa stáť niekoľko mesiacov, niekedy i rokov. Jeho kvalita sa stále zvyšovala. Cesto na medovníky bolo výborne formovateľné. Rozdelilo sa na viac častí a pred spracovaním sa k nemu pridali potrebné koreniny na dodanie tej správnej chuti. Keď sa cesto rozvaľkalo, jednotlivé časti sa vtláčali do formy a zvyšok sa odrezal. Takto sa „surové medovníky“ vyklopili na plech a piekli na miernom ohni.
Variácií receptu je dnes mnoho - niektoré gazdinky pridávajú do cesta kakao, iné iba perníkové korenie, niektoré orechy, ďalšie trochu škorice. Tak ako v minulosti, aj v súčasnosti má každá svoju overenú receptúru, ktorá robí medovníky jedinečnými. Na jarmokoch a trhoch tak môžete vidieť aj medovníky lepené lekvárom, zdobené vlašským orechom alebo mandľami. Čoraz obľúbenejšími sa stávajú aj bezlepkové alebo špaldové medovníky.
Základný recept na medovníky
Zmiešajte múku, cukor, sódu bikarbónu a koreninovú zmes z nádoby. Výsledný mix surovín preosejte a v jeho strede urobte jamku. Vlejte do nej tekutý med a 6 rozšľahaných vajec (bielky aj žĺtky dohromady). Cesto poriadne rozpracujte, sformujte do jednej kôpky, pomúčte a uložte do nádoby z jenského skla. Po vyzretí cesto na pomúčenej doske opäť premieste a spracujte na tuhú a hladkú masu. Rozvaľkajte na hrúbku, ktorá vám vyhovuje - podľa toho, či chcete upiecť väčšie alebo menšie medovníčky. Na tie menšie je ideálna hrúbka necelé 2 mm. Vykrajujte rozmanité tvary pomocou formičiek a ukladajte ich na plech s papierom na pečenie (gazdinky zvykli ukladať medovníky na plech potretý včelím voskom).
Zloženie perníkového korenia
Základnú zmes perníkového korenia tvoria - fenikel, aníz a klinček. K tomu podľa chuti môžme pridať badián (plod tropického stromu Illicium verum), škoricu, vanilku, muškátový kvet. Korenie mlieť tesne pred prípravou cesta inak by mohlo stratiť na intenzite chute a vône. Osvedčilo sa mletie na elektrickom mlynčeku na kávu.
Perník dnes
Medovníky sú neoddeliteľnou súčasťou jarmokov a vianočných trhov, ale aj mnohých slovenských domácností, ktoré si prípravu na obdobie Vianoc nevedia bez ich pečenia predstaviť. V rôznych receptúrach lákajú na ochutnanie, v rozmanitých podobách skrášľujú príbytky a vianočný stôl. „Klasické“, s lekvárom, s farebnou polevou, s minimalistickým zdobením, s obrázkami rozprávkových postavičiek - aký typ medovníkov preferujete vy? Máte svoj obľúbený recept alebo radi experimentujete a skúšate aj nové chute? Aký najkrajší medovníček sa vám podarilo upiecť?