Zuzana Bacigálová, rodená Kunochová, sa narodila v roku 1930 v oravskej obci Babín v roľníckej rodine. Jej život sa radikálne zmenil po sobáši s Ľudovítom Bacigálom, keď sa presťahovala do Senca neďaleko Bratislavy. Ich spoločný život však čoskoro poznačila vlna kolektivizácie a politických represií 50. rokov.
Uväznenie manžela a obvinenie zo sabotáže
Už pár mesiacov po svadbe, 24. júla 1952, si po Ľudovíta Bacigála prišla Štátna bezpečnosť. Spolu s ďalšími tromi roľníkmi bol obvinený z trestného činu sabotáže podľa § 85 trestného zákona a odsúdený na 7 rokov odňatia slobody a peňažný trest vo výške 50 000 korún. Rozsudok Okresného súdu bol tvrdý: prepadnutie majetku štátu, strata občianskych práv na 10 rokov a zákaz pobytu v okrese Senec.
Odvolanie na Krajský súd v Bratislave síce nasledovalo, no verejné súdne pojednávanie 2. decembra 1952 potvrdilo pôvodný rozsudok. Roľníci boli obvinení z odporu voči kolektívnemu hospodáreniu a zo snahy o rozvrat družstva s cieľom návratu ku kapitalistickému spôsobu hospodárenia. Na základe rozsudku bol Zuzane a Ľudovítovi Bacigálovcom skonfiškovaný dom, pôda, živý a mŕtvy inventár i všetky poľnohospodárske zásoby.
Vyhnanie a život v Moravanoch
Odsúdením manžela sa Zuzane Bacigálovej, pracujúcej v Západoslovenských mlynoch v Senci, zmenil život zo dňa na deň. Rozhodnutím Miestneho národného výboru v Senci musela v októbri 1952 uvoľniť byt. V máji nasledujúceho roka dostala výmer, ktorým Krajský národný výbor určil obom manželom nové miesto pobytu - štátny majetok Moravany v okrese Čáslav v kraji Pardubice.
- mája 1953 ju nákladné auto odviezlo s najnutnejšími vecami na polorozpadnuté hospodárstvo v Moravanoch, kde jej pridelili jedinú miestnosť. Myši, zima, nedostatok jedla a ťažká práca sa stali každodennou súčasťou jej života. Za prácu dostávala len mlieko, obilie a otruby.
Návrat na Oravu a opätovné stretnutie s manželom
Až po troch rokoch sa jej podarilo vrátiť na rodnú Oravu, kde opatrovala svoju ťažko chorú matku. Tam sa dočkala aj príchodu manžela, ktorý bol rozhodnutím súdu 12. apríla 1957 prepustený na slobodu. Všetky obvinenia proti nemu boli zrušené, čo im umožnilo návrat do Senca, kde však museli čeliť ďalším problémom. Nemali kde bývať, navyše dlho nemohli zohnať prácu, a tak si začali budovať spoločný život odznova.
Prečítajte si tiež: Potraviny pre intolerantných
Rehabilitácia a odškodnenie po roku 1989
Po roku 1989 sa spolu s manželom dočkala súdnej rehabilitácie a odškodnenia. Vrátilo sa im síce 15 ha pôdy, o ktorú v 50. rokoch prišli, avšak vzhľadom na vysoký vek pána Bacigála, sa do súkromného hospodárenia už nepustili a polia dali do prenájmu.
Spomienky Zuzany Bacigálovej na ťažké obdobie
Zuzana Bacigálová v spomienkach hovorila o tom, ako jej manžela zobrali pri mláťačke 24. júla 1952 aj s ďalšími roľníkmi. Označili ich za kulakov dedinských, ktorí robili proti tretiemu typu družstva. Proces bol verejný a pre Zuzanu, len štyri mesiace po svadbe, to bol obrovský šok.
Po zatknutí manžela prišli funkcionári z okresu a spísali všetok majetok v dome. Zuzane zobrali aj prsteň s manželovým monogramom. Neskôr dostala výpoveď z práce a príkaz na vysťahovanie z rodinného domu. Po deložovaní ju odviezli do Čiech, na štátny majetok v Moravanoch.
Podmienky v Moravanoch boli veľmi ťažké. V izbe boli myši, v zime zamŕzala voda. Pracovala na štátnom majetku bezplatne, len za deputát. Peniaze jej posielal manžel z Jáchymova. Cesta do Moravan bola pre ňu traumatická. Pýtala sa sama seba, prečo sa to deje práve jej.
V Moravanoch sa snažila pomáhať ďalšej vysídlenej žene s tromi deťmi. Po troch rokoch sa jej podarilo vrátiť na Oravu, kde sa starala o chorú matku a čakala na prepustenie manžela.
Prečítajte si tiež: Celozrnné ražné palacinky
Po návrate do Senca nemali kde bývať a začínali odznova. Zuzana spomínala, že keby nemala vieru v Boha, možno by sa zbláznila. Manžel jej písal, aby sa rozviedla, lebo nevie, ako dlho vo väzení vydrží.
Majster cukrárskeho a pekárskeho remesla Ing. Vojtech Szemes, CSc.
Ďalšou významnou osobnosťou, ktorej život bol úzko spätý s obdobím kolektivizácie a zmenami v spoločnosti, bol Ing. Vojtech Szemes, CSc., majster cukrárskeho a pekárskeho remesla. Narodil sa v roku 1934 v mlynsko-pekárskej rodine. Jeho otec bol pekárom-živnostníkom, ktorý po roku 1945 vlastnil pekáreň v Dunajskej Strede.
Vojtech už od mladého veku pomáhal otcovi v pekárni a po absolvovaní majstrovskej pekárskej školy v Pardubiciach v roku 1954 prišiel do Bratislavy, kde bol poverený zriadením Výskumnej pekárne. V tom období uvádzal do prevádzky aj nové pekárne v Turej Lúke, v Martine a v Ilave.
Szemes sa aktívne podieľal na rozvoji pekárskeho a cukrárskeho priemyslu na Slovensku. Bol zakladateľom Slovenského zväzu pekárov, cukrárov a cestovinárov a Cechu pekárov a cukrárov západného Slovenska. Po roku 1989 sa venoval vzdelávaniu pekárov a písaniu odbornej literatúry.
Jeho životný príbeh je príkladom toho, ako sa dá aj v ťažkých obdobiach presadiť a prispieť k rozvoju spoločnosti.
Prečítajte si tiež: Recepty na koláče z ryžovej múky
Ján Berky-Mrenica: Muzikantský mág z Očovej
Ján Berky-Mrenica bol muzikantský mág z Očovej, ktorý zanechal po sebe nezabudnuteľné interpretácie slovenských ľudových piesní. Pochádzal z podpolianskej cigánskej rodiny a husličky mal pod bradou od útleho detstva.
Jeho otec s ním chodil hrávať po Očovej a za muziku ich odmeňovali jedlom a peniazmi. Počas vojny im pred očami zabili mamičku. Vystriedal deväť matiek a v škole mu chceli dať horšiu známku z matematiky, ale v zborovni sa vraj povedali: Einstein z neho nebude, bude muzikant, tak mu to nepokazme.
Jeho životný príbeh je plný prekážok, ale aj úspechov. Vychodil stredné odborné učilište a vzali ho na konzervatórium. Keď vyštudoval, prijali ho do orchestra SĽUK-u a neskôr sa stal primášom jeho ľudovej kapely. So SĽUK-om prešiel kus sveta a koncertoval v osemdesiatich krajinách.
Kronika obce Lúky: Obraz života v Púchovskej doline
Kronika obce Lúky, ktorú začal písať Rudolf Jaroušek v roku 1933, poskytuje cenný obraz života v Púchovskej doline v prvej polovici 20. storočia. Kronika opisuje polohu obce, jej dominanty (kostoly, školy, píla), vodstvo, pôdu, obyvateľstvo, úrady a kroje.
Z kroniky sa dozvedáme, že Lúky boli dlhé 2 km a ležali po oboch stranách krajinskej cesty vedúcej z Púchova cez Lýsky priesmyk na Moravu. Obyvatelia boli prevažne robotníci, ktorí chodievali na sezónne práce na majere a do blízkych tovární. Dobrý úžitok dávalo obyvateľstvu hovädzí dobytok, ktorého tu chovali hodne.
Kronika tiež zaznamenáva zmeny v spoločnosti, ako napríklad zánik tradičných krojov a zavedenie železničnej dopravy.