Mlynárstvo má na Slovensku bohatú a dlhú históriu, ktorá sa dotýka aj Bratislavského kraja. Od prvých vodných mlynov až po moderné fabriky na výrobu múky, mlyny zohrávali kľúčovú úlohu v zabezpečovaní obživy pre obyvateľstvo. V tomto článku sa pozrieme na históriu mlynov, ich význam a súčasnú situáciu v Bratislavskom kraji a na Slovensku.
Počiatky mlynárstva na Slovensku
Prvé mlyny sa na našom území začali objavovať v období Veľkomoravskej ríše. Dostali sa k nám z franskej a panónskej oblasti. Vďaka výborným hydrologickým podmienkam sa vodné mlyny šírili po krajine rýchlo. Na mape dnešného Slovenska azda nebolo mesta ani dediny, v ktorej by neboli mali mlyn. Prvý vodný mlyn na Slovensku postavili v roku 1135 na rieke Hron pri dedine Pavlová mnísi z bzovíckeho benediktínskeho kláštora, ktorý patrí k najstarším na Slovensku. Prevládali dva druhy mlynov - karpatský a panónsky. Panónsky typ mlyna bol vhodný pre nížinné oblasti, boli to murované stavby, ich kolesá mali spodný náhon. Pre mlyny karpatského typu bol charakteristický vrchný náhon mlynského kolesa, boli to mlyny zrubovej konštrukcie vhodné na menšie horské bystriny. Možno povedať, že každý región mal iný typ mlyna, iné mlyny boli na Orave, iné na Dunaji, iné na Váhu. Najväčšia koncentrácia vodných mlynov bola na vodných tokoch južného Slovenska a na Spiši.
Mlynári a ich postavenie v spoločnosti
Mlynári patrili v každej dobe medzi najuznávanejších občanov. Keďže mlynári stáli v procese výroby chleba na jeho začiatku, patrili k majetnejším, váženým občanom a uznávaným remeselníkom. V ekonomickom systéme feudalizmu mali výnimočné, výsadné postavenie. Dokonca aj ako poddaní boli pre zemepánov osobitnými služobníkmi, pre pánov chovali bravy, mali aj právo vynášať rozsudky nad zlodejmi. A veľakrát získali aj úrad starostu, mohli teda vykonávať súdne právo. Mlynári boli skrátka kasta, ktorú si vážil každý - feudál aj chudobný sedliak. Pravda, občas sa stalo, že mlynárov zo závisti obvinili z toho, že hoci súdia a trestajú zlodejov, sami sú najväčší zlodeji.
Zánik tradičných mlynov
Prvú ranu mlynári dostali po komunistickom puči v roku 1948, ktorý odštartoval znárodňovanie mlynov a likvidáciu mlynárskeho stavu, druhá rana prišla o 40 rokov neskôr v podobe privatizácie. Dnes to znie až neuveriteľne, ale boli časy, keď na Slovensku mlelo obilie viac ako 4 500 mlynov.
Príklad z iného kraja
Pôvodný vodný mlyn na mlynský kameň, ktorý patril manželom Jánovi a Anne Dujkovcom, musel ustúpiť výstavbe železnice Púchov-Horní Lideč a v roku 1929 ho zbúrali. Hneď na to začal ich syn Emil Dujka stavať mlyn nový, podstatne väčší a modernejšie vybavený. Bol dokončený v roku 1936 a bol poháňaný elektrickým pohonom, pričom elektrickú energiu vyrábali Francisciho vodné turbíny. Až do roku 1960 bola voda privádzaná mlynským náhonom z Bielej vody. Pod mlynom sa kanálom voda vracala späť do rieky. Po regulácii Bielej vody bol mlyn poháňaný už iba elektrickou energiou. Tento nový mlyn bol v tom čase technicky na veľmi vysokej úrovni. Mlyn tvorí masívna kamenná trojpodlažná budova, ktorá je spojená s obytnou časťou, v ktorej býval majiteľ s rodinou. Celkovú usadlosť dopĺňajú tradičné hospodárske stavby a sad. Vybavenie mlyna je dobre zachované. Stavba aj technológia mlyna sú pôvodné. Hlavnou výrobnou náplňou mlyna bolo mletie obilia a výroba pšeničnej, ražnej a jačmennej múky, krupice a krúp. Mlyn bol veľmi známy a obľúbený pre dobrú kvalitu múky. V mlyne sa mlelo pravidelne aj počas 2.svetovej vojny. V roku 1951 bol mlyn znárodnený. Následne prešiel do správy viacerých národných podnikov, ktoré prechádzali rôznymi organizačnými zmenami, avšak mlyn viedol i naďalej jeho pôvodný vlastník. Okrem múky sa v ňom vyrábali aj kŕmne zmesi pre JRD. Tým, že sa stal mlyn štátnym, úrady do neho nasťahovali rôznych nájomníkov (policajt, učitelia, zamestnanci družstva) a manželia Emil a Zuzana Dujkovci si začali stavať druhý dom, do ktorého sa presťahovali. Napriek tomu, že prišli o svoj majetok, nikdy sa nesťažovali. Vždy hľadali cestu, ako ísť ďalej a neriešili to, čo sa stalo a nedalo sa vrátiť. Vďaka vzťahu Emila Dujku k mlynárskemu remeslu ho nechali pracovať v mlyne aj naďalej. Hoci vedel, že mlyn mu už nepatrí, správal sa k nemu, ako keby bol jeho. Vedel v ňom odstrániť každú poruchu. Do mlyna sa manželia Dujkovci nasťahovali späť až po dvadsiatich rokoch. Opravili ho a žili v ňom. Mlyn fungoval s pôvodným majiteľom ako vedúcim mlyna až do jeho smrti v roku 1984. Od roku 1986 ho spravovala manželka Zuzana Dujková. V roku 1990 bol mlyn vrátený dedičom, dcéram Emila Dujku, a až do roku 2000 zabezpečoval výrobu múky. Od toho roku je mimo prevádzky. Súčasťou Dujkovho mlyna je aj remeselný dvor poskytujúci priestor k ukážkam tradičných remesiel ako pečenie chleba a pečiva, výrobu tradičnej keramiky či ručnú výrobu kobercov, košíkov a pod. Na fasáde mlyna je osadená pamätná tabuľa Emilovi Dujkovi.
Prečítajte si tiež: Veterné mlyny v slovenskej energetike
Súčasná situácia v mlynárstve
V súčasnosti je situácia v mlynárstve na Slovensku komplikovaná. Mnohé tradičné mlyny zanikli a výroba múky sa presunula do veľkých priemyselných komplexov. Jeden z najväčších producentov múky na Slovensku, Mlyn Pohronský Ruskov, má vážne problémy. Mlyn oficiálne vlastní domáca rodina Šillovcov, no v biznise sa už dlho hovorí, že dosah naň má aj vplyvná rodina Lexovcov, ktorá získala v 90. rokoch nemalé majetky vďaka úzkym väzbám na bývalé HZDS. Slovensko má menej mlynov, ako by dokázalo uživiť domácou úrodou obilia, a tak veľké objemy z neho putujú na finálne spracovanie aj do zahraničia. Práve Mlyn Pohronský Ruskov patrí k najväčším v krajine, vyrába všetky druhy pšeničných múk a vločiek a je aj najväčším producentom detskej krupice na Slovensku. Tržby firmy dosiahli vlani 30 miliónov eur. Hospodárenie firmy bolo v rokoch 2017 až 2021 stratové. Vykázala vtedy kumulatívny mínus vyše šesť miliónov eur. Už v roku 2020 sa v médiách objavil inzerát spoločnosti Properly Fast Corporation so sídlom na Seychelských ostrovoch, ktorá začala odkupovať pohľadávky voči mlynu. S Českou spořitelnou mal mlyn ale ešte starší spor, ktorý sa rozhorel už v roku 2015. Mlyn začal spochybňovať záložné práva banky na časť jeho majetku v podobe poľnohospodárskeho skladu a administratívnej budovy v Pohronskom Ruskove. Ide o majetok, ktorý drží dcérska firma mlynu Mony. Vlani sa spor posunul až na Najvyšší súd SR. Ešte že sporný majetok, ktorý teraz ide do dražby, nie je súčasťou samotných mlynárenských prevádzok, a tak by výrobu múky ohroziť nemal.
Príklad obce Most pri Bratislave
V Bratislavskom kraji sa nachádza obec Most pri Bratislave, ktorá má bohatú históriu a zaujímavu minulosť. Obec sa v listinách prvýkrát spomína v roku 1238 ako Pruck a bola to starodávna privilegovaná obec, ktorá výsady dostala už v 13. storočí. Pruck bol kráľovským majetkom. Na tomto mieste boli zasadené stromy a vztýčené tri kríže. V roku 1283 je obec zapísaná ako Pruk, čo je skomolené jeho pôvodné meno Bruck an der Donau, čiže Most nad Dunajom. Meno dedina dostala oprávnene, veď rieka Malý Dunaj sa často vylievala a pre nerušené spojenie s okolím bolo treba stavať mosty. V obci stáli štyri drevené mosty. Jeden stál smerom na Malinovo, druhý povyše dediny, tretí pri dnešnom cintoríne a štvrtý pri dnešnej učiteľskej bytovke. V roku 1335 kráľ Karol Róbert daroval tu do večného užívania majetkové diely za dobré služby a vernosť bratislavskému richtárovi Jakubovi, svojmu kmotrovi, ktorý sa oženil s jeho obľúbenou dvornou dámou. V roku 1715 tu boli dva mlyny, výsek mäsa a 30 daňovníkov.
Prečítajte si tiež: Slovenské mlyny a múka
Prečítajte si tiež: Podrobný postup výroby slivovice