Lectio divina, čo v preklade znamená "božské čítanie", je starobylá metóda meditatívneho čítania Svätého písma, ktorá nás vedie k rozhovoru a hlbšiemu spojeniu s Bohom. Praktizovali ju už cirkevní otcovia v dávnych časoch. Táto metóda nie je len o čítaní textu, ale o aktívnom počúvaní Božieho hlasu a aplikácii Božieho slova do nášho života.
História a význam Lectio Divina
Používanie lectio divina je známe u kňaza Origena. Na Západe to bol najmä svätý Benedikt, ktorý kládol veľký dôraz na lectio divina v regulách svojej rehole. Slovanské národy prejavujú vďačnosť svojim vierozvestom sv. Cyrilovi a Metodovi, ktorí za základ svojej misie vzali Sväté písmo preložené do reči našich predkov. Ich misia mala úspech, pretože bola postavená na starostlivo zostavenej liturgii a na používaní Písma preloženého do reči ľudu.
- storočie je charakteristické mohutným rozvojom liturgického a biblického hnutia ešte v prvej polovici storočia. Všeobecný vzrast pozornosti voči Svätému písmu možno považovať za osobitný znak časov, v čom treba vidieť jasný impulz Ducha Svätého pre túto dobu. Je to storočie intenzívnej biblickej práce aj na vedeckom poli, storočím mnohých biblických encyklík pápežov, ale aj intenzívnej biblickej formácie systematicky organizovanej v teologických školách alebo aj spontánne pestovanej v biblických krúžkoch a podobne. K týmto trendom mohutne prispel Druhý vatikánsky koncil dokumentom najvyššieho významu: vieroučnou konštitúciou O Božom zjavení (Dei Verbum), v ktorej vedie veriacich k pestovaniu osobného vzťahu k Svätému písmu.
Štyri kroky Lectio Divina
Lectio divina pozostáva zo štyroch základných krokov, ktoré na seba nadväzujú:
- Lectio (Čítanie): Prvým krokom je samotné čítanie vybraného úryvku Svätého písma. Je dôležité čítať pozorne a opakovane, aby sme si text osvojili a porozumeli jeho obsahu. Skôr ako začnete, pomodlite sa k Duchu Svätému, aby vás sprevádzal počas rozjímania nad Božím slovom, ktorého je on sám autorom. Modlite sa, aby bol s vami, uvedomte si jeho prítomnosť, proste ho, aby vám zjavil to, čo je v texte ukryté, aby vás viedol. Vybratý úryvok Svätého písma čítajte opakovane, viackrát a uvedomujte si, ČO TEXT HOVORÍ (všeobecne), teda o čom sa tam píše, aké informácie text podáva. Text treba čítať pozorne a tak, že čitateľ umožní Bohu, aby k nemu cez Písmo prehovoril. Uvedomte si, že cez Božie slovo sa k vám niekto prihovára a tým niekým je sám Boh.
- Meditatio (Rozjímanie): V tomto kroku sa snažíme preniknúť do hĺbky textu a objaviť, čo nám osobne hovorí. Pýtame sa samých seba: "Čo mi Boh hovorí prostredníctvom tohto textu?" Katechizmus o tom hovorí: “Rozjímať o tom, čo sa číta, nás vedie k tomu, aby sme si to osvojili porovnávaním so sebou.” To, čo vás osloví, si môžete zapísať alebo poznačiť v Biblii. Rozjímanie (premýšľanie, “prežúvanie” Božieho slova) je odpoveďou na otázku, ČO TEXT HOVORÍ MNE (dnes, teraz)?
- Oratio (Modlitba): Nasleduje modlitba, v ktorej sa obraciame priamo na Boha a hovoríme mu o tom, čo sme objavili pri čítaní a rozjímaní. Chválime ho, ďakujeme mu, prosíme ho o pomoc a vedenie. Teraz priamo oslovte Boha a hovorte mu o tom, čo vás oslovilo. Chváľte ho, ďakujte, odprosujte, proste, hovorte k nemu vlastnými slovami, alebo slovami Písma.
- Contemplatio (Kontemplácia): Posledným krokom je kontemplácia, čo je stav hlbokého pokoja a spojenia s Bohom. Je to čas, kedy nechávame Božie slovo preniknúť do nášho srdca a mysle, a kedy sa otvárame jeho prítomnosti. Do kontemplatívnej modlitby môžete vstúpiť tak, že si uvedomíte prítomnosť Ježiša v tvojom srdci. Ježiš je s vami, v vašom srdci práve taký, akého ste spoznali v Božom slove. Neuspokojte sa iba s tým, že ste rozumom spoznali nejakú pravdu. Dovoľte Ježišovi, ktorý sa sám za touto pravdou ukrýva, aby vstúpil do vášho srdca. Cez kontempláciu sa vám Ježiš zjavuje a dáva sa vám poznať hlbšie ako rozumom. A zároveň vás robí schopným odpovedať mu v najhlbšej hĺbke vášho bytia. Je to zjednotenie sa s Kristom a skrze Neho s Otcom. Je to vstup do lásky Najsvätejšej Trojice. Cez kontempláciu vám Duch Svätý dáva prežívať tajomstvo Krista, aby ste aj vy boli schopní milovať ako On. Zmenu zbadáte neskôr, vo svojich postojoch.
Ako praktizovať Lectio Divina
Ak sa už rozhodneme pre čítanie Božieho slova, je dobré zvoliť si určitý postup, aby sme nesprávnym spôsobom jeho čítania neskončili po prvých pár kapitolách. Nemusíme ju nevyhnutne začať čítať od začiatku (od knihy Genezis), pretože Biblia je súborom rozličných malých kníh. Čítajme ju pravidelne (ideálne aspoň 10-15 minút denne) a zaradom. Na úvod sa pomodlime k Duchu Svätému, ktorý viedol zostavenie tohto textu prostredníctvom rozličných biblických autorov, a teda ako jeho prvotný Autor nám najlepšie odhalí jeho posolstvo. Ak niečomu na prvé prečítanie nerozumieme, môžeme si pozrieť, ako je to vysvetlené v poznámkach pod čiarou, prípadne sa opýtať niekoho skúsenejšieho. Ideálne je, keď sa ešte s niekým dohodneme na čítaní Biblie a sem tam sa porozprávame o tom, čo nás oslovilo. Čím viac Bibliu čítame, tým jej lepšie rozumieme. Boh nevidí problém v tom, že niečomu na prvé čítanie neporozumieme, ale prihovára sa k nám cez to, čo nám je pochopiteľné. Po pozornom prečítaní si môžeme položiť otázku: Čo Boh cez tento text hovorí do môjho života? Je vhodné vyznačiť si myšlienku (verš, slovo), ktorá ma oslovila, napríklad podčiarknutím, zvýraznením, alebo si ju aspoň vypísať do osobitného zošita. Takto si ju totiž viac zoberieme za svoju. Platí pravidlo, že Biblia nie je posvätná kniha v zmysle, že sa jej nemôžeme ani dotknúť, ale pre svoj obsah, ktorý nesie. Je dobré skúsiť sa pomodliť daným textom. Napríklad: ak ma oslovila veta „Poďte ku mne všetci, ktorí sa namáhate a ja vás posilním“, môžem sa modliť slovami: „Pane, potrebujem ťa. Som vyčerpaný a potrebujem, aby si ma posilnil.
Vyberte si biblický text (môžete použiť rozpis na lectio divina v sekcii “Materiály“). Skôr ako začnete, pomodlite sa k Duchu Svätému, aby vás sprevádzal počas rozjímania nad Božím slovom, ktorého je on sám autorom. Modlite sa, aby bol s vami, uvedomte si jeho prítomnosť, proste ho, aby vám zjavil to, čo je v texte ukryté, aby vás viedol, napríklad takto: “Príď, Duchu Svätý. Osvieť moju myseľ. Daruj mi lásku k Božiemu slovu. Pomôž mi pochopiť, čo mi chce Božie slovo povedať. Čítajte text nahlas alebo potichu, podľa toho, čo je pre vás vhodnejšie. Vybratý úryvok Svätého písma čítajte opakovane, viackrát a uvedomujte si, ČO TEXT HOVORÍ (všeobecne), teda o čom sa tam píše, aké informácie text podáva. Text treba čítať pozorne a tak, že čitateľ umožní Bohu, aby k nemu cez Písmo prehovoril. Uvedomte si, že cez Božie slovo sa k vám niekto prihovára a tým niekým je sám Boh.
Prečítajte si tiež: Divinové recepty
Ticho a sústredenie
Prvou a hlavnou podmienkou toho, aby sme umožnili Bohu hovoriť k nám, je ticho v nás a okolo nás. Vo vonkajšom hluku je ťažko sústrediť sa a vo vnútornom nepokoji sa nemôžeme dobre otvoriť pre Boží hlas. Veľmi dobre nám tu môže pomôcť príklad proroka Eliáša, o ktorom hovorí 1 Kr 19,11-13. Pán povedal Eliášovi: Vyjdi a postav sa na vrchu pred Pána! Práve prechádzal Pán. Pred Pánom išiel vietor, veľký a prudký, ktorý trhá vrchy a láme skaly. Ale Pán nebol vo vetre. Po vetre zemetrasenie, ale Pán nebol v zemetrasení. Po zemetrasení oheň, ale Pán nebol v ohni. A po ohni tichý, lahodný šum. Posledné, čo Eliáš počul, bol tichý, lahodný šum. Na okraj tohto textu Svätý Otec Benedikt XVI. pri vysviacke kňazov 15. mája 2005 povedal, že Eliáš v zápase o znovuobnovenie viery v Izraeli skúškou ohňom a následne mečom nemohol uspieť. Na Horebe sa presvedčil, že Boh nie je vo vetre, ani v zemetrasení ani v ohni. Eliáš sa na Horebe musel naučiť vnímať Boží hlas, ktorý bol ako tichý lahodný šum, ktorý hraničí až s mlčaním a počuť ho možno iba v mlčaní a sústredení (neuchopiteľný hlas ticha). Na to je potrebný pevný čas a vytrvalosť, najlepšie pravidelne v istú hodinu dňa či týždňa. Pravidelnosť, ticho a cieľavedomosť nám pomôžu otvoriť sa Bohu, ktorý k nám iste prehovorí.
Voľba textu
Voľba textu závisí celkom od okolností, v ktorých sa uskutočňuje naše lectio divina. Ak čítame Písmo každý deň, je dobré sledovať liturgické čítania (1. čítanie alebo evanjelium), pri týždňovom lectio divina je dobré sledovať napríklad nedeľné čítania. Je možné praktizovať lectio divina každý druhý deň v týždni (vtedy možno brať striedavo všetky 3 čítania z nasledujúcej nedele alebo uprednostniť na pokračovanie niektorú knihu Svätého písma. Poriadok čítaní je uvedený v Katolíckych novinách alebo v niektorých na to určených brožúrkach (napr. Liturgické čítania, vyd. Dobre je pred začiatkom čítania vzbudiť si vieru v Bohom vnuknutý charakter textov Písma. Potrebné je tiež správne si limitovať zvolený úryvok: treba čítať od začiatku nejakej opisovanej udalosti až do konca toho-ktorého opisu. Pri tomto prvom kroku sa usilujeme pochopiť text a familiárne sa s ním oboznámiť. pokúsiť sa objaviť štruktúru textu: má text nejaké logické časti? Ako na seba nadväzujú? Vyskytuje sa v texte nejaká gradácia obsahu? Vyskytuje sa v texte inklúzia (nejaký prvok uvedený na začiatku textu a potom aj na konci)? Na záver je dobré znovu si text prečítať a pozornosť zamerať na objavené výrazné prvky pri aplikovaní uvedeného postupu.
Dôležitosť správneho výkladu
Ak sa už rozhodneme čítať Božie slovo, vznikajú otázky: Ako mu máme rozumieť? Ako ho máme vysvetľovať? Ak sa nerešpektujú pri jeho čítaní určité pravidlá, môže sa stať, že sa každý postaví do pozície toho, ktorý všetkému porozumel, pričom výsledné uzávery sa medzi čitateľmi budú rôzniť. Dokument Dei Verbum vnáša svetlo aj do týchto opodstatnených otázok: Keďže vo Svätom písme Boh prehovoril prostredníctvom ľudí a ľudským spôsobom, sme pochopili, čo nám chcel Boh povedať, musíme pozorne skúmať, čo vlastne mali svätopisci v úmysle vyjadriť. Napríklad si musíme všímať rôzne literárne druhy, lebo pravda sa vždy ináč podáva a vyjadruje v textoch, ktoré sú historické, prorocké, alebo poetické, alebo sú napísané v iných druhoch vyjadrovania. Aby sa totiž správne pochopilo, čo chcel posvätný autor povedať tým, čo napísal, musíme brať do úvahy obvyklé spôsoby myslenia, vyjadrovania a rozprávania, ktoré boli aktuálne vo svätopiscových časoch. Pozornosť treba venovať i obsahu a jednote celého Písma a brať na zreteľ živú tradíciu celej Cirkvi. Úlohou exegétov (biblistov, ktorí vysvetľujú Božie slovo) je usilovať sa o hlbšie chápanie a výklad zmyslu Svätého písma. Všetko nakoniec podlieha rozhodnutiu Cirkvi, ktorá plní Božie poverenie a službu zachovávať a vysvetľovať Božie slovo.
Vyvarovanie sa fundamentalizmu
Zásadnou prekážkou praktickej práce so Svätým písmom je fundamentalizmus. Jeho nebezpečenstvo je pomerne veľké. O tomto spôsobe zaobchádzania s Písmom sa zmienil aj dokument Pápežskej biblickej komisie z roku 1993 pod názvom Interpretácia Biblie v Cirkvi. V tomto dokumente sa o fundamentalistickom zaobchádzaní s Písmom hovorí, že ide o doslovný zmysel a teda aj o doslovný výklad Písma. Fundamentalizmus nikdy nebol v Katolíckej cirkvi prijatý a tých, ktorí takto čítajú Písmo, môže priviesť „k istému druhu sebazničenia mysle“ (Interpret. je potrebné byť veľmi opatrný aj keď ide o také čítanie Písma, ktoré spočíva v náhodnom pohľade na text. Kam padne čitateľovi v takom prípade zrak, to sa potom považuje za Božiu odpoveď na nejaký konkrétny problém. Písmo totiž neobsahuje priame odpovede na naše konkrétne otázky, preto ich nemožno takto hľadať.
Meditácia: Hľadanie posolstva pre jednotlivca
Dostali sme sa tak k centrálnemu bodu celého postupu lectio divina pokiaľ ide o výkon človeka. Meditácia teda spočíva v hľadaní posolstva pre jednotlivca. Možno povedať, že ak je výsledkom prvého kroku - čítania - nejaká pravda, v druhom kroku - v meditácii - hľadáme miesto pre túto pravdu, a to vo vlastnom živote ako aj v živote okolo nás. Dá sa tiež tvrdiť, že kým v prvom kroku uvažujeme nad historickým zmyslom textu - ako ho chápal a vyjadril svätopisec - tak v druhom kroku sa snažíme formulovať dnešný zmysel textu. Podstatu meditácie vhodne vyjadruje evanjeliová udalosť o emauzských učeníkoch (Lk 24,13-35): Pán Ježiš im vysvetľoval Písma, ktoré sa naň vzťahovali. Pripomínal im mesiášske miesta v Písme a poukazoval na prítomnosť, keď sa tieto proroctvá vyplnili. Teda ukazoval emauzským učeníkom priestor v ich živote a v ich súčasnosti pre tieto pravdy. A tu je dôležitý ešte jeden prvok: horiace srdce (Lk 24,32). Pri meditácii si pravdu sformulovanú už v prvom kroku môžeme ďalej spresňovať a prehlbovať. Keď ju „prenášame“ do svojej prítomnosti a svojho prostredia, vtedy dostáva nové tvary, nový dôraz, nové upresnenie a podobne. Dobre je pamätať si ju celý deň a často si ju pripomínať najmä v konfrontácii s mnohorakými udalosťami dňa či týždňa, ktorých je veľmi veľa. Takto sa tá pravda stáva súčasťou našej vlastnej identity a tak nás veľmi účinne formuje. Meditáciu možno praktizovať v samote alebo v spoločenstve. Ak ju robíme v spoločenstve, vtedy si vzájomne zdieľame obsahy, ktoré nám pripadajú dôležité, a tak sa všetci členovia veľmi účinne duchovne obohacujú. Spoločné lectio divina veľmi vyhovuje cirkevnému charakteru Písma a komunitnému charakteru viery. Preto sa vrelo odporúča spoločné čítanie Písma v rodinách alebo iných spoločenstvách: farských, mládežníckych, študentských, alebo aj ekumenických a pod.
Prečítajte si tiež: Poľovnícke recepty z diviny
Modlitba ako spontánny prechod
Kedy je ten správny moment prechodu od druhého kroku k modlitbe? Ten moment prichádza spontánne sám od seba. Keď sme dobre premeditovali celý text, keď sme teda našli miesto pre jeho posolstvo v našom osobnom živote i v živote okolo seba (pri spoločnom lectio divina sa tento druhý rozmer nachádza ľahšie a pravdivejšie) vtedy naša myseľ celkom spontánne prechádza k modlitbe. V predchádzajúcich dvoch krokoch sme sa snažili všímať si mnohé detaily v analyzovanom texte a pritom počúvať Boha, ktorý k nám chcel prostredníctvom svojho Slova prehovoriť. Snažili sme sa tiež vytvoriť priestor vo svojom srdci a mysli pre novú pravdu, ktorú sme prijali. Umiestnenie modlitby do tretej fázy nášho spracovania biblického textu nie je výlučné. Možno sa modliť na začiatku, keď sa snažíme vytvoriť si ticho v nás a okolo nás a možno sa tiež modliť pri čítaní a meditácii. Obsah či druh modlitby závisí celkom od obsahu a druhu preberaných textov. Môže to byť chvála, vďaka, prosba alebo ľútosť alebo dokonca aj nárek či žaloba… Všetko závisí od preberaných obsahov a od našej existenciálnej situácie. Modlitba by však nemala mať len individuálny, ale aj komunitárny charakter, pretože v každom momente sme členmi spoločenstva veriacich a predmetom našich modlitieb majú byť aj spoločné otázky. Vhodné je - a v začiatkoch praktizovania lectio divina aj veľmi užitočné - modliť sa niektoré stanovené modlitby alebo napríklad žalmy. Potrebné je však mať o nich prehľad, aby sme si mohli vybrať tie najvhodnejšie podľa danej témy. V dávnych dobách mali mladí mnísi za úlohu naspamäť sa naučiť niekoľko žalmov s rôznymi žánrami, aby sa ich dokázali modliť podľa momentálnej situácie a aby tiež ovládali istý slovník modlitby. Slovo ako také má v biblickej tradícii veľký význam. Najplnšie je to vidieť v opise stvorenia Gn 1,1nn: Boh povedal a stalo sa… Božie slovo má stvoriteľskú silu.
Kontemplácia: Boží dar
Podobne ako nejestvuje presný návod na prestúpenie z druhého kroku do tretieho, tak nejestvuje ani návod na prestup do štvrtého kroku, do kontemplácie. Tu ešte menej, pretože ide už nie o ľudskú techniku, ale o Boží dar, teda o náboženskú skúsenosť, ktorá nás prekračuje. Človek si ju nemôže nacvičiť, ale iba sa pre ňu otvoriť. Kontemplácia je ako zbieranie ovocia na strome: potrebné boli predchádzajúce fázy rastu stromu a dozrievania plodu.
Spiritualisti sa venujú viac modlitbe a hlbokému rozjímaniu, sústreďujú sa na individuálnu cestu a nevšímajú si spoločnosť a jej problémy. V tejto poznámke nejde ani tak o to, aby sme rozlišovali správne od mýlneho, ako skôr aby sme sa vyhýbali extrémom. Správne pochopenie lectio divina dáva predpoklad, aby sme sa vyhli uvedeným krajnostiam. Správne a duchovne zdravé čítanie Božieho slova si všíma text v jeho historických a spoločenských okolnostiach, v ktorých vznikol. Meditácia a modlitba umožňuje osvojiť si Božie slovo do osobnej a komunitárnej súčasnosti. Celý model lectio divina pritom pamätá aj na actio, čiže predsavzatie, činnosť v sile prijatého poznania.
V kontemplácii nastáva vrchol našej práce s biblickým textom. Naša myseľ pracuje s hlavnou myšlienkou či posolstvom čítaného textu, hľadá pre ňu miesto v našom osobnom živote aj v živote okolo nás a modlí sa a pritom sa celkom spontánne ponorí do živého obsahu meditovaného textu. Pri všetkých týchto troch krokoch sme sa mnohokrát vrátili k východiskovému textu, mnohokrát sme ho prečítali a postupne sme objavili jeho „chuť“. Pritom sme nadobudli skúsenosť „sily“ Božieho slova, ktoré v nás rástlo.
Kontemplácia je latinské slovo a znamená pozorovať, vidieť, hľadieť, uvažovať, ale aj vnímať do hĺbky, pozerať do súvislostí… Napr. Mojžiš (Dt 34,1nn) hľadel z hory Nebo na Zasľúbenú zem. Kontemploval ju, totiž vnímal ani nie tak teritórium ako skôr budúce pôsobenie Boha uprostred jeho ľudu. Prvé preklady slova kontemplovať často používali výraz nazerať… v zmysle pozerať zúčastnenea pod. Kontemplácia je taká miera nášho ponorenia sa do vnímania tajomstva, ktorú ten človek, ktorého sa týka, vníma ako jeho prevyšujúce tajomstvo, dar, ktorý mu bol venovaný bez jeho zásluh a bez akéhokoľvek nároku. Človek vníma dar kontemplácie ako milosť, ktorá si podmaňuje človeka, pritom nepotláča jeho slobodu. Apoštol Pavol ho opísal nasledovne: Teraz vidíme len nejasne, akoby v zrkadle; no potom z tváre do tváre. Teraz poznávam iba čiastočne, ale potom budem poznať tak, ako som aj ja poznaný (1Kor 13,12). Naznačuje tu svoju skúsenosť kontemplácie. Z predchádzajúcich pokusov o definíciu kontemplácie vidíme, že ide o spontánne stretnutie so Slovom, ktoré má osobný a živý charakter. V kontemplácii sa spontánne prechádza od abstraktnej pravdy k Ježišovi Kristovi, ktorý je vteleným Slovom v Písme a darcom Ducha. Kontemplácia je vnútorná a tichá radosť z Ježiša Krista, víťaza nad smrťou, ktorý hlása Otca a sprostredkuje spásu i radosť z Evanjelia. V momente kontemplácie celkom spoľahlivo chápeme silu a chuť Božieho slova ako duchovného chleba, ktorý sýti nášho ducha.
Prečítajte si tiež: Kľúč k blaženosti vo víne
Actio: Uplatnenie Božieho slova v praxi
Vyberte si jednu vetu, ktorá vystihuje vaše rozjímanie alebo kontempláciu, a často si ju cez deň opakujte (napr. aj formou priliehavej piesne). Meditácia nad biblickými textami má iba vtedy zmysel, keď vedie k činom. Ak Apoštol Pavol hovoril o ospravodlivení z viery (porov. Rim 5,1), tak mal ako samozrejme na mysli, že taká viera ospravodlivuje, ktorej samozrejmou súčasťou sú skutky. Predsavzatie na konci meditácie nad biblickým textom nemá byť nejakým protokolárnym prvkom, ktorý si vyžaduje schéma. Jeden z mnohých učiteľov a šíriteľov lectio divina, kardinál Carlo Maria Martini učí, že jednotlivé stupne tohto spôsobu meditácie nie sú prísne oddelené a že pri pravidelnom vykonávaní lectio divina môže striedavo dochádzať k dlhšiemu alebo kratšiemu zdržaniu sa pri týchto bodoch. V každom prípade je potrebná vytrvalosť. Plynulosť postupu v celom procese od čítania až ku kontemplácii je aj záležitosťou istých návykov a praxe.
Lectio Divina ako duchovné cvičenie
Duchovné cvičenia Lectio divina, ktoré vedú salvatoriáni, vychádzajú zo stáročnej praxe modlitby Božím Slovom. Je to prax dostupná pre všetkých veriacich: prostých i učených, duchovných i laikov. Je osobitným druhom spirituality, radikálnou formou kresťanského života. Od človeka, ktorý túži kráčať po ceste Lectio divina, sa očakáva základná voľba: umiestniť Božie Slovo do centra vlastného života, milovať ho nadovšetko, počúvať a prijímať Božie Slovo celou svojou bytosťou: mysľou, srdcom a vôľou. Zamilovanie si a prijímanie Božieho Slova vyžaduje konkrétne postoje askézy: vedomé obetovanie času pre počúvanie Božieho Slova, „odchádzanie na púšť“ s Božím Slovom, zotrvávanie v Slove, stráženie si ho vo vlastnom srdci a modlenie sa ním. Takto prežívané Božie Slovo má vplyv na zodpovedné prežívanie každodenného života a s ním spojených záležitostí. Božie Slovo postavené do centra každodennosti ju usporadúva a očisťuje od chaosu, nepokoja a egoistických sklonov. Stáva sa kľúčovým bodom pri rozoznávaní každodenných volieb. Učí hľadať Božiu vôľu a odpovedať na ňu. Vychováva ku kontemplácii uprostred každodennosti.
Dynamika duchovných cvičení Lectio divina vychádza zo štyroch etáp modlitby Božím Slovom: lectio - meditatio - oratio - contemplatio (čítanie-meditácia-modlitba-kontemplácia), ktoré predstavujú štyri hlavné momenty dňa na duchovných cvičeniach. Účastník duchovných cvičení je uvádzaný deň po dni do osobného stretnutia s Božím Slovom, prežívaným na púšti: pri individuálnej modlitbe a v úplnom mlčaní. Je pozvaný a pripravovaný osobou, ktorá vedie duchovné cvičenia, aby prežíval štyri momenty dňa:
- Lectio: Čítajte s vierou a pozorne svätý text, ako keby vám ho diktoval Duch Svätý. Čítajte zvolený text Božieho Slova pomaly a polohlasne.
- Meditatio: Pokúste sa do hĺbky pochopiť text. Pýtajte sa seba samého (samej): „Čo mi Boh hovorí?“ Meditácia je postupným uvedením do tajomstva Slova: horlivé sústredenie vašej mysle a hľadanie skrytej pravdy. Sústreďte sa na slovo a na seba. Bohatstvo Slova vám bude pomáhať spoznať a pochopiť seba. Pristavte sa pri úryvku, ktorý upútal vašu pozornosť. Priľnite k novému slovu, ktoré vás udivuje alebo znepokojuje. Opakujte si ho a rozjímajte o ňom. Hľadajte vysvetlenie Písma prostredníctvom Písma.
- Oratio: Teraz vy hovorte k Bohu. Otvorte pred Bohom srdce, aby ste mu hovorili o zážitkoch, ktoré vo vás zanecháva Božie Slovo. Modlite sa jednoducho a spontánne - plodmi predchádzajúceho „lectio“ a „meditatio“. Dovoľte Bohu zostúpiť do srdca a prihovárajte sa mu vo vlastnom srdci. Započúvajte sa do záchvevov svojho srdca.
- Contemplatio: Zotrvávajte pred Bohom celou svojou bytosťou. Modlite sa svojou prítomnosťou. Zotrvávajte pri Bohu. Kontemplácia je časom vanutia Ducha bez slov, spočinutia v Bohu. Rozhovor srdca so srdcom. Zotrvávajte v skúsenosti očakávania a pozerania. Snažte sa hľadieť na seba, na iných, na udalosti Jeho očami a dovoľte, aby všetko prenikala Jeho milosť.